Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 5. kapitola

19.04.2013 (22:00) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1198×

Zvláštne. Stále môžem myslieť. A to je všetko. Žiadny cit. Čuch. Ani zrak a sluch. Prišla som o zmysly. Určite som mŕtva. Ale môžem rozmýšľať. To je... nemožné. Neskutočné. Možno len snívam. Alebo aj nie. Ja už nesnívam. Som mŕtva. Presne tak, toto je nejaké zvláštne miesto pre mŕtvych nemŕtvych. Miesto, kde sú do konca všetkého.

Ježiši, to je hlúposť! Nad čím to zase premýšľam?! Niežeby som sa aspoň trochu stresovala tým, že som mŕtva. Nie, ja budem rozmýšľať o hlúpostiach.

Čo sa to deje?

Kto to bol, ten, kto ma tak jemne chytil a potom všetko ukončil? Prečo naňho Felix vrčal? A prečo...

„Ahoj!“

Prudko som sa posadila. Žiadne peklo ani nič podobné. Moja izba. Prekvapene som zistila, že naozaj nie som mŕtva. Proste som ležala na posteli vo svojej izbe. Keby som nebrala do úvahy chalana, ktorý nado mnou postával, bolo by všetko úplne normálne.

Vytreštila som oči a zhlboka sa nadýchla. Aj keď som vzduch nepotrebovala, musela som si overiť, či je všetko znova tak, ako má byť. Či cítim vôňu vzduchu v mojej izbe, alebo dokonca vôňu neznámeho upíra stojaceho vedľa mňa. Takmer ma ovalila silná, no sladká vôňa okorenená niečím úžasným.

 Trochu šokovane som zistila, aký krásny je ten chalan. Milo mi pohľad opätoval a ja som okamžite odvrátila oči z jeho nádhernej tváre. Aj keď mi Rumuni porozprávali niečo o každom z nich, v tej chvíli som si nemohla spomenúť na nič, čo by mi pomohlo určiť, kto by to mohol byť. Usmieval sa na mňa a žiarivo červené oči mu pritom svietili.  Určite bol na tej ich večeri, ako mi spomínal Demetri. Mimovoľne som sa striasla hnusom a zahľadela som sa na svoje prsty. Pomaly som si začala šúpať tmavomodrý lak, len aby som sa nemusela pozerať.

No zacítila som na svojom chrbte uprený pohľad... ani neviem, ako sa to... Alec! No jasné, jedno z čarodejníckych dvojičiek, ako mi povedal Vladimir. V hlave mi do seba zapadli kolieska a ja som sa začudovane zamýšľala, ako to, že niekto taký zlý, že bez mihnutia oka pripraví o zmysly všetkých Rumunských upírov, môže byť zároveň taký nádherný. No z môjho premýšľania ma vytrhol Alecov pohľad, stále prilepený na mojom chrbte.

Prudko som sa obrátila a znova sa mu pozrela do očí, tentoraz uprenejšie. Znova sa na mňa pozrel bez mihnutia oka a nepatrne nadvihol obočie. Pochopila som, že čaká, že mu niečo poviem. Nevedela som, čo by sa mohlo hodiť, preto som sa len odzdravila rovnako, ako on a čakala som.

„Ja, ehm, chcem sa ti ospravedlniť,“ začal a prstami si pohladil strapatú šiju takmer tak, ako by bol nervózny. Keď som naňho začudovane pozrela, stisol pery. „No, veď vieš, to ako som ťa niesol na pleci, a tak... Oh, jasné, to si asi nevedela! No nič, hlavne to, ako som ťa od neho dostal. Vieš, ja chápem, že bolo hnusné, že bol u teba v izbe, no myslím, že by si to mala nechať tak. Keď raz Felix povie, že ťa roztrhne ako hada, myslí to vážne. Aj teba by bol, no nemal príležitosť, rozumieš, ako to myslím?“ opýtal sa.

Keď som pokrútila hlavou, prikývol a začal znova rozprávať. Tak veľmi som sa snažila prinútiť počúvať ho naplno, no nejako záhadne ma upútal pohyb jeho pier, takže som sa nemohla sústrediť. Najhoršie však bolo, že popri jeho rozprávaní som musela počúvať aj to, ako sa jeho pery potichu obtierajú jedna o druhú. Nervózne som si prebehla po perách a uvedomila som si, že napriek raňajšiemu poháru som stále smädná. Očividne nestačil.  

Až keď som sa znova pozrela na Aleca, začalo ma to, čo hovorí, skutočne zaujímať. „Chcem tým povedať, že to, že si za ním šla, mohlo znamenať, že by ťa zabil. Chcel ťa vyprovokovať, nahnevala si ho tým, že si ho prinútila vyfackovať sa – áno, už to vedia všetci, Demetri je strašná klebetnica – a nemohol ti len tak niečo...“

„Jasné, už mi to došlo. A, ehm... vďaka!“

Obdaril ma svojím žiarivým úsmevom a zahryzol si do pery. „Vyzeráš, akoby si sa fakt potrebovala napiť,“ poznamenal.

Mal pravdu. Farba mojich očí sa už len ťažko dala nazvať červenou a aj pálenie v hrdle začínalo byť neznesiteľné.

Z ničoho nič sa uškrnul. „Počul som, že ti spôsob nášho... stravovania sa príde odporný.

„Trošku.“ Tým som vôbec nevyjadrila môj odpor k tomu, čo Volturiovci nazývali večera. No nechcela som to veľmi rozoberať, preto som sa odlepila od postele a vstala som. Prešuchla som sa okolo Aleca a vošla som do šatníka. Už som sa chcela začať rozhodovať, čo si na lov oblečiem, keď ma upútal tmavý a ťažký plášť pohodený na zemi. Zohla som sa poň, no nebola som si istá, čo s ním.

„Alec? Ehm, musím to nosiť? A ešte niečo: Naozaj mám pod tým plášťom nosiť také tie hnusné...“ chcela som vedieť, no Alec prikývol a obdaril ma sprisahaneckým úsmevom. Potom si pomaly roztvoril svoj plášť a ukázal mi svoje vyťahané tmavomodré tričko s nápisom a krátke farebné nohavice po kolená.

Vydala som zo seba krátky pridusený zvuk a rýchlo som sa obrátila. Nechcela som, aby videl, ako sa usmievam. Naozaj sa mi začínal pozdávať.

Bleskurýchle som sa obliekla, prehodila si plášť cez plecia a zapla som si ho pod krkom. Potom som prehodila nohy cez okraj ešte stále dokorán otvoreného okna a vyskočila som. Prekvapilo ma, že som za sebou započula šušťanie ďalšieho plášťa. No neobzrela som sa, bola som si istá, že je to on.

Široko som sa usmiala a okamžite som sa za to zahriakla. Ak sa odtiaľto chcem dostať, musím si dávať pozor. Mala by som sa všetkým vyhýbať a čo najskôr, pri vhodnej príležitosti, ich zničiť. Taký bol môj plán. A nemienim od neho upustiť.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa a obrátila sa na päte.

„Idem predsa s tebou, nie?“ opýtal sa a v očiach sa mu objavil zmätok.

Prekrížila som si na hrudi ruky. „Prečo by si mal?“

„Ja... ehm... neviem!“ Zmätený výraz sa prehlboval, nevedel, čo povedať. „Mám zostať?“

Namyslene som sa usmiala a prikývla. Zranený výraz jeho tváre ma však prinútil dodať: „Rada lovím sama.“ Vzápätí som sa zato skoro vyplieskala. Vôbec som to nemala hovoriť. Chcela som, aby pochopil, že nemám záujem o to, aby som sa s ním stretávala. No toto znelo skoro ako ospravedlnenie.

Kútikom sa na mňa usmial a kdesi sa stratil. Dvoma prstami som zovrela koreň svojho nosa a neveriacky som zavrtela hlavou.

***

Hlavou som buchla do mäkkého vankúša. Potom znova. A ešte raz. Nuda ma rozožierala ako kyselina. Všetky knihy, ktoré ležali vedľa mňa už celý deň, som mala prečítané. Samozrejme, mohla som ich ísť vymeniť, ale to by som musela opustiť túto príšernú izbu.

Neskutočne mi liezla na nervy. Príjemná ružová sa mi už drala hore krkom a len pri pohľade na plášť zavesený na vešiaku v skrini ma napínalo. Mesiac, možno aj viac, som tu strávila zavretá. Dobrovoľne. Áno, pila som, ale len málo. Ak poviem, že som vyšla von na čerstvý vzduch trikrát, preháňam.

A nedarilo sa mi. Žiadna dobrá príležitosť, Rumuni začínali byť netrpezliví. Dožadovali sa pádu Volturiovcov. A ja som nemala čo robiť. Preto som si vypla telefón. Mala som toho plné zuby.

Po tom, ako som Aleca poslala preč, nestretla som ho. Jasné, párkrát sa zastavil pri mojich dverách, aby zaklopal a pozdravil ma, ale ja som mu neotvorila. Vlastne som vždy zostala tak ticho, že ma nemohol počuť, a tak ani zistiť, či som vôbec vnútri. Po týždni prestal. Už nechodil nikto.

Okrem Ara. Aj on sa u mňa ozval a ja som bola príliš vystrašená na to, aby som ho nechala stáť vonku. Aj tak nechcel takmer nič. Vzal ma do obrovskej knižnice v strede hradu a poprosil ma, aby som mu povedala všetko o sebe a o mojom talente. No zaujímal sa najmä o mňa. Nečudovala som sa. Určite som vyzerala prinajmenšom čudne.

Myslím, že to trochu preháňal, ale nijako som to nekomentovala. Zo začiatku sa zaujímal len tak mimochodom, odkiaľ pochádzam a podobne. Potom prišla otázka, kto ma stvoril. Nevedela som, čo povedať.

„Neviem,“ tak znela moja odpoveď. Prekvapene sa zamračil, ale nechal to tak. Najhoršie to bolo vtedy, keď mi po treťom stretnutí podal svoju ruku a chcel, aby som sa ho dotkla a tým mu ukázala svoje myšlienky. Spanikárila som. Strhla som sa, ruky som zovrela za chrbtom do pästí, akoby som mala strach, že mi ich odtrhne.

„Nie, neboj sa. Nemusíš to robiť,“ povedal vtedy, no aj keď sa mi prihovoril milo, za jeho zúženými hadími očami sa skrýval nesúhlas a podozrenie. Pravdupovediac, zhnusil sa mi.

 A tak aj teraz, keď sa na dverách ozvalo ľahké zaklopanie, nervózne som poskočila. Aro nerád čakal, preto som si uhladila šaty na bokoch, vyrovnala prikrývku na posteli a otvorila som mu. Čakal tam so svojím príšerne ohavným úsmevom na perách a s rukami roztvorenými tak, akoby čakal, že sa mu hodím do náručia. Prinútila som sa usmiať sa a s veselým úsmevom som ho nasledovala.

Na moje prekvapenie ma nezaviedol do knižnice. Namiesto toho som sa ocitla v ich miestnosti s trónmi. Z ostaných dvoch členov klanu Volturiovcov som bola nervózna, ale nedala som to na sebe znať. Upokojovala som sa tým, že asi len chce ukázať všetko, čo som mu ukázala ja, svojim bratom.

Zo začiatku to tak aj bolo. Na Arovi som mala ukazovať silu svojich schopností a nútila som ho robiť veci, ktoré by on nikdy nepripustil. Cítila som sa, ako na cirkusovom vystúpení, no to ja som bola atrakcia. Po neskutočne dlhom čase som dala všetko do poriadku. Aro sa mi poďakoval a mne spadol kameň zo srdca, ale to by nebol Caius, ak by sa niečo neopýtal. Niečo neskutočne odveci.

„Odkiaľ si, Katarina?“

Prudko som zastala a obrátila sa. Aro sa spýtavo pozrel na Caiusa, ale ja som sa nemohla ubrániť pocitu, že všetko toto mali naplánované. „Z Rumunska. Teda, narodila som sa v Anglicku, ale rodičia ma vzali do Rumunska, aspoň si to myslím...“

Začala som sa cítiť nepríjemne. Vedela som, kam toto smeruje. A Caiusova ďalšia otázka ma v tom utvrdila, keď sa spýtal, či ich poznám. Vladimira a Stefana.

Nepríjemne mi zovrelo srdce, ale na tvári som mala nevinnú masku. Podozrenie, že Aro mi neverí, bolo správne.

„Nie, pane. Nikdy som o nich nepočula. Prečo sa pýtate?“

„To je... nechaj to tak. Bol som len zvedavý.“ Takmer som sa neubránila tomu, aby som si vydýchla od úľavy. Dúfala som, že už prestanú s tým podozrievaním.

Vrhla som zúfalý pohľad na Ara a dúfala som, že ma pochopí. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial, ale nemyslel to vážne. Stavila by som sa o to. Potom kývol hlavou k dverám a poslal ma preč. Takmer som odtiaľ odtancovala.

Už mi len zostávalo vymyslieť, ako dostať Ara, Chelseu a Renatu niekde, kde nás nikto nebude počuť. To oni zohrávali hlavné úlohy v mojom pláne. No najprv...

Po dlhej dobe som vyšla von hlavným vchodom. Veselo som poskakovala, vedela som, že odteraz už pôjde všetko tak, ako budem ja chcieť. Nebudem v tej izbe zavretá ďalší mesiac, znova budem slobodná. Nevšímala som si pohoršené pohľady ostatných a začala som si potichu spievať. Ďalšiu úlohu v mojom pláne zohrávala krv. Konkrétne, veľa krvi. Chcela som vyjsť z hradu zahalená v tmavom plášti, prejsť až za hranice a tam loviť tak dlho, až kým neprasknem. Pri hlbšom pomyslení som zistila, že moje plány sú fakt plytké, ale veľmi som tomu nevenovala pozornosť.

Rozrazila som veľké dvojkrídlové dvere a vybehla som von. Tvár mi skrývala veľká kapucňa, preto som sa nemusela báť, že upútam niekoho pozornosť. Všetci len prechádzali okolo a ja som sa uberala svojou cestou. No predsa len ma niečo upútalo.

Niekto ma pozoroval, zatiaľ nepovšimnutý, no keď som prechádzala zrakom po dokonalom kruhu námestia, všimla som si ju. V uličke, tak ďaleko odo mňa, ako to len šlo, stálo dievča. Dobre som ju nevidela, tvár mala zahalenú v tme, no jej dievčenskú postavu bolo dobre vidno. Neisto som potiahla nosom, no necítila som nikoho, kto by mi mohol pomôcť. Kde je Felix, keď ho potrebujem?

Ešte raz som sa zahojdala na päte a vybrala som sa jej smerom. Veď mi predsa nemôže ublížiť, nie? Všetci by to videli. Len pár krokov od nej som zastala a premerala si ju. No nič ma na nej neupútalo dostatočne, aby som sa nad tým zastavovala. Až keď vytiahla tvár z tmy, slabo som vykríkla. Strieborné vlasy, vysoké čelo, plné pery. No tie ma tak nevyľakali.

To všetko pre jej oči. Pre jej zlaté oči.

***

Prepáčte, že mi 4. kapitola tak dlho trvala, vlastne to nebola moja vina, tak dlho som čakala na vydanie. :) Ale vidím, že Vám to až tak nevadilo, veď ste mi zanechali až JEDEN komentár!!! No nie! :O (Vďaka, VictoriaCullen.) 

Dúfam, že tu to trochu napravíte, ďalšia kapitola o týždeň. :) 

Aria.

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 5. kapitola: