Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabudnutie - 8. kapitola

02.08.2010 (12:15) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1850×

„Ako spomenula?“ spýtal sa Emm.

„Ono sa mi to stalo aj pri Mikeovi. Jeho som uvidela a spomenula si, len tak z ničoho nič. A keď som počula meno Jessiky, tak som si vybavila jej tvár. Aj keď som sa s ňou veľmi nebavila. A naozaj neviem, čím je to spôsobené,“ dohovorila som a sklopila oči. Pripadala som si ako idiot, keď som si spomenula na skoro cudzie osoby, ale na svojich najbližších a na svoju lásku som absolútne zabudla.

„Ako spomenula?“ zopakoval otázku Emmett, ale tento krát nástojčivejšie.

„Bella stratila pamäť,“ vyslovil tú hroznú vetu Carlisle.

Emmett sa zatváril dosť nechápavo, ale po chvíli si to asi uvedomil, pretože znova nahodil smutný výraz a sadol si na gauč. Nechápala som ho. Veď on bol vždy veselý, vždy dokázal každému vykúzliť úsmev na tvári a teraz ho vidím zlomeného a bez nálady.

Naozaj by som chcela vedieť čo sa vlastne stalo.

„A čo teda viete o Edwardovi a Alice?“ spýtala som sa ich, ale všimla som si, že pri vyslovení ich mien sa zatvárili ešte bolestivejšie ako sa tvárili celý čas.

„Nevieme o nich nič,“ prehovoril ku mne po dlhšej odmlke Carlisle.

„Ale to nie je možné, ak som sa našla ja, musia sa aj oni,“ vrieskala som na všetko okolo seba. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale akoby sa niečo zlomilo. Teraz, keď som vedela, čo mám hľadať, som to musela nájsť. Vedela som, že niekde tie osoby existujú a ja ich musím len nájsť. Len keď ich budem mať znova pri sebe, budem šťastná. Budem celá.

Zrazu sa mi zatmelo pod očami, podlomili sa mi kolená a ja som prestala vnímať realitu. Posledné, čo som videla, boli rozmazané šmuhy okolo mňa.

Všade okolo bola tma a ku mne doliehal len zvuk lesa a akéhosi potoka. Pomaličky som otvorila oči.

Sedela som na trávnatom brehu potoka v prekrásnom lese a nebola som si istá, či naozaj existuje alebo je to iba obyčajný sen. Rozhliadla som sa a všimla si, že pri jednom balvane kúsok odo mňa sedí očarujúca plavovláska.

Vyzerala ako bábika. Mala  dlhé blond vlasy, ktoré zvýrazňovali jej tmavé oči. Jej tvár tiež zdobil malý noštek a jemne vykrojené pery. Bola bledá. Možno aj preto vyzerala tak krehko. A jej sukňa s belasím odtieňom sa perfektne hodila k fialovej blúzke, ktorá jej obťahovala štíhlu postavu.

Po kratučkej chvíli sa ozvala hlasom, ktorý mi pripomínal spev slávika.

„Ahoj Bella.“

„Poznáme sa?“ vyhŕkla som automaticky. Zase sa usmievala a pozerala sa na mňa pohľadom, z ktorého priam vyžarovala múdrosť a rozhľadenosť.

„Teoreticky nie, prakticky sa ešte len spoznáme, aj keď ja ťa už trochu poznám, ale to teraz nie je dôležité. Viem koho hľadáš a môžem ti pomôcť.“ Hoci som nechápala o čom na začiatku hovorí, pomoc som potrebovala.

Ak je naozaj pravda, že vie, čo hľadám, tak vie, že je to Edward a Alice. Cullenovci toho nevedeli o nič viac, než ja a tak som rozhodla jej pomoc priať, no po chvíľke zamyslenia som dospela k názoru, že ju vôbec nepoznám.

„Dobre teda, ako mi chceš pomôcť a kto vlastne si?“ spýtala som sa ešte stále vykoľajene.

„Som tvoja kamarátka, ktorá ti chce pomôcť. Koniec koncov, ak tú pomoc prijmeš čoskoro sa stretneme aj v reálnom svete. A ako ti chcem pomôcť? Po pravde tvoja cesta bude dosť ťažká, ale na konci by si mala nájsť, čo hľadáš.“ Povzbudzujúca sa na mňa usmiala.

Neviem čím to bolo, ale verila som jej, aj keď tie slová nedávali zmysel. To ona mi dala novú nádej, aj keď som ani nepoznala jej meno. Ona mi vliala svetlo do toho nepokoja, ktorý som v sebe cítila.

„Vieš o nich niečo? Vieš kde sú? Nič sa im nestalo?“ chrlila som na ňu ďalšiu kopu otázok.

„Neboj sa, žijú. Aj keď nie sú šťastní, sú nažive. Žiaľ, ja nemôžem byť tá, ktorá ti povie kde sú. Naozaj ma to mrzí, ale chcem aby si ich našla,“  dohovorila smerom ku mne, keď videla, ako na ňu nechápavo hľadím. Slzy sa mi znovu nahrnuli do tváre a ja som klesla na kolená.  Akoby z veľkej diaľky som počula hlas Carlislea.

„Bella, preber sa! No tak, toto nám nesmieš robiť, nie teraz,“ hovoril rozrušeným hlasom.

Obzrela som sa, ale nikoho som nevidela. Blondína vedľa mňa zase prehovorila, a tak som svoju pozornosť upriamila znovu na ňu.

„Nemám už veľa času. Takže jediné, čo musíš zatiaľ vedieť je, že k Edwardovi sa dostaneš len vtedy, keď z teba bude upírka. Budeš užitočná a bude to jediný spôsob, aby si to prežila. Už musíš ísť, ale keď splníš to, čo som ti povedala, znova sa ti ozvem,“ dohovorila a všetko predo mnou akoby začalo splývať do jednej farebnej škvrny, ktorá postupne tmavla.

Za chvíľu, ale mohla to byť aj hodina som pred sebou mala znova len čierňavu. Pomaly som otvorila oči a pred sebou uvidela ustrašené tváre Carlislea, Esme, Rosalie a dokonca aj Emmetta.

„Si v poriadku?“ pýtal sa ma stále vystrašene Carlisle.

„Áno som, čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa ho zase ja.

„No najprv si bola zúfalá a vykrikovala, že sa im nesmie nič stať a že ich musíme nájsť. Potom sa ti podlomili kolená a ty si padala k zemi, ale Rosalie ťa zachytila včas, aby si nespadla. Položili sme ťa na sedačku. Bola si dosť bledá a tvoj výraz prechádzal z vystrašeného a ustráchaného do šťastného. Snažili sme sa ťa prebudiť, ale doteraz si nijako nereagovala,“ vysvetľoval mi to stále ustráchaným hlasom.

Pri jeho slovách som si znova spomenula na ten zvláštny rozhovor a začala som sa triasť. Chvíľu som zbierala odvahu a napokon prehovorila silným hlasom plným odhodlania, ktorý prekvapil aj mňa samotnú.

„Chcem, aby ste ma premenili. Chcem sa stať upírom.“

Všetci na mňa vyvaľovali oči a ja som čakala na odpoveď.

7. kapitola ◊ BellaCullenSwan & Mellanie ◊ 9. kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabudnutie - 8. kapitola: