Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Životy bez večnosti 2. kapitola

18.12.2011 (07:30) • Melanie99 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1056×

Znova som sa začala báť.

„Tí, čo vám to spravili? Neviem slečna. Našiel som vás tu a nikto tu nebol. Len pár fliaš... kto vám to urobil?"

„Môj... môj snúbenec..." dostala som zo seba. Ten muž sa prudko nadýchol.

„Snúbenec?! Ale... kto? Ako vám mohol niečo také spraviť muž, ktorého milujete?" Nenachádzala som odpoveď na jeho otázku.

„Ja som ho nikdy nemilovala."

„Tak prečo si ho chcete vziať?"

„Ja... ja neviem. Ďakujem za pomoc, no mala by som už ísť. Moja priateľka býva o pár ulíc vyššie. Ešte raz ďakujem."

„Počkajte! Neviem ani vaše meno."

„Som Rosalie Haleová. A vaše meno?"

„Emmett. Emmett Loyer. Veľmi ma tešilo vás poznať. Keby ste niečo potrebovali, s najväčšou pravdepodobnosťou ma nájdete tu." Usmial sa na mňa, no v jeho očiach bola vidieť bolesť.

„Emmett, ak by ste niečo potrebovali, povedzte. Bývam na Bouillon Street a tu hore na Cass Avenou býva moja priateľka Wendy. Ak by ste... potrebovali... niekde prespať alebo tak, choďte za ňou, ona vám dá moju konkrétnu adresu. Alebo budete môcť zostať aj u nej."

„Vďaka, ale ja si poradím. Smiem vás odprevadiť?"

„Och, budem veľmi rada."

U Wendy sme boli o chvíľu. Až o príliš krátku chvíľu.

„Wendy, ahoj... ja..."

„Rose!" prerušila ma uprostred vety.

„Rosalie, čo sa ti stalo? Čo tie veci... kto ti to spravil?" spýtala sa zhrozene pri pohľade na moje doráňané telo.

„To ti vysvetlím potom. Ale tento muž ma zachránil. Našiel ma ležať na ulici a pomohol mi."

„Veľmi ma teší, som Emmett Loyer."

„Wendy Clarková, ale stále nechápem...?"

„Neskôr, Wendy. Ďakujem vám, Emmett. Bolo mi cťou."

„Aj mne bolo cťou vás stretnúť, Rosalie." Zohol sa a pobozkal mi ruku. Urobila som akýsi pukerlík.

Keď Emmett odišiel, dala som sa do rozpávania. Keď som Wendy povedala, že to bol Royce, vypadala byť zrelá na infarkt. Porozprávala som jej všetko, na čo som si spomínala. Zvláštnu náklonnosť k Emmettovi som však vynechala. Bála som sa jej reakcie.

„Rose, ostaneš tu, však? Teraz ti nedovolím nikam ísť!" Dívala sa na mňa vystrašeným pohľadom.

„Ak ti to nebude prekážať, ostanem," privolila som.

Ráno som sa zobudila v mäkkej posteli. Mala som taký nádherný sen. Sen o prekrásnom mužovi, ktorý sa volal Emmett... No vtom sa mi vybavila včerajšia noc. Prudko som sa posadila. Bola som v hosťovskej izbe. A snívala som o mojom záchrancovi... Nie! Ako by som ho vôbec mohla chcieť... je to obyčajný roľník a bezdomovec. No moje srdce pri ňom robilo kotrmelce. Dych sa mi zastavoval a predstavivosť pracovala na plné obrátky. Nechcela som si to priznať, no bolo to tak. A bolo to zlé.

A ja ho musím vyhľadať. Hneď. Vzala som si veci, rozlúčila som sa s Wendy a šla som domov. Po ceste som odbočila do ulice kde sa to stalo. Nebol tam. Nebolo tam ani stopy po jeho veciach. Šla som sa pozrieť na polia. Nič. Nenašla som ho nikde, kde by podľa mňa mohol byť. Začínala som byť zúfalá. Vrátila som sa teda domov. Obliekla som si nejaké slušné veci a šla som do mesta. Došla som na miestny úrad.

„Dobrý deň. Kde nájdem Anthonyho DiCambella?"

„Druhé poschodie vľavo. Hneď prvé dvere."

„Ďakujem." Išla som, kam mi tá žena za pultom poradila. Zaklopala som na dvere. Otvoril mi muž v stredných rokoch s monoklom na oku a so zlatými hodinkami vo vrecku. Pravdepodobne to bude veľmi dôležitý človek.

„Dobrý deň, želáte si?" spýtal sa ma zvláštnym nízkym hlasom.

„Áno. Pán DiCambell, moja priateľka Wendy mi rozprávala, že ste zodpovedný za sčítanie ľudu a máte zoznam všetkých ľudí v meste. Viete, hľadám jedného muža a netuším, kde ho hľadať... Pomôžete mi?" Počas celého môjho rozprávania sa mi díval uprene do očí. Mali zvláštnu modrú, až fialkastú farbu.

„Isteže. Ale najprv by som rád vedel vaše meno. Prosím, poďte ďalej." Sadla som si do kresla, na ktoré ukazoval. Sám si sadol na drevenú stoličku s vyrezávanými ornamentmi a očakával moju odpoveď.

„Volám sa Rosalie Haleová."

„Ó... Veľmi ma teší. Počul som o vašej neskonalej kráse a tie chýry boli, zdá sa, pravdivé." Zohol sa a pobozkal mi ruku.

„Ďakujem. Pán DiCambell, ide o to, že..."

„Anthony. Prosím, volajte ma Anthony. Pán DiCambell je príliš formálne."

„Dobre, tak teda Anthony. Viete, potrebovala by som nájsť istého pána Emmetta Loyera. Neviem žiadne bližšie informácie."

„Dobre, viete aspoň bydlisko, vek, alebo aspoň v akej časti mesta žije?"

„Nemyslím, že pán Loyer má nejaké stále bydlisko. Prevadepodobne je zo slabších sociálnych pomerov. Jeho vek odhadujem asi na dvadsaťpäť rokov a... no naposledy som ho videla pri Cass Avenue. Povedal, že tam bude asi aj nabudúce, no hľadala som ho už takmer všade."

„Isteže. Pozriem sa na to... Hm... Aha! Emmett Marion Loyer?"

„Áno, to bude asi on. Viete mi povedať, kde ho nájdem?"

„Ako stále bydlisko má poznačenú Grous Street, číslo 54. Ten dom je ale neobývaný už asi dva roky. Majitelia dom predali, lebo sa zadĺžili. Bolo to istý čas v správach, lebo dom nechali plne zariadený a pán Joseph Loyer aj so synom a ženou odišli z mesta. Žiadne správy o nich sa nenašli. Je to záhada. Ste si istá, že ste videli Emmetta Loyera?" Pozeral sa na mňa so zamysleným pohľadom.

„Ja... myslím, že áno... predstavil sa mi tak."

„Prepáčte, dorazil sem istý pán Loyer, vraj sa musí s vami okamžite stretnúť. Mám ho pustiť ďalej?" spýtala sa sekretárka, ktorá vrazila do dverí.

„Och, áno, Elizabeth, práve sme o ňom hovorili." Na moje veľké prekvapenie vošiel do miestnosti Emmett. Vôbec však nevyzeral ako nejaký trhan, bol v obleku, mal naleštené topánky a nebyť jeho lyšiackeho úsmevu, vyzeral by ako jeden z tých úlisných obchodníkov ako bol Royce. Keď sa objavil vo dverách, akoby mi spadol kameň zo srdca. Usmieval sa na mňa, no potom sa zarazil. Otočil sa na Anthonyho.

„Dobrý deň, pán DiCambell. Volám sa Emmett Loyer a priiel som vám oznámiť, že znova bývam v meste. A... prepáčte za tú opovážlivosť, no vás by som tu nečakal, slečna Haleová." Bola som v takom pomykove, že som takmer zabudla zavrieť ústa.

„E... Emmett, kde... kde si bol? A prečo vyzeráš ako nejaký... nejaký dedič?" Bola som vyvedená z miery.

„Rose, ospravedlňujem sa vám. Všetko vám vysvetlím, keď budeme sami. Len som pánu DiCambellovi prišiel nadiktovať svoje nové bydlisko. Pane?"

„Och, iste. Slečna Haleová, myslím, že vaša otázkka bola zodpovedaná. A, pán Loyer, môžete mi nadiktovať adresu?" Viac som nepočula. Vyšla som z miestnosti a utiekla som na ulicu. Oklamal ma? Chcel ma okradnúť? Ako som mu mohla tak naletieť? A ja som ho ľutovala... podľa všetkého je ešte bohatší ako ja. Aká som len hlúpa. Sadla som si na lavičku pred úradom.

„Rose! Rose! O... ospravedlňujem sa vám. Môžem vám to vysvetliť, prosím?" Zbehol z Anthonyho kancelárie a zrazu stál priamo za mnou.

„A čo mi chceš vysvetľovať? Že si mi klamal? Že som hlúpa? Tak čo?" Bola som nahnevaná.

„Nie je to tak, ako si myslíte..."

„Keď sme sa videli naposledy, tykal si mi!" Bola som plne vytočená a on tu stál a smial sa.

„Dobre teda. Rose, ja som ti neklamal. Keď sme sa stretli, bol som chudobný, moja rodina sa odsťahovala, a mňa tu nechali. Nemal som nič, a tak som žil na ulici. Ale deň potom, ako som ťa zachránil, ma zachytil miestny kočiš, vraj ho posielajú z úradu. Môj otec umrel, a ja som dedil. V zahraničí si zarobil slušné peniaze a moja matka ho opustila. Nič o nej nenašli, tak som dedil ja. Našiel som si dom a môžem tu ostať. Mrzí ma, že som tu nebol, keď si ma potrebovala. Vybavoval som si bývanie. Mrzí ma to." Bol to ganleman. Ja som naňho neprávom nakričala, a on sa mi tu ospravedlňuje.

„To mňa to mrzí... Bola som hlúpa, ja... prepáč."

„To nestojí za reč. Mohol by som ťa, ako odškodné, pozvať na večeru? Stmieva sa a nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Budem veľmi rada."

3. kapitola

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Životy bez večnosti 2. kapitola: