Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 3. kapitola

03.04.2013 (07:30) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1247×

Zastala som. Predo mnou sa týčila trojica mocných upírov a hľadela na mňa. Zvedavo, znudene, prísne. Len tak som vedela opísať ich pohľady. Akoby sa za nimi neskrývalo nič viac, len tri prosté emócie.

Nesmelo som sa pred nich postavila a sklopila pohľad. Aby som povedala pravdu, všetka odvaha ma opustila. Predtým som si verila, neobávala som sa toho, čo sa stane. Ubezpečovala som sa, že pomocou svojich schopností sa odtiaľ nejako dostanem a pomôžem Rumunom. Ale teraz som sa bála. Nahnevalo ma to, myslela som si, že som trochu statočnejšia.

Aro sa pomaly doplavil ku mne. Nevedela som, čo by som urobila, ak by si chcel prečítať moje myšlienky, preto som o krok cúvla. Možno o priveľký krok, pretože som plecom vrazila do Demetriho, ktorý ma prepaľoval upreným pohľadom. Aro sa naňho spýtavo pozrel a usmial sa. Vyzeral desivo, jeho pohľad bol desivý. Nežmurkal.

„Lovila v meste.“

To Arovi zrejme stačilo a natiahol sa po moju ruku. Znova som cúvla, no už som sa nemala kam pohnúť. Zúfalo som potrebovala presunúť Arovu pozornosť na niečo iné. Lenže to ma už za plecia držali tí dvaja a ja som nemohla nič robiť.

Jedine ak...

Spomenula si na chlapca, ktorý sa teraz neprítomne krčil za Demetriho chrbtom. Nevšimla som si, že by ho bol pustil, no zrejme som bola príliš upútaná sebou a strachom, ktorý ma zvieral, aby som si to všimla. Zrazu mi napadlo, čo všetko by som pomocou neho teraz mohla urobiť. Nejako upútať Arovu pozornosť. Ešte stále ma totiž musí poslúchať, však?

Z ničoho nič si kýchol. Všetci obrátili tvár jeho smerom, dokonca aj Aro. Spokojne som sa usmiala.

„Čo je to?“ opýtal sa Aro a presunul sa odo mňa k chlapcovi.

„To je on, to jeho chcela zabiť, pane,“ odvetil Felix a usmial sa. Bolo na ňom vidieť, že dúfa, že práve on bude mať to potešenie a bude sa môcť nakŕmiť. No teraz len postrčil človeka k Arovi. Bezmocný chlapec sa potácavo pohol k starému upírovi a tváril sa presne tak prispato, ako som chcela.

„Čo je s ním?“ Prezeral si ho, obchádzal ho dookola, štuchal doňho, no nič nepochopil. Felix pokrčil plecami a rovnako to po ňom zopakoval aj Demetri.

Potichu, no tak, aby to počuli, som sa zachichotala. Bleskovo na mňa zazreli, Felix do mňa vrazil s napomenutím, aby som sa prestala smiať. Raz ťa zabijem bola jediná myšlienka, na ktorú som sa zmohla. Liezlo mi na nervy jeho správanie, to sebavedomé vystupovanie. Zasipela som naňho, no on si nič nenechal a vyceril na mňa zuby. Asi by som mu skočila po krku, keby ma ešte stále nedržali pevne za plecia.

„No tak, pokoj,“ zašepkal Aro, no všetci sme pod tichou pripomienkou začuli varovanie. Ďalší dvaja starovekí upíri všetko pozorne sledovali, no do ničoho sa nezapájali. To bolo trochu zvláštne, no zatiaľ som nechcela nič hovoriť.

„Aké je tvoje meno?“ Po prvýkrát sa Aro obrátil priamo na mňa. Nevedela som, či mu mám povedať pravdu, no klamať som nechcela. Aj keď som celými Volturiovcami pohŕdala, stále ma trochu desili.

„Katarina. Volám sa Katarina,“ zašomrala som znechutene, keď som si uvedomila, že ma môže prezradiť môj prízvuk. Napriek tomu, že som sa väčšinu času zdržiavala v iných krajinách, rumunský prízvuk na mne zostal prilepený a nezriedený nijakým iným.

Ledva som postrehla zmenu v Arovej tvári, no určite sa niečo zmenilo. Možnože silnejšie zaťal čeľusť, možno to bola tvrdosť jeho pohľadu. Ale určite niečo tušil. Zatiaľ sa nič nepýtal, nikto sa nič nepýtal. Ale všetci zacítili to narastajúce napätie. Postavy na trónoch sa predklonili dopredu.

„Povedz mi, Katarina, čo je s tým chlapcom.“ Všimla som si, ako zvláštne vyslovil moje meno. „Čo si mu urobila?“

Vrhla som naňho vystrašený pohľad. Niežeby som ešte stále mala strach, proste som chcela vyzerať zraniteľne. Aby mali pocit, že im nič nehrozí a že ma majú ochraňovať. Vedela som, že určite zapôsobí. Možno to patrilo k môjmu daru. Rumuni mi povedali, že talent pravdepodobne zosilňuje naše ľudské prednosti. Napríklad dvojičky, ktoré som ešte nemala možnosť stretnúť, získali svoje diabolské schopnosti z toho, ako ich upaľovali. A ja som vraj bola rozkazovačná. Všetci ma museli počúvať. Práve preto si ma vybrali.

Už keď som sa prvýkrát pozrela do Arovej tváre, vnútri som sa víťazoslávne usmiala. Arovo obočie bolo znepokojene stiahnuté, asi takto sa človek pozerá na šteniatka pri ceste. Radostný pocit sa mi rozlieval vo vnútri hrude ako horúca krv. Možno by sa mi mohla mimovoľne roztriasť pera...

Ten nápad som rýchlo zavrhla. Aj tak som už priveľmi riskovala.

„Mám talent. Viem prinútiť robiť ľudí to, čo chcem.“ Otriasla som si z pliec ruky. Najprv Demetriho, potom Felixovu. Trochu zaprskal, pretože nečakal, že to urobím. Stále ma neuveriteľne hneval, no rozhodla som sa, že sa mu pomstím inak. „Ukážem vám to.“

Aro sa už netváril upäto a prísne, znova bol zvedavý. Presne ako mi povedali Rumuni. Každý nový výnimočný talent ho neodolateľne zaujme.

Otočila som sa na päte, teraz už trochu sebavedomejšie. Stála som oproti Felixovi a uškrnula som sa naňho. Trošku som našpúlila pery premýšľajúc o tom, čo by som mu mohla prikázať. Akási detinská časť sa vo mne prebudila vo chvíli, keď som mu prikázala, aby si nafackoval. 

Šťastne som sa rozosmiala pri pohľade na Felixa, ako sleduje svoju ruku, ktorá sa mu začala približovať k tvári. Pár centimetrov pred tvárou sa ju pokúsil zastaviť, ale vôbec sa mu nedarilo. Začal na mňa zazerať. Samoľúbo som sa usmiala a otočila sa. Aro sa tváril nadšene.

„To je... úžasné! Niečo také som ešte nevidel. A čo ty, Caius?“ Aro nadšene zatlieskal a rozžiarene ma pozoroval. Milo som sa usmiala a bokom mrkla na fackujúceho sa Felixa. Vražedne na mňa gánil, hoci ostatní sa celkom dobre bavili. Demetri stískal pery, aby sa nezačal smiať nahlas, rovnako na tom bol Aro a Caius. Marcus sa mŕtvo usmieval, no len zlomok úsmevu sa mu odrážal aj v očiach.

Spomenula som si, ako mi raz Vladimir prezradil, že jeho manželku zavraždili a on stále nezistil, kto mu to urobil. Odvtedy je ako chodiaca mŕtvola. Preto Caius a Aro zavreli svoje manželky do hradu a nepúšťajú ich von. Bolo mi ich trochu ľúto. Aké to asi je, stráviť celý svoj nesmrteľný život zavretá bez možnosti vychádzať von? A to všetko len kvôli jednej vražde...

 Rozhodla som sa, že sa o tom niečo pokúsim zistiť.

„Ďakujem. Asi...“

„Drahá Katarina, mohla by si, prosím ťa, zariadiť, aby sa Felix prestal fackovať?“ opýtal sa Aro a neisto sa na mňa pozrel. Prikývla som.

Po poslednom údere sa na mňa Felix pozrel tak hrozne, až som sa chcela vypariť. Asi ma chcel roztrhať, postúpať po mne, vhodiť ma do koša, ten kôš zapáliť a odfotiť sa s ním, ale veľmi sa mu nečudujem. Asi by som sa cítila podobne.

Znova som sa otočila k Arovi, ktorý si ma znova prezeral od hlavy po päty, a zacítila som sa trochu hlúpo. Myslela som si, že ma požiada, aby som sa k nemu pridala hneď, ako mu ukážem, čo dokážem. No zatiaľ sa o tom ani nezmienil a mňa sa zmocnili pochybnosti. Veď ak by ma chcel medzi nich, už by sa opýtal, no nie?

Na malý moment medzi nami zavládlo trápne ticho, ale Aro ho rýchlo prerušil. Takmer som počula, ako mu v hlave pracujú kolieska. „Tak, Katarina, musím sa ťa niečo opýtať.“ Nevšímala som si, ako všetci okolo prevrátili oči. Asi už čakali, čo bude nasledovať. Veselo som sa usmiala, ani som sa to nesnažila ukryť.

„Nechcela by si sa k nám pridať? Stať sa členom klanu Volturiovcov?“

Úsmev mi zamrzol na perách, aj keď vo vnútri som pocítila obrovskú radosť. Takže to vyšlo! Môžem to dokázať, zvrhnúť ich! Som proste úžasná...

„Ja... Ja neviem,“ dostala som so seba. Samozrejme, všetko som hrala. A Aro, hneď, ako to počul, vedel, že má vyhraté. Ak by chcel, mohol by sa obrátiť na Chelseu a ona by ma mohla donútiť. Keď mi to napadlo, trochu som sa začudovala. Prečo ma vlastne chcel, keď má Chelseu? Alebo inak: načo mu bude Chelsea teraz, keď má mňa? Všetky tieto myšlienky sa mi preháňali hlavou, zatiaľ čo nič netušiaci Aro sledoval, ako sa rozhodnem. Na jeho tvári sa rozhostil spokojný, víťazoslávny úsmev v tej chvíli, ako som pomaly prikývla.

A tak, som sa ocitla na novej posteli, v novej izbe, v novom domove. Posielala som sms-ku Rumunom.

Odteraz ma volajte Katarina Volturi. 

***

Chcem sa Vám poďakovať za komentáre, ktoré ste mi zanechali pri minulej kapitole. Naozaj ma povzbudili a inšpirovali. :) A chcem Vás poprosiť, aby ste mi niečo napísali aj sem, 

vaša Aria.

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 3. kapitola: