Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znovuzrodenie Emmetta 1. kapitola

22.08.2010 (16:00) • AliceMary • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 956×

Dnes je môj veľký deň - dnes sa dožívam dvadsiatich narodenín, no moji rodičia neoslavovali so mnou. Otec bol od rána v práci a matka sa musela starať o mladších súrodencov. Nepatrili sme ku bohatým rodinám, nuž som si myslel, že rovnako ako po ostatné roky, nedostanem darček. No keď som vošiel do kuchyne, aby som sa trošku zohrial pri peci, zistil som, že som sa mýlil. Moja milovaná mamička mi uštrikovala nový sveter, sveter, ktorý ma v tejto zime zohreje. Vedel som že je to pre mňa, bol tam nápis. Zo srdca pre Emmetta. Môj drahý otecko, ktorý ťažko pracuje za ušetrené peniaze kúpil vlnu a moja milovaná mamička, ktorá nemá pre seba žiaden voľný čas, si predsa trošičku času našla a uštrikovala mi tento nádherný sveter. Veľa to pre mňa znamenalo. Vošiel som do malej izbičky, v ktorej moja matka šila obrus a popritom nohou kolísala kolísku, v ktorej ležal môj maličký braček.

„Ďakujem,“ povedal som a nahol sa ku svojej matke. Objal som ju a ona mi objatie opätovala. Nepovedal som ani slovo, no myslím, že z objatia pochopila to, čo som jej chcel povedať.

„Mám ťa rád, matka.“ Pocítil som jemné šklbanie na nohe. Otočil som sa a uvidel svoju malú sestru.

„Zahráš sa so mnou?“ opýtala sa ma svojím tenučkým hláskom.

„Rád by som sa, no musím ísť otcovi pomôcť do dielne.“ Tvárička jej posmutnela.

„Nemusíš,“ ozvala sa mama, „dnes máš narodeniny, máš voľný deň.“

„Môžem si robiť čo chcem?“

„Môžeš ísť vonku za priateľmi.“ Natešene som vykríkol a mama sa zatvárila pohoršene.

„No tak Emmett, Matthew práve zaspal!“

„Prepáč mama,“ ospravedlnil som sa a potichu som vycúval z izbičky. Vošiel som do izby, v ktorej som so súrodencami spával a teplo sa obliekol. Potichu som vyšiel von a šťastne si poskočil. Pravdou bolo, že som nemal za kým ísť. Moji priatelia sú tiež z chudobnejších rodín, nuž oni museli pracovať a takých priateľov, ktorý by pracovať nemuseli, som nemal. Nevadí, môžem sa ísť prejsť do lesa. A tak som vykročil smerom k obrovskej hore. Mal som v pláne vyjsť úplne na vrchol, mal som predsa celý deň a chcel som sa dostať ku snehu, ktorý sa na vrchu usadil. Môj otec je kováč, a keďže som mu musel každý deň v dielni pomáhať, bol som veľmi silný a vytrvalý, škrabanie sa po menších svahoch mi nerobilo problém. Po nejakej dobe mi napadlo, že som si mohol vziať nejakú vodu. Bol som smädný. V tejto chvíli som bol hlboko v lese, nuž nemalo by zmysel sa vracať. Začul som zurčanie nejakého potôčika a tiež špľachot. Vybral som sa tým smerom, odkiaľ som počul tieto zvuky. Bolo mi jedno že voda bude ľadová, hlavne že uhasím smäd.

Za pár minút som sa dostal ku potôčiku a pokľakol som pred ním na kolená. Spojil som ruky. Naklonil som sa a nabral do nich vodu. Bola studená ako rozpustený ľad, ale na tom teraz nezáležalo. Akonáhle sa voda dotkla mojich pier, začul som dupot. Obzrel som sa dozadu a zbadal medveďa. Naozajstného medveďa. Srdce sa mi rozbúšilo. Netušil som aký medveď to je, no vedel som, že je to nebezpečné zviera. Pomaly som spustil ruky k telu a ľahol si na studenú zem. Možno si bude myslieť, že nie som nažive a nechá ma. Mýlil som sa. Medveď ku mne pristúpil a začal ma oňuchávať. Labu mi priložil na chrbát a ja som sa strhol. Tento prudký pohyb medveďa vyplašil. Zahnal sa po mne labou a zaryl mi ňou do hlavy, no cítil som, že mi zranil aj krk. Od bolesti som vykríkol. Zomriem. Zomieram. Som rád, že som dnes povedal svojej matke, že ju ľúbim. Do očí mi vhŕkli slzy. Boli to slzy ľútosti, aj bolesti. Privrel som oči a schúlil sa do klbka. Čakal som kým znova zaútočí, no okrem starej bolesti som nič necítil. Po chrbte mi začala stekať nejaká teplá voda. Moja krv. O pár minút umriem. Zomriem strašnou a bolestivou smrťou. Počul som ťažké, prerývané dychčanie medveďa, možno sa unavil. No začul som aj čosi iné. Počul som ťažké spadnutie, azda aj sto kilového medveďa. Niečo jemné a ľadové ma chytilo za lakeť a prevalilo na chrbát. Možno ďalšie zviera. Dúfam, že ukončí moje trápenie a zabije ma. Prosím, nech ma tu nenechá trpieť, zmrznúť a vykrvácať. Otvoril som oči a zbadal anjela. Stála nado mnou prekrásna žena. Toto nebola žena, to bol anjel. Mala neprirodzene nádhernú mramorovú pokožku, svetlučko hnedé oči, skoro ako med a krásne dlhé svetlé vlasy. Každá jej črta bola dokonalá. Na chvíľu som zabudol na bolesť. Tá nádhera ma ochromila. ,,Som... v nebi?“ zachripel som. Môj hlas znel chrapľavo a v ústach som cítil hnusnú chuť krvi.

Anjel neodpovedal, iba na mňa smutne hľadel. V okamihu sekundy ma tá krásna žena nadvihla do vzduchu, ako keby som bola pierko a nie dospelý muž a rozbehla sa preč. Zatvoril som oči. Neomdlel som, rozmýšľal som nad tým anjelom, nad tým kam ma nesie a nad svojou bolesťou. Bol som si istý, že je to anjel. Keby bola človek, nezdvihla by ma. Zastenal som, krk ma hrozne bolel. Zmieril som sa s tým - umrel som. No prečo stále cítim tú bolesť? Tieto myšlienky sa mi dookola opakovali. Po pár minútach som sa sám seba pýtal, kedy budeme v cieli, keď som pocítil prudké zastavenie. Anjel ma zľahka položil na nejakú dosku.

„Carlisle, zachráň ho!“ prikázal ten krásny hlas. Nič som nepočul, no zacítil som, ako mi niekto niečo prikladá ku krku. Možno je to nejaký lekár a zachráni ma. Ale čo ten anjel? Bol to len výplod mojej bujnej fantázie? Skôr, ako som sa stihol nad tým zamyslieť, som zacítil neskutočnú bolesť. Tisíc krát horšiu ako to, čo mi spôsobil medveď. Ak som nezomieral doteraz, zomieram teraz. Bolo to, akoby ma niekto hodil do ohňa. Vrieskal som, ale to mi ani trochu nepomohlo. Chcem zomrieť. Nech je to so mnou ktokoľvek, nech ma zabije. Metal som sa, ale ani to mi nepomohlo. Netušil som, že umieranie je také ťažké. Prial som si, aby som sa nikdy nenarodil. Takto sa to opakovalo veľmi dlhú dobu, neviem, možno aj dva týždne, aj keď je jasné že určite to preháňam. Nech je ako chce, bolesť zrazu z ničoho nič zmizla. Otvoril som oči. Vedľa môjho anjela, stáli tri ďalšie rovnaké bytosti a hľadeli na mňa. Všetci traja sa podobali istým spôsobom na môjho anjela, no nikto z nich nebol tak nádherný. Okrem môjho anjela tam boli dvaja muži a jedna žena. Prekvapil ma môj pohľad. Neprekvapila ma ich neprirodzená krása, ale to ako som videl. Všetko bolo dokonale ostré. V očiach jednej tej bytosti, takého skoro ryšavého chlapca, som uvidel svoj odraz. Nielenže oni boli nádherní, ale aj ja som bol krásny. No líšil som sa od nich. Bol som omnoho väčší a okrem toho, zatiaľ čo oni traja mali medové oči, moje boli čierne. Vtom som zacítil v hrdle strašnú bolesť. Nie takú, ako keď som bol v ohni, ale aj tak bola silná. Prudko som vstal. Prekvapilo ma, aký som bol rýchly. Všetky štyri bytosti, vrátane môjho anjela, na mňa s obavami hľadeli. Bolo mi jedno, že som bol v spoločnosti úplne cudzích bytostí a v cudzom prístrešku. Rozbehol som sa vonku.

„Rose, choď za ním a vysvetli mu to,“ počul som nádherný hlas. Niekto za mnou vybehol, ale nemohol ma dobehnúť, bol som rýchlejší. Zacítil som nádhernú vôňu na severe a ešte som pridal. Nechápal som, čo robím, no keď som zbadal mladého chlapca, zahryzol som sa mu inštinktívne do krku a začal ho vyciciavať. Keď som skončil, zhrozene som hľadel na to, čo som urobil. Zobral som život malému chlapcovi. Celý život mohol mať pred sebou a ja som mu ho ukončil pre vlastné potreby. Bol som zo seba zhnusený. Musím s tým prestať. Musím sa vrátiť k tým druhým. Otočil som sa a za mnou stál anjel. Priskočil som ku nemu. Anjel o krok cúvol, no neušiel.

„Čo sa to zo mňa stalo?“

„Sme upíri.“ Tak toto som si musel v hlave usporiadať. Ja. Upír. Veď také čosi neexistuje.

„Môžeš sa pridať k nám. Máme však jedno pravidlo, ktoré musíš dodržiavať, keď chceš žiť s nami. Toto,“ ukázala na mŕtveho chlapca, „nebudeš robiť. My sa živíme iba krvou zvierat.“ Bol som tej žene, (nedokázal som si v mysli vysloviť slovo upír) veľmi vďačný. Pristúpil som o jeden krok, vzal si ju do náručia a trikrát sa s ňou zakrútil. Bolo to priateľské objatie.

„Ďakujem za to že si ma tam nenechala zomrieť.“

„Stále neviem či som neurobila chybu.“ Tak toto ma zarmútilo. Páčil sa mi jej odstup, no nemusela by tak jasne dávať najavo svoju nenávisť. Tváril som sa, akoby nič nepovedala.

„Nemôžem sa dočkať toho, ako o tom poviem svojej mame,“ povedal som, len tak aby reč nestála.

„Svoju rodinu nikdy neuvidíš. V našom svete nie sme jediný upíri. Napríklad v Taliansku sú traja starí upíri. Sú v našom svete niečo ako strážcovia zákona. Ak by si sa prezradil, zabili by teba, aj tvoju rodinu.“

Nikdy neuvidím svoju rodinu. Smutne som sa pozrel do zeme a veselosť ma prešla. Anjela očividne rozladilo, že ma zarmútil. Rozbehol som sa ku zvalenému stromu vzdialenému odo mňa na deväťdesiatdva krokov. Sadol som si na kmeň. Nepotreboval som sedieť, no chcel som, bolo to také prirodzené. Pobúchal som na miesto vedľa seba, anjelovi som naznačil, aby si ku mne sadol. Anjel prišiel.

„Smiem vedieť, ako sa voláš?“ opýtal som sa keď, si prisadla.

„Rosalie.“

„Ja som Emmett. Smiem sa ťa opýtať ešte na jednu vec?“

„Pýtaj sa.“

„Koľko máš rokov?“

„Mám štyridsaťosem rokov.“ Tak toto ma rozosmialo. No môjmu anjelovi, vlastne Rosalie, sa ani len nezdvihli kútiky úst.

„Ale no tak. Ty určite nemáš viac, ako dvadsať rokov,“ usmial som sa prívetivo.

„V devätnástich som sa premenila. Od vtedy ubehlo dvadsaťdeväť rokov.“

„My nestarneme?“ opýtal som sa prekvapene. Touto otázkou sa na nej podarilo, na sekundu zbadať úsmev. Ale hneď zmizol.

„Nestarneme. My sme nesmrteľní.“

„To nikdy neumrieme?“

„Iba ak by nás niekto roztrhal a kúsky by spálil. No to, okrem iného upíra, nikto nedokáže. A nás sa báť nemusíš. My ti tiež neublížime. Inak nás nemožno zabiť. Nepotrebujeme ani dýchať. Skús to.“ Poslúchol som Rosalie, zadržal som dych. Z hlavy sa mi vytratila jej krásna vôňa, no vzduch som nepotreboval. Neklamala. Z ničoho nič ma zaštípalo v hrdle.

„Ešte som smädný.“

„To je u novorodených ako si ty, prirodzené. Ale už žiadnych ľudí. Nasleduj ma.“ Bežali sme cez celý les a potom ešte ďalej. Bol som si istý, že z mesta sme už vyšli. Kde to vlastne sme?

„Rosalie, kde to vlastne sme?“

„Práve sme vyšli z mestečka Forks.“

„Ako dlho tu žijete?"

„Prišli sme sem len včera, ale Esme sa tu páči, chce tu ostať." Aj keď bola tmavá noc, videl som dokonale. Tmavá noc. To mi niečo pripomenulo.

„Cez deň spíme v rakvách?“ Teraz sa začala nahlas smiať.

„My nespávame. A slnko nás nespáli, len sa na ňom nemôžeme ukazovať ľuďom. Začneme žiariť a ľudia by zistili, že sme nadprirodzené bytosti. Tí Taliani, Volturiovci, by nás zabili.“ Zrazu zastavila. Tri a štvrť kroka za ňou som zastavil. Zacítil som vôňu. Nebola tak pekná, ako toho chlapca, ale bola to krv. Pred sebou som uvidel vlčiu rodinku. Rosalie sa vrhla na matku, ja som si vzal samca. Keď som s ním skončil, cítil som sa lepšie.

„Ideme!“ zavelila Rosalie.

„Povieš mi niečo o tých ostatných upíroch?“

„Ten svetlovlasý, to je Carlisle. Je to vodca nášho klanu. Kedysi ho chcel zabiť jeden upír, no skôr ako ho vycical, musel ujsť. Tým sa Carlisle premenil. Nechcel byť netvor a zabíjať ľudí. To on ako prvý začal loviť zvieratá. Za celý svoj život nikoho nezabil. Dokonca je lekár.“ Tomu sa mi nechcelo veriť. Ako môže zniesť krv? Ako všetci ostatní znášajú ľudskú krv? Prečo mne to robí problém? Som slaboch?

„Tá brunetka, to je jeho manželka Esme. Jej koníčkom je stavať domy. Je to moja a Edwardová adoptívna matka. Edward je ten červenovlasý. On má zvláštnu schopnosť. Vie čítať myšlienky.“ No páni, on vie čítať myšlienky. Mať takú schopnosť.

„A ty máš nejakú schopnosť?“ spýtal som sa Rosalie.

„Nie.“

„Ak to nie je trúfalé, chcem sa ťa ešte jednu vec opýtať. Súkromnú.“

Povzdychla si a zamrmlala, „pýtaj sa.“

„Ty a Edward, žijete ako pár?“

„Edward a ja máme vážny vzťah..." Zarmútilo ma to.

„Edward a ja máme súrodenecký vzťah. Sme brat a sestra. To som tým myslela." Nevedel som prečo, no potešilo ma to.

„Ešte jedna vec.“ Prevrátila oči a ja som sa musel usmiať.

„Máš ma rada?“ Neodpovedala mi. Dobre som vedel, že moju otázku musela počuť. Utekali sme ďalej, až sme zastali pred domom. Vtom sa Rosalie ozvala.

„Rodina a priatelia ma volajú Rose.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev zoširoka opätoval. Vošli sme do domu a hneď pri nás stáli ostatní. Carlisle mal ruku okolo Esme a Edward stál po ich boku s knihou v ruke.

„Vitaj v našej rodine,“ povedal Carlisle a podal mi ruku.  Ruku som mu stisol. Esme ku mne o krok pristúpila a jemne ma objala. Oproti mne bola taká maličká. Bola mi strašne sympatická. Musel som ju objímať jemne, aby som ju nepripučil.

„Som rada že mám nového syna.“

Táto veta ma potešila. Čudoval som sa odkiaľ vedia, že som sa rozhodol s nimi ostať. Len čo som si to pomyslel, Edward sa zasmial. Vtom som si spomenul, že vie čítať myšlienky – určite si to v mojej hlave prečítal a povedal im to skôr, ako sme vošli dnu. Esme odstúpila, postavila sa vedľa Carlisla a teraz ku mne podišiel Edward. Priateľsky ma pobúchal po pleci.

„Ahoj braček. Vitaj v Cullenovskom klane.“ Bol som prekvapený, ako ľahko ma tu prijali.

Autor: AliceMary (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znovuzrodenie Emmetta 1. kapitola: