Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zakliata ruža - 1. kapitola

23.03.2015 (07:00) • Wander • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1303×

1760

Ešte ani slnko nebolo na oblohe, keď moja matka vstúpila do izby a prísnym hlasom sa ma snažila vytrhnúť z ríše snov.

„Vstávaj!“ zvolala panovačne, energicky roztiahla hrubé závesy a ja som si nevedela vybaviť krajšie a milšie zobúdzanie ako toto, pretože moja matka bola rozhodne z tých žien, ktorým nikdy neschádzal úsmev z tváre a vždy boli príjemne naladené. Šírila strach a hrôzu všade, kade sa pohla, takej milej nátury bola. 

Jej príkaz mi bol proti srsti. Keď vidíte v mysli tú najkrajšiu tvár na svete, naozaj je veľmi ťažké zaspať. Večer sa mi hlavou mihalo toľko vecí, toľko krásnych spomienok a tak som sa tešila na tento deň, že som jednoducho nemohla odísť do ríše snov a teraz sa to prejavovalo mojou neochotou vyliezť z postele. Napriek tomu, že som si túžila ešte chvíľu poležať, som sa usmiala a otvorila oči. Prečo by som mala spať, prečo by som mala snívať, keď skutočnosť je o toľko krajšia než akékoľvek sny? 

Toto bol môj veľký deň.

Keď som konečne vstala s myšlienkou na to, aká je realita prekrásna, že si jeho tvár nemusím len predstavovať, lebo dnes bude moja, jemne som sa usmievala. To vstávanie zrazu neprebiehalo s takou neochotou a nechuťou, akú som ešte pred chvíľou prejavovala, keď som si uvedomila, aký je dnes deň. Matka po mne prešla kritickým pohľadom a ja som od nej očakávala ostré slová, ktoré aj prišli, no vôbec sa ma nedotkli. Zvyk je zvyk.

„Čo si robila celú noc? Len sa pozri, ako vyzeráš! Aj keď je to len bezvýznamný barón, nemysli si, že mi budeš robiť hanbu!“

Prevrátila som očami tak, aby to nevidela a v duchu sa pousmiala. Takýchto slov som už počula! Že ako kniežacia dcéra by som si mala hľadať lepšiu partiu a tisíce ďalších poznámok na moju a jeho adresu, ktoré so mnou ani nepohli.

Zo začiatku mi to vadilo. Horko som plakala, keď mi matka povedala, že moja budúcnosť s ním neprichádza do úvahy a že nikdy nebudeme svoji, ale postupne som prišla na to, že nám nikto a nič nezabráni byť spolu. Slzy zmizli.

Nakoniec sa matka podvolila môjmu nátlaku a usporiadala svadbu. Postavila som si hlavu a nebola som ochotná ustúpiť, pretože keď som niečo chcela, bola som pre to schopná urobiť a vydržať čokoľvek. Deptala som ju svojimi rečami i skutkami celý rok a ona už nemala síl na to, aby mi odporovala. Môj plán vyšiel. Dnes nastal ten deň.

„Prepáčte, matka,“ odvetila som jej pokorne so sklonenou hlavou aj keď tie slová pokorne rozhodne nezneli. Znechutene sa na mňa pozrela.

„Nakoniec... Kto iný by ťa s tvojou povahou chcel? Mala by som byť rada, že aspoň niekto má o teba záujem a že mu ťa nemusíme vnucovať. A na tvojom vydaji mi pramálo záleží. Si absolútne nevhodná pre akékoľvek moje plány,“ brblala v snahe samu seba presvedčiť, že jej je vlastne jedno s kým budem. Neranilo ma to, čo povedala. Nikdy mi nebola matkou, hoci ma porodila a ja som nikdy pre ňu nebola viac ako niečo, čo jej prekážalo a vytáčalo ju. Počúvala som celý život aká strašná dcéra som, že si mám brať príklad zo svojej staršej sestry a nemálo ďalšej kritiky na moju osobu. Za tie roky som sa naučila to ignorovať.

Keď som sa pozrela von oknom, prvý slnečný lúč dňa, ktorý vykukol spoza kopca a pohládzal jesennú krajinu, mi vyčaril úsmev na tvári.

Nikto a nič mi tento deň neskazí.

***

Kým mňa, absolútne nepoužiteľný materiál premenili na človeka, čo boli slová mojej matky, bolo slnko na najvyššom bode oblohy. Keď odišla a ostala som v izbe iba so slúžkami, zmenili sa z mlčanlivých dievčat bez života, ktorými boli pred tvárou pani domu, na zhovorčivé ženy, ktoré sa radovali so mnou.

„Sme také rady, pani, že ste šťastná.“ Alice, jedna z mojich slúžok sa na mňa usmievala viac, ako tie ostatné. Bola to jediná osoba, ktorú mi matka dovolila zobrať si so sebou a v súkromí bolo toto ohromné stvorenie viac, než len moja slúžka. Bola mojou najlepšou priateľkou, čo sme však tajili lebo nikto nesmel vedieť o tom, aké sme si blízke a že sme ako sestry. Nenápadne som na ňu žmurkla a na jej peknej, drobnej tvári sa zjavil úškrn.

Veselé reči slúžok a ich spev ma sprevádzali pri kúpaní, česaní, maľovaní a nakoniec i pri obliekaní.

„Ste krásna žena, pani. Najkrajšia v dome. A teraz ste aj prenádherná nevesta,“ povedala Agnes úctivo a postavila ma pred zrkadlo. Nad jej slovami som sa len usmiala. Keby toto počula matka, Agnes by okamžite prišla o prácu. Neznášala totiž skutočnosť, že som rovnako pekná ako moja sestra, ak nie krajšia, a že sa tak veľmi podobám na svojho mŕtveho otca, ktorého mala rada asi tak, ako mňa.

So zavretými očami som stála pred zrkadlom a len chvíľu som sa nechala unášať prúdom tých nemilých myšlienok. Hneď ako som si uvedomila, že si nimi kazím svoj vlastný veľký deň, zarazila som ich a otvorila som oči.

Dívala som sa na obraz ženy v zlato bielych šatách, ktoré jej obopínali telo, so štvorcovým výstrihom a úzkymi rukávmi. Pôvabná zvonová sukňa bola dlhšia ako zvyčajne, rozprestierala sa po zemi v obláčikoch látky. Dlhé, zlaté vlasy sa jej vlnili po chrbte až k pásu, kde sa stáčali do kučier. Slúžky do nich pozapichovali drobné zlaté a biele ozdoby. Zelené oči mala naplnené láskou a šťastím. Celá žiarila. Bola prenádherná.

Žmurkla som. Naozaj som to ja? Neprestávala som byť ohúrená z toho ako vyzerám a prebrala som sa až keď buchli dvere. Ani som nepostrehla, že slúžky odišli, aby mi nechali chvíľku pre seba, a ony už boli spať.

„Alice, kde je moja sestra?“

Neznášala som to, ako som sa k nej musela správať, keď sme boli v spoločnosti iných ľudí. Vedela som, že nie som nič viac ako ona, no nemohla som to dať najavo.

„Neviem, pani, nevidela som ju,“ odpovedala mi okamžite ustarostene a ja som sa zamračila. So sestrou som síce mala od istých udalostí zlý vzťah, ale keď som jej povedala, že bude moja družička, vyzerala byť nadšená. Jej radosť vo mne prebudila nádej, že sa vzťahy medzi nami zlepšia a že bude všetko ako predtým než sa všetko... zmenilo. V duchu som si povzdychla. Alice mi teraz bola väčšou sestrou ako môj pokrvný súrodenec, aj keď ma zväčša musela oslovovať pani.

Aj keď ma to mrzelo a robila som si kvôli tomu starosti, mala som väčší problém, ako našu sesterskú minulosť. Nešlo mi do hlavy, že ju Alice nevidela. Alice totiž vždy videla a vedela všetko. 

„Nepripravuje sa vo svojej izbe?“ opýtala som sa zachmúrene.

Slúžky len pokrútili hlavou a ja som sa zahryzla do líca. Žene v zrkadle sa na čele urobila vráska. Z nejakého dôvodu som bola naozaj veľmi znepokojená tým, že neviem, kde je moja sestra. Nemala by som byť až takáto rozklepaná z toho, že tu nie je. Ale mala som z toho taký zlý pocit...

„Pani, je čas!“

Alicin hlas ma vytrhol zo zamyslenia a zachytila som jej starostlivý pohľad. Bolo na nej vidno, že sa ma chce opýtať, čo sa deje, na čo myslím, ale nemohla. Nechcela som, aby si robila starosti.

„Neskôr,“ šepla som keď som vychádzala z izby a ona prikývla, pretože chápala, že teraz na to nie je ten správny čas.

 Tam dole ma niekto čakal.

 A aj keď som v tejto chvíli mala byť iba šťastná... zlý pocit nezmizol.

***

Napriek tomu, že ma matka tak veľmi nenávidela, usporiadala prekrásnu svadobnú slávnosť. Síce to nebolo kvôli mne, bolo jej jedno či sa mi to bude páčiť, ale kvôli hosťom, no bolo to... úžasné. Keď si ma všimla prišla ku mne a zdesene sa na mňa dívala, len ťažko skrývajúc obdiv.

„Ďakujem vám, je to krásne,“ povedala som s očami uprenými do zeme skôr, než stihla ona sama niečo povedať, pretože to, čo by vypustila z úst by určite nebolo pekné a ja som som chcela na chvíľu aspoň predstierať, že je medzi nami všetko v poriadku.

Keď som po chvíli neprirodzeného ticha zdvihla zrak, matka vyzerala, akoby stratila reč. Bola šokovaná nielen mojim výzorom, ale i mojimi slovami. Chvíľu sme sa na seba pozerali a hoci mala ústa pootvorené a vetu na jazyku, nakoniec nepovedala nič. Dotkla sa môjho ramena a išla preč. Bolo to najláskyplnejšie, čo som od nej za celý svoj život zažila.

Chvíľu som aj ja ostala ohromená a v šoku, no keď začala hrať hudba a ja som mala o chvíľu vykročiť, bola som skôr smutná, ako šokovaná. Teraz by vedľa mňa mal stáť môj otec. Potlačila som slzy a vyčistila som si hlavu. Žiaden plač.

„Kde je moja sestra?“ šepla som ešte rýchlo, ale odpoveď som nedostala. Prudko mi začalo biť srdce. Toto nie je dobré.

***

Bolo to ako sen. Keď nad tým spätne uvažujem, nedokážem si vybaviť jediný detail, jediné slovo kňaza alebo hostí, od ktorých sme prijímali gratulácie.

Viem, že nám želali veľa šťastia, lásku, zdravie, kopec detí.

Viem, že sme dostali rôzne dary, že nastalo pár vtipných situácií, že všetci boli šťastní a veselí.

Viem, že moja sestra sa neobjavila a zlý pocit, ktorý som vytrvalo ignorovala, nezmizol.

Pamätám si krásnu slávnosť a slávnostný prípitok.

No nič viac.

Pretože od tej chvíle, čo som ho zbadala pri oltári... Som sa nedokázala sústrediť na nič iné. Nepamätám si akí hostia boli na našej svadbe, čo sme dostali, čo sme jedli alebo pili.

Ale pamätám si každý jeho pohľad, každý jeden bozk, každý pohyb, každý úsmev na jeho dokonalej tvári. Na tú chvíľu keď povedal „áno“, keď sme si navliekli obrúčky. Na každučkú vzácnu chvíľku, keď sa nám podarilo ostať osamote.

On je to jediné, čo si z našej svadby pamätám poriadne a do detailov.

Tancovali sme na vyvýšenom miestne altánu ovešaného girlandami kvetov a okolo nás krúžili ostatní hostia. Strácala som sa v jeho bezodných tmavých očiach a to čo som pri ňom cítila... Nedalo sa to odpísať. Bolo to také hlboké a správne. On bol mojou druhou polovicou, mojou spriaznenou dušou, láskou môjho života. V hrudi mi plápolal plameň neuhasiteľnej lásky, ktorá podstúpila mnohé skúšky a preskočila mnohé prekážky, kým sa dostala až sem. Každé to trápenie však stálo za to a ja som vedela, že teraz ten oheň citov v nás už neuhasí nik, nech už by jeho snaha bola akákoľvek veľká.

„Milujem ťa,“ zašepkala som a pritisla som sa k nemu. Slovami sa všetky tie intenzívne city, čo vo mne vreli nedali vyjadriť, hoci som sa o to neustále pokúšala napriek tomu, že som vedela o nemožnosti presného opisu emócií týkajúcich sa môjho manžela. Srdce mi bilo v rýchlom rytme tak ako vždy, keď som bola pri ňom, cítila jeho charakteristickú vôňu, jeho telo dotýkajúce sa môjho...

„Milujem ťa,“ zopakoval po mne a usmial sa na mňa jeho typickým, jamkovým úsmevom, ktorý mi bral dych. Miestami som až nechápala, ako môže na mňa tak mocne pôsobiť, ako veľmi ma to k nemu ťahá. Chvela som sa blahom pri každom dotyku jeho, rúk, jeho pier, ktoré sa i v tejto chvíli blížili k tým mojím, keď sa jemne nahol, stále s tým rozkošným úsmevom na tvári. S ústami jemne pootvorenými som zavrela oči a vychutnávala som si to jemné mrazenie, ktoré spôsobovali jeho ruky položené na mojom páse zahalenom len tenkou vrstvou látky a jeho blízkosť.

K bozku však nedošlo.

Rozmrzelo som otvorila oči, keď očakávaný opojný pocit neprichádzal a nechápavo som sa zamračila na svojho muža, ktorý svoj pohľad však nevenoval mne a začudovane sledoval rozostupujúcich sa ľudí.

Z ničoho nič sa medzi tými, ktorý ešte pred chvíľou tancovali, vytvorila nezmyselná ulička. Spýtavo som sa pozrela na muža, tušiac niečo zlé a všetky moje inštinkty na mňa kričali, aby som ho chytila za ruku a utekala, zachránila sa, no napriek tomu, že som sa chvela pod váhou zlej predtuchy, som stála na mieste ako zamrznutá a sledovala som postavu zahalenú v čiernom, ktorá sa ku nám pomalým, ladným krokom blížila. Nedokázala som utíšiť tie vydesené hlavy v mojej hlave, ktorým tá osoba naháňala hrôzu a inštinktívne som sa pritisla k svojmu manželovi. Aj keď bol horúci letný deň, po chrbte mi behali zimomriavky a bála som sa. Celkom nevysvetliteľne, iracionálne som sa bála. Všetko akoby naznačovalo, že sa stane niečo zlé. Vzduch bol ťažší, žiarivé, teplé slnko zašlo za oblaky a ja som sa chvela zimou i čudným strachom. Chcela som sa skryť, schovať sa, no nedokázala som sa pohnúť z miesta, hoci na mňa všetko kričalo, aby som vzala čo mi je drahé a bežala čo najďalej od tej osoby zahalenej v čiernom plášti. Každým jej krokom smerom k nám mi bolo horšie. Nerozumela som tomu. Absolútne som nechápala, čo sa deje, no moje srdce zvieralo takými obavami, že to nemohlo byť nič dobré. Naopak. Nikdy som necítila väčší strach, nikdy som sa viac nebála o to, čo milujem.

K nahromadenému strachu a obavám sa pridal paralyzujúci šok, keď si až do tej chvíle neznáma osoba dala dolu kapucňu a odhalila tak bledú tvár plnú čírej nenávisti. Bledú, príšerne známu tvár.

Bola to moja sestra.

Hrdo sa niesla pomedzi hostí s tajomným leskom v očiach, vychutnávajúc si atmosféru, ktorú spôsobila a mne sa v mysli vybavovali všetko spory, všetky hádky, ktoré sa medzi nami za posledné dva roky udiali. Všetko sa medzi nami zmenilo od chvíle, keď sme stretli človeka, s ktorým som sa dnes zosobášila. To udalosti spôsobené mnou zasiali do jej srdca nenávisť a zlobu, ktorá vzklíčila z odvrhnutia. Prišla sa mi za to pomstiť? Nenávidela ma a ja som sa bála, čo ovládaná takou mocnou emóciou dokáže. Chcela aby som trpela a ja som sa obávala, že sa jej túžba splní. Jej víťazoslávny výraz mi to jasne povedal. Tuhšie som sa pritisla k Emmettovi, ktorý Callu prebodával očami a spoločne sme sledovali, ako ku nám kráča zlostne sa usmievajúc. Zlý pocit ešte zosilnel. Bola to moja vina. Ja som mohla za to, ako sa zmenila, no bolo neskoro na vyčítanie si toho, čo sa stalo a ja som žiadne zo svojich rozhodnutí neľutovala, pretože by som sa inak nedostala až sem. No zlo teraz bolo tu a nič dobré nás nečakalo, vedela som to. Zaplatím za to, čo som jej vykonala. Kruto zaplatím.

„Čo to má znamenať?“ opýtala som sa s hlavou vztýčenou a aj keď sa v mojom vnútri všetko chvelo od strachu, môj hlas bol pevný. Nutkanie utekať ma neopustilo, no napriek impulzom, ktoré ma poháňali, aby som bežala, pevne som stála na mieste a nedávala na javo to, ako veľmi sa bojím toho, čo sa stane.

Niečo mi hovorilo, že táto osoba má s mojou sestrou pramálo spoločného. Bola... iná. Temnejšia. Zlovestnejšia. Bola v tej temnote úplne zahalená celá a ja som sa nemohla zbaviť pocitu, že to ja som v nej spôsobila ten nárast zla, hoci som nechcela. Už dávno sme pretrhli to sesterské puto, čo bolo medzi nami, no teraz medzi nami bola hlboká priepasť. Zahryzla som sa do pery. Čas akoby zastal a celá jej osoba, vzdialená od nás už len nepatrný kúsok mi naháňala hrôzu.

Neodpovedala mi, len sa pobavene uškrnula, čo znamenalo jediné. O chvíľu sa to dozviem a budem ľutovať, že som to chcela vedieť. Pozrela som sa na manžela, zvierajúceho moju dlaň v tej jeho, a jeho oči boli plné hnevu. On nevedel... Netušil to, čo som ja podvedome vedela celkom iste. Nevedel, že by sa mal báť. Toto totiž nedopadne dobre. Calla nebude hovoriť, ona bude konať. A tie činy... Môj šiesty zmysel hovoril jasne. Bude to veľmi, veľmi zlé. Napriek panike ktorá ma zachvátila som sa snažila nedať najavo tie pocity, ktoré mnou lomcovali. Neukážem jej, ako veľmi sa bojím, hoci ona po tom veľmi túži. Chce vidieť môj strach. To potešenie som sa jej nechystala dopriať.

Konečne zastala, pár krokov od nás, no hneď ako ma na sekundu prebodla pohľadom, odvrátila od nás zrak a otočila sa k hosťom. Už nebolo ani stopy po teplom, slnečnom dni. Na oblohe sa plavili oblaky predpovedajúce búrku. Búrku, ktorá nastane v našich životoch, keď s nami Calla skončí. Nedokázala som myslieť pozitívne, neverila som tomu, že všetko dobre dopadne. Nič nebude ako predtým.

„Všetci vidíte túto dvojicu? Boli ste svedkami ich šťastia?“ vyzývavo všetkých oslovila zvučným hlasom s tým desivým úsmevom na inak krásnej tvári. Blížila sa katastrofa a ona si to vychutnávala rovnako ako tú pozornosť, ktorú jej všetci venovali a spýtavo sa na ňu v očakávaní hľadeli. Ja som sa len pripravená na to najhoršie chvela s hlavou položenou na Emmettovej hrudi skrývajúc svoj zlomený výraz pred Callou, ktorá mi teraz nevenovala pozornosť. Vychutnávala si chvíľu, na ktorú tak dlho čakala. Vychutnávala si, ako ma zničí. Pre nič iné sem totiž neprišla.

„Budete svedkami aj ich hrozného konca,“ dokončila myšlienku a ja som zatvorila oči, keď sa všetky moje obavy ukázali byť oprávnenými. Nemýlila som sa, môj inštinkt to hovoril jasne. Toto je... koniec. Koniec časov, ktoré boli pre mňa tými najlepšími, no niekoho trápili tak veľmi, že bol ochotný ma za ich prežitie zničiť. Nechcela som takto skončiť, no vedela som, že tomu neuniknem. Aj keby som nás skryla na to najtajnejšie miesto, aj keby sme utekali do tej najodľahlejšej krajiny, jej nenávisť by si nás našla a zničila by naše šťastie. Náhle ma rozbolela hlava.

„Zosielam na vás kliatbu. Už nikdy nebudete spolu, už nikdy nebudete šťastní...“ hovorila hlasom plným desivej radosti, už otočená k nám a prebodávala ma očami s úsmevom na tvári. Z úst sa jej valili slová, v ktorých nebola ani štipka dobra a ktoré mali byť naším osudom plným utrpenia. Telo mi zachvátila triaška, zatiaľ čo ona pokračovala vo svojom krutom monológu hovoriac ďalšie a ďalšie slová plné nenávisti, plné zloby. Už som sa viac nebála, no moje oči boli naplnené slzami tvoriacimi sa nad nenaplneným šťastím. Nechcela som zomrieť, nechcela som byť nešťastná, nechcela som byť bez Emmetta...

Podlomili sa mi kolená a snažila som sa zachytiť o manžela, pri čom som skoro spadla, pretože on bol, ako sa zdalo, bol v podobnom rozpoložení ako ja. Bol tu tragický koniec, epické vyvrcholenie a šokujúce odhalenie. Zo svadby bol náhle pohreb, zo začiatku sa stal koniec a ja som horko plakala nad tým, čo všetko mi bolo a bude uprené, o čo všetko prichádzam.

„To víno,“ šepla som so slzami stekajúcimi po tvári, lebo mi zrazu všetky kúsky zapadli do seba, keď som si spomenula na čudnú chuť vína, a on zničene prikývol, zrazu vediac rovnako ako ja, že toto sa neskončí dobre. Príbeh sa končil skôr, ako sa vôbec mohol začať.

Už som nevládala udržať tie emócie skryté. Ticho som plakala, objímajúc ho na zemi, kam sme sa spoločne zrútili omámený jedom. Keby som to tušila... Nie. Ona by si nás aj tak našla. Nenechala by nás žiť šťastne, nie, keď je plná ničivej nenávisti. Nebolo nám súdené spolu byť...

„Toto je váš koniec...“ hovorila láskavo, milo sa na mňa usmievajúc, a ak aj pokračovala, už som ju viac nepočúvala. Zhnusene som od nej odvrátila pohľad.

Nemienila som márniť naše posledné chvíle ktoré prišli tak nečakane a náhle počúvaním rečí ženy, ktorá mi bola kedysi taká blízka a dokázala sa mi tak ukrutne vzdialiť. Jej pomsta nebola oprávnená, jej hnev nebol spravodlivý, pretože aj keď som ju ranila a ublížila som jej, nebolo to naschvál. Mýlila som sa v nej, keď som si myslela, že mi to dokáže odpustiť, podcenila som ju, hoci som tušila čoho je schopná a poznala jej povahu. A preto sme teraz obaja kráčali do náruče smrti. Nevedela som si predstaviť krajšiu smrť ako tú v Emmettovom náručí, no nemali sme zomrieť teraz. Smrť si pre nás prišla priskoro.

Dívala som sa do tváre, ktorú som tak veľmi milovala, no nebolo mi dopriate byť s ňou v tomto živote a podľa sestry ani v žiadnom inom, čo som však nebola ochotná pripustiť. Tie slová z jej úst, čo ku mne doliehali a tvorili kliatbu boli príliš kruté.

„Milujem ťa, Emmett,“ zašepkala som a opúšťali ma posledné sily. Toľko som mu toho chcela povedať, no na nič iné, ako na tieto krátke ale pravdivé slová, nebol čas. Bolo to úbohé a ani zďaleka to neobsiahlo to more emócií, ktoré som ku nemu prechovávala no bolo to to jediné, čo som v danej chvíli mohla povedať a aspoň z časti mu tak ukázať aký mocný cit k nemu prechovávam

Pozrela som sa mu do očí, v ktorých nebol ani kúsok strachu alebo bolesti.

„Toto nie je koniec. Toto je začiatok. Nájdeme sa,“ šepol a pritisol svoje pery na moje vo chvíli, keď som... zomrela. 

V pozadí som mohla počuť nárek aj radostný, víťazoslávny výkrik, no nepočula som ich.

Počula som len jeho slová a chcela som im veriť.

Zakliali nás, otrávili nás, rozdelili nás. Alebo skôr si mysleli, že to urobili. Pretože pravá láska, tá premôže všetky zlá a nikto ju nedokáže zničiť. Nikdy.

Toto je naozaj len začiatok.

***

Súčasnosť

„Rosalie! Vstávaj! Vieš koľko je hodín?!“ kričal nervózny hlas ktorý sa mi chcelo ignorovať. Vôbec ma nezaujímalo koľko je hodín aj keď som vedela, že by som ten hlas mala poslúchnuť a čas by ma mal zaujímať, len som si nevedela spomenúť prečo.

Chcelo sa mi len ležať v mäkučkej posteli a snívať, čo bolo dosť nereálne, pretože som nikdy nespoznala sny. Za celý môj život sa mi v noci neprisnil ani jediný. No to ma teraz netrápilo.

Znechutene som sa prevrátila na druhý bok a tuho som stisla perinu, s ktorou som sa nechcela rozlúčiť minimálne najbližšie dve hodiny a od ktorej ma chceli oddeliť, čo som nemohla a nechcela dopustiť.

„Rosalie!“ zakričal hlas znovu priamo u môjho pravého ucha a ja som nahnevane otvorila oči. Človek už si ani romantickú chvíľu s perinou nemôže dopriať!

„Čo?!“ zavrčala som nahnevane s vedomím, že je po romantike.

„Žiadne čo! Vstávaj, lebo nestihneme lietadlo!“ 

Autor: Wander (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zakliata ruža - 1. kapitola: