Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ach, moja elfia droga

27.08.2010 (21:00) • GIGvc • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1057×

Stalo sa to. Niekde v hĺbke duše som vedela, že sa to stane. Ale bolelo to viac, ako som čakala. Jeho slová mi stále znejú v ušiach:

„Už sa viac nevládzem pretvarovať. Nedokážem predstierať, že ťa milujem, keď viem, že nie. Bol som s tebou len preto, aby som vedel aké to je. Chcel som otestovať svoje ovládanie pri ľuďoch. Bola to len hlúpa fraška. Ale odchádzame. Nikdy ma už neuvidíš. Zbohom!“ Potom sa otočil a odkráčal ľudským krokom.

Nechcem si ho pamätať takého to. Bol chladný a odmeraný. Nespoznávala som ho. A vôbec nechcem, aby moja posledná spomienka na neho bol jeho chrbát odchádzajúci smerom odo mňa. Väčšina dievčat dnešnej doby by znenávidela svojich frajerov, ak by im dali kopačky. Alebo by sa im pokúsili pomstiť. Ja som sa však nechystala spraviť ani jedno ani druhé.

Nikdy som nebola normálna. Presne tak, ako som nikdy nezapadla do žiadnej skupiny. Radšej som si sadla k blízkemu stromu s rozsiahlou košatou korunou plnou veľkých listov. Pritiahla som si kolená bližšie a oddala sa smútku. Cítila som obrovskú bolesť zo straty milovanej osoby. Najhoršie na tom bolo, že ja som neprišla len o jedno osobu. Zamilovala som sa do Edwarda, ale do jeho rodiny tiež. Carlisle a Esme boli ako moji druhý rodičia. Emmett a Rosalie budú v mojich očiach ako pár bohov – bohyňa krásy a boh vtipov. Jasper ma vedel vždy pochopiť a upokojiť. A nakoniec Alice. Moja najlepšia kamarátka.

Srdce mi pukalo, keď som si uvedomila, že ju už nikdy v živote neuvidím. Ani sa neprišla rozlúčiť. Bola pre mňa najdrahšia osoba z ich rodiny hneď po Edwardovi. Milovala som ju ako sestru. S radosťou by som s ňou išla na maratón nákupov, len aby sa vrátila. Vedela všetky moje tajomstvá a veci, ktoré by možno iných odo mňa odradili. Ona ma však brala takú, aká naozaj som...

Ale čo ak to len hrala? Nie, to by mi nespravila. Neverila som tomu. Hádala som sa sama so sebou. Nič to však nemenilo na tom, že mala moju plnú dôveru. Nemohla som na Alice prestať myslieť, hoci ma to zvnútra veľmi ničilo.

Vzduch sa mi nedostával do pľúc pod toľkým návalom bolesti. Neviem, ako dlho to vydržím. Nemohla som si však pomôcť. Pamiatka na moju najbližšiu ma dostávali do akéhosi tranzu, kde som necítila, ako sa moje telo rozpadá. Stala sa pre mňa drogou. Neustále som si pripomínala jej čierne strapaté vlasy a anjelský výraz v tvári. Jediné, čo som vynechávala boli oči. Tá prekrásna zlatá farba ma zraňovala o to viac, že ju mali všetci. Ak som si náhodou spomenula na tie oči, pri ktorých sa do môjho tela zabodávali ihly, dopadla na mňa bolesť päťkrát väčšia ako zvyčajne. Bolesť pripomínajúca zvyšok rodiny Cullenovcov.

Často ma trápila otázka, či si Edward našiel niekoho nového. Experimentuje ešte so zraniteľnými ľudskými ženami, alebo si našiel stálu upírku?

Ale ešte častejšie som si kládla otázku ohľadom mojej elfskej drogy. Zabudla na moju maličkosť? Zabudla na naše priateľstvo posilnené obradom priateľstva na večnosť, ktorý sme spravili počas jednej súkromnej návštevy u nás doma? Objavila novú kamarátku, ktorú by mohla česať a ktorá s ňou chodí na nákupy dobrovoľne? Nahradila ma už? Alebo a to ešte len chystá spraviť? A v neposlednom rade, trápi sa aspoň z polovice tak ako ja? Na všetky tie to otázky som nemala odpoveď.

Jednou vecou som si bola však stopercentne istá a to tým, že Alice zostane mojou najlepšou nenahraditeľnou priateľkou číslo jeden až do konca môjho biedneho života. Navždy!

Nespamätala som sa z toho ani po necelých troch mesiacoch. Deväťdesiat nekonečných dní plných žiaľu. Bola som na tom rovnako, ako v deň ich odchodu.

Ak som začula meno Alice, moje srdce plakalo vlastnými slzami, zle sa mi dýchalo, bolesťou sa mi podlamovali kolená. V takýchto chvíľach ma napádala len jedna vec, ktorou sa to všetko len zhoršovalo. V hlave sa mi zjavil jej obraz. Týrala som samu seba. Vedela som to, a aj tak som nič nerobila. Nemohla som.

Stával sa zo mňa narkoman závislý od psychickej bolesti. Takáto bolesť je snáď stokrát horšia ako fyzická. Napríklad, keď sa porežete, bolí to, ale rana sa zacelí. Naopak ak vás niekto opustí, vy ho nemôžete vyhodiť z mysle. Nesmiete zabudnúť. Bolelo by to potom viac ako na začiatku. Pocit smútku sa strieda s trápením a pocitom žiaľu nad toľkou stratou. Spolu sa miešajú a točia sa stále dookola. Bola tam ešte jedna emócia.

Nepoznaná. Nepomenovaná. Neopísateľná.

Dokáže vás zraziť na zem tak tvrdo, že vám pomôže len anjel strážny. Alebo vás na moment vytiahne do výšin eufórie a zhodí vás odtiaľ na zem, ale to už vám nepomôže nič. Iba ak vykopať jamu a zaplatiť za truhlu. A toto je môj vnútorný kolotoč, z ktorého niet cesty von. Maximálne tak dva metre pod zem. Jediné vyslobodenie.

Autor: GIGvc (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ach, moja elfia droga: