Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zápisník jednej lásky - 3. kapitola

28.12.2011 (07:00) • MiriamSalvatore • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1266×

3. kapitola

„Čo tu robí hentá?“ prerušil po chvíľke Edward ticho a venoval mi jeden zo svojich škaredých, nepekných pohľadov, ktoré ma vždy zasiahnu ako dýka do srdca.

„Po prvé, Edward, tá hentá je moja najlepšia kamarátka Bella a ja ti zakazujem, aby si sa o nej takto nepekne vyjadroval, a po druhé, mám hádam právo doviesť si sem koho chcem, nie?“ odpovedala mu cez stisnuté zuby Alice a stále na neho hľadela akoby chcela po ňom skočiť a odtrhnúť mu hlavu.

Takúto naštvanú som ju teda už dávno nevidela.

Čo ma však teraz najviac zabolelo a na čo som sa sústredila, boli Edwardove slová. Čo tu robí hentá? To už vážne nevie nájsť krajšieho slova? Prečo ma tak ponižuje a zhadzuje? Prečo ma tak nazval? Za to, že tu nie je moja sestra Lizzy? Môžem azda za to ja? Som snáď ja na vine, že som tu namiesto nej? Že Alice namiesto nej pozvala mňa? Prečo mu Alice a Jasper nepovedali pravdu? Prečo nám to obom zatajili? Prečo robili okolo toho také haló?

Veľmi dobre vedela, že my dvaja sa v jednej miestnosti neznesieme, a predsa mi to spravila! Vie, že sme ako mačka a pes. Neustále po sebe štekáme a zazeráme. Teda lepšie povedané, on po mne. Ja som neustále ticho a trpím to. Teraz je však tomu koniec! Už si po sebe nenechám kričať. Ako on mne, tak ja jemu!

„Pán Masen, myslím, že taký veľavážený mladík ako vy by nemal urážať žiadnu osobu. Nie je to náhodou pod vašu úroveň?“ spýtala som sa a úlisne sa usmiala.

„Osoba ako osoba. Keď urážam, tak sú to výlučne slečny, ktoré nevedia používať etiketu a správajú sa ako tie najväčšie chudery na svete,“ odpovedal mi.

„Takže ja som len obyčajná chudera, ktorá podľa vás nevie používať etiketu, nie? Musím vám potom pripomenúť, že tou chuderou je aj moja sestra Lizzie. Nezabúdajte, že v nej koluje taká istá krv,“ zasyčala som na neho a šľahla po ňom pohľadom.

Ako si to dovoľuje? Urážať ma? Ten somár!

„Vaša sestra je od vás natoľko múdrejšia a krajšia, že mi počarovala už na prvom stretnutí, čo sa u vás nedá povedať, slečna,“ odpovedal a pristúpil ku mne o niečo bližšie.

Odrazu sa mi všetko rozplynulo a momentálne pre mňa existoval len on.

„Ja, na rozdiel od svojej sestry, nie som hlúpa fiflenka a neusmievam sa keď musím. Mám svoje názory a nebojím sa ich povedať...“

„... tak prečo si ich nepoužila, keď som ťa urážal? Prečo si nepovedala svoj názor a nebránila sa?“ prerušil ma a nasadil arogantný pohľad.

„Prečo? Pretože som vás nechcela urážať. Vtedy som nemala na to právo ani dôvod, Edward. Avšak teraz sa všetko mení. Moje meno je Isabella Swanová a ja vám už nedovolím ma urážať. Nie som žiadna hentá! Neopovážte ma ešte raz tak nazvať. Ak chcete, vravte a myslite si čo chcete, no nedovolím vám ma urážať. Mám svoju hrdosť ako každá dáma. Možno nie som taká ako Lizzy a, pravdupovediac, ani po tom netužím. Mojím cieľom je mať múdreho, dobrého, spoľahlivého a inteligentného muža, čo sa o vás povedať nedá,“ odsekla som mu uštipačne, mierne sa usmiala a odpochodovala do domu.

Medzitým som si ešte všimla rozčarované pohľady Jaspera a Alice a nazúrený pohľad Edwarda. Zdá sa, že mu na chvíľu spľasol hrebienok namyslenosti. Konečne!

Odkiaľ sa vo mne zobrala taká istota? Nad mojím úprimným názorom som sa musela až usmiať. Konečne som si povedala svoj názor! Bolo načase.

„Edward, poď, kamarát, pôjdeme sa trocha prejsť.“ Započula som, ako mu vraví Jasper.

„Iss, ako sa ti to podarilo? Ja... ešte teraz nemám slov...“ vravela rozčarovaná Alice a predychávala šok.

„Nemáš slov? Alice, ako si mi to mohla urobiť? Veľmi dobre si vedela, že ja a Edward sa len ťažko znesieme v jednej miestnosti. Brešeme po sebe ako psy a ty teraz odo mňa žiadaš, aby som tu s ním vydržala niekoľko dní? Zbláznila si sa?“ Poslednú vetu som povedala takmer pošepky, pretože som začala plakať.

Ten tlak v hrudi, ktorý mi neustále narastal, som už nevydržala. Nechcela som kričať, ale už som vážne nevládala. Od nej som ten podraz nečakala. Od kohokoľvek iného, ale nie od nej.

„Iss, ja...“ nedopovedala, pretože som ju ihneď prerušila. Nechcela som počúvať nezmyselné reči okolo ospravedlnenia alebo vysvetľovania. Momentálne nie. Možno neskôr, ale teraz som nebola na to pripravená. Jediné, čo som potrebovala, bol pokoj.

„Alice, prosím, teraz ma nechaj. Ja... idem si oddýchnuť. Potom sa porozprávame, dobre?“ povedala som a poprosila ju, nech mi ukáže, kde si mám zobrať veci.

„Prosím, prepáč mi. Ja som ti naozaj nechcela ublížiť. Malo to byť prekvapenie...“

„Prekvapenie, ktoré malo byť pre mňa utrpením?“ spýtala som sa a uprela na ňu pohľad.

„Nie, to určite nie. Nikdy by som ti nechcela ublížiť. Veď si moja najlepšia kamarátka, ako si to môžeš myslieť?“ zhíkla Alice a tiež sa jej z očí vydrali slzy.

Odrazu mi jej prišlo ľúto. Ako môžem takto útočiť a podozrievať svoju najlepšiu kamarátku?

„Alice, to ty mi prepáč. Ja už neviem, čo vlastne vravím. Popravde som sa len naštvala na neho. Keby ma nebol vyprovokoval...“ Nechala som len tak vo vzduchu nedopovedanú vetu.

Alice sa nad mojím problémom len súcitne usmiala a objala ma. Veľmi dobre vedela, aké peklo mám od toho momentu, čo som ho spoznala. Keby som ho aspoň tak veľmi nemilovala.

„Choď si oddýchnuť. Uvidíš, keď sa vráti, bude dobre,“ ubezpečovala ma.

Neviem, čo by som si bez nej počala. V mojom živote Alice zohrávala veľmi dôležitú úlohu. Bola to moja najlepšia kamarátka a sestra v jednom. Sestra, ktorej som mohla povedať všetko. Nie ako nafúkaná Lizzy, ktorá sa starala len o seba.

„Radšej si zbytočne nenamýšľajme a povedzme si krutú realitu. On sa voči mne nikdy nezmení.“

„Iss, ak to nespraví, ak ešte raz na teba použije čo i len jedno škaredé slovíčko alebo pohľad, nakopem ho. To sľubujem,“ prehovorila vážnym hlasom a dva prsty dala hore - na znak sľubu.

Nad tým som sa musela zasmiať. Alice vždy vedela človeka rozosmiať. Možno aj preto som ju mala tak rada. Nikdy som sa viac ako dve minúty nevedela na ňu hnevať.

„Tak sa mi to páči. Keď sa smeješ. On si nezaslúži, aby si za ním vyronila čo i len slzu. Ak sa tak správa tebe, správaj sa aj ty tak k nemu.“

Nad jej odpoveď som len prudko pokrútila hlavou.

„Prečo nie?“ spýtala sa a začudovane na mňa pozrela.

„Pretože mám v sebe hrdosť, a tým naznačujem fakt, že ja mužov neurážam. Je pravda, že sa nenechám urážať ani ja, ale veď vieš, aká som. Vybuchnem len v nutných situáciách ako bola napríklad táto,“ prehovorila som a už sa chcela pobrať do izby, keď ma Alice zastavila.

„Nemôžeš nechať so sebou neustále zametať, Iss,“ dohovorila mi a odišla.

Keď som prišla dnu, naskytol sa mi pohľad na prekrásnu izbu, ktorá bola namaľovaná nažlto ako jasné letné slnko. Izbička bola malá, ale zato veľmi útulná. Po pravej strane som mala dve veľké skrine, rovno veľkú manželskú posteľ a malý nočný stolík, po ľavej strane okná s veľkým priestranným balkónom.

Vtom som sa ihneď pustila do práce. Vyložila som svoj malý batôžtek a naukladala svoje veci do skrine. Potom, ani neviem ako, premohla ma taká únava, že som sa ocitla v posteli a zaspala... Prebudila som sa až na veľké kričanie.

***

Čo sa, preboha, stalo? Prečo niekto tak veľmi kričí? Nevedia sa stíšiť?

Odrazu som sa vyšplhala z postele, prehodila na seba župan a pomaly ako myška sa vytratila do predsiene, odkiaľ išiel nehorázne hlasný krik. Z hádky som vypočula Alicin a Edwardov hlas.

„Ako ste mi to mohli urobiť?“ kričal ako zmyslov zbavený Edward.

„Čo ako som ti mohla urobiť, Edward? Prečo musíme neustále riešiť Iss? Nevieš pochopiť, že je to moja najlepšia kamarátka tak, ako ty môj najlepší priateľ?“ Začula som nahnevaný Alicin hlas .

„A ty nevieš pochopiť, že tu dievčinu neznášam?“

„Prečo, Edward? Prečo neznášaš Isabellu? Veď ti nič zlé predsa neurobila.“ Prvýkrát som začula Jasperov zmätený hlas.

„Pretože...“ nedopovedal, len nechal slová voľné splynúť a sadol si na stoličku.

Alice si vtom na chvíľu povzdychla, prešla k Edwardovi o čosi bližšie a objala ho.

„Stále myslíš na ňu?“ spýtala sa po chvíľke a ešte stále držala Edwarda v objatí.

„Ani nevieš ako často. Neprešiel jeden deň, čo by som si na ňu nespomenul,“ ozval sa jeho zúfalý hlas, ktorý sa približoval k plaču.

Edward plače? Tvrdý, sebecký muž, o ktorom som si myslela, že nemá city, teraz plače? Toto by mi nikdy nezišlo na um. Ani v tých najbláznivejších snoch. Kto je však ona? Kto mu mohol zlomiť srdce? Z vydedukovaného rozhovoru mi bolo jasné, že to musí byť osoba, na ktorú sa veľmi ponášam. Na jednej strane som ho chápala. Odlúčenie od milovanej osoby bolí, ale na druhej strane - prečo si všetku nenávisť vylieva na mne? Pretože sa na ňu tak veľmi podobám? Len preto? Prečo nemá aspoň trochu snahy spoznať ma? Žiadam azda od neho tak veľa?

„Edward, prestaň sa už takto trýzniť. Nemôžeš za to a navyše už je to viac ako rok...“

„Alice, ty to nechápeš? Kebyže ju v tom dome nenechám, kebyže poslúchnem rodičov...“ nedopovedal, pretože mu zlyhal hlas.

„Počúvaj ma! Mám ti to ešte raz zopakovať? Ty za to nemôžeš! Ten požiar si nespôsobil!“ hovorila a jej hlas znel presvedčene.

Čo sa stalo? Preboha, nemôžem to byť tak, ako si to myslím. Edward a vrah? Nie, to určite nie je pravda!

„Ale áno, spôsobil som to ja. Som na vine! Som jej vrahom a na tom fakte nezmeníš už nič, Alice. Kebyže nie som taký nerozvážny a pochabý, Georgina by tu bola a boli by sme šťastní,“ dopovedal, zdvihol sa zo stoličky a odkráčal si to smerom ku schodom.

A dofrasa! On ide sem. Ak ma uvidí, pomyslí si, že som počúvala. Ako sa však mám odtiaľto len tak vypariť?

Keď som chcela znovu potichu odísť do svojej izby, už bolo neskoro. Edward bol rýchlejší a uvidel ma skrčenú pri zábradlí schodov.

„Pozrime, koho to tu máme,“ ozval sa a znova nasadil ten arogantný hlas a prebodával ma chladným, až vraždiacim pohľadom.

„Ja...“  Chcela som sa ospravedlniť, ale hlas mi uviazol niekde v krku a po pravde som zo seba nevedela vysúkať ani jedno jediné slovo.

„Nevieš nájsť slová na uštipačné poznámky? Tak toto sa nevidí každý deň.“ A uškrnul sa.

Stále som na neho len hľadela, neschopná slova.

„Počúvať cudzie rozhovory, ktoré sa netýkajú tretej osoby, by si vážne nemusela. No aspoň vieš dôvod, pre ktorý ťa tak veľmi nenávidím!“ prehovoril cez stisnuté zuby a odišiel.

Ja, namiesto bránenia sa, som tam len očarene stála a zvierala zábradlie v ruke. Tú poznámku, ktorú mi uštedril do tváre, tak bolela, že keby som sa niečoho nezachytila, určite by som padla.

„Iss, si v poriadku?“  spýtala sa ma preľaknuto Alice a už ma podopierala vo svojom náručí.

Našťastie sa mi konečne vrátili slová, a tak som jej mohla odpovedať.

„Áno, som v poriadku. Idem si ľahnúť. Dobrú noc,“ rozlúčila som sa a pobrala sa do svojej izby.

Ani neviem, ako som sa ocitla pri posteli. Chvíľu som hľadela len tak do neznáma a uvažovala nad jeho slovami. Vážne za to môžem? Moje srdce mi odrazu bilo ako zvon. Tá bolesť, ktorú som pociťovala v hrudi, narastala ešte viac. Tak veľmi som to potrebovala dostať von. Ale ako? Mám si len tak z ničoho-nič zakričať? Veď si budú myslieť, že som blázon. Preto som sa rozhodla pre rozumnejšiu iniciatívu. Aj slzami sa dá predsa uľaviť.

A tak som začala plakať. Nemusela som sa o to ani tak veľmi snažiť. Horúce kvapky sĺz mi stekali po tvári samé od seba. Potom som si zobrala vankúš a zaborila celú tvár doň.

„Prečo, Edward? Prečo mi to všetko robíš?“ zakričala som do podušky a plakala celú noc.

29. 8. 1916

7:30

Milý denníček,

ani neviem, ako začať. Píšem a píšem samé nezmyselné veci. Vlastne ani neviem, čo píšem. Jediné, čo s istotou viem je, že som unavená. Moje ubolené oči ma pália, nos mám celý červený a skoro opuchnutý, tvár mám celú pokrčenú a otlačenú. Vyzerám ako Lochnesská príšera. Alice ma určite zabije, keď ma takto uvidí, pretože dnes chystala... Čo to vlastne chystala? Zrazu si neviem ani na to spomenúť.

Cítim sa úplne vygumovaná, unavená a vyšťavená. Tak veľmi by som si teraz chcela pospať. No nič, keď prídeme domov, teda sem, pôjdem si ľahnúť. Teraz však mám pred sebou veľmi ťažkú a namáhavú úlohu. Musím zo seba urobiť človeka, na ktorom nebudú žiadne dôkazy, že včera preplakal celú noc. Ako to však spravím? To vážne netuším.

9:30

Denníček, tak tomuto by si neuveril! Ja som tomu ešte doteraz neuverila! On ma pobo... no počkať, začnem pekne po poriadku.

Ako som dopísala poslednú vetu tu u teba a zatvorila ťa, pobrala som sa do kúpeľne, kde bol už Edward. Na chvíľu som znehybnela a čakala, čo sa bude diať. Chcela som odtiaľ odísť, ale on ma zastavil.

„Nie, nemusíš odchádzať. Ja už idem,“ odpovedal a poberal sa preč, keď vtom uvidel moju tvár.

Na chvíľu len tak neschopný slova na mňa hľadel. Tentoraz však jeho pohľad nebol taký zdrvujúci, ale ľutujúci.

On ma ľutuje? prebleslo mi hlavou, ale vzápätí som tú myšlienku zahnala.

„Čo sa ti stalo? Prečo si plakala?“ spýtal sa po chvíľke a stále na mňa hľadel.

Mám mu to povedať? Mám mu povedať, čo k nemu skutočne cítim? Že to kvôli nemu som nespala a preplakala celú noc? Kvôli jeho uštipačnej poznámke? Nechcela som byť taká drzá, a preto som si vymyslela iný dôvod. Hlavu som pre istotu sklonila a pozerala sa do zeme. Viem, nemá sa to, ale nemohla som na neho pozerať, pretože ten jeho pohľad ma ubíjal.

„Neplakala som. To sa ti len zdá,“ ozval sa môj chrapľavý hlas, ktorý som skoro nespoznala.

Jeho ruka však bleskurýchle zdvihla moju tvár a tak, voľky-nevoľky, som musela mu pozrieť do tej jeho.

„Je to pre ten včerajšok? Ak áno...“ nedokončil, pretože som ho prerušila. Chcela som mať túto „komédiu“ čím skôr za sebou.

„Nie, verte, že ste sa ma nedotkli. Vaše poznámky, ktoré mi vštepujete už nejaký ten čas, sa odo mňa odrážajú a už dávno mi nespôsobujú bolesť!“ zaklamala som a tvrdo pozrela do jeho tváre.

Po mojej poznámke som si myslela, že sa nahnevá, ale on urobil niečo, čo ma prekvapilo a zároveň šokovalo.

Druhú ruku, ktorú mal len tak voľne, si priložil na moje oči a prešiel mi po nich.

„Prepáč mi to. Nechcel som byť taký drzý. Ako môžem odčiniť všetky tie urážky?“ spýtal sa a stále na mňa pozeral s takou láskou, až ma to „vydesilo“.

„Ako to môžete odčiniť? Stačí, keď ma prestanete urážať. Už viac neznesiem tie sprosté poznámky. Aj ja som len človek. Podľa vás možno nevzdelaná, no tak, či onak som len ľudská bytosť, ktorá má tiež city a vie pretrpieť len do istej miery!“

„Iss,“ oslovil ma po prvýkrát menom, „prepáč mi to, prosím,“

Moje meno v jeho hlase znela ako rajská hudba. Tak veľmi by som to viackrát od neho počula.

„Edward, nie som také monštrum, ako si myslíš, takže ti odpúšťam, ale, prosím, skús sa tými rečami krotiť,“ poprosila som ho a chcela prejsť konečne do izby, no on ma nepustil.

Stále ma držal a odrazu mi došlo, že sa približuje. Nehybná som len čakala, čo sa bude diať. Odrazu sa jeho pery obtreli o tie moje.

„Bells,“ vyslovil moje meno s takou láskou, až sa mi rozbúchalo srdce.

Vtom, ako to povedal, som sa pohla a prehĺbila náš bozk. Chcela som mu dodať odvahu nech sa nebojí. Keď videl, že som sa aj ja zapojila, už neváhal. Ešte viac sa ku mne pritlačil, že som skoro prestala dýchať, ale nevadilo mi to. Momentálne pre mňa existoval len on. Zabudla som, že sa nachádzame v kúpeľni medzi dverami, že o chvíľu môžu vyjsť z vedľajšej izby Jasper a Alice a prichytiť nás. Nevadilo mi to. Edward presunul svoju druhú ruku na moju tvár a začal mapovať všetky slová. Popritom z jeho úst stále vychádzalo slovo prepáč. Romantickejšiu chvíľu som ešte nezažila. Nikdy.

Odrazu som si uvedomila. Teraz je ten správny čas. Konečne mu poviem o svojich citoch. Teraz, alebo nikdy.

„Edward, ja... musím ti niečo povedať,“ začala som, no on moje slová zrejme prepočul, pretože sa s bozkami presunul na krk.

„Edward,“ skúsila som to druhýkrát, „ľúbim ťa.“

Vtom rýchlosťou blesku, akoby vytriezvel, sa odo mňa odtrhol.

„Čože?“ spýtal sa a nechápavo sa na mňa zahľadel.

Čo na tom nechápe?

„Ľúbim ťa,“ ozvala som sa znovu a usmiala sa.

„Ľúbiš? To má byť žart? Myslíš si, že ja by som ťa miloval? Ja milujem tvoju sestru,“ priznal sa a ja som len nehybne zostala stáť s vyvalenými očami.

To myslí skutočne vážne? Prečo ma potom však pobozkal? Chcel ma len využiť?

„Prečo si ma potom pobozkal?“ zopakovala som svoju myšlienku nahlas.

Chvíľu nevravel nič, len sa premyslene na mňa zahľadel.

„Pretože som ťa chcel využiť. Chcel som vedieť, či sa vôbec vieš bozkávať. A tuším, že je to asi jediná vec, ktorá ti skutočne ide. Možno by si sa tým mohla živiť,“ odpovedal mi s takou úprimnosťou, že ma až zatriaslo. Vtom som mu strelila takú silnú facku, že si až musel chytiť líce, ktoré zostalo červené ako rajčina.

„Ty bastard, okamžite odtiaľto zmizni!“ zasyčala som cez stisnuté zuby.

On však namiesto toho mi schytil ruky a znova sa ku mne priblížil. Teraz som mu však nedovolila ma pobozkať. Nie! Nie som lacná šľapka, ktorá sa bozkáva s každým. Ak si toto myslí, nech tiahne do čerta!

„Teraz ma počúvaj! Už nikdy, počuješ, nikdy si ma nedovoľ udrieť, lebo uvidíš, čoho som schopný. Toto bol prvý a poslednýkrát. Rozumieš?“ spýtal sa ma, a tak mi stisol zápästia, že som až od bolesti zjojkla.

Nad odpoveďou som len prikývla, že rozumiem.

„Nemilujem ťa, Isabella, a nikdy nebudem!“ S tými slovami sa rozlúčil a odišiel z kúpeľne.

Nechal ma tam úplne samú. Odrazu som pristihla svoje telo ako sa trasie. Triaška postupne narastala a ja som sa musela skĺbiť do klbka. Vtom som začala plakať. Musela som to však nejako zastaviť. Nemôžu ma ostatní takto vidieť. So zvyškom síl, som sa postavila a pozrela do zrkadla.

„Už nikdy viac, Edward Masen. Toto mi zaplatíš!“ odpovedala som a utrela si slzy, ktoré mi ešte stále stekali po tvári.

Potom som zobrala veci, ktoré som stále zvierala v ruke a snažila sa urobiť zo seba ako takého človeka. Po veľkej snahe a dvoch hodinách strávených tam som zo seba predsa len niečo vykúzlila.

A teraz, denníček, konečne píšem do teba. Píšem ti to všetko, čo som behom troch hodín zažila. Tá neuveriteľná bolesť, ktorá mi zviera srdce, mi znova krváca. Znova otvoril tú dieru. A ja som si už myslela, že možno sa konečne zmenil. Jedno ti ale môžem povedať. Neverím, že ten bozk bol len tak z ničoho-nič. Niečo za tým bude. Mohla som mu v tom momente pripomenúť Georginu? To dievča, ktoré tak miloval a ktoré sa tak veľmi na mňa ponáša? Ako veľmi? Čo by som dala zato, keby som mohla vidieť jej fotku. Akú mala povahu? Zrazu mi na nej začalo veľmi záležať. Ani neviem prečo.

Z myšlienok ma však vyrušilo klopanie.

„Áno? Poďte ďalej,“ ozvala som sa.

Vo dverách sa odrazu objavila vysmiata a dobre naladená Alice. Keď však uvidela moju smutnú a znechutenú tvár, zarazila sa, zatvorila dvere a prešla k posteli.

„Iss, čo sa zas stalo?“ spýtala sa ma a unavene si vzdychla.

„Alice, ja ťa tým skutočne nechcem zaťažovať,“ zamrmlala som, snažila sa upokojiť, ísť sa upraviť, ale ona ma zastavila a chytila za ruku.

„Prosím, povedz mi to.“ Pozrela sa na mňa tými svojimi očami, ktorým som sa neubránila, a tak som jej všetko rozpovedala.

Ach, denníček, keby nebolo Alice, neviem, kde som...

Rozpovedala som jej absolútne všetko. Vlastne to všetko vraveli moje ústa. Ja som sa len nechala viesť rozumom, ktorý mi vravel, nech jej to poviem. Povedala som jej o jeho pohľade, bozku a vzápätí zvrate. Aj to ako som ho udrela a on sa mi vyhrážal. Prosto všetko!

Alice nad všetkým len neveriaco krútila hlavou. Ako je možné, že ona pozná iného Edwarda?

„Nechápem ho! Ako môže byť taký bezcitný a chladný?“ prehodila skôr pre seba.

„Ja neviem, Alice, ale prisahám, že už nevládzem. To ignorovanie, urážanie, zazeranie a čo ja viem ešte čo, ma raz zabije!“ povedala som a rozplakala sa. Už som nezadržiavala slzy, pretože aj tak by mi to nebolo platné.

„Och, sestrička moja, tíško, všetko bude dobré!“ upokojovala ma a ja som sa konečne cítila, akoby ma objímala skutočná sestra.

„P... p... prečo mi povedal, že ma nenávidí kvôli jeho bývalej priateľke Georgine? Alice, je pravda, že sa tak na ňu ponášam?“ spýtala som sa jej po chvíľke a pozrela sa do jej zlatohnedých očí, ktorých som v tom momente videla zmätok, strach a bolesť. O čom ja neviem, čo ona vie? Čo by som sa mala dozvedieť?

„Áno, Iss, veľmi sa na ňu podobáš. Je to až desivé,“ prehovorila napokon a odtrhla odo mňa svoj pohľad...

***

Alice vtom odišla do svojej izby a zobrala si starú knižočku, ktorú mala starostlivo uloženú v zásuvke a vybrala z nej starú zaprášenú fotku.

„Ach, Georgina, sestrička moja, ako si mi mohla nechať niečo také na pleciach? Ako mám dohovoriť Edwardovi a zároveň upokojovať Isabellu? Ako si môžeš byť taká istá, že ona bude s Edwardom šťastná?“ prehovorila Alice a fotku si priložila k prsiam.

Po chvíľke fotku znova položila do knižočky a tú dala na bezpečné miesto. Ako zatvárala šuplík, zavrela oči a do ticha prehovorila.

„Bells, keby si vedela, koľko toho máš s Georginou spoločné. Čím skôr sa dozvieš o nej pravdu, tým to bude pre teba lepšie.“ S rozhodnutím, že musí ísť za Edwardom a povedať mu celú pravdu, ktorá ju dusila už niekoľko mesiacov od smrti jej sestry, zavrela dvere a vydala sa cestou, ktorá určite nebude ľahká ani pre jedného z nich.

Autor: MiriamSalvatore (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zápisník jednej lásky - 3. kapitola: