Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život nie je fér - 3. kapitola

20.12.2010 (08:45) • Raily96 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1156×

„Sľubujem ti, že toho blondiaka nájdem. Keď ho nájdem, roztrhám ho na malinké kúsočky, tie potom spálim a spláchnem v záchode! A ty vieš, že keď si niečo zmyslím tak to aj spravím...“ povedala som, aby som uvoľnila situáciu. Zrejme sa mi to podarilo, pretože Kika sa krátko usmiala.

 Po chvíli sa Kristína odtiahla. „Je čas na tvoj prvý lov...“

„Čože?!?“ opýtala som sa zarazene. Hádam si nemyslí, že budem loviť ľudí! Ani za nič. Radšej zomriem hladom. Kika už bola pri dverách, ale ja som ešte stále stála v rohu izby a odmietala sa zmieriť s tým že budem vraždiť nevinných... Až teraz som si všimla, že to je Kikina izba.

„Čo je? Ideš? Určite ťa musí veľmi páliť v krku...“ Hneď ako to dopovedala, sa mi v krku rozhorel známy plameň bolesti.

„Ja nechcem vraždiť nevinných ľudí,“ povedala som neústupným hlasom. Kristíne v tvári preblesklo pochopenie, ale aj tak sa pustila do presviedčania:

„Miška,“ začala mierne, „zabíjanie ľudí je teraz súčasťou toho, čo si. Bez krvi neprežiješ. A okrem toho, na svete je veľmi veľa vinných ľudí, ktorí si nezaslúžia nič iné ako smrť,“ snažila sa mi dohovoriť, ale mňa to aj tak nepresvedčilo. Či niekto žije hriešnym životom alebo nie, nie je moja vec a už vôbec nemám právo brať takýmto ľudom život. Aj keď...

„Ale tí ľudia majú rodinu a priateľov, ktorí ich majú radi... Nie je nejaký iný spôsob stravovania? Napríklad zvieratá?“ pýtala som sa s nádejou v hlase, aj keď by som asi radšej zabila nejakého násilníka, ako nevinnú srnku. Viem, že som divná. Ale už od malička mám veľmi rada všetky zvieratá. A hlavne psov. Niekedy si s nimi rozumiem viac ako s ľuďmi.

„Ver mi. Keby viem o inom spôsobe stravovania, nezabíjala by som ľudí. A testovať to je príliš riskantné. Čo ak ochutnám nejaké zviera a otrávi ma to? Ja nechcem znova zomrieť... A teba tiež nechcem stratiť. Si jediná, ktorá mi zostala...“ Ten koniec už len bolestne zašeptala. Asi má pravdu. Na svete je veľa pochybných existencií, ktoré nám môžu poslúžiť ako potrava. A tak nám nezostávalo nič iné, ako sa vydať do mesta nájsť si potravu. Najskôr som nevedela, ako sa tam dostaneme. Ale keď mi Kristína ukázala upíry beh bola som unesená. Tá rýchlosť a voľnosť, ten vietor vo vlasoch... Perfektne som si to užívala, ale čím viac sme sa približovali k mestu, tým viac som bola nervózna.

„Čo teraz?“ opýtala som sa Kiky z posledných zásob kyslíka, pretože mi zakázala dýchať. Ďalšia výhoda. Ako upírka nemusím dýchať.

„Pôjdeme do mesta a niekoho ti nájdeme,“ povedala, akoby to bolo nad slnko jasnejšie. Dostávali do centra, a keď sme tam už skoro boli, Kika zabočila do nejakej zapadlej uličky. Chvíľku sme tadiaľ šli.

„Tak a teraz sa nadýchni,“ povedala mi. Ja som sa na ňu len vyplašene pozrela, ale nič iné mi nezostávalo. Pomaly a neisto som sa nadýchla a v mojom nose sa začali biť všetky rôzne vône. Pleseň na starých vlhkých stenách, spálený olej z fastfoodu, ktorý bol neďaleko... Ale jedna vôňa vyhrávala nad ostatnými. Nádherná sladká vôňa, ktorá mi neuveriteľne dráždila hrdlo. Keď som ju ucítila, nebola som schopná myslieť na nič iné. Okamžite som sa za ňou rozbehla a bolo mi úprimne jedno, či ma niekto uvidí, a či nejakému človekovi vezmem život. Asi o 2 sekundy som sa nejakému mužovi zakusovala do krku a nechávala tú neodolateľnú červenú tekutinu, aby mi tiekla dole mojim rozpáleným hrdlom. Netrvalo to dlho a ja som už odhadzovala mužove vyschnuté telo čo najďalej od seba. Bolo mi zo seba na vracanie. Bože, čo som to spravila?! Ja som ho bez mihnutia oka zabila! Ten muž mal možno manželku, deti, rodičov, súrodencov... A ja som ho vysala tak rýchlo, že ani nestihol zakričať! Som netvor.

Pod náporom ľútostivých myšlienok som sa zviezla po špinavej stene na zem. Mojim telom otriasali vzlyky, ktoré som sa ani nesnažila tlmiť. Počula som tiché pomalé kroky. Otočila som sa na prichádzajúceho a výhražne zavrčala. Teraz nechcem nikoho vidieť.  Dotyčný sa nad tým len zasmial a pokračoval ďalej smerom ku mne. Spoznala som v ňom vysokého svalnatého muža. Človeka. Prestala som dýchať, pretože už som nechcela vraždiť. Zastavil sa pri mne.

„Ahoj, kočka! Čo ty tu tak sama? Nie je ti zima? Ja ťa zahrejem,“ povedal oplzlo muž. Mohol mať nanajvýš 35, tmavohnedé vlasy a hnedé oči. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a vytiahol na nohy. Nebránila som sa, lebo som ešte stále bola zlomená a muža som vnímala len malým kúskom mojej mysle. Keď ma však chcel pobozkať začala som sa naňho sústrediť úplne a uhla som s hlavou nabok.

„Daj mi pokoj,“ pošepkala som. Zatiaľ som bola pokojná. Ale to sa veľmi rýchlo môže zmeniť. Už za môjho ľudského života som bola strašný nervák a všetko ma hneď vytočilo.

„Ale no tak, cica. Užijeme si! A nie neberiem ako odpoveď.“ Možno o tom nevedel, ale zahrával si z ohňom. S ohňom ktorý pomaly ale isto naberal na veľkosti a intenzite.

„Povedala som: daj mi pokoj, lebo prídeš k úrazu!“ teraz som už kričala. Mne nikto nebude rozkazovať, čo mám a čo nemám robiť! V mojom vnútri to už pekne vrelo.

„ No to chcem vidieť! Už len také špáradlo ako ty by mi mohlo niečo spraviť. Ešte by si si mohla zlomiť nechtík!“ povedal so smiechom a znova sa ma pokúsil pobozkať. Ja som ho varovala...

„Tak a dosť!“ zakričala som ako som len mohla a odhodila som ho od seba čo najďalej. Muž bol zmetený a vydesene na mňa pozeral. Mňa to však nezaujímalo, pretože pri tom náraze si udrel hlavu a z rany mu vytekala krv. V sekunde som bola pri ňom a to že som nedýchala mi nepomohlo. Zahryzla som sa mu do krku. Muž bolestne zakričal, ale o chvíľu prestal, pretože stratil vedomie. Bol počuť len jeho slabý dych a spomaľujúce sa srdce, ktoré po chvíli utichlo.

Do kelu! Zase som to spravila! Už nikdy nebudem môcť vyjsť medzi ľudí. Aj keď mi bolo strašne, že som znova niekoho zabila, bolo to lepšie ako pred tým. Možno preto, že ten hajzel mi dával hnusné návrhy a možno som ani nebola jediná. Vlastne si to zaslúžil.  

Ešte chvíľu som tam len tak stála a rozmýšľala. Potom som sa vybrala nájsť Kristínu. Tá sedela pri fontáne na námestí a pozerala do čistej vody. Na hlave mala šiltovku kvôli jej červeným očiam.

„Si hotová?“ opýtala sa ma bez toho, žeby sa na mňa otočila. Keďže bolo všade ľudoprázdno, mohla som použiť upíriu rýchlosť a vedľa Kiky som stála behom sekundy.

„Myslím, že hej,“ povedala som potichu. Kika od niekadiaľ vytiahla ďalšiu šiltovku a podala mi ju: „Pre istotu.“ Nasadila som si ju a Kristína sa postavila.

„Poďme už teda domov,“ zaprosila Kika a my sme sa zase rozbehli...

<-- Predchádzajúca kapitola : Ďalšia kapitola -->

Autor: Raily96, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život nie je fér - 3. kapitola: