Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zakázaná Zóna - 1.kapitola

15.08.2013 (15:00) • wani123 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1515×

Ako každé ráno, tak aj to dnešné, som sa zobudila na lúče, ktoré zohrievajú moju tvár. Vyslobodila som sa z magnetu, ktorý vládne medzi mnou a posteľou a vyrazila do kuchyne.
Urobila som si kávu a omeletu. Stačí jedno slovo a vynorí sa vám vlna spomienok, ktoré vami otrasú.

Pred rokom:
„Káva nie je pre deti, Bella!" Vzala mi šálku z ruky a odpila si z nej.
„No tak, mami, mám sedemnásť. Nie som malá. Mohla by si mi ju vrátiť? Prosím." Urobila som smutné oči, no na ňu to už neplatilo.
„Poď si ju chytiť," povedala posmešne a začala utekať smerom do obývačky. Usmiala som sa a bežala za ňou.

Dávala ju hore, dole, doprava, doľava. Proste tak, aby som ju nechytila. Smiali sme sa ako divé husi. Zvalili sme sa na gauč a oddýchli si od tej naháňačky. Otec a môj brat Emmett nad nami krútili očami, že sa správame ako malé deti.

Spomienky sa mi vynárali každý deň. Ale ostalo mi už len to. Len spomienky a Emmett.
Môj o rok mladší braček. Aj keď vyzerá o dosť staršie, lebo to je hora svalov, je to jediné, čo mi ostalo po smrti našich rodičov. Keby som stratila aj jeho, neprežila by som to.

Vynorila som sa zo spomienok, položila maminu šálku, ktorú tak obľubovala, a šla zobudiť Emmetta do školy. Už iba jeden rok a má po škole. Tak nech si to užije a nevysedáva doma.

Vyšla som hore schodmi a počula rachot v kúpeľni. Vošla som dnu a s prekvapením otvorila oči. Emmett už bol hore. To sa nestávalo veľmi často.

„Chcel si prať?" spýtala som sa s prekvapivým tónom v hlase.
Rukou si prehrabal vlasy. „No, vieš, chcel som ti trochu pomôcť," povedal milo.
Tak toto si musím zaznačiť do kalendára. Začína ma čím ďalej tým viac prekvapovať.
Chalan, ktorého som poznala, bol bláznivý, neporiadny a ešte raz bláznivý. Z každého si uťahoval. Od kedy... Od kedy zomreli rodičia sa trochu zmiernil. Ale stále je to ten Emmett so šialenými nápadmi a podpichovačnými rečami.

„Ale tá práčka je v prdeli. Asi sa pokazila. Urobila Pchh,frkk,kchrchhk a koniec!"
Do tých zvukov, ktoré vydávala práčka sa poriadne oprel.

„Zavolám Jasperovi." Jasper je mladý chalan, ktorý vždy všetko opraví. Keď máme nejaký problém, voláme mu. Už ho mám nastaveného ako rýchlu voľbu.

„Jasper? Ahoj, tu je Bella! Volám ti kvôli tomu, že sa nám pokazila práčka. Neprišiel by si nám ju opraviť?
Ok. Čakám ťa o pol hodinu. Ešte raz ďakujem."

Zložila som telefón a vydýchla si.
„Tak, je to vybavené," oznámila som Emmettovi, aby sa nešpáral v tej práčke. Určite by ju pokazil viac, ako je.
„Prečo ešte nie si hotový? Nejdeš do školy?"
„Dnes nie, Bells, mám niečo iné na práci." Uškrnul sa a vybral sa do svojej izby.

Šla som za ním, nech mi vysvetlí, čo je dôležitejšie ako škola, no zavrel mi dvere pred nosom.
No, dnes mu to prejde. Nech si trochu „užíva".

O pol hodinu neskôr:

Počujem klopanie na dverách. To bude určite Jasper. Pomyslela som si a rozbehla sa k dverám. S úsmevom som ho privítala a pozvala ďalej. Jasper tu bol vždy, keď sme ho potrebovali. A za svoje služby chcel len čokoládový koláč, ktorý pečiem každú nedeľu. No keď príde Jasper niečo opraviť, tak koláč urobím ešte v ten deň a večer mu ho zanesiem do dielne. S veľkou chuťou sa do neho pustí a oblizuje sa ako šteňa.

„Mhmmm, cítim, že sa tu niečo pečie!" Usmial sa a vošiel dnu.
„Tvoja výplata." Zasmiala som sa a rukou som mu naznačila, nech ide hore na poschodie do kúpeľne.

Hotový bol za pár minút. Bolo tam len niečo zadrhnuté.
„Ponúknem ti kávu?"
„Áno, prečo nie?" Usmial sa a šli sme dolu schodmi.

Vybrala som hrnčeky, lyžičky, kávu a cukor. Voda rýchlo zovrela, zaliala som kávu a vošla som do obývačky. Jasper pohodlne sedel na gauči a obzeral sa okolo seba.
Sadla som si vedľa neho a odpila si z kávy.

Pozrel na mňa zamysleným výrazom. A, prichádzajú otázky, ako to zvládam, odkedy mi zomreli rodičia.

„Ako to zvládaš, Bella?" Vedela som to.
„Ako stále, Jazz. Ide to ťažko, ale zvládam to. Aspoň si myslím."

Pozerala som do zeme, ale keďže som sa nechcela baviť na túto tému, zdvihla som pohľad s úsmevom na Jaspera a začala tému, trochu podobnú. Nedomyslela som to.

„A ako sa má otec, Jazz? Je mu lepšie?" Jasperov otec mal zápal plúc. Vyzeralo to vážne zle, ale už sa pomaly dostáva do starých koľají. Je to jediná osoba, ktorú má. Nechýbalo veľa a skončil by tak ako ja a Emmett.

„Je mu už oveľa lepšie, Bells, ďakujem."

Rozprávali sme sa o úplných blbostiach. Pri našich rozhovoroch letel čas ako blázon na diaľnici.

„Tak, už pomaly pôjdem. Ďakujem za kávu." Vstal a usmial sa.
„Tak dobre, večer ti zanesiem koláč." Úsmev som mu opätovala a podala mu vestu z gauča. Odprevadila som ho k dverám a šla do kuchyne skontrolovať koláč.

Vybrala som koláč z trúby, poliala ho čokoládou a dala do chladničky.

O pár hodín neskôr:

Pomaly sa začalo stmievať. Zabalila som koláč a dala ho do tašky. Vlasy si zopla do copu, obliekla si úzke čierne nohavice, krátke tričko a tenký sivý svetrík. A samozrejme, tenisky.
Vyšla som von z domu a vybrala som sa prázdnou cestičkou za Jasperom, aby som mu odniesla ten koláč.

Započula som za sebou kroky. Otočila som sa a zbadala známu tvár. Emmett.
„To si na mňa nemohla počkať?" Dobehol ma a zdvihol jedno obočie.
„Nevedela som, že chceš ísť."
„Tak už to vieš."
„Emmett, chcem byť sama. Prosím, vráť sa domov. A rovno môžeš nahádzať veci do práčky. Jasper ju opravil." Milo som sa usmiala a pokračovala v ceste.
„Nie si moja matka, Bella! A keď ti už tak prekáža moja prítomnosť, tak si choď sama."
Nadul sa ako žaba a rýchlym krokom sa vybral domov.

„Ale no ták, Emmett, nemyslela som to tak a ty to vieš." Nevenoval mi ani jeden pohľad a pokračoval v ceste.
„Fajn, ako chceš." Toto mi fakt zlepšilo náladu.

Prechádzala som okolo takej liečebne, či ústav pre zločincov. Nebolo to väzenie, ale niečo podobné. Mala som to ešte kúsok od Jasperovej dielne. Keď vtom som započula kroky a neznámy hlas.

„Hmm, aká sexi riťka," ozvalo sa za mnou. Ani som sa neotáčala. Zvykla som si na narážky typu: Sexi zadok, riťka a podobne. Neviem, čo na tom mojom vraj „sexi zadku" bolo sexi?!
Mne sa nepáčil, ako celé moje telo. Tak som si len odfrkla a šľapala ďalej.

„Ohohoo, ako som si dlho nezašukal!" povedal, skôr si to pospevoval a zrýchlil krok.
Tak toto už bolo príliš. Mierne som zalapala po dychu a zrýchlila som do kroku.

Zrazu som zacítila ruky okolo svojho pása, ktoré ma nadvihli do vzduchu. Začala som kričať, no jednou rukou mi prikryl ústa. Ani neviem, ako som ho kusla do ruky, buchla do nohy a začala som utekať. Za sebou som len započula hlasné zavrčanie? Netuším, čo to bol za zvuk.

„Toto si nemala, ty štetka!"

Cítila som, že so silami nevystačím. Ten muž mal poriadnu výdrž. Počula som, ako je skoro za mnou. V behu som otočila hlavu za seba a ocitla som sa na zemi. Potkla som sa o nejaký kameň.
Už-už som stála na zemi, keď ten hajzel do mňa sotil a spadla som na zem tvárou k nemu.

Bol to muž okolo štyridsiatky. Začal si rozopínať nohavice. Lakťami som sa posúvala ďalej a ďalej, ale schytala som poriadny úder do tváre.
Úder mi odhodil hlavu o ďalší kameň na zemi. Chytila som sa za hlavu, pozrela sa na ruku a uvidela krv. Bordovú, skoro až čiernu ako zem. Zhrozene som zalapala po dychu.

„Teraz uvidíš, ty kurva jedna zasraná!" Zasmial sa a vytiahol svoju „rozkoš" z nohavíc.
Znovu som sa začala lakťami posúvať, no teraz som neschytala len jeden úder. Bola to séria úderov. Z jednej strany a aj z tej druhej. Päste do brucha a do hlavy. Bolesť ma zaliala po celom tele. Nevládala som sa hýbať.

Viečka som mala ťažké a hlava mi klesla k zemi.

Čo som cítila?
Cítila som sa ako odpad. Odpad, ktorý niekto využije a potom odhodí. Úzkosť a bolesť vo mne narastali ukrutnou rýchlosťou. Táto bolesť, sa dala zrovnať s bolesťou, keď som stratila oboch rodičov. A všetko sa to spojilo do jedného. Strach a samota. Nič viac. 
Ach, keby tu bol Emmett. Keby som ho od seba neodohnala, nemuselo by sa to stať.

Ťažko sa mi dýchalo a ten parchant si to užíval. Nedokázala som sa brániť. Nedokázala som zdvihnúť ruky, pohnúť nohami. V tejto chvíli, som nedokázala nič urobiť.
Mierne som otočila hlavu doľava a uvidela ostatných z tej liečebne.
Niektorí zhrozene pozerali, čo sa deje, a ostatní, nadržaní smradi ako tento, sa na tom bavili. Nikto nemal odvadu po niekoho zbehnúť, aby sa to zastavilo. Nikto. 

Započula som ďalší neznámy hlas.
„Čo tu stojíte pri bráne? Zmiznite odtiaľ!" Zvrieskol na nich niekto. Zimomriavky mi vybehli na povrch kože.

Skupinka mužov sa pomaly rozchádzala. Uvidela som tvár dozorcu, ktorý ich odohnal. Mal hnedé až medené vlasy a bielu pokožku, skoro ako sneh.

Keď uvidel, čo sa tu robí, zhrozene sa chytil za vlasy a bežal sem.
„Pusť ju ty, zkurvysyn jeden!" Odtiahol ho odo mňa a začal ho mlátiť do tváre.
Chytil ho pod krk a povedal: „Ešte raz sa jej dotkneš a zabijem ťa, rozumel si? Tak rozumel?"
Muž sa ustráchane pozrel na dozorcu, vytiahol si nohavice a vzal si nohy na plecia.

Tak toto je 1.kapitola. Je tak zľahka rozpísaná, jednotlivé udalosti som nechcela veľmi rozmazávať. Dúfam, že sa aspoň trošku páčila. Keď tak, zanechajte nejaký komentár... :)) 

Autor: wani123, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zakázaná Zóna - 1.kapitola: