Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 5. kapitola

09.10.2011 (18:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 3562×

Pohľad Edward:

„Je veľmi vystrašená,“ ozval sa Jasper, keď sme sedeli v obývačke a počúvali, čo sa deje hore. Rosalie tam bola s Isabellou, ako sa predstavila, a utešovala ju. „A má bolesti, Carlisle. Nemal by si jej dať niečo?“

„Určite áno, ale nie teraz. Edward, prosím ťa, na čo myslí? Viem, že to nie ja správne, aby som takto zneužíval tvoje schopnosti, ale potrebujem to vedieť, aby som jej mohol pomôcť.“

„Vôbec to nie je zneužívanie mojich schopností, ale nemôžem ti povedať, na čo myslí,“ odpovedal som smutne. „Nepočujem jej myšlienky.“

„Čože?“ ozvalo sa viac hlasov naraz.

„Neviem, ako to je možné. Keby nepočujem tlkot srdca a jej dýchanie, nevedel by som, že je tu.“

„Jasper, cítiš, čo cíti Isabella?“ opýtala sa Alice.

Jasper prikývol, ale zaoberal sa pocitmi, čo vychádzali z poschodia.

„Prečo mne sa v hlave hrabať môže a jej nie?“ opýtal sa Emmett na oko urazene, ale kútiky sa mu dvíhali. Jeho myšlienky boli vážne.

„Emmett, to vôbec nie je smiešne,“ upozornila ho Esme. „Možno je to spôsobené šokom alebo niečím iným.“

Všetci sa dohadovali, prečo jej nemôžem čítať myšlienky, ale ja som mojou mysľou stále blúdil po poschodí a snažil sa zachytiť aspoň jednu myšlienku tej krásky. Ale nič. Nič. Zhora som počul len myšlienky Rosalie.

Chcela Isabelle pomôcť, ale nevedela ako. Strhla sa aj pri najjemnejšom dotyku. Oči sa jej naplnil slzami skoro pri každom slove. Tvár sa jej zvraštila bolesťou pri každom pohybe. Rosalie nie je jediná, kto by jej chcel pomôcť.

Dvere na mojej izbe sa zabuchli a Rose stála medzi nami. Jej hlas bol veľmi smutný.

„Carlisle, povedala som Isabelle, že jej vysvetlíš, čo sa stalo.“ Pristúpila k Emmettovi a on ju okamžite vzal do náručia. Nepáčilo sa mu, keď Rosalie trpí. „Ehm... Esme, mohla by som ťa poprosiť?“

„Samozrejme.“ Esme bola v tej istej sekunde v kuchyni a pripravovala jedlo.

Carlisle už išiel hore, ale Rose ho zastavila. Esme prešla okolo nich s podnosom, na ktorom bolo ľudské jedlo.

„Prosím, dávaj pozor, čo povieš. Je veľmi precitlivená a strašne sa bojí.“ Carlisle prikývol a už bol hore. Strašne som túžil opäť vidieť jej hlboké, čokoládové oči, preto som vybehol za Carlisleom.

V tom istom momente, ako sa Carlisle na mňa otočil, ma Rosalie chytila za rameno. Chcel som na ňu zavrčať, ale jej prosebný tón ma odradil.

„Edward, prosím, nechoď tam. Isabella je na tom naozaj zle, len by si ju svojou prítomnosťou znervóznil.“

„Ale je to moja izba, Rosalie. Potrebujem nejaké veci,“ vymyslel som si narýchlo.

„Dobre, vezmeš si ich, keď zase zaspí!“ rozkázala mi a to som už na ňu zavrčal.

„Prestaňte sa hádať.“ Carlisle otvoril dvere na izbe. Rosalie zasyčala, vošla za Carlisleom a potom zatvorila dvere.

„Neboj, Isabella pôjde spať. Za tú dobu si stihneš zobrať všetko, čo potrebuješ,“ usmiala sa Alice a ťahala ma opäť dole. Alice mala nejakú víziu? Ak áno, tak ju skrýva.

„Alice, čo si videla?“ opýtal som sa jej.

„Nič,“ usmiala sa a sadla si vedľa Jaspera. „Edward, naozaj som nič nevidela.“

Prikývol som a tváril sa, že pozerám bejzbalový zápas, ktorý Emmett práve zapol. Napodiv sa moje myšlienky naozaj začali zaoberať zápasom. Vytrhlo ma až buchnutie dverí. Carlisle prešiel z mojej izby do pracovne.

Vyšiel som hore, práve hľadal nejaké lieky.

„Carlisle? Ako je na tom?“ zopakoval som otázku, ktorú som mu položil predtým, než sa zobudila. Toto je len jedna z obrovského množstva otázok, čo ma trápia.

„Edward, už si sa ma to pýtal.“ Povzdychol som si a on pokračoval. „Ako som ti už povedal. Najvážnejšie je na tom noha a tvár. A samozrejme jej psychické zdravie. Stále je v šoku, nechce nikoho pustiť k sebe bližšie. Okrem Rosalie.“ Môj ďalší vzdych bol bodkou za jeho vetou.

Prečo musí takto trpieť? Čím sa previnila? Na čo to myslím? Veď anjel sa nemôže ničím previniť.

Mal by som ešte zaobstarať acylpyrín. Infekciu som nenašiel, takže bude stačiť ten. Pôjdem a... Carlisleove myšlienky ma vyrušili len preto, lebo sa týkali Isabelly.

„Nie! Teraz nemôžeš odísť! Čo ak sa jej  tvojej neprítomnosti niečo stane? Pôjde Alice a Jasper, ale ty musíš ostať.“

„Edward, uvedom si, že aj tak budem musieť ísť do nemocnice. Ale dobre. Ak na tom tak trváš, pôjdu Alice s Jasperom.“

„Ďakujem.“ Vyšli sme spolu z pracovne. Carlisle išiel dať Isabelle tie lieky a ja som zišiel dolu do obývačky. Hoci najradšej by som utešoval tú krásku s hlbokými očami, čo je v mojej izbe.

Tie jej hlboké čokoládové oči boli plné strachu, bolesti a smútku. Ako by vyzerali, keby tam svietila iskrička šťastia a lásky? Aký by bol jej úsmev? Zistím to. Zistím, ako vyzerá jej úsmev. A zistím, kto jej to spravil a zabije ho. Zabijem toho človeka, ktorý čo i len raz ublížil tomuto krehkému anjelikovi. Zistím to a ten človek bude ľutovať, že sa narodil.

Z myšlienok ma vytrhla Emmettova päsť na mojom ramene. Necítil som bolesť, iba nejaký bezvýznamný a slabý tlak.

„Edward? Už ma počúvaš? Toto sa stalo hádam prvýkrát, čo nereaguješ na moju otázku neúmyselne. Aj v myšlienkach som na teba kričal, ale ty nič. Ty?! Nezabudol si čítať myšlienky?“ opýtal sa s úškrnom.

Pravda je taká, že myšlienky mojej rodiny sa mi už z malej časti darilo ignorovať, ale keď ma v nich niekto oslovil, vždy som zareagoval. Ani som si nevšimol, že sa ma Emmett niečo pýta.

„Prepáč, Emm. Zamyslel som sa.“

„A na čo si myslel? Nie, nehovor mi to! Budem hádať.“ Chcel som ho zastaviť, aby nevytresol zas nejakú hlúposť, ktorú neskôr proti mne použil, ale nedal sa.

„Myslíš na to dievča, čo si zachránil.“ On sa to neopýtal, oznámil mi to. Ale ako to vedel? Ako vedel, že moje myšlienky sa zaoberajú len ňou? Znova som zablúdil k nej a tým som si vyžiadal ďalší úder.

„Mal som pravdu,“ uškrnul sa Emmett.

„Áno, Emmett. Mal si pravdu. A čo si sa vlastne pýtal?“

„Neodbočuj od témy, Edward. Hovor!“ Aj Jasper sa posunul bližšie a počúval.

„Čo mám povedať?“ opýtal som sa nechápavo.

„Tak ja sa opýtam Jaspera, čo k nej cítiš.“ Tváril sa ako neviniatko, ale jeho myšlienky ho vždy zradia.

„Čo k nej cítim?“ zopakoval som otázku. Emmett prevrátil oči a prikývol. Čo k nej vlastne cítim? Jasper nadvihol obočie. Emmettovi ten pohyb, samozrejme, neunikol.

„Takže, čo Jaspera tak prekvapilo?“

„Emmett, vieš, že si strašne otravný?“ vrátil som mu otázku vyhýbavo.

„Viem. Tak? Čo k nej cítiš?“ Do pekla. Ako mu mám odpovedať, keď ani ja sám nepoznám odpoveď.

Edward, určite to sú kladné pocity. Prečo Jasper pozná odpoveď skôr ako ja?

„Emmett, ja vôbec nechápem, čo odo mňa chceš,“ vzdychol som. Samozrejme som dobre vedel, na čo sa pýta.

„Neverím! Určite chápeš, čo chcem od teba počuť. To je tak ťažké odpovedať mi?“ On ja fakt strašne otravný. Našťastie sa Jasper rozhodol zachrániť ma.

„Emmett, nechaj to tak. Edward je stále vykoľajený, že jej nemôže čítať myšlienky.“

„Keď to vravíš ty.“ Emmett ďalej sledoval zápas a mňa nechal na pokoji.

Edward. On sa nevzdá. Určite sa ťa to ešte opýta. Čo mu povieš, ak pri tom nebudem? Čo k nej cítiš?

Carlisle práve vyšiel z kuchyne a mieril k Jasperovi. Kedy Carlisle prišiel do kuchyne?

„Jasper pôjdeš s Alice do mesta?“ opýtal sa a Jasper hneď prikývol. „Išiel by som aj sám, ale Edward mi to nedovolí.“

„Čože? Edward ti to nedovolí?“ smial sa Emmett. Jeho smiech sa miesil s prúdom vody, ktorý vychádzal z mojej izby. Teda kúpeľne.

„Sklapni, Emmett,“ ozvala sa Rosalie zo schodov. Emmett sa prestal smiať a podišiel k Rosalie.

Emmett a Jasper sa rozprávali o zápase. Ja som počúval tlkot srdca v mojej izbe. Alice prišla o chvíľu. Samozrejme prezlečená a už s Jasperom vyrážali.

Carlisle išiel do pracovne čítať knihu a Esme má v kuchyni na stole rozpracovaný nejaký projekt domu. Rosalie rozprávala Emmettovi, čo ju spojuje s Isabellou. Teraz by som si mohol ísť pre veci.

Zaoberali sa svojimi vecami, že ani nepočuli ten tichý ston v kúpeľni. Okamžite som vybehol hore a už chcel zaklopať, ale radšej som to neurobil. Nechcem ju vystrašiť.

Ale ona strašila mňa. Bál som sa o ňu. Mal som chuť vtrhnúť tam a uistiť sa, že je v poriadku. Dôkladne ju prezrieť a zbaviť ju všetkých bolestí. Ja ju predsa nechcem vystrašiť. Nechcem, aby sa bála a hlavne nie mňa.

Ach, tá vôňa. Nič krajšie som v celej moje existencii necítil. Len nepatrný, dlhší nádych a celé moje hrdlo horelo. Jej vôňa je jedna vec, ale keď som cítil jej krv, myslel som si, že sa neudržím. Myslel som len na tú krv, ktorá ma k sebe lákala, vábila. Volala ma - nech ochutnám. No prestal som dýchať a uvedomil si, že jej musím pomôcť. Zachrániť jej vzácny, krehký život.

Ďalší nádych. Impozantná vôňa. Jedinečná. Nenahraditeľná.

Stále cítim aj jej krv, akoby jej aj teraz tiekla. Ako tá teplá červená tekutina pomaly steká... Nádherná predstava... Nie! Nemôže krvácať, čo ak by tu bola Jasper? On by sa neudržal. Predtým to síce zvládol, ale to nebola tá krv čerstvá a teplá. Čo by sa stalo, keby začala krvácať v Jasperovej prítomnosti? Nie, na to nebudem myslieť. To sa nikdy nemôže stať! Nedovolím to!

Do pekla! Nie! To nie sú spomienky. Jej naozaj tečie krv. Moje dýchanie sa okamžite zastavilo a hrdlo zaplavil oheň.

„Isabella, si v poriadku?“ búchal som nedočkavo na dvere.

Odpoveďou mi bolo jemné buchnutie. Zviezla sa na zem.

„Isabella!“ Rosalie začala búchať na dvere. „Isabella, Otvor!“

„Čo sa deje?“ Chvíľu po nej pribehli aj ostatní. Mysleli si, že som jej ublížil, preto krváca.

Rosalie jemne potlačila dvere, ale nedali sa otvoriť. Asi odpadla pri nich. Dúfam, že bude  v poriadku. Nemohol by som žiť s tým, že som bol tak blízko nej a nepomohol jej. Všetky myšlienky v dome sa o ňu báli.

„Do pekla, tá krv je čím ďalej tým viac neznesiteľnejšia,“ zavrčal Emmett.

„Nedýchaj!“ ozvala sa prosebne Rosalie a Esme rozkazom.

„To nerobím odkedy som zacítil krv.“ Emmett mal zaťaté päste a uprene hľadel na dvere od kúpeľne. Zastaví niekto to krvácanie konečne?

Nepotreboval som to zopakovať viackrát a už som bol na ceste z domu. Rosalie bola hneď za mnou. Asi o sekundu neskôr som stál dole pod oknom do mojej kúpeľne. Bolo zavreté, ale to nie je žiaden problém. Vyskočil som a okno chvatne otvoril. Okamžite ma zaliala vôňa jej krvi, ale obraz, ktorý som mal pred očami úplne zahnal ten intenzívny oheň, čo mi pohlcoval hrdlo.

Isabella ležala pri dverách v bezvedomí a kaluži krvi. Mala na sebe len uterák, ktorý okamžite absorboval všetku krv, čo sa jej valila z nohy. Asi si omylom pretrhla stehy.

Okamžite som ju zobral do náručia. Rosalie otvorila dvere a Isabella už ležala na mojej posteli.

„Kufrík,“ ozval sa odniekiaľ Carlisleov hlas.

Esme sa zrazu prirútila aj s kufríkom a odťahovala ma od nej, aby ju Carlisle mohol znova ošetriť. Nechcel som ju pustiť stále som ju držal za ruku a odťahoval vlasy z čela. Bola strašne horúca.

„Edward, pusti ma k nej. Musím zastaviť to krvácanie.“ Carlisle mi položil ruku na rameno a odťahoval ma, ale ani to ma nedonútilo ju pustiť. „Edward!“

Otočil som sa na druhú stranu, aby som mu umožnil prístup k jej krvácajúcej nohe, ale stále som ju držal.

„Edward, vezmi Emmetta preč.“ Tieto slová ma vrátili do reality. Otočil som sa na Emmetta a hneď ho radšej ťahal von z izby. Bolo mi ľúto, že som ju pustil, ale musel som Emmetta odviezť preč.

Zavrčal, ale snažil sa ovládať. Dobrovoľne sa dal odtiahnuť do lesa. Bežali sme vedľa seba po stope jeleňov.

Emmett lovil, ale ja som nemohol. Stále som myslel na to, čo sa asi odohráva v dome. Myslel som na dotyk jej ruky. Na jej vôňu. Chodil som stále v kruhu. Bol som nervózny a to sa mi stáva veľmi málo. Stále som mal pred očami to, ako leží v kaluži krvi.

„Prepáč, Edward.“ Emmett sa postavil a začal sa ospravedlňovať.

„Veď si nič nespravil. Našťastie.“ Pokračoval som v mojej nervóznej chôdzi.

„Naozaj ma to mrzí. Neviem, ako sa to mohlo stať.“ Aj v myšlienkach sa trápil.

„Emmett, prestaň! Nebola to tvoja vina. Ja som sa sám sťažka udržal.“

„Ale udržal. Rose by mi neodpustila, keby jej niečo spravím.“

Do pekla! Tak on tu má výčitky, čo by sa stalo, keby na Isabellu zavrčí. A ja mám čo povedať? Keď sa to stalo, bol som od nej nanajvýš na tri metre. Nebol som schopný jej pomôcť. Keby niečo spravím, nemusela kvôli mne opäť trpieť. To ja som jej spôsobil tú bolesť. Ublížil som anjelovi!

Pohľad Rosalie:

„Bude v poriadku.“ Keď Carlisle vyslovil tie slová, padol mi kameň zo srdca.

Isabellino srdce začalo biť rýchlejšie. O chvíľu sa prebudí. A naozaj po pár sekundách začala rozlepovať oči.

„Rosalie? Čo sa stalo?“ opýtala sa chrapľavým hlasom. Snažila sa posadiť, ale zastavila som ju.

„Lež. Musíš ležať.“ Bolesť jej skrivila tvár. „Povedz mi, čo sa stalo v kúpeľni a ja ti poviem, čo sa stalo, keď si bola v bezvedomí.“

Otočila hlavu a zavŕtala si ju hlbšie do vankúša. Jemne sa zapýrila, ale neprehovorila.

„Isabella, mne to povedať môžeš. Sme predsa priateľky?“ Do široka otvorené oči sa rýchlo otočili na mňa. „Teda. Budeme priateľky? Rada by som sa s tebou spriatelila, ale musíš mi to dovoliť.“

Isabella pomaly prikývla. Bude fajn, keď sa budeme rozprávať bez tajomstiev.

„Ja si pamätám, že som sa poškriabala na nohe a potom sa zviezla pri dverách na zem. Ako ste ma odtiaľ dostali?“

„Opäť ťa zachránil Edward.“ Keď som vyslovila jeho meno, nahodila grimasu, ktorú som nevedela dešifrovať. Asi to bol strach alebo ohromenie alebo niečo úplne iné.“

Chcela som jej rozprávať ďalej, ale Emmett s Edwardom sa vrátili.

„Ospravedlň ma, hneď som späť.“ Odišla som za Emmettom skôr, ako stihla čokoľvek povedať.

4. kapitola • 6. kapitola

Mám na Vás vážnu otázku. Chcete, aby sa Bella stretla s Edwardom už v ďalšej kapitole? Ale tak, aby bola pri vedomí.

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 5. kapitola: