Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zmysel života - prológ + 1. kapitola

08.08.2010 (19:00) • Loveliness • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1068×

Ak je ich vzájomná láska ušľachtilá a slobodná, môže nájsť hrdinské vyjadrenie v tom, že sa obaja dobrovoľne stanú otrokmi.

(Gilbert Keith Chesterton)

Prológ

Izbu osvetľoval iba oheň, ktorý pomaly tlel v krbe. Všade bola tma. Ležala na studenej kamennej podlahe, nevnímala svet okolo seba. Akoby už ani nežila. Necítila v sebe život. Bola slabá, tak ako posledný mesiac. Myslela si, že je chorá, že sa čoskoro vylieči, no neskôr nevládala vstať z postele. On pri nej sedel skoro každú noc, no teraz tam nebol. Bola sama.

„Dcérka, otvor oči. Teraz si taká ako ja. Nič na svete nás už nerozdelí. Ani smrť,“ šepkal tichým hlasom.

Otvorila oči a cítila, že na krku má neznámy náhrdelník.

„Sľúb mi, že nikdy si tento amulet nedáš dolu, bude ťa chrániť. Ak si ho dáš dole, zomrieš, a to mi nesmieš urobiť, dievčatko, rozumieš?“

„Á-á-áno ocko,“  odpovedala takmer nečujne.

„Čo sa to so mnou stalo?“ spýtala sa a chcela plakať, no nešlo to.

Pozrela sa na svoje ruky. Už sa jej netriasli ako posledný mesiac, ale boli biele ako čerstvo napadaný sneh. Sadla si na posteľ, bola nezvyčajne silná, akoby sa znovu narodila. Vstala, pozrela sa do zrkadla. Neverila, že osoba, ktorú tam vidí, je ona. Bola nádherná, teda, viac ako nádherná. Mala bielu pokožku, belšiu ako predtým, a žiarivé modré oči.

Malé ranky na krku, ktoré tam mala posledný mesiac, zmizli. Chcela sa nadýchnuť, no zistila, že nepotrebuje vzduch. Zrazu uvidela v zrkadle odraz svojho otca. Stál za ňou. Keď sa naňho teraz pozrela, vyzerala takmer ako on. Bola krásna ako on. Bola taká ako on, taká, ako vždy túžila byť. Podal jej pohár naplnený červenou tekutinou. Zrazu po nej nesmierne zatúžila a vytrhla mu ho z ruky. Keď z pohára zmizla posledná kvapka, jej oči sa zmenili na tmavé, presne také, aké mala bytosť stojaca za ňou.

1. kapitola

Otvorím oči a prvé čo uvidím je zvoniaci budík. Desať minút po šiestej.

„Paráda!“ pomyslel som si.

„Znovu meškám, ale aj tak to lietadlo už nestihnem.“

Ľahol som si do postele a ponoril som sa ešte na chvíľu do sveta výmyslov a snov.

Zobudil som sa o tri hodiny neskôr. Zobral som si do ruky mobil povaľujúci sa na malom nočnom stolíku a vytočil číslo.

„Čau, Gery, prosím ťa... Áno, tu je Jake... Hej, zisti mi, kedy letí ďalšie lietadlo do Bukurešti, to prvé som zmeškal... Áno, viem, to som celý ja... Takže, o 14:40? Dobre, ďakujem ti, kámo, máš to u mňa. Maj sa.“

Hodil som telefón späť na nočný stolík a pomaly som sa pozviechal z postele. Pretrel som si oči.

„No páni, chcelo by to tu trochu poupratovať,“ pomyslel som si, „ale to je už aj tak jedno, nech si tu upracú noví majitelia.“

Pri slovách „noví majitelia“ mi zovrelo žalúdok. Zrazu na mňa doľahli rozhodnutia posledných dní. Všetky. Do jedného. Bolo to ako keby ma niekto udrel päsťou do brucha. Sadol som si radšej naspäť na posteľ a poobzeral sa okolo seba. Izba bola tichá a útulná ako vždy. Zariadená bola jednoducho, tak ako mi to vyhovovalo. Postavil som sa, odostrel sivé závesy na okne, cez ktoré vzápätí začalo prenikať jasné slnečné svetlo. Pobral som sa do kúpeľne, umyl si tvár, zuby a pozrel sa do zrkadla. Už som si zvykol na to, čo som tam uvidel, takže ma to nijako neprekvapovalo. Díval sa na mňa chlap s hnedými roztrapatenými vlasmi, modrými očami a jasnými bielymi zubami. Tak to som ja. Vrátil som sa do izby a otvoril skriňu. Vyhádzal som všetky veci a vytiahol kufor. Teda, dva kufre. Snáď to bude stačiť. Zarazilo ma, že na to, ako dlho tu žijem, mám prehnane málo oblečenia. Začal som všetko poctivo a dôkladne skladať a ukladať do kufrov.

„No mami, škoda, že ma teraz nevidíš.“ Usmial som sa pri predstave, ako by mi matka teraz prikazovala a dirigovala ma, že mám všetko robiť poriadne.

Chvíľami sa mi zdalo, že počujem jej hlas ozývajúci sa zo všetkých kútov krabicami preplneného bytu. Uľavilo sa mi, že tu nie je. Keď už som mal všetko pobalené, obliekol som si obľúbené čierne tričko a roztrhané džínsy a vyšiel som na balkón. Vychutnával som si ten pocit ako som tam stál a všetko naokolo akoby zmizlo. Vonku bol krásny slnečný deň, dosť teplý na začiatok marca. Na oblohe nebolo ani mráčika, zdola bolo počuť autá rútiace sa mestom, krik detí hrajúcich sa na ihrisku. Typický deň v Chicagu. Možno pre niekoho iného bol ako každý iný, ale pre mňa to bol posledný deň v meste, kde som žil posledných päť rokov.

Už zajtra budem trčať niekde v dedine odrezanej od sveta. Ale môžem si za to sám. Len najväčší tupec - čiže ja - príjme miesto učiteľa angličtiny niekde v Rumunsku. Hoci som nad tým rozhodnutím premýšľal dlho, začínam pochybovať či to bolo dobré rozhodnutie. Bolo ako celý môj život - omyl.

Otec nás s matkou opustil keď som mal desať, stal sa z neho alkoholik a nakoniec utiekol s milenkou, ktorá bola o polovicu mladšia ako on. Matka sa kvôli tomu psychicky zrútila, no kvôli mne sa dala znovu dokopy. Vychovala ma ako vedela, napriek tomu som odišiel z domu keď som mal šestnásť. Privyrábal som si ako vyhadzovač, upratovač, jedno obdobie dokonca aj ako striptér, len aby som si zarobil nejaké peniaze na zaplatenie lacných motelov, v ktorých som toho času prespával.

Môj život sa trochu zmenil keď som mal dvadsaťpäť. Prijali ma ako učiteľa angličtiny na miestnej strednej škole, kde som bol štyri roky, čiže doteraz. Pred dvomi týždňami si ma zavolal do kancelárie riaditeľ a ponúkol mi miesto učiteľa angličtiny v malom mestečku v Rumunsku. Vraj profesor, ktorý tam učil záhadne zmizol, asi zomrel alebo čo a teraz tam nemajú nikoho. Po týždňovom premýšľaní som túto ponuku prijal. Ani neviem prečo, len som mal pocit, akoby ma tam niečo ťahalo. Stále som cítil, akoby som hľadal niečo, čo dá môjmu životu zmysel, no stále som to nemohol nájsť. Možno toto je príležitosť na ktorú som čakal.

Pozrel som sa na hodinky - 13:20. Najvyšší čas. Obul som si tenisky a posledný krát som sa poobzeral po byte. Všade samé krabice. Chvíľu som tam len tak stál a hlavou mi vírili spomienky spojené s týmto bytom. Párty s priateľmi, noci s milenkami, alebo len ja a všade ticho. Vyniesol som kufre na chodbu, zhlboka sa nadýchol, zamkol som dvere a kľúče som odovzdal domovníkovi. Vyšiel som na ulicu, kde ma už čakal taxík.

„Tak, kam to bude, pane?“ spýtal sa taxikár, no ja som ho akoby ani nepočul.

„Pane, ste v poriadku?“

„Aha, áno, na letisko prosím.“

A už som len videl budovu miznúcu v spätnom zrkadle. Asi o desať minút som vystúpil z taxíka. Na srdci akoby ma ťažil obrovský balvan. Kúpil som si letenku a keďže som mal ešte dvadsať minút, kúpil som si bagetu a minerálku a snažil som sa zabaviť čítaním časopisu, aby som si to náhodou celé ešte nerozmyslel. Keď konečne oznámili môj let, pobral som sa pomaly do lietadla. Usadil som sa v druhej triede, na prvú totiž nemám, a zatvoril som oči. Zobudil som sa o štrnásť hodín neskôr na druhom konci Atlantiku, v Európe.

zhrnutie →

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zmysel života - prológ + 1. kapitola: