Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa so mnou nemaznal! - 7. kapitola

05.12.2013 (09:30) • • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1021×

Niall

Smial som sa: „Videl si jeho výraz, keď započul môj hlas?“

Chlap vedľa mňa len zahmkal. Bol som spokojný. Zdržal som ich, Alice ma nevidí lebo mám prsteň, ktorý zabraňuje upírom so schopnosťami použiť ich na nositeľa prsteňa. Práve preto som si ho zohnal.

Ale musím povedať, že tá Bella je fakt kus. Po pár odbočkách a kaskadérskych kúskoch sme dohnali Mikea. Jazdil skoro až agresívne. Neustále vrčal a jeho spolusediaca sa prevaľovala zo strany na stranu.

Mike sa neustále pozeral do spätného zrkadla, či nám ušiel. Neušiel, samozrejme, môj vodič je známy tým, že aj keď sa mu akokoľvek veľmi snažíte utiecť, on vás vždy doženie. Nemohol nikde zabočiť a tak len stále viac a viac pridával plyn a dúfal, že nám konečne ujdú. Po pár kilometroch musel zastaviť. Pred ním stál kamión. Dupol na brzdu a my hneď po ňom. Popadol Bells a chcel ujsť. Nepodarilo sa mu to, samozrejme. Ja myslím vždy na všetko.

Z lesa sa vydrala skupina novorodených s niekoľkými dospelými upírmi. Bella sa pritisla k Mikeovi.

„Edwarda?“ Pozrela na Mikea a spýtala sa ho: „To je jeden z Cullenovcov?“

„Áno, Bells, jeden z nich.“ Pozrel na mňa a spýtal sa ma: „Čo od nás chceš?“

„Čo chcem?! Chcem, aby sa od Cullenovcov držala čo najďalej!“ skričal som.

„Ideme za Cullenovcami, lebo som si to prial. Je novorodená, má silnú schopnosť, s ktorou mi musia pomôcť,“ vysvetľoval mi Mike.

„Edward? Prišiel si si zachrániť obľúbenkyňu?!“ povedal som príkro.

„Nie je moja obľúbenkyňa. Ani ja nie som nadšený, že ju Mike dovedie domov, ale ostatní mu chceli pomôcť. Mňa nezaujíma, aj tak by bola len ďalšie sklamanie. Pusti ich!“ prikázal mi Edward.

„Au, to bolelo. Tak nech si idú, Ed. A nebol som žiadne sklamanie. Pozri sa na mňa, mám sa fantasticky!“ smial som sa jeho výroku.

„Nevidím nič, na čo by si mohol byť hrdý, Niall. Toto som pre teba nechcel,“ posmutnel Edward.

„Mám sa fantasticky! Nepotrebujem ťa! Vystačím si aj sám!“ Dobre som vedel, že to tak už dlho nie je, ale nemohol som mu to povedať. Nechcel som si to priznať, ale chýbali mi, veľmi mi chýbali.

Bolelo, keď som sa od neho odvracal. Ale nemohol som mu pomôcť, keď si uvedomí, že mu chýbame, príde. Veľmi dobre som vedel, že mi klamal a to ma potešilo. Áno, budem mať problém z toho, že som ho nezabil, ale vládcovia nestratia dva skvelé dary len tak.

Za mnou kráčal Mike s Bells. Túlila sa k nemu. Vadilo mi to, to ma zarazilo. Prečo mi to má, sakra, vadiť?

Hneval som sa na seba, hádam nespravím tú istú chybu. Nesmiem sa na ňu viazať, prikazoval som si.

Nastúpili sme do môjho auta. Mike poslal Bells ku mne na zadné sedadlo, pretože vpredu sedela Alice. On si sadol za volant, aj keď sa mi to veľmi nepáčilo.

Bells sa na mňa pozrela a usmiala sa. Ja som sa odvrátil k oknu a pozeral na ubiehajúcu krajinu. Asi po dvoch hodinách neustáleho rozprávania Alice a Mikea sa do konverzácie zapojila aj Bells. Rozoberali hudobné nástroje.

„Ja osobne si myslím, že najkrajším nástrojom je klavír a hneď po ňom husle. Ako malá som na husle hrávala. Možno by som to mala opäť skúsiť,“ usmiala sa blažene.

Bella sa na mňa pozrela. V očiach jej blčal oheň nadšenia:  „Ty vieš hrať na klavír! Aj môj starý otec hrával na klavír, než umrel najradšej hrával pieseň z Titanicu. Už mi niekedy liezla na nervy, ale teraz by som si ju rada vypočula, bohužiaľ mi ju už nezahrá,“ ukončila smutne a pozrela sa von oknom.

„Neviem, či sa môžem porovnávať s tvojim starým otcom, ale keď dorazíme, môžem ti ju zahrať,“ usmial som sa na ňu.

Úsmev mi opätovala a podpichla ma: „To máš pravdu, lepšie ako starký to nezahráš.“ Vyplazila na mňa jazyk. Všetci sme sa rozosmiali. Ach, aké oslobodzujúce - smiať sa. Už tak dlho som sa nesmial!

Autor: , v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa so mnou nemaznal! - 7. kapitola: