Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 20. kapitola

16.01.2011 (10:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 7571×

20. kapitola

Peter ma zaviedol do východného krídla domu. Správal sa milo, akoby sa nič nestalo. Ukázal mi nádhernú izbu s obrovskou posteľou. Kúpeľňa bola väčšia než dom mojej matky. Na druhej strane boli dvere. Prekvapene som sa pozrela a rozmýšľala, kam vedú. Šla som pomaly k nim. Peter sa zasmial.

„To sú dvere do mojej izby. Máme spoločnú kúpeľňu,“ povedal pokojne. Pozrela som sa prekvapene na toho chlapa.

„Ak budeš chcieť ísť k Marcovi, len prejdeš cez kúpeľňu a otvoríš dvere.“ Obišiel ma a otvoril. Bola to obrovská izba. Vedľa postele bola postieľka. Bolo tu všetko, čo dieťa potrebuje.

„Nemohol by byť Marco v izbe so mnou?“ šepla som. Peter sa zarazil.

„Nie. Bude u mňa. Mne nebude vadiť, ak budeš pri ňom.“ Podal mi Marca a sadol si na posteľ. Bola som z celej tejto situácie vyvalená.

„Peter, ujasnime si to. Odišla som od Edwarda len preto, že som chcela byť so synom. Ja ťa nechcem. Nemilujem ťa,“ šepla som. Peter sa nahnevane postavil.

„Zmeníš názor. Na Edwarda rýchlo zabudneš a nespomínaj ho. Rozumieš!“ štekol po mne.

„Peter, ja len tak na Edwarda nezabudnem. Určite ma bude hľadať a bude chcieť so mnou hovoriť. Čo mu mám povedať?“ šepla som, aby so nedesila syna.

„Povieš mu, že chceš byť so mnou a Marcom. Ak nie, zničím ho. Viem, že niečo skrývajú. Možno moji detektívi zistia, aké tajomstvo tá jeho podarená rodinka ukrýva. Ak chceš svojho syna vidieť, rýchlo sa adaptuješ. Nie je nič ľahšie, než ťa poslať do pekla. Mám dosť peňazí na to, aby si zmizla z povrchu zeme a nikto ťa nebude hľadať. Nebude mať kto,“ štekol. Zalapala som po dychu.

„Vyhrážaš sa mi?“ Môj hlas sa zlomil.

„Nie. Ozrejmujem ti situáciu. Ja ťa mám rád, Bella.“ Pokojne sa za mňa postavil a pobozkal ma do vlasov. Vtedy niekto zaklopal.

„Večera je na stole,“ povedala staršia žena v oblečení slúžky.

„Poď dnu, Charlota. Toto je slečna Bella. Bude tu bývať a ty budeš odteraz stále po jej ruke. Bella, čokoľvek budeš potrebovať, povieš Charlote.“ Žena sa uklonila a odišla. Peter sa na mňa usmial.

„Poď, ideme sa navečerať,“ šepol pokojne. Prikývla som a vzala Marca. Bola som v pasci, ale aspoň som tu mala svojho syna. Peter bol zvláštny. Bol výbušný. Keď som sa usmievala a bola ticho, bol ako anjel. Ako náhle som niečo povedala alebo sa sťažovala, išiel vyskočiť z kože. Miestami mi naháňal strach. K Marcovi však bol veľmi milý.

Ráno som sa prebudila na hluk. Prichádzal z chodby, a tak som si len obula papuče a v dlhom tričku vykukla z dverí. Na chodbe bola Charlota a ten chlapík, čo nám vtedy parkoval auto. Keď si ma Charlota všimla, milo sa usmiala.

„Slečna, už ste hore? Hneď som pri vás,“ šepla. Ešte niečo prikázala tomu chlapovi a šla ku mne. Vtiahla ma do izby a začala okamžite vybaľovať moju tašku.

„Ja si to vybalím,“ šepla som. Tvárila sa, akoby ma nepočula a pokračovala.

„Čo si chcete obliecť?“ opýtala sa po chvíli.

„Ja to zvládnem,“ šepla som.

„Dobre, idem vám nachystať raňajky. Pán Balard a pán Marco už jedli a sú v záhrade. Máte ísť za nimi, keď sa najete.“ Úctivo sa uklonila. Stiahla som na seba prvé, čo mi prišlo pod ruky a vybehla som von z domu. Ten chlapík tam stál, a tak som k nemu podišla.

„Hľadám pána Balarda. Poradíte mi?“ povedala som milo.

„Ja som Viliam, sluha. Pán je s mladým pánom vzadu za sídlom pri stajni,“ povedal a uklonil sa.

„Ja som Isabella Swan, ale všetci mi hovoria Bella. Ďakujem.“ Okamžite som obehla ten veľký dom a šla k stajni. Vošla dnu a do nosa mi udrel pach koní. Peter stál oblečený v jazdeckých nohaviciach a vysokých čižmách. Pozrel sa mojím smerom a usmial sa.

„Dobré ránko, Bella.“ Podišla som bližšie. Marco sa naťahoval za koňom a Peter sa z toho smial.

„Pozri sa, vybral si najlepšieho žrebca. Bude po mne.“ Usmial sa a premeral si moje oblečenie.

„Čo to máš na sebe?“ opýtal sa s úškrnom.

„Šaty,“ šepla som.

„Bella, toto sa ti vôbec nehodí. Vezmem ťa na nákup. Musíš sa obliekať kultivovane, nie takto.“ Ukázal na moje šaty a ja som vyvalila oči. Marco bol navlečený v snobskej námorníckej uniforme. Vyzeral ako dieťa z tých trápnych reklám.

„Pre dnešok ti to odpustím. Chutili ti raňajky?“ opýtal sa nevzrušene.

„Ešte som nejedla,“ šepla som.

„Čo? Povedal som Charlote, že sa máš najesť a potom ísť za nami!“ Bol nahnevaný.

„Ja som vás len chcela čím skôr vidieť,“ šepla som. Jeho tvár sa z ničoho nič roztiahla do úsmevu.

„No vidíš. Chýbali sme ti?“ Podal mi Marca a ja som si ho rýchlo privinula.

„Zajazdím si a ty sa najedz. Potom pôjdeme na nákup. Musím ti kúpiť poriadne šaty. Bol by som ti nakúpil, ale nebol som si istý veľkosťou. Nie je nič horšie, než žena v šatách, ktoré jej nesedia. Neskôr ti dám šaty ušiť,“ šepol a šiel ku koňom. Vzala som Marca a vrátila sa do domu. Charlota ma netrpezlivo čakala.

„Pán Balard povedal, že sa máte najprv najesť. Bude sa hnevať,“ šepla nervózne.

„Nehnevá sa. Šiel si zajazdiť,“ povedala som pokojne a sadla si. Raňajky boli skvelé.

„Charlota, madam Balardová tu nie je?“ Charlota sa zatvárila, akoby mi šibalo.

„Nie. Madam sa tu zdržala len dva dni. Ona to tu neznáša.“ Zatvárila sa kyslo. Marco schmatol soľničku a hodil ju na zem. Rýchlo som sa zohla a chcela ju zodvihnúť. Charlota sa zachvela.

„Slečna, prosím. Ak by to videl pán, nahneval by sa,“ šepla.

„Veď je to len dieťa, on vždy niečo hodí,“ povedala som nechápavo.

„Ja hovorím o vás, nie o mladom pánovi. Ak niečo spadne alebo sa vysype, je to moja starosť. Pán je na to vysadený,“ šepla.

„Je k vám zlý?“ opýtala som sa vážne. Charlote sa zarazila a vystrašene na mňa pozrela.

„To nie. Ja som tu spokojná,“ šepla a pozerala si previnilo na zásteru.

„Charlota, nebojte sa. Ja mu nič nepoviem,“ povedala som a chytila ju za ruku.

„Slečna, odíďte odtiaľ. Pán je hrozne výbušný. Ani madam Balardová to s nim nevydrží.“ Obzerala sa, či ju nikto nepočul.

„Najradšej by som odišla, ale syna tu nenechám,“ šepla som. Zatvárila sa chápavo. Po raňajkách som šla späť do izby. Vzala som mobil a zapla ho. Myslela som na Edwarda a chcela som mu len povedať, že sme v poriadku. Mobil ešte nenabehol, keď bez zaklopania vošiel Peter.

„Komu voláš?“

„Ešte nikomu. Chcem zavolať mame, že som v poriadku,“ šepla som a čakala kým telefón nabehne.

„Chceš volať Edwarda?“ povedal jedovato.

„Povedala som, že chcem volať mame,“ štekla som. Peter vyšiel na chodbu a zreval na Charlotu. Tá okamžite pribehla.

„Zober malého dole,“ povedal sucho. Charlota vzala Marca na ruky a vyplašene sa na mňa pozrela. Zmizla za dverami. Peter ku mne pomaly pristúpil.

„Komu si chcela volať!“ štekol.

„Mame,“ zasyčala som na neho. Okamžite mi na tvári pristála jeho ruka a ja som skončila na zemi. Prekvapene som na neho pozrela. Nebolo to ani tak silné, len som to nečakala. Zodvihla som sa zo zeme. Tvrdo sa na mňa pozrel.

„Komu si chcela volať?“ opýtal sa miernejšie. Napriamila som sa.

„Chcela som volať mame,“ šepla som.

„Klameš,“ povedal pokojne. Vyvalila som na neho oči a krútila hlavou, že nie.

„Klameš!!!“ zvreskol z ničoho nič a znova mi vlepil facku. Zas som skončila na zemi, ale postaviť som sa chvíľu nemohla. Peter padol na kolená vedľa mňa.

„Bella, mrzí ma to. Ja som nechcel,“ šepol mi pri uchu a pomáhal mi na nohy.

„Chcela som zavolať mame, nie Edwardovi,“ šepla som s plačom. Peter ma hladil po vlasoch.

„Dobre. Zavolaj mame. Môže nás prísť navštíviť,“ povedal, akoby nič a odišiel z izby. Sedela som na zemi a chvíľu sa upokojovala, aby som mohla zavolať René. Ozval sa záznamník.

„Ahoj, mami. To som ja. Sme s Marcom v poriadku. Ľúbim ťa a ozvem sa, až budeš doma.“ Sadla som si na posteľ a premýšľala, čo robiť. Neprešlo ani päť minút, keď znova vošiel Peter.

„Ideme na ten nákup?“ Usmial sa.

„Nemám chuť niekam chodiť. Prepáč,“ šepla som.

„Bella, v týchto šatách ťa tu nestrpím. Ideme,“ zavelil. Nechcela som si tie facky zopakovať, a tak som so sklonenou hlavou šla. Vzal ma do najdrahších obchodov a všade donútil aspoň desať predavačiek, aby sa okolo mňa točili. Všetko oblečenie vyberal Peter. Cítila som sa ako bábika Barbie. Všetko, čo vybral, bolo luxusné a šialene elegantné. Potom sme sa šli najesť.

„Peter, ako si to predstavuješ s mojou školou a prácou.“ Snažila som sa pôsobiť uvoľnene. Nechcela som ho nahnevať.

„Mám viac peňazí, než dokážem minúť za desať životov. Keď prebehne Marcove osvojenie, môžeme sa vziať a nikdy nemusíš pracovať a aj škola ti bude nanič,“ povedal automaticky, akoby sme boli pár už odpradávna. Rýchlo som pochopila, že psychicky nie je v poriadku a svitla mi nádej. Nikto mu predsa dieťa nezverí, keď mu šibe. Zároveň mnou prešiel elektrický prúd. Čo ak je to dedičné? Pomyslela som na Marca a zovrelo mi hrdlo. Ak ho mám vyprovokovať a má ma udrieť, tak na verejnosti. Budem mať svedkov, že ma zbil.

„Peter, ja si ťa nechcem zobrať. Som u teba, len kvôli Marcovi. Inak by som sa koncom týždňa vydávala za Edwarda,“ povedala som polohlasom a čakala reakciu. Zamrzol a pozrel mi do tváre.

„Prosím?“ opýtal sa nahnevane.

„Dnes som chcela volať Edwarda, aby po mňa prišiel,“ dodala som. Petra zdvihlo zo stoličky. Zapichol do mňa pohľad a kŕčovite požiadal o účet. Keď ma vliekol k autu, prichádzalo mi zle pri predstave, čo so mnou najskôr urobí. Posadil ma a vyštartoval. Priviezol nás pred dom a bez slova vystúpil. Viliam šiel zaparkovať auto do garáže a ja som šla k dverám. Chytil ma popod rameno a vliekol za dom k stajni. Pustil ma pred seba.

„Čo chceš urobiť?“ opýtala som sa vystrašene. Peter vzal do ruky bičík a otvoril jednu z ohrád pre kone. Bola prázdna a na zemi bolo len seno. Zavrel za sebou.

„Zopakuj, čo si povedala v reštaurácii,“ zasyčal. Ja som inštinktívne zaťala zuby a on ma švihol po chrbte. Zapálilo to a ja som len sykla od bolesti.

„Zopakuj to!“ Znova ma švihol a ja som bolesťou spadla na špinavú zem. Napriahol sa a do tretice ma trafil po nohách. Uvoľnil postoj.

„Príď do domu, keď sa trocha upravíš,“ povedal znova veľmi milo a šiel preč. Postavila som sa a oprášila od sena. Šla som do domu. Nikde nikto nebol, a tak som vyšla do svojej izby. Na posteli som mala poskladané tašky s nákupom. Prešla som cez kúpeľňu a zaklopala na dvere. Dvere sa otvorili.

„Vyskúšaj si šaty. Urobíš mne a Marcovi prehliadku,“ povedal nadšene.

„Chcela som s tebou hovoriť. Peter, nesmieš ma mlátiť,“ povedala som pokojne. Peter vyvalil oči. Vošiel do kúpeľne a privrel dvere.

„Ešte raz povieš pred mojím synom, že ťa mlátim, tak ťa zabijem! Rozumieš?“ prskol nahnevane.

„Prosím, viac ma nebi. Inak odídem,“ šepla som. Peter sa prekvapene napriamil.

„Samozrejme. Mňa to mrzí. Už sa to nestane.“ Pohladil ma po líci.

„No, ukáž sa nám v tých šatách.“

Večer som zaliezla do postele. Bola som z toho všetkého na umretie. Vedela som, že to nebol dobrý nápad prísť sem, ale jednala som inštinktívne. Prstami som si prešla po nohách. Po bičíku mi tam zostala dlhá spálená šmuha a na chrbte to bolo rovnaké. Musím odtiaľto odísť, inak ma na budúce zabije. Zachvela som sa pri predstave, že je Marco pri ňom. K nemu bol úplne iný, ale dokedy. Kedy ho nahnevá aj on. Už som takmer zaspávala, keď sa ozval plač. Prudko som sa posadila a počúvala. Po chvíli, keď plač neustával sa dvere otvorili a vošiel Peter s Marcom.

„Neviem prečo plače,“ povedal polohlasom a podal mi ho. Len čo sa ma dotkol, sladko sa mi zložil v náručí.

„Chýbam mu,“ šepla som a privinula si ho.

„Nesmieš ho rozmaznávať,“ povedal Peter a uprene sa díval na moje odhalené stehno. Hneď som ho stiahla pod perinu. Len sa pousmial.

„Vieš, keď budeme mať ďalšie deti, nebudeš sa mu môcť tak prehnane venovať,“ šepol a nahol sa ku mne. Pozrela som sa na neho a nevedela som, či sa mám zasmiať alebo rozplakať.

„Čo? Aké dieťa? Ja s tebou nechcem mať dieťa a vôbec, nechcem tu zostať. Zajtra odídem. Ak mi Marca nedáš, dám na súd ja teba. Zajtra pôjdem okamžite k lekárovi a udám ťa za tú bitku,“ povedala som jedovato. Najskôr som mu to nemala povedať, ale keď sa môže vyhrážať on, tak som to skúsila aj ja. Zachvel sa.

„Takže chceš odísť? Uvidíme...“ šepol. Postavil sa a odišiel Marca som mala konečne pri sebe. Spala som pokojne s mojím chlapčekom v náručí.

Ráno som otvorila oči a rýchlo som sa obliekla. Vzala som na ruky Marca a chcela som odísť z izby, no dvere boli zamknuté. Zarazila som sa a začala vo mne narastať panika. Prebehla som cez kúpeľňu a aj dvere k Petrovi boli zamknuté. Položila som Marca na posteľ a začala do tých dverí mlátiť.

„Slečna, ublížite si,“ šepla Charlote cez dvere.

„Charlote, otvorte. Prosím.“

„Nemôžem. Zakázal mi to. Zabil by ma, ak by som otvorila,“ šepla.

„Tak zavolajte políciu alebo moju rodinu. Prosím...“ kričala som.

„Nemôžem. Zabije ma,“ zaplakala. Zviezla som sa chrbtom po dverách a plakala. Marco sa na mňa díval a potom sa rozplakal tiež. Nechcela som ho desiť. Vzala som ho na ruky a chvíľu sa s ním hrala. Prešla asi pol hodina a dvere sa odomkli. Vošiel Peter. Pozrel sa na mňa a zúrivo ma schmatol za ruku.

„Ešte chceš odísť?“ zasyčal.

„Nemôžeš ma tu držať na silu,“ šepla som.

„Môžem,“ zavrčal. Na to vošla Charlote s podnosom. Ani na mňa nepozrela. Peter vzal Marca a zas ma zamkol. Sadla som si k stolu a znova plakala. Jedla som sa ani nedotkla. Po pár hodinách mi doniesli obed a prestreli aj pre Petra. Prišiel sa so mnou najesť a trval na tom, aby som jedla. Keď som odmietla dostala som facku. Dala som si do úst pár kúskov šalátu.

„Peter, prosím. Nezamykaj ma. Zostanem,“ šepla som.

„Neverím. Budeš ma musieť presvedčiť, že chceš zostať so mnou.“ Postavil sa a prešiel ku mne. Chytil ma okolo pása a natlačil sa mi na pery. Bol surový a drvil ma svojím telom. Dvíhal sa mi z neho žalúdok, ale keď sa oddialil od mojich pier, usmiala som sa. Pohladil ma po líci.

„Dobrý začiatok,“ šepol. Na odchode znova zamkol. Prišiel večer. Na chvíľku mi priniesli Marca a ja som sa s ním najedla. Potom ho Charlota vzala preč a zamkla. Cítila som sa strašne. Celý deň som preplakala. Bola som od sĺz celá ulepená  a tak som vliezla do sprchy a pustila vodu. Najprv teplú a potom som si zapla studenú. Keď mi studená voda stekala po tele, myslela som na Edwarda. Ako si to celé vyložil. Hľadá ma? Oprela som sa čelom o stenu a znova sa mi z očí spustili slzy. Vyrušil ma zvláštny zvuk. Prudko som sa otočila. Peter stál v kúpeľni a opieral sa o umývadlo. Pozoroval ma s jemným úsmevom. Celá som stuhla a natiahla som sa rýchlo po uterák. Bol rýchlejší a uterák mi vzal. Nechápavo som na neho pozrela. Urobil krok ku mne a za zápästie ma vytiahol zo sprchy.

„Nechaj ma,“ šepla som. Jeho oči vraveli za všetko. Bol napnutý ako struna. Schmatol ma do náručia a začal ma bozkávať. Keď mi prudko vrazil jazyk do úst, uhryzla som ho. Odskočil a odpľul si do umývadla krv. Zachvela som sa. Zúril. Celý sa triasol. V panike som vbehla do izby a snažila som sa zavrieť dvere, no on ich rozrazil jediným úderom. Schmatla som len prikrývku z postele a omotala ju okolo seba. Bola som už nalepená na stene. Napriahol sa a udrel ma tak silno, že som mala pocit, že mi odrazil hlavu. Spadla som k zemi. Za vlasy ma zodvihol naspäť do stoja a jedovato na mňa zasyčal.

„Kurva...“

V ústach som cítila krv a celá hlava ma bolela. Šmaril ma o posteľ a natlačil sa na mňa. Začala som ho mlátiť a škriabať. Myslela som len na to, dostať sa z toho. Odtláčala som ho a kopala ako som vládala. Znova ma udrel a potom znova a znova. Cítila som, ako sa mi z nosa spustila krv. Bol už natlačený medzi mojimi stehnami. V hlave mi vybuchoval ohňostroj. Ak sa budem ďalej brániť, zabije ma. Ten blázon ma zabije. Snažila som sa upokojiť dych a uvoľniť sa. Spustila som bezvládne ruky k telu a aj nohy som úplne uvoľnila. Peter mi prekvapene pozrel do tváre. Zodvihol sa na lakťoch.

„No tak, kazíš mi zábavu,“ zachrapčal. Pozrela som do plafóna a ignorovala ho. Roztiahol mi nohy a ja som sa pripravovala na bolesť. Nič sa však nedialo. Pozrela som sa na neho a on sa mi díval do tváre.

„Aj Edwardovi si ležala ako handrová bábika,“ štekol.

„Nie. S ním som si to užívala. Jeho som chcela, teba nie. On ma nemláti,“ štekla som. Peter zmeravel a potom som ucítila len ranu. Potom nič. Bola tma.

Prebrala som sa na zvláštny pocit. Niečo vlhké a studené ma hladilo po tvári. Prudko som otvorila oči. Nado mnou sa skláňala Charlota a omývala mi tvár. Sykla som bolesťou.

„Ležte pokojne,“ šepla starostlivo. Celé telo ma bolelo a bola som v jednom ohni.

„Charlota, prosím...“ šepla som. Jej sa z očí spustili slzy.

„Dobre. Komu mám zavolať,“ šepla utrápene.

„Edward Cullen...“  sykla som tupou bolesťou.

19. kapitola - 21. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 20. kapitola: