Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život nie je fér - 5. kapitola

17.03.2011 (08:00) • Raily96 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1457×

„Neboj. Aj keď sme teraz upírky, slnko nám neublíži.“

„Tak prečo musíme odísť až večer?“ Mám v tom guláš. Kika vyrazila ku dverám.

„To ti hneď ukážem,“ povedala s úsmevom na tvári. Spoločne sme vyšli na dvor práve v okamihu, keď vyšlo slnko. Kikina aj moja pokožka sa okamžite začala nádherne trblietať.

„Wow...“ vydýchla som. Prezerala som si Kiku a moje ruky. Bolo to niečo úžasné.

„Preto nemôžeme chodiť von, keď svieti slnko. Ľudia by spoznali, že sme iní...“

Uľavilo sa mi. Slniečko by mi chýbalo, aj keď som sa nerada opaľovala – čo na mne bolo dosť vidieť. Bola som skôr ten aktívnejší typ, ktorý je na dovolenke stále vo vode a potápa sa. Spolu s Kikou sme išli naspäť dovnútra pozerať televíziu, v ktorej takto skoro ráno nedávali nič zaujímavé.

„Mala by si zájsť domov a zobrať si nejaké veci,“ prerušila Kristína ticho. To ma trocha vydesilo.

„Čo ak niekomu ublížim? To by som si nikdy neodpustila...“ Začínala som panikáriť. Bolo toho na mňa veľa. Moja najlepšia kamarátka sa stala upírkou, a potom premenila aj mňa. Takže teraz by sme mali odísť, aby sme už nikoho neohrozovali.

„Neboj sa, pôjdeme k vám domov, až keď tam nikto nebude,“ povedala rýchlo. Zrejme si nebola celkom istá, či by sme sa udržali. Na rozdiel od nej, ja som to vedela. Vedela som, že by sme sa neudržali a niekoho z mojej milovanej rodiny by sme vysali.

„Tak dobre,“ povolila som nakoniec.

* * *

Sledovala som, ako auto mojich rodičov mizlo v zákrute. Bol čas ísť asi naposledy do tohto, mnou tak milovaného, domu. Do domu, ktorý mi bol celých pätnásť rokov domovom. Bolo mi smutno, ale zároveň som cítila strašný hnev. Hnevala som sa na život za to, že nie je fér. Hnevala som sa, pretože som ani nemohla dať najavo svoje pocity. Načo je mi rýchly upírsky beh, keď pred tým všetkým nemôžem utiecť? Načo je mi upírska sila, keď nie som schopná sa s tým pobiť?

„Ideš?“ opýtala sa ma Kika opatrne. Uvedomila som si, že už asi päť minút pozerám na môj dom.

„Jasné.“

Vyskočila som na strechu a odtiaľ som sa dostala na balkón, z ktorého bol výhľad na dvor. Dvere boli, našťastie, len privreté, takže som sa hneď ocitla v mojej bledomodrej izbe. Hneď ako som sa nadýchla, rozpálilo ma hrdlo. Všetko tu tak nádherne voňalo! Mala som chuť prisať sa na krk tomu, koho je tá opojná vôňa. Hlasno som zavrčala. Kde je ten človek? V hlave som mala len jednu vec. Upokojiť svoj smäd. Započúvala som sa do zvukov domu, ale nič som nepočula. Všetko ako mávnutím čarovného prútika prestalo, keď som si uvedomila, že to je moja vôňa pred premenou. Ja som nenormálna! Radšej som prešla k skrini a chcela ju otvoriť, ale jej rúčka mi zostala v ruke.

„Hups,“ uniklo mi. Tak toto sa mi ešte nestalo, ale niečo mi hovorilo, že to sa zmení.

„To nič. Máš teraz veľmi veľkú silu. Musíš sa ju naučiť ovládať.“ Kristína prešla ku mne a veľmi opatrne otvorila skriňu za druhú rúčku. Vytiahla som menší batoh a pomaly som tam naukladala nejaké veci a peniaze, čo som mala našetrené. Zazipsovala som tašku a rozvalila sa na posteľ.

„Ja nechcem odísť. Bude mi to tu všetko tak veľmi chýbať. Slovensko, naše malinké Podolie... a hlavne moja rodina.“ Poslednú časť vety som vzlykla. Kika bola hneď pri mne a objímala ma.

„Ššš... To bude dobré. Ty aspoň nejakú rodinu máš a vieš, že sú v poriadku. Ty si ich chladnokrvne nezavraždila, ako keby si ich nikdy predtým nevidela.“ Teraz už sme vzlykali obidve. Po dobrej pol hodine objímania a vzlykania som sa rozhodla, že musím mojim rodičom napísať aspoň list na rozlúčku. Vstala som a zo zásuvky som vytiahla čistý biely papier. S perom to bolo trošku ťažšie. Chvíľu mi trvalo, kým som našla nejaké píšuce. Pustila som sa do toho:

Milá mamina a ocino,

je mi veľmi ľúto, že som sa s Vami nemohla rozlúčiť osobne, ale nedá sa to a vy by ste ma ani nepustili preč. Ja ale musím odísť. Už viac nemôžem len tak sedieť doma a nič nerobiť! Ja chcem spoznávať svet, nové krajiny a kultúry... To je niečo pre mňa. Nemusíte sa o mňa báť, viem sa o seba postarať a Kristína ide so mnou. Budete mi veľmi chýbať. Boli ste, a vždy aj budete, tými najlepšími rodičmi na svete. Ďakujem Vám za všetko, čo ste mi dali.

P. S.: Ľúbim Vás!

                           Vaša Miška

Papier som preložila na polovicu a na vrchnú stranu som napísala: Od Mišky. Položila som ho na moju posteľ. Dúfam, že ho nájdu. Batoh som si prehodila na chrbát a chcela som už odísť, no niečo upútalo moju pozornosť. Na krku môjho plyšového maca sa hojdala jemná strieborná retiazka s malým príveskom. Srdiečkom, na ktorom bol vyrytý iniciál môjho priezviska. Veľké P ako Pyšná. Viem, možno trocha nezvyčajné priezvisko, ale ja som zaň bola rada a bola som nesmierne hrdá na to, že som Pyšná. Pamätám si, ako mi ocino dal tú retiazku aj so srdiečkom na moje pätnáste narodeniny. Prišla som bližšie k Míšovi (môjmu zelenému plyšovému medveďovi - alebo skôr psovi), retiazku som mu odopla a zavesila som si ju na krk. Kika už bola na balkóne a práve vyskakovala na strechu. Ja som sa vydala za ňou. Naposledy som si prezrela svoju izbu a zrejme navždy opustila svoj starý život.

* * *

Sedela som na šikmej streche opusteného hradu. Výnimočne tu svietilo slnko, takže som vyzerala ako diskoguľa. Slabý vánok sa zrazu otočil a ja som ucítila známu vôňu mojej najlepšej kamarátky.

„Kam pôjdeme ďalej? Tu sme už skoro dva týždne a ja sa tu začínam nudiť.“ Kika si ku mne prisadla.

„Ja za to nemôžem. Ty si verila, že v Rumunsku naozaj žije Dracula,“ povedala mi a zadržovala smiech. Zrejme nechcela spadnúť zo strechy. To by zase pobavilo mňa.

„A prečo by nemohol? Keď môžeme byť v Rumunsku my, tak môže aj on. Upír ako upír, nie? To je jedno... Do Transylvánie som chcela ísť ja, ďalšiu krajinu vyberáš ty. Takže, kam to bude?“ opýtala som sa s neskrývanou radosťou. To cestovanie ma bavilo. Je už koniec Septembra a za ten čas sme boli v mnohých krajinách. Veľká Británia, Španielsko, Chorvátsko, Francúzsko, Nemecko, Rusko... Stihli sme toho dosť, pretože nikde sme sa nezdržali dlhšie ako tri týždne.

„Čo keby sme sa išli pozrieť do Talianska? Vždy som chcela vidieť Rím,“ povedala prosebne s výrazom anjelika.

„Taliansko? Môže byť, ale zase si budeme musieť dávať veľký pozor, aby sme sa neprezradili. Pokiaľ viem, tak v Taliansku stále svieti slnko...“

Kika akoby ani nepočula moje obavy zo slnka, len hlasno zvýskla: „Jupííí!“

<-- Predchádzajúca kapitola : Ďalšia kapitola -->

Autor: Raily96, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život nie je fér - 5. kapitola: