Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 21. kapitola

19.01.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 6519×

21. kapitola

Edward:

Zazvonil mi mobil. To číslo som nepoznal. Už pár dní sa bezcieľne túlam a nedvíham telefón rodine. Aj to bude najskôr Alice. Nemám chuť sa s niekým baviť a tá, ktorej telefonát čakám, nevolá. Znechutene som ho zodvihol.

„Prosím,“ šepol som.

„Pán Cullen?“ Ozval sa starší ženský hlas.

„Áno.“

„Ja som Charlota, pracujem u Balardovcov. Slečna Bella potrebuje pomoc,“ šepla.

„Je v poriadku?“ opýtal som sa so strachom.

„Nie. Nie je. Musíte po ňu prísť, lebo ju zabije...“ Posledné slová šepkala. Zatajil sa mi dych.

„Čo sa stalo?“

„Chcela odísť a zmlátil ju. Je na tom veľmi zle a potrebuje doktora,“ povedala so zvláštnym tónom.

„Hneď som tam. Ďakujem,“ šepol som a zložil. Takmer som sa zrútil. Okamžite som nasadol do auta a šiel k tomu sídlu, okolo ktorého som posledné dni prešiel miliónkrát. Bella mi v ten večer nechala odkaz, aby som ju nechal na pokoji a nechodil za ňou. Napísala, že svojho syna miluje nadovšetko, a preto už nechce byť so mnou. Vzala mi dušu, srdce a zabila moju existenciu. Neverila, že jej syna vrátim. Neverila mi a mne sa zrútil svet. Čo som mal robiť? Rozhodla sa sama a myslela, že je jej rozhodnutie správne. Teraz potrebuje pomoc a ja urobím čokoľvek.

Rýchlo som preskočil veľký plot a rozbehol sa k domu. V dome som rozoznal štyri osoby. Tú ženu, čo volala, nejaký muž a Marco. To rýchlo bijúce srdce muselo patriť Belle. Skočil som na parapet a nahliadol cez okno. Sedela na posteli. Strčil som do okna a opatrne vošiel. Nepočula ma a ja som ju nechcel vydesiť. Opatrne som prešiel až k nej. Hlavu mala zaborenú v dlaniach a cez tvár mala strapaté vlasy. Natiahol som ruku a jemne sa dotkol tej jej. Strhla sa a vykríkla. Hneď som jej pritlačil prst na rozbitú peru. Bez slova som si prezrel jej tvár. Bola samá modrina. Sklonil som sa nad ňu. Z očí jej tiekli slzy. Skryl som ju v náručí. Sykla bolesťou, a keď sa ku mne viac pritlačila, odhalili sa aj ďalšie modré miesta na jej tele. Bola domlátená ako boxovacie vrece. Zabolela ma hruď. Čakal som, že niečo povie, no ona bola ticho a len vzlykala. Po malej chvíli sa odtiahla a pozrela mi do tváre.

„Snívam...“ šepla. Nebola to otázka, bolo to strohé konštatovanie. Ona vážne neverila tomu, že som skutočný. Vzal som ju na ruky a posunul sa s ňou na okraj postele.

„Vezmem ťa odtiaľ,“ šepol som jej do vlasov. Pozrela mi do očí.

„Nie. Marco,“ šepla.

„Idem po neho. Nehýb sa. Hneď som naspäť.“ Dvere som rozrazil jediným pohybom a šiel za vôňou môjho syna. Áno, Marco je môj, aj keď nie som jeho biologický otec. Prišiel som na prízemie. Staršia žena držala na rukách Marca a vyplašene sa na mňa dívala. Opatrne som urobil krok k nej.

„Som Edward. Prišiel som si pre Bellu a syna,“ šepol som. Doširoka otvorila oči a potom si vydýchla. Podala mi Marca.

„Musíte hneď odísť, lebo sa vráti,“ šepla. Prikývol som a vybehol k Belle. Keď ma zbadala so svojím synom, na jej tvári sa objavil úsmev. Natiahla ruky a ja som jej ho podal. Privinula ho k sebe.

„Musíme ísť,“ povedal som pokojne. Nechcel som ju rozrušovať.

„Edward, on Charlotu zabije, keď nás tu nenájde. Nemôžeme ju tu nechať. On je blázon.“ Hlas sa jej lámal a bolo z neho počuť zúfalstvo.

„Dobre. Najprv vás odnesiem do bezpečia a potom prídem po Charlotu,“ povedal som a vzal Bellu na ruky. Bolestne zasyčala. Vyzeralo to tak, že má zlomené rebrá. Cítil som jej krv z celej postele. Nechcel som si ani len predstaviť, čo všetko jej urobil. Teraz som na to vážne nemohol myslieť. Mal som takú obrovskú zlosť, že by som toho bastarda okamžite rozdrvil ako červa. Zbehol som s Bellou a Marcom na rukách po schodoch a šiel k dverám. Do cesty sa mi postavil ten starší muž.

„Nemôžem vás nechať odísť. Zavolám políciu.“ Znel rázne.

„Len to urobte! Bude ich zaujímať ako ju doriadil,“ zasyčal som. Muž sa pozrel na Bellu a ona na chvíľu odtiahla modrú tvár od mojej hrude.

„Viliam, prosím,“ šepla. Zachvel sa a ustúpil z cesty. Začínal som mať dobrý pocit, kým som pri bráne nezačul auto. Počul som už aj jeho myšlienky. Vrátil som sa rýchlo do domu a Bellu položil na pohovku. Znova sykla. Marca zvierala na hrudi. Našťastie sladko spal. Vrátil som sa pred dvere a čakal. Zbadal ma už z diaľky. Vystúpil a šiel pomaly ku mne.

„Vstúpil si na cudzí pozemok,“ prskol.

„Prišiel som po Bellu a syna.“ Už som sa prestával ovládať, no snažil som sa z plných síl. Táto situácia sa dala vyriešiť len dvoma spôsobmi. Buď nás nechá odísť alebo...

„Tú kurvu si ber. Môj syn tu zostane,“ štekol.

„Skončíš v base za to, ako si ju doriadil,“ povedal som a sledoval jeho chorú myseľ.

„Ona ma nikdy neudá. Ak to skúsi, to decko už neuvidí. Vypadni z môjho pozemku!“ Urobil krok ku mne.

„Beriem si oboch.“ Aj ja som urobil krok k nemu. Napriamil sa a urobil výpad. Rýchlo som sa uhol a jemne som doňho strčil a on spadol k zemi. Nemohol som si dovoliť viac. Bol som na cudzom pozemku a hlavne tu bolo množstvo svedkov. Otočil som sa a šiel po Bellu. Keď som s ňou a Marcom vyšiel, ten blázon vytiahol spoza pásu revolver a namieril ho na mňa.

„Ja tu velím. Choď za dom,“ prikázal. Mal som na rukách to najcennejšie a nechcel som riskovať, že ich zraní. Urobil som, čo chcel. Šli sme za dom k stajniam.

„Vlez dnu,“ štekol. Urobil som, čo chcel. Opatrne som položil Bellu na zem.

„Nedívaj sa,“ šepol som jej do ucha. Bella zmeravela. Otočila sa chrbtom k nám a Marca si privinula pevne na hruď. Pritisla viečka k sebe a nedýchala. Peter na mňa stále mieril. Ja som šiel ďalej na druhú stranu stajne a on šiel za mnou. Chcel ma zastreliť. Rozhodol sa ma zabiť už vtedy, keď ma zbadal pred dverami. Otočil som sa k nemu tvárou a usmial sa.

„Zbohom, ty hajzel. Ideš rovno do pekla,“ štekol a strelil. Guľka ma ani neškrabla. Prešla mojím sakom a odrazila sa.

„Skús to ešte raz. Možno si minul,“ zasyčal som. Strelil znova a potom znova. Jeho myseľ zachvacovala panika. Marco sa na ten zvuk zobudil a začal plakať.

„Čo si zač, ty sviňa,“ prskol. Pozrel smerom k Belle. Okamžite som k nemu priskočil a zbraň mu vzal. Rozdrvil som ju na prach tak, aby to videl. Ovládol ho strach a ja som ho chcel desiť. Ten hrdina sa bál ako decko. Urobil som krok k nemu. Kone začali nervózne erdžať.

„Myslím, že do pekla pôjdeš ty,“ šepol som. Najradšej by som mu hneď tu odtrhol hlavu a polámal mu všetky kosti. Nechcel som však Bellu vydesiť viac, než bola. Schmatol som ho za ruku a šmaril do jednej z ohrád. Prelomil ju a spadol dnu. Kôň sa chúlil a triasol. To zviera mnou bolo totálne vydesené. Díval som sa zvrchu na Petra a potom som sa pozrel na chvejúcu sa Bellu. Stále bola otočená chrbtom. Roztiahol som ruky a chytil sa ohrady tak, aby kôň nevybehol. Ten vydesený žrebec sa tlačil na opačnej strane. Nemusel som sa ani pohnúť, len som tlmene zavrčal. Zviera sa v panike zodvihlo na zadné a niekoľkokrát vyhodilo kopytami. Ozval sa výkrik, a potom ešte jeden. Nastalo ticho, ktoré prerývalo len erdžanie. Pomaly som prešiel k Belle a zozadu ju objal. Trhla sebou. Otočila sa a pozrela mi do očí. Bola úplne vystrašená.

„Poď. Ideme,“ šepol som. Bella sa vyplašene obzerala a ja som jej telom zakrýval výhľad.

„Čo sa stalo?“ šepla vydesene.

„Všetko bude v poriadku.“ Zodvihol som ju na ruky a vrátil sa do domu. Posadil som ju na pohovku a skontroloval som Marca. Charlote stála pri telefóne a chvela sa.

„Charlote, zavolajte políciu a rýchlu pomoc,“ povedal som pokojne. Nechápavo na mňa pozrela a Bella tiež.

„Pán Balard mal nehodu. Podupal ho kôň,“ šepol som.

20. kapitola - 22. kapitola

Tie komentáre k predchádzajúcej kapitolke ma neskutočne potešili. Ďakujem. Vážim si to. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 21. kapitola: