Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 4. kapitola

11.04.2013 (16:00) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1258×

Unavene som sa prehodila cez posteľ. Všetkého bolo na mňa priveľa. Nečakala som, že to bude až také vyčerpávajúce. Ešte šťastie, že si Aro nespomenul na to, že si chcel prečítať moje myšlienky. Nechystala som sa mu to pripomínať.

Hneď, ako mi ukázali moju izbu, zošuchla som sa popri zavretých dverách dolu. Len nejasne som si uvedomovala, že som len o vlások unikla smrti. Nanešťastie som si uvedomila, že by bolo asi dobré, ak by som Rumunom nejako dala vedieť, že som stále živá. Vstala som a prehrabala si vrecká. Keď mi telefón oznámil, že správa bola odoslaná, vypla som ho. Pre istotu.

Spomenula som si, že všetky moje veci sú v aute, ktoré som nechala zaparkované kdesi na kraji mesta. No zatiaľ som neplánovala vyjsť z tejto izby, aspoň nie dnes. Vstala som a prešla sa po celej izbe. Až teraz som si všimla, aká je veľká. Pravdupovediac, neviem, čo som čakala. Niežeby som si myslela, že spia v rakvách, to zase nie, ale toto ma prekvapilo. Steny zdobili krémové tapety s kvitnúcimi ružovými ružami. Pod oknom sa nachádzal malý výklenok, na širokej parapete bolo množstvo malých vankúšov. V strede bol mäkký koberec ružovej farby, okolo neho stála posteľ a veľké kreslo. Akosi to do seba všetko zapadalo.

Zbadala som, že vedľa postele sú ďalšie, celkom neviditeľné dvere. Takmer som si ich nevšimla. No hneď, ako som ich otvorila, šokovane som zostala stáť. To, že sa tam nachádzal priestranný šatník, som si vôbec nevšímala. V prvom rade ma upútal tmavosivý plášť rovnakého odtieňa, ako má Felix a Demetri, visiaci hneď vpredu.

Hádam si nemyslia, že toto budem nosiť...? opýtala som sa sama seba a zarazene som naň civela. Mohlo mi napadnúť skôr, že budú chcieť, aby som tú ohavnosť nosila. Som teraz predsa jedna z nich, nie?

Znechutene som ho vzala do rúk a prezrela si ho. Bol ušitý z ťažkej látky s červenou podšívkou. Neochotne som si ho prehodila cez plecia, ale keď som v zrkadle na stene šatníka uvidela, ako v ňom vyzerám, pustila som ho na zem. Potrebovala som trochu vzduchu. Zavrela som za sebou dvere šatníka a prešla cez celú izbu až k oknu. Potichu som ho otvorila a s radosťou som zistila, že slnko zašlo za oblaky. Spustila som sa dolu a ako som tak padala, oľutovala som, že som si nevzala ten plášť. Vyzeralo by to perfektne, síce trochu batmanovsky, ale perfektne. Nikto z ľudí si ma nevšímal. Vyhýbala som sa im, prechádzala som cez úzke tmavé uličky, až som sa dostala k vysokej stene, hradbe, cez ktorú som chcela preliezť. Prsty som vložila do medzier medzi tehlami v hrubom múre a poľahky som sa vytiahla hore. Až mi podskočilo srdce, keď som uvidela všetky tie lúky a polia okolo mesta. Veselo som skočila z vysokého múra a potichu sa zasmiala, keď mi nos naplnila vôňa letnej trávy. Zazdalo sa mi, že kdesi počujem slabý žblnkot vody. Chcela som tam ísť. No najprv som prešla pár krokov k stromom, aby na mňa nebol taký dobrý výhľad a ľahla som si. Šťastne som sa usmiala a zavrela oči.

Netuším, koľko času naozaj prešlo, no začalo sa stmievať a ja som ešte stále ležala pod stromom. Autá sa začali prekrikovať a ja som nechcela byť rušená, takže som si vzala svoj drobný prehrávač a zapla si ho na čo najväčšiu hlasitosť. Nejasne som si uvedomovala, že ma o chvíľu príde niekto hľadať, ale nevenovala som tomu priveľkú pozornosť.

Trochu som osmutnela, pretože ako svetlo za mojimi viečkami tmavlo, čoraz viac som ľutovala, že už nikdy nezaspím. Stále som si bola všetkého vedomá, nemohla som ani na chvíľu vypadnúť zo sveta upírov na úplne iné miesto, kde je všetko možné. So zavretými očami som pokrútila hlavou a posadila sa.

„Pre Krista pána, čo to, preboha, robíš?!“

Prekvapene na mňa hľadali Demetriho tmavočervené oči. Týčil sa nado mnou a ja som sa len tak mykla, keď som ho zbadala. Vytrhla som si sluchátka z uší a rýchlo som sa postavila. Škaredo som naňho zazerala, zatiaľ čo on len nevinne mrkal.

„Aro ma poslal, aby som ťa prišiel zavolať. Tak som ťa našiel tu a celkom milo som sa s tebou rozprával – teda, asi to bol monológ, ako vidím, ale to je jedno – a teraz zistím, že ty si si ma nevšimla?!“

„Kto by ťa asi počul, ježiši, keď som mala v ušiach toto?“ nadvihla som mu pred nos drobné sluchátka a krčila som plecami. Skúsila som sa trochu upokojiť; predsa to nebola jeho vina, že som nevšímavá, aj keď do mňa mohol drgnúť alebo ma aspoň kopnúť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

„Dobre, čo si mi teda chcel?“ opýtala som sa už miernejšie a vzhliadla som k nemu. Bol odo mňa o dosť vyšší.

„Mal som ťa zavolať na večeru, Heidy sa vrátila skôr. Ak sa poponáhľame, možno nám ešte niečo zostane.“

„Ako na akú večeru? Vy tu normálne je... No nie! Fuj, to je nechutné!“ vyletelo zo mňa, keď som si uvedomila, akú večeru to má na mysli. Otriasla som sa, aby som tomu dodala dramatickosť a vykrútila som pery.

„Čo si čakala?“ opýtal sa Demetri a rozhodil pri tom rukami. Snažila som sa ignorovať úžasnú vôňu, ktorá zatiaľ prúdila z jeho smeru ku mne.

„Čo ja viem, prepáč, že som nad tým, ako sa stravujete ešte nerozmýšľala. A povedz Arovi, že radšej pôjdem loviť niekam za hranice, no toto je príliš.“ Bez rozmýšľanie som sa rozbehla smerom k svojej izbe naspäť do hradu a nechala som neveriacky hľadiaceho Demetriho ďaleko za sebou.

Po prelezení vysokého múra som zistila, že neuveriteľne nenávidím lezenie po stenách. Preto som sa rozhodla, že radšej pôjdem hlavným vchodom cez kanál, akoby som znova musela chodiť po stenách. Takmer hneď som si všimla, že na konci skoro každej uličky je odhalený kanál, cez ktorý som mohla prejsť. Našťastie som nemusela znova vychádzať na recepciu, už som sa vedela aspoň trochu zorientovať, takže svoju izbu som poľahky našla.

No nečakala som, že uvidím niečo také. Keď som otvorila dvere, zbadala som zahanbeného Felixa, ako sa krčí pri mojej posteli s kabelkou, v ktorej som mala svoje veci.

„Čo to... čo to má, dopekla, znamenať?!“ vykríkla som a neveriacky som naňho hľadela, ako sa rýchlo stavia na nohy.

„Pozeral som sa. Videl som, ako si si ju strážila, keď si prišla. Zaujímalo ma, o čo sa tak bojíš.“

„Prosím? Ako sa opovažuješ?! To si si myslel, že len tak v...“

„Ako sa opovažujem?! Veď si ma prinútila vyfackať sa pred všetkými! To je dosť na to, aby som mohol...“ Felix zaujal obranný postoj a ja som mu už nemala čo povedať. Šokovalo ma, ako si to mohol dovoliť, len tak sa mi vkradnúť do izby a prehrabať mi tašku. Chytila som si tvár do dlaní. Neplánovala som sa pohádať s každým, koho teraz stretnem, ale nejako som sa nemohla upokojiť. Prostredníkmi som si začala masírovať spánky, niežeby to nejako pomáhalo, proste som sa nechcela pozerať.

„Čo si tu vlastne hľadal?“ opýtala som sa a rezignovane sa oprela o rám dverí.

„Mal som ťa zavolať na večeru, ale nenašiel som ťa, tak šiel Demetri,“ odvetil nafúkane a zagánil na mňa. Prevrátila som oči a odvrátila sa, jeho postoj ma fakt vytáčal.

No zacítila som, ako okolo mňa presvišťal vzduch. Takže on sa snaží zdrhnúť.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa neveriacky a zízala som naňho. Ani sa neotočil, takže som sa rýchlo postavila pred neho, aby nemohol odísť. Myslela som, že by sa mohol ospravedlniť alebo niečo, ale on nič. Veľavýznamne som naňho pozrela a zodvihla som obočie.

„Roztrhnem ťa ako hada...“ zasipel po chvíli a vyceril zuby. Potom ma obišiel a upírskou rýchlosťou sa rozbehol ďalej. To ma prekvapilo, naozaj som myslela, že to urobí. Kým som sa za ním dostala, bol už ďaleko za mojou izbou. Nervy mi vibrovali ako šialené, trochu som sa obávala, či niečo nenašiel. No telefón som mala vypnutý a tých pár vecí, čo tam mohol nájsť mu asi nepovedalo nič. Ale to, že sa mi hrabal v taške som mu odpustiť nemohla.

„Ja ho zabijem,“ zašepkala som si potíšku a pokrútila som hlavou. Pomaly som vykročila za ním. Toto je neskutočné. Ak to takto pôjde ďalej, asi ma vykopnú. Sú to dvaja ľudia, ktorí ma už nemajú radi. Zostáva... Koľko ich tu vlastne je?

Vtedy mi napadlo, že mi je to úprimne jedno. Asi som sa len odradzovala od toho, aby som šla za Felixom, Arom, alebo kýmkoľvek iným.

Kým som sa dostala do polovice svojej cesty, zistila som, že nemám ani najmenšiu predstavu o tom, ako by som mala to zvrhnutie – alebo ako inak to nazvať – urobiť. Ubezpečovala som sa tým, že keď nadíde vhodná príležitosť, všetko zariadim, ale neverila som to ani sama sebe. Bola som zbabelá. Vtedy som narazila na dvere, ktoré som predtým ešte nevidela. Stačilo sa do nich slabo zaprieť a hneď sa otvorili. Felixovu vôňu som zacítila silnejšie.

V tom sa mi pred tvár postavil sám Felix a ja som až poskočila. Z hrude sa mu ozývalo mohutné vrčanie, niečo také som ešte nepočula. Vedľa neho som sa hanbila čo i len zasipieť, nieto ešte zavrčať. Určite by som oproti nemu znela ako čivava. No on nehľadel na mňa. Jeho svetlý pohľad prebleskoval medzi mnou a čímsi za mojím chrbtom.

„Ja sa o to postarám,“ povedal ktosi a hrejúcimi rukami sa dotkol mojich bokov. To bolo všetko. A potom nebolo nič. Len ničotné ticho a tma.

*** 

Chcem sa vám ospravedlniť za to, že som tak dlho nepridala novú kapitolu, ale snažila som sa to trochu pretiahnuť. Zistila som, že nestíham nové kapitoly písať. Za celý ten týždeň som napísala len jednu. :/ Dúfam, že sa na mňa nenahneváte, ale nové kapioly budem pridávať len raz za týždeň. Je mi to naozaj ľúto,

Vaša Aria. 

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 4. kapitola: