Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život ako kolotoč - 1. kapitola

23.07.2012 (10:45) • JaneVolturyCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1246×

Vždy trochu iná

1. kapitola

Pondelok. Deň, ako každý iný. Slnko svieti a všetky decká sa, či rady alebo nerady, uberajú do školy. Každý v pondelok ledva prepletá nohami a snaží sa po ceste naučiť čo najviac, lebo ako všetci dobre vieme, víkend nám na to vôbec, ale vôbec nestačí.

Sadla som si do svojej lavice a začala som sa taktiež učiť na dnešnú písomku z biológie. Do triedy príde učiteľ a tresne dverami až všetci nadskočíme.

„Som rád, že ste sa trochu prebrali. Matúš! Rozdaj všetkým papiere z tu pripravených kôpok na prvej lavici.“ Matúš pozrie na profáka a zmeravie. Pozriem sa na kôpky. Je ich tam. Raz, dva, tri... deväť. Och. Zasa sa zle vyspal?

„Pravdaže, pán profesor.“ Učiteľ sa usmeje a začne niečo písať do triednej knihy.

Matúš rozdáva papiere. Keď sa každému ocitne na stole dostatočne veľká kôpka na to, aby mal roboty aj na mesiac, profesor sa postaví pred tabuľu. „Radím vám, aby ste začali okamžite. Pri vypracovávaní cvičení nemôžete použiť knihu. Kto mi to nedonesie do zajtra do osem nula nula, bohužiaľ, uvidíme sa v letnej škole, lebo na niečo podobné sa pripravte aj na konci roka. Začnite!“ Učiteľ si sadne a začne si sám vypracovávať papiere.

Keď zazvonilo, mala dom hotové tri. Ostatní len dva. Biológia ma svojim spôsobom fascinuje a myslím, že si to profák všimol.

„Bábika? Ideš dnes do našej kaviarničky?“ nahodí Lukáš jemne a pritom je zavesený Elene okolo krku. Tá sa len tichučko chichoce a bozkáva ho.

„Nie. Nie je mi dnes dobre,“ priznávam sa, hoci nerada. Naša kaviarnička je naše najposvätnejšie miesto na zemi. Niečo, čo máme len my a rodičia o tom nemajú ani zdania.

„Ale no tak. Veď jedna čokoláda ti urobí len motýle v brušku.“ Zrazu som cítila ten hrejivý pocit v žalúdku. Takmer som povedala, že idem, ale moje ilúzie prerušil zvonček.

Do triedy napochodovala zástupkyňa a za ňou sa krčil chalan, ktorý bol len o trochu nižší ako ona. Vlastne, bol dosť vysoký, keďže zo zástupkyne sa smejeme, že jej nestačia dvere.

„Viem, že je iba prvý pol rok, ale pribudne vám tu nový spolužiak. Volá sa Vojmír. Buďte na neho dobrí.  A pozri, tu máš hneď aj miesto. Sadni si.“ Bola som práve pri Bubinej lavici, keď zástupkyňa ukázala na miesto vedľa mňa. Myslela som, že ma vystrie. Radšej som sa na neho ani nepozrela. Budem ho mať dosť inokedy.

Vtedy som si bola úplne istá jednou vecou. Volám mame. Vyšla som na chodbu a dozor konajúci učiteľ len prikývol hlavou a zaliezla som na vécko. Mama pracuje tri kroky od školy, čiže mi povedala, že ma vezme k sebe a vzadu v pracovni si trochu môžem pospať. Vbehla som do triedy a povedala Bube, čo sa deje. Ona chápavo prikývla a pozerala mi cez rameno za môj chrbát.

Len som sa zasmiala a išla som si pobaliť veci. Cítila som na sebe pohľady. No vedela som, že je len jeden. Toho nového chalana. Rýchlo som vybehla z triedy. Zvyšok dňa mi bolo úplne na nič. Po obede som išla s celou rodinou domov a potom už začal neutíchajúci boj s mojimi dvoma bratmi.

„Krava! Si iba obyčajná krava, ktorá si myslí, že keď má kozy, je super. Aj môj spolužiak ich má väčšie ako ty!“ zvtieskol môj brat a tresol za sebou dverami.

„Nemám ich veľké ako melóny. No sorry. Ak je to hriech, pôjdem sa vyspovedať, ale z toho, že dennodenne trieskaš dverami, ma už bolí hlava.“ Zaliezla som do s svojej izby a potichu som zavrela dvere. Bola som hrozne rozčúlená. Znova som pocítila, ako sa mi všetko teplo hrnie do rúk. Keď som sa na ne pozrela, zbadala som to.

Ruky mi horeli v plameňoch.  Nemyslím to obrazne. Myslím to smrteľne vážne. Začala som mávať rukami a plameň zhasol. Sadla som si na zem a začala som to predychávať. Zrazu som úplne zabudla na hádku s bratom.

***

Ráno som kráčala do školy celkom opatrne. Nesmiem sa naštvať. No keď som vošla do triedy a uvidela hlúčik chalanov okolo mojej lavice, moja sebakontrola zlyhala a ruky sa mi začali nalievať teplom. Vedela som, že to nemôže nikto vidieť, a tak som trielila na záchod.

V pokoji som vychladla a zrovnala som sa s krutou realitou a vošla dom do triedy. Už pri lavici nebol nikto. Videla som len chlapca s malým drdolom na hlave.

Vošla som dovnútra a vybalila som si veci. Schmatla som knihu a otvorenú som ju strčila do lavice.

„Bábika! Hej, srdiečko, poď sem. Máme nový harmonogram a Lukáš nemá teraz bubny. Máme malú poradu.“ Buba na mňa žmurkla a kývla smerom k svojej lavici. Išla som tam teda.

„Buba. Práve sa chceli Adam s Evou spáriť,“ zahriaknem ju, keď som tesne pri nej. Ona sa na mňa pozrie s otvorenými ústami a trochu sa začervená.

„Vážne? Tú knihu si rád prečítam,“ zasmial sa Lukáš.

„Nie, ty dilko, ale bolo to napínavé. Neboj sa. Bibliu by som takto nečítala,“ zasmiala som sa a odkráčala som na miesto práve včas na zvonenie.

Vošiel matikár. Tú hodinu som presedela celkom v pohode. No potom prišla fyzika. Tú hodinu nenávidím z celého svojho ja. Učiteľ nám práve rozdal písomky. Tri. Cítila som horúčavu. No teraz som nemala kam utiecť.

Zavrela som oči a predstavovala som si scény zo svojho obľúbeného filmu, kde hlavný hrdina požiada svoju priateľku o ruku. Ten film som videla snáď stokrát, ale teraz mi pomohol.

Otvorila som oči. Videla som, ako ten chalan na mňa s údivom pozerá.

Až vtedy som si ho prezrela poriadne. Bol nádherný. Mal pleť krásne opálenú. Bol o päť centimetrov väčší ako ja a mal nádherné oči. Oči, do ktorých by som sa dokázala pozerať vo dne v noci.

„Je ti dobre?“ 

Autor: JaneVolturyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život ako kolotoč - 1. kapitola: