Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 8. kapitola

25.12.2010 (09:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 6856×

8. kapitola

„Tak to nie!“ povedala som rázne.

„Bella, musíme ísť. Nevymýšľaj.“ Alice ma schmatla za ruku a ťahala k autu. Vyšmykla som sa jej a schmatla Edwarda za košeľu.

„Nikam nejdem. Choď preč.“ Pozrela som Edwardovi do očí. Boli karamelové. Určite bol na love. Prudko vydýchol a mne vmietol do tváre opojnú vôňu svojho dychu. Hrdlo sa mi zovrelo.

„Dám na neho pozor. Nič sa nestane. Môžeš mi veriť,“ šepol.

„Tebe? Zbláznil si sa?“ štekla som.

„Bella, poď. Zvládne to a ty tiež,“ povedala Alice rozhodne. Pozrela som na Marca a potom na Edwarda. Prikývla som a šla k autu. Bolo to ťažké. Rýchlo sme prišli ku škole. Nechala som si zapísať zápočet a potom Alice. Šli sme hneď naspäť. Otvorila som dvere. Edward sedel na zemi. Marca mal zabaleného do deky. Sedel mu na kolenách a Edward mu čítal. Okolo krku mal zavesené Marcove hrkálky a malý ich poťahoval a smial sa. Bolo to komické. Edward zodvihol pohľad. Marco ku mne natiahol ruky. Hneď som si ho vzala.

„Bol dobrý?“ opýtala som sa naliehavo.

„Najprv troška plakal. Prebalili sme sa a našiel som v chladničke fľašu. Zohrial som ju na tridsaťsedem stupňov a dal mu ju. Prezliekol som ho a čítal mu. Potom som ho musel znova prebaliť. Malý smraďoch!“ Zasmial sa Edawrd.

„Ďakujem za postráženie,“ šepla som.

„Aj na budúce. S Marcom si rozumieme.“ Usmial sa. Šiel k dverám. Šla som krok za ním. Marco k nemu natiahol rúčky a Edward mu podal prst. Potom sa nahol a pobozkal ho na čielko. Zachvela som sa a kolená sa mi podlamovali. Stále mi stačil pohľad do jeho tváre a bola som na mäkko. Fascinovane som sledovala každý jeho pohyb. Nenávidela som ho, no niečo vo mne chcelo byť v jeho blízkosti. Mala som chuť dotknúť sa ho. Edward sa otočil a bez slova odišiel. Sadla som si do kresla a vzdychla. Alice nepovedala ani slovo, len sa na mňa dívala.

„Čo je?“ opýtala som sa nahnevane.

„Nič. Len som čakala krik a vyvádzanie. Na Edwarda reaguješ celkom dobre,“ povedala a usmiala sa.

„A čo mám robiť? Dovlečieš ho sem a nedáš mi na výber. Čo chceš počuť? Nikdy mu už nebudem veriť a ani jeden z nás o to už nestojí,“ šepla som.

„Edward o to stojí,“ povedala Alice a prisunula sa bližšie. Ironicky som sa usmiala.

„Vážne. Už som ti to hovorila. Vieš, prečo ťa opustil. Naše city sa tak rýchlo nemenia,“ šepla Alice.

„Skvelé. Keď odchádzal, povedal, že ma nemiluje. Takže city pretrvávajú?“ Zas som sa uškrnula.

„Bella. Skús mu dať šancu. Nehovorím o vzťahu, ale o priateľstve.“

„Alice. Ty si sa úplne zbláznila? Edward ma zabil. Udupal moje vnútro. To, že som sa vtedy vyspala s Petrom, bolo len preto, že som zo seba chcela dostať tú bolesť. Chcela som si dokázať, že sa ma môže dotýkať aj iný muž a budem schopná reagovať. Nebola som. Necítila som nič. Na druhý deň som sa nenávidela. Keď som zistila, že som tehotná, chcela som umrieť. To, čo sa dialo v mojom vnútri, bolo strašné. Milovala som Edwarda tak čisto a oddane, že som bola ochotná urobiť čokoľvek. Ak by sa vrátil kedykoľvek do doby, čo sa narodil Marco, okamžite by som mu skočila okolo krku a prosila ja jeho o odpustenie. Keď sa však Marco narodil, zistila som, že dokážem znova milovať. Milujem svojho syna tak veľmi, tak oddane, že pre mňa Edward popri nemu nikdy nič neznamenal,“ povedala som úprimne. Alice vyvalila oči.

„Tak toto znamená byť matkou?“ povedala fascinovane. Rozosmiala som sa.

„Najskôr áno.“ Pohladila som Alice po ruke.

Do večera sme sa len rozprávali. Na druhý deň som Marca naobliekala a šla som do nemocnice na kontrolu. Len, čo som otvorila dvere na recepciu, pribehla ku mne sestra.

„Doktor John tu dnes nie je, pani Cullenová.“ Bola nesmierne milá.

„Prišla som len na kontrolu. Nemôže sa na Marca pozrieť niekto iný?“ šepla som.

„Iste. Je tu doktor Cullen. Môže byť?“ Široko sa usmiala.

„Ak si nájde čas,“ povedala som pokojne.

„Na vnuka si určite nájde čas,“ zaštebotala sestrička. Sadla som si do kresla na recepcii. Po malej chvíľke prišiel Carlisle.

„Bella, zlatko. No poďte.“ Vzal Marca do náručia a ja som šla za ním. Neprotestovala som. Prešli sme do ambulancie a ja som sa zachvela. Pri okne stála Rose. Premerala si ma pohľadom a pozrela na Marca. Opatrne prešla ku mne.

„Ahoj, Bella,“ šepla.

„Rose. Rada ťa vidím,“ povedala som a zdvorilo sa usmiala.

„Žiaľ, nemôžem povedať to isté,“ zasyčala. Carlisle sa napriamil a obdaril Rose nepekným pohľadom. Niekedy som mala pred Rose rešpekt, no teraz som cítila len zlosť.

„Nenamýšľaj si. Chcela som byť len zdvorilá. To sa u teba nenosí. Takže sa vôbec neteším a vôbec ma nedojmeš, keď sa budeš tváriť takto. Ja som ti nič neurobila,“ povedala som pohotovo.

„Nič? Rozbila si našu rodinu. Všetko si zničila. Žili sme si dobre, kým si sa neobjavila a teraz sa s tým svojim pankhartom derieš naspäť. Možno ti na to ostatní skočia, ale nie ja. Si vypočítava potvora,“ zasyčala jedovato.

„Presne tak. Odhalila si ma,“ štekla som. Vzala som Marca Carlisleovi z rúk a buchla dverami. Musela som sa veľmi ovládať, aby som sa nerozplakala. Vložila som Marca do kočiarika a chcela odísť. Pribehol ku mne Carlisle.

„Bella, mrzí ma to. Nehnevaj sa. Myslel som, že sa bude správať slušne. Poznáš Rose, je...“

„Carlisle, ja sa nehnevám. Prídem zajtra, keď tu bude doktor John.“ Zdvorilo som sa usmiala.

„Nie. Poď, vezmem mu krv a zavolám ti výsledky.“ Vzal ma do vedľajšej ambulancie. Sluch mal dokonalý a vôbec nepotreboval fonendoskop.

„Dýchanie ma čisté a aj srdce znie dobre,“ povedal. Vzal ihlu. Chytila som Marcovi rúčku a on rýchlo odobral krv. Marco si to ani nevšimol. Zaujímala ho Carlisleova menovka.

„Dospela si, Bella,“ povedal Carlisle z ničoho nič. Pozrela som sa mu do očí.

„Áno. Musela som.“ Usmiala som sa.

„Stále však nevieš prijať pomoc,“ povedal milo a podal mi šek, ktorý som mu poslala.

„Nemusíš pracovať cez víkendy. Povedal som ti, že je to v poriadku. Nechcem, aby si mi dávala peniaze. Venuj sa radšej synovi. Mal by byť s tebou, čo najviac,“ šepol.

„Nechcem byť nikomu nič dlžná. Cením si tvoju pomoc a cením si aj Aliceine priateľstvo. Rada sa porozprávam s Esme. Prisahala som, že si vás nikdy viac do života nevpustím a ste tu. Dokonca aj Edwarda som už pár krát stretla a zvládam to prekvapivo dobre. Dospela som. Žiaľ, musela som dospieť na základe zlých skúseností a vlastných chýb. Aj keď, akoby som mohla Marca nazvať chybou?“ Usmiala som sa. S Carlisleom sme sa ešte chvíľu rozprávali. Úplne som zabudla na Rose.

Na druhý deň som už sedela v kancelárii. Marco už šiel do jaslí. Dnes bol pokoj. Pre istotu som zavolala do škôlky, či je všetko v poriadku. Keď som zložila telefón, pozrela som cez sklenenú výplň dverí. Do dverí vošla Rose. Zhlboka som sa nadýchla a znechutene som sa oprela o stôl.

„Ako ti môžem pomôcť? Chceš ísť na dovolenku?“ povedala som odmerane.

„Nie, prišla som pre iné.“ Jej hlas bol tvrdý.

„Pozri, ak si ma prišla urážať, tak radšej odíď.“ Založila som si ruky v bok.

„Prišla som sa ospravedlniť,“ pošepla a sklonila hlavu.

„Kto ťa donútil?“ opýtala som sa bez okolkov.

„Rozhodla som sa sama. Je pravda, že som mala s Edwardom dlhý rozhovor. Vysvetlil mi, že čo sa stalo, nebola tvoja chyba. Mrzí ma, čo som povedala o Marcovi. Je to nádherné dieťa a ja ti ho vlastne závidím. Dala by som čokoľvek, ak by som mohla mať dieťa,“ šepla.

„Dobre, Rose. Prijímam ospravedlnenie.“

„Ďakujem.“ Rose sa usmiala.

„Ja radšej pôjdem. Niekedy by si mohla prísť s Marcom na návštevu,“ šepla vo dverách.

7. kapitola - 9. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 8. kapitola: