Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zmysel života - 4. kapitola

11.08.2010 (12:00) • Loveliness • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 947×

Zobudil ma hlasný šramot pod oknom. Vstal som, bolo asi šesť hodín ráno, a odostrel som závesy. Vonku sa už pomaly rozvidnievalo, no napriek tomu to vyzeralo na dážď. Snažil som sa rozoznať, čo mi to búcha na okno. Svojimi malými pazúrikmi sa dnu do izby dobíjal malý čierny netopier. Hneď, ako som chcel otvoriť okno a odohnať ho, odletel. Čudné. Zastrel som závesy a ľahol si ešte na chvíľu do postele.

Ráno v jedálni takmer nikoho nebolo, iba kuchárka a nejaký bezdomovec, asi nový nájomník.

Keď som prišiel dolu, kuchárka mi podala raňajky so slovami: „Čaká tu na vás, chlapče.“ A ukázala na človeka sediaceho pri okne.

„Nolan so ženou dnes potrebovali auto, ale Lucas,“ pokynula hlavou na bezdomovca, „vás odvezie a večer vám pomôže opraviť to staré auto.“

„Je to mechanik. Jediný v meste,“ dodala.

„Áno, to mi došlo,“ pomyslel som si v duchu.

No nahlas som jej povedal iba: „Ďakujem.“

Celý čas, čo som jedol, tam ten muž, Lucas, sedel a ani sa nepohol. Ani neprehovoril. Mal na sebe starý kožený roztrhaný kabát, vojenské čižmy a sivé nohavice, prežrané od múch. Do tváre mu veľmi vidieť nebolo, spod špinavého klobúka mu vykúkala len biela brada a tmavé oči, ktoré naháňali strach. Pri pohľade naňho ma striaslo. Vstal som, poďakoval ešte raz kuchárke a pobral sa preč. Vzápätí vstal zo stoličky aj Lucas, vonku ma dobehol a zamieril k jeho dodávke.

„Nastúpte!“ povedal chladným hlasom.

V tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Ľutoval som, že som neposlúchol matku, keď ma v piatej triede chcela prihlásiť na karate. No nič iného mi nezostávalo.

„Ďakujem, že ma odveziete. Som Jake. Kuchárka mi povedala, že vy ste Lucas. Veľmi ma teší,“ a podával som mu ruku.

Lucas namiesto toho, aby sa predstavil, nastúpil prudko do auta a zatresol dvere. Zvyšok cesty som bol radšej ticho.

Prišli sme ku škole a prvý raz v živote som bol šťastný, že vystupujem z auta. Už som mal takmer obidve nohy na zemi, keď v tom ma Lucas zdrapol za bundu a vyzeralo to, že mi chce niečo povedať, no potom ma pustil.

„Jake, čo ty tu robíš?“ vírilo mi hlavou a pritom som predychával, čo sa stalo.

Cítil som sa ako ovca medzi stádom vlkov. Do budovy som sa takmer rozbehol. Celé doobedie som sa vôbec nemohol sústrediť, ale deň prebehol celkom dobre. Na každom bola cítiť atmosféru prichádzajúceho víkendu. Aj so žiakmi sa dalo komunikovať, boli smelší ako predtým. Najviac ma mrzelo, že som dnes neučil v triede, kde chodila Jessica, to záhadné dievča. Bol som zvedavý, či je vôbec v škole, keď za mnou neprišla ani do kabinetu, ako mala. Na chodbách som ju tiež nevidel, takže som usúdil, že včera, keď utiekla, jej prišlo zle a dnes zostala doma.

„Veď tak aj vyzerala,“ povedal som si takmer nahlas sám pre seba a spomenul som si na jej bielu tvár. Viac som nad tým nerozmýšľal, aspoň nie v ten deň. Domov som šiel pešo, aj tak som sa nemal kam ponáhľať. Stretol som iba pár ľudí, inak bolo mesto pokojné ako pred búrkou. Medzi domami sa potuloval nejaký túlavý čierny pes, ale to bolo všetko.

„Hej, Jake, ste to vy, však?“ kričal na mňa nejaký chlapec, keď som prišiel k hotelu.

„Áno, to som ja. A ty si?“ spýtal som sa ho, ako mi podával ruku. Mohol mať tak 18 rokov.

„Hneď som si to myslel, nevyzeráte ako miestny. Ja som Marko, synovec Lucasa, toho automechanika. Mal vám pomôcť opraviť túto starú haraburdu,“ ukázal na rozpadajúce sa auto, „ale poslal mňa, lebo mu vraj nie ste veľmi sympatický. Je to čudný chlap, keď to musím už tak o ňom povedať.“

„Všimol som si, že ten by si so mnou pivo asi nedal,“ odpovedal som Markovi s pocitom, že som konečne stretol niekoho normálneho.

Ako som zistil aj neskôr, keď som si odložil veci a prezliekol staré oblečenie, Marko bol v pohode chalan. Auto sa nám podarilo opraviť celkom slušne, chlapec sa vyznal v tom, čo robí. Dobre odvedenú prácu sme zapili plechovkami piva.

„Tak, už si sa stihol aklimatizovať?“ opýtal sa ma Marko po chvíli mlčania.

„No, snažím sa,“ odpovedal som mu bez štipky nadšenia.

„Chvíľu to potrvá, to mi ver, ani mne to nešlo hneď,“ odvetil pobavene.

„Presťahoval som sa sem s matkou pred deviatimi rokmi, keď mi zomrel otec. Zo začiatku som si nemohol zvyknúť. Ľudia sa mi tu zdali čudní, nepriateľskí. No nemusíš sa báť, len majú toho veľa za sebou, snažia sa chrániť. Toto mesto má krvavú históriu. V minulosti bolo napadnuté Turkami a neviem, čím všetkým ešte. Potom to dal do poriadku istý gróf, asi ho poznáš pod prezývkou Dracula. Ten „upír.“ Tss, historky. To on ich oslobodil, mali by mu byť vďační. Namiesto toho z neho spravili beštiu. Zaujímavé je, že niektorí šialenci tomu veria. Hoci umrel už pred dobrými 600 rokmi alebo tak nejako. Kúsok za mestom stojí hrad, v ktorom žil. Teraz to kúpil nejaký jeho potomok či kto. Hrad bol aj sprístupnený verejnosti, no ako prišiel, začal tam robiť nejaké opravy, takže teraz sa tak môžeš akurát ísť prejsť okolo. Okolie hradu je celkom pekné. Zhodou okolností tam idem zajtra s frajerkou, poď s nami, ak chceš, aspoň ti to tu trochu ukážeme,“ rozhovoril sa Marko.

„Díky, to by bolo fajn, ale nechcem vás otravovať a byť piate koleso na voze.“

„Ale to je v pohode, kámo,“ povedal.

„Tak teda zajtra o druhej, počkaj ma tu, prídem pre teba na aute,“ dodal Marko, rozlúčili sme sa a odišiel.

V ten večer som sa ešte rozprával s Nolanom, až potom som sa vybral do postele. Bol som napočudovanie celkom unavený.

„Jake, niekto ťa hľadá!“ zakričala Ingrida dolu z kuchyne.

Zbehol som dolu, no zastavil som sa na chodbe kúsok od izby. Predo mnou stála Jessica. Snažil som sa tváriť vážne, no ako sa poznám, veľmi mi to nešlo. Bolo to, akoby ma niekto zasiahol elektrinou. „Chcela som sa ospravedlniť, že som vtedy tak utiekla. Necítila som sa dobre, včera som tiež radšej zostala doma,“ prehovorila sladkým hlasom.

Stál som tam ako zaseknutý, nevedel som čo povedať. Rýchlo som sa pokúsil spamätať.

„To je v poriadku, aj som si myslel, že si chorá. Už sa cítiš lepšie?“ spýtal som sa jej.

Cítil som sa ako malý chlapec, ktorý hovorí prvý krát s dievčaťom.

„Áno, už je to lepšie, ďakujem za opýtanie,“ prehovorila a jemne sa usmiala.

Vlasy mala zopnuté do copu, čo len zvýraznilo je črty tváre. Až teraz som si uvedomil, aká je krásna. Jej oči ale neboli už jasne modré, ale akoby tmavo hnedé. Pravdepodobne nosí kontaktné šošovky. Na sebe mala bledé džínsy a biele tričko, čudoval som sa, že jej nebola takto neskoro večer zima. Na krku jej viselo niečo ako amulet alebo náhrdelník. Jej pokožka bola biela ako čerstvo napadaný sneh. Nevedel som sa na ňu vynadívať.

„A ako si vlastne vedela, kde bývam?“

„To tu vedia asi všetci, ste populárny,“ povedala Jessica s úsmevom.

Nasucho som prehltol.

„Tak, ja už pôjdem,“ pošepla a odcupotala preč.

Stál som tam asi minútu bez pohnutia. S otvorenými ústami. Stále mi nedochádzalo, že mi prišla vysvetliť, čo s ňou bolo. Keď som precitol, odobral som sa do izby.

„Jake, nesmieš, NESMIEŠ sa do nej zamilovať! NESMIEŠ!“ nahlas som napomínal sám seba, hoci som vedel, že je už neskoro.

← zhrnutie →

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zmysel života - 4. kapitola: