Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život nie je fér - 2. kapitola

14.11.2010 (18:15) • Raily96 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1280×

Kika otvorila svoje krvavo červené oči a zašepkala: „Prepáč!“

Posledné, čo som cítila, boli Kikine ostré zuby na mojom krku a spaľujúca bolesť, ktorá išla z môjho vnútra...

 Bolesť bola strašná, no ja som zo šoku nemohla vydať ani hlásku. Až po chvíli som si uvedomila, čo sa stalo. Moja najlepšia kamarátka sa mi potom, čo som ju týždeň nevidela, zahryzla do krku a teraz pije moju krv!

„Kika...“ zašeptala som z posledných síl. Kristína bola ešte chvíľu prisatá k môjmu krku, ale potom akoby si uvedomila, čo sa stalo. Rýchlo sa odo mňa odtiahla a vydeseným pohľadom sa na mňa pozrela. Potom sa bolesť ešte zväčšila. Ak bola predtým strašná, tak teraz bola k nevydržaniu. Postupovala celým mojim telom ako oheň. Nemohla som vydržať byť ticho, a tak som začala bolestne kričať. Kika mala na tvári ešte vydesenejší výraz, ale ja som ho už nevnímala. Môj mozog bol zaneprázdnený ohňom, ktorý mi rozožieral vnútro.

Kričala som čím ďalej tým viac: „Pomôž mi! Strašne to bolí! Uhas ten oheň!“ Kika si zrejme uvedomila, čo sa stalo – na rozdiel odo mňa.

„Ó môj bože! Čo som to spravila?“ mumlala si popod nos. Rýchlo ma chytila do náručia, ako keby som nič nevážila a potom so mnou letela. Musela letieť, pretože takou rýchlosťou sa predsa utekať nedá. Ale ľudia nevedia lietať. Po chvíli ma položila na niečo tvrdé. Donútila som sa otvoriť oči a pozrieť sa kde sme. Nad sebou som uvidela len koruny stromov a Kristíninu zúfalú tvár. Takže ma odniesla do lesa. Čo tu so mnou, preboha, chce robiť? A prečo ešte stále neuhasila ten oheň? Odpoveď som dostala hneď, ako som sa pozrela na svoje telo a žiadny oheň som neuvidela. Horelo len moje vnútro.

„Ja to nevydržím. Prosím, radšej ma zabi...“ šeptala som zničeným unaveným hlasom.

„Neboj, to prejde. Aj ja som si tým musela prejsť. Prosím, vydrž to kvôli mne.“ Pohladila ma po ruke. To bolo posledné, čo som cítila. Potom som vnímala už len tú nekonečnú bolesť.

...

Po neviem ako dlhom čase nastala zmena. Bolesť sa začala sťahovať z končekoch mojich prstov. Avšak presťahovala sa do môjho srdca, ktoré bilo ako o život. A možno aj. Ušiel mi silnejší vzlyk.

„Neboj, už to nebude trvať dlho,“ snažila sa ma upokojiť Kristína, ktorá tu celý čas sedela pri mne a občas povedala nejaké to upokojujúce slovo. Po ďalšej neúprosne dlhej chvíli nastala ďalšia zmena. Moje srdce sa rozbehlo ešte väčšou rýchlosťou a bolesť sa zväčšila. Potom sa udiali dve veci naraz. Srdce mi začalo spomaľovať, udrelo posledné dva razy a utíchlo. A bolesť konečne zmizla. Najprv som si myslela, že je to môj koniec, ale keď som sa neprepadla do žiadnej temnoty ani nič také, otvorila som oči. Nad sebou som uvidela biely strop nejakej izby. Zvláštne. Pamätám si, že som bola s Kikou v lese, ale to, že by ma preniesla, som nepostrehla. Ďalšie čo som uvidela boli čudné malé zrniečka, ktoré zložito tancovali vo vzduchu. Po chvíli mi došlo, že to bude prach.

„Vravela som ti, že o chvíľu bude koniec,“ povedal niekto potichu. Vystrašilo ma to a než som si niečo uvedomila, stála som skrčená v rohu miestnosti a s vycerenými zubami som vrčala na Kiku. Počkať! Ja a vrčať? A ešte k tomu na moju najlepšiu kamarátku? Čo sa to so mnou stalo? Narovnala som sa a pozrela na Kristínu. Prekvapilo ma, ako dobre vidím. A aj Kika ma prekvapila. Bola iná a predsa to bola stále ona. Jej hnedé kučeravé vlasy po lopatky boli teraz rovné. Blonďavý melír z nich zmizol. A vlasy rozhodne nebolo jediné, čo sa na nej zmenilo. Jej opálená pleť bola teraz biela ako stena a krásne čokoládovo hnedé oči boli teraz krvavo červené. To ma vystrašilo.

„Tak čo? Som krajšia?“ opýtala sa Kika s úsmevom na perách, aby odľahčila situáciu. Veľmi sa jej to nepodarilo.

„Čo sa s tebou stalo? A so mnou? Pamätám si len, že si ma uhryzla...“  povedala som zhrozene, ale môj hlas znel úplne inak.

Kika sa na mňa chvíľu pozerala previnilým pohľadom a potom spustila: „ Ja... neviem, ako ti to povedať, tak to asi na teba jednoducho vybafnem. Sú z nás upírky.“ Pozrela som sa na ňu nechápavým pohľadom, ale keď už som to nevydržala, začala som sa smiať na celý dom. Ja a upírka? Pokiaľ si pamätám, tak ma v poslednej dobe žiadny netopier nepohryzol. Len Kika... Konečne som sa ako tak upokojila.

„No jasné! Upírky? Ako si na to prišla? Čo ťa pokúsala besná veverička? Teba musel doktor na pôrodnej sále veľmi veľakrát pustiť na hlavičku... Ale vážne. Prvý apríl už bol,“ povedala som na jeden nádych so smiechom v hlase.

„Ja si z teba nerobím srandu,“ zašeptala Kristína vážne. „Čo myslíš, že znamenala tá bolesť?“ opýtala sa a mne zmizol úsmev z tváre. Veď má pravdu! Tá bolesť, to ako sa Kika veľmi zmenila, tie jej strašidelné oči... Čo ak neklame? Čo ak budem musieť po celú večnosť zabíjať ľudí? Hneď, ako som na to pomyslela som ucítila veľmi veľké pálenie v krku. To ma len utvrdilo v tom, že Kika hovorí pravdu.

„Takže to myslíš vážne? Ale ako je to možné? Budem musieť zabíjať ľudí? Aj ja som sa zmenila tak ako ty?“ chrlila som otázky jednu za druhou.

„Neboj. Všetko ti vysvetlím, ale žiadne prerušovanie! Jasné?“ povedala. Len som prikývla.

Kika sa zahľadela von z okna do tmy a začala: „Všetko sa to začalo pred ôsmimi dňami. Bola som na poľnej cestičke za našim domom na nočnej prechádzke s naším psom. Zrazu Kelly začala kňučať a výhražne štekať. V jej štekote som počula strach. Akoby cítila, čo sa stane... Niečo za mnou zašušťalo, preto som sa otočila. Za mnou stál nejaký chlap. Strašne ma to vydesilo, tak som sa aj s Kelly rozbehla opačným smerom od neho. No hneď, ako som sa otočila, stál tam. Bol odo mňa len pár centimetrov, čo ma vydesilo. Vykríkla som, ale nikto ma zrejme nepočul. Takto zblízka som si ho viac prezrela. Mohol mať tak 20 rokov, bol odo mňa asi o hlavu vyšší a mal špinavo blonďavé vlasy, ktoré mu padali do tváre. Najviac ma zaujali jeho oči. Boli čierne s jemným náznakom červenej.

,Čo odo mňa chceš?' zašeptala som s neskrývaným strachom v hlase. Vodítko od Kelly mi už dávno vypadlo z ruky. Tá toho hneď využila a utiekla od neho čo najďalej. Aj ja by som utiekla, ale prestali ma počúvať nohy.

Anjelsky sa na mňa usmial a povedal: ,To sa hneď dozvieš.' Srdce mi bilo tak rýchlo, až som si myslela, že to so mnou sekne. Pomaly sa ku mne sklonil, odhrnul mi z krku vlasy a zakusol sa mi do krku. Zakričala som ešte viac ako predtým, ale opäť to nikto nepočul. O chvíľu jeho ostré zuby zmizli z môjho krku.

Potom som počula, ako mu nadáva nejaká žena: ,Čo to robíš? Si normálny? Dohodli sme sa, že budeme loviť len vo veľkých mestách! V takejto malej dedinke je to príliš nápadné! A čo teraz urobíme s ňou, hm?' Jej hlas znel zúrivo, ale to som si prestala všímať v tom momente, keď som ucítila tú spaľujúcu bolesť, ktorou si musel prejsť každý z nás...

,Odnesme ju do lesa. Tam sa premení a potom si už nejako poradí,' povedal blondiak znudene. Ako povedali, tak aj urobili. Odniesli ma do lesa, kde som sa po troch nekonečných dňoch premeny prebrala. Bola opäť noc. Zmetená a vystrašená som sa vybrala domov. Akoby nič som otvorila dvere, ale hlasné štekanie Kelly prebudilo mojich rodičov. Tí si samozrejme všimli aká som iná a hneď sa ma začali vypytovať čo sa stalo a kde som toľko bola. Ja som však počula len tlkot ich sŕdc a vnímala tú lahodnú vôňu, ktorá mi nehorázne dráždila hrdlo. V momente som zabudla, že sú to moji rodičia a vrhla sa na nich. Obidvoch som vysala dosucha, ale to monštrum vo mne stále nemalo dosť. Započúvala som sa do ticha domu a počula pomalé srdce môjho spiaceho brata. Neuveriteľnou rýchlosťou som išla do jeho izby a vrhla sa aj na neho. Ani sa nestihol zobudiť... Keď som mala vysatého aj jeho a vo vzduchu už nebola cítiť žiadna krv, prebrala som sa a uvedomila si, čo som spravila...“ Nemohla som uveriť, čo som práve počula. To by Kika neurobila! Určite si zo mňa len robí srandu. Aj keď na to nevyzerá... Z premýšľania ma prebralo bolestné vzlykanie. Bože! Moja najlepšia kamarátka trpí a ja tu zatiaľ premýšľam, či si zo mňa robí srandu alebo nie. Som hrozná kamarátka... Už som ju dávno mala utešovať! Len čo som na to pomyslela, bola som na druhom konci izby a pevne som objímala Kristínu.

„Neboj sa. To bude v poriadku. Ty za to nemôžeš,“ snažila som sa ju upokojiť, ale ona stále vzlykala. Asi to zo seba potrebovala dostať, čo sa jej aj po dobrej chvíli podarilo.

„Sľubujem ti, že toho blondiaka nájdem. Keď ho nájdem roztrhám ho na malinké kúsočky, tie potom spálim a spláchnem v záchode! A ty vieš, že keď si niečo zmyslím, tak to aj spravím...“ povedala som, aby som uvoľnila situáciu. Zrejme sa mi to podarilo, pretože Kika sa krátko usmiala.

Po chvíli sa Kristína odtiahla.

„Je čas na tvoj prvý lov...“

<-- Predchádzajúca kapitola : Ďalšia kapitola -->

Autor: Raily96, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život nie je fér - 2. kapitola: