Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Aj sny sa môžu stať skutočnosťou

19.02.2013 (15:00) • 9moncici9 • FanFiction jednodílné • komentováno 20× • zobrazeno 3869×

Bella:

„Bells, prepáč, že ťa otravujem takto skoro ráno, ale necítim sa dobre. Včera sme to s Jimim dosť prehnali a ja potrebujem, aby si šla za mňa na letisko vydvihnúť nejakého pána. Stačí, ak ho odvezieš do GQ, počkáš, kým mu skončí konkurz a potom ho odvez do hotela. Prosím,“ požiadal ma môj otec, ktorého hlas znel akoby sa práve zobudil.

Môj otec pracuje pre GQ, najväčšiu reklamnú agentúru v LA. Je osobným šoférom spoločnosti, ktorý na letisku vyzdvihuje ľudí, ktorí prichádzajú na konkurzy, alebo reklamných partnerov.

„To nemyslíš vážne? Prečo si sa opäť opil, keď si vedel, že ráno máš po niekoho ísť. O koho ide?“ Znela som dosť nahnevane, ale iba naoko. Vedela som, že otec nie je žiaden alkoholik, ale dať mu pár kvapiek ráno, mi urobilo radosť.

Otec je dospelý chlap, ktorý žije sám. Matka nás opustila mesiac po mojom narodení a on prestal veriť ženám, preto si nikdy nenašiel inú partnerku. Príliš sa bojí sklamania, ja som jediná žena, ktorej bezvýhradne dôveruje. Netvrdím, že mi moja matka nikdy nechýbala, ale ona si sama vybrala. Opustila nás a nezanechala ani obyčajný list na rozlúčku. Dlho som sa užierala otázkami, prečo to vlastne urobila? Čo bolo príčinou jej nerozumného konania, či mala niekde iného chlapa, alebo nás len nemilovala. Ak matka opustí dieťa, je pre mňa doslovne... Radšej to ani nevyslovím, lebo by to bolo potrebné vypípnuť.

Ak nechcela dieťa, nemala žiť sexuálnym životom, mala sa chrániť. Keď zistila, že je v tom, pokojne mala ísť na potrat, načo ma donosila, aby ma potom odkopla ako handru? Ak by chcela opustiť otca, vezme ma so sebou, ale ona opustila nás oboch. Niekedy som k nej cítila odpor a nenávisť, teraz už nie. Otec mi povedal, že prišiel domov z práce a ja som ležala v postieľke, úplne sama. Necítim k nej nič... Žiadnu lásku, ešte to tak. Dokonca ani nenávisť, pretože opustila toho najúžasnejšieho chlapa pod slnkom. Možno k nej cítim ľútosť a možno aj nie. Svet je zlý, ľudia sú ešte horší, a preto žijem tak, akoby bol každý deň ten posledný. Stále sa usmievam, užívam si a nič ma nedokáže položiť. Hovorí sa, že čo nás nezabije, to nás posilní.

„Ide o Edwarda Cullena, pochádza z malého mestečka Forks a má vlastnú internetovú stránku, ktorá má za mesiac aj šesť miliónov pozretí,“ nadchýnal sa môj otec.

To má byť akože veľa? Ak by som nahá stála v kuchyni a miešala vajíčka na omeletu, určite by som mala aspoň osem miliónov, a to týždenne. Toto som však otcovi povedať nemohla. Inak by okamžite zapol internet a začal hľadať svoju nahú dcéru, kto vie, čo by našiel. V duchu som sa uškrnula.

„Dobre, pôjdem tam, ale mám to u teba, rozumieš?“ povzdychla som si a vedela, že jediné, čo u neho mám, je ďakujem.

Dnešný deň som plánovala stráviť nákupmi, jedine pri nákupoch si dokážem zresetovať hlavu. Milujem prechádzky po obchodnom centre, kde si môžem skúšať oblečenie od výmyslu sveta. Potom trošku prevetrám svoju kreditnú kartu a ďalší krásny deň je za mnou.

„Jasné, Bells, dobrú noc,“ zívol si a položil.

Fajn, čiže Edward Cullen. Hm... Meno ako pre nejakého starého páprdu, preboha, kam k tomu menu prišiel? Určite to má pôvod ešte z čias starogermánov a kde je to Forks? Určite je to také malé, že ani na mape by som to nenašla ani za mesiac. Čo už len starec môže chcieť v GQ a prečo ho chcú? Nemôžu dať radšej šancu niekomu mladšiemu, kto je určite viac kreatívnejší? Dokážem si ho predstaviť, na hlave tri šedivé vlasy, porcelánová protéza a možno nejakých tristo kíl. Typický chlap, ktorý nemá čo na práci, a preto sa venuje písaniu blogu. Tieto otázky sú pre mňa záhadou číslo jeden. Teraz je však dôležité sa pripraviť na odchod, nemôžem tam ísť v roztrhaných nohaviciach a vyťahanom tričku, ktoré vyzerá ako po prababičke.

Zapadla som do skrine, ktorá bola cez celú jednu stenu izby. Dala som si ju vyrobiť na zákazku, pretože som chcela, aby po stranách bolo zrkadlo. Po pár minútach z mojej skrine lietalo všetko moje oblečenie. Vyzeralo to tu ako na bojovom poli, nakoniec som zvolila sivú sukňu a bielu blúzku. Vonku nesvieti slnko, napriek tomu je teplo, sako som teda nevzala.

Cesta na letisko prebiehala pomerne dosť rýchlo, čo na tento čas je dosť neobvyklé. O jedenástej sa ľudia bláznia, pretože odchádzajú pomaly na obedy a cesty sú preplnené autami. Nesťažujem sa, som za to vďačná, čím skôr sa toho chlapíka zbavím, tým skôr budem mať zvyšok dňa pre seba. Možno stihnem výpredaj u Versaceho, dnes majú sedemdesiat percentné zľavy.

Auto som zaparkovala tesne pred vchodom na letisko a poslednýkrát sa na seba pozrela. Na to, že som sa včera rozišla s tým hlupákom Jackom, vyzerám skvele. Vlastne to on sa rozišiel so mnou, môže to ľutovať. Pri toľkých rozchodoch som sa naučila neľutovať seba, ale ľutovať ich. Žiaden chlap si nezaslúži moje slzy. Nerozumiem, čo som na tom chlapovi mohla vidieť, bol zahľadený do seba a bez štipky humoru. Dovolím si tvrdiť, že vážnejšieho človeka som nikdy nestretla. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že nikdy si už nezačnem so žiadnym narcisom. Vyzeralo to na lásku s veľkým L, ale bola to iba zaslepenosť a hluchota. Stav vytriezvenia prišiel hneď po pár dňoch. Žiariaca obletujúca hviezda, zvyšovala žiaru môjho vtedy milovaného. No v okamihu, keď sa z mojich očí stratila zmagnetizovaná fascinácia, nastal koniec. Zo spôsobného a šarmantného muža sa stal malicherný primitív.

Najviac ma asi iritovala jeho infantilnosť, keď to zachádzalo do extrémov. Či zmena môjho rytmu dýchania mu bude vyhovovať, alebo prečo sa zaoberám niečím iným, než úvahami o tom, ako mu urobiť radosť. Prečo každý vzťah začne dobre a skončí na hovno. Zbožňujem tie otrepané frázy, že ostaneme priatelia. Ako môžem ostať priateľka s niekým, kto mi ublížil a zranil moje city, ale treba mu nechať, že bol v niečom originálnejší ako ostatní.

Vraj mám veľké oči, ktoré ho desia a som emocionálne nedostupná. Ja a emocionálne nedostupná? Čo je toto za kravinu? Ja verím v lásku na prvý pohľad, verím, že raz príde princ na bielom koni a vezme ma niekam ďaleko. Tiež chcem zažiť lásku ako z filmu, kde sa muž rozbehne za ženou, aby jej zabránil odísť. I keď tomuto verím, žijem v realite a môj čas ešte neprišiel. To je jedno, i tak teraz o chlapa nemám záujem, potrebujem byť na určitý čas sama.

Z premýšľania ma dostal príliv davu, ktorý sa hrnul priamo na mňa, čo znamenalo, že lietadlo pristalo. Lenže ja som si ešte nestihla napísať menovku toho chlapa. Rýchlo som zalovila v kabelke, z ktorej som vytiahla papier a rúž na pery. Rýchlo som načmárala jeho meno na ten zdrap papiera, pretože na zháňanie niečoho lepšieho nebol čas. Kým som odkladala rúž, prefrčali okolo mňa tri deti a papier mi odletel smerom k batožinám. V lodičkách na desať centimetrových opätkoch som sa rozbehla za tým zdrapom papiera, ktorý dopadol rovno pred nalakované pánske topánky.

„To je moje,“ prehovoril mužský hlas nado mnou. Zodvihla som zrak a zahľadela sa do tváre najkrajšieho muža na svete. Spod bielej košele sa mu rysovala vypracovaná hruď.

Musela som iba ticho zahabkať, pretože som nemala ďaleko od takzvanej slintavky. Keď som sa zadívala do jeho tváre, skoro som stratila rovnováhu. Ostré črty, zelené oči so zlatými žilkami a bláznivý strapatý účes, akoby sa práve zobudil. No najkrajší na ňom bol úzky a zároveň pokrivený úsmev. Stál predo mnou samotný Adonis.

„Žltý alebo modrý kufor?“ spýtala som sa prihlúplo a ukázala na batožinu, ktorá bola na pravo odo mňa. Zasmial sa. Práve som zistila, že tento chlap je skladateľom hudby pre moje uši. Jeho smiech by sa dal prirovnať ku rajskej hudbe, ktorú by som dokázala počúvať celé hodiny.

„Nie, to meno, ktoré je napísané rúžom na pery. To som ja,“ povedal a ja som vyvalila oči a nevychovane pootvorila ústa. Toto je ten starec? Aj chlapi si nastreľujú vlasy? A tie krásne biele zuby, musím si opýtať číslo na jeho zubára.

„Vy... Vy ste... Edward Cullen?“ Zaskočená stále jeho výzorom, som nedokázala poriadne sformulovať ani otázku.

„Som,“ odpovedal a pokúsil sa nahodiť vážnu tvár, čo mi akosi nešlo. Stále som si ho premeriavala od hlavy až po päty, pretože bolo ťažké tomu uveriť. No nedbám, hádať sa nebudem. Vždy lepšie tento Adonis ako starý dedo.

„Ja som Isabella Swanová, ale hovorte mi Bella. Váš šofér sa, bohužiaľ, nemohol dostaviť, preto poslali mňa,“ vysvetlila som mu a on prikývol. Nebudem mu predsa vysvetľovať, že jeho šofér je spoločensky indisponovaný. Našťastie sa na nič nevypytoval, preto som si to rovno namierila von z letiska. Určite mu nebudem nosiť batožinu, som šofér a nie poskok. Batožinu si naložil do kufra auta a posadil sa na zadné sedadlá.

„Ja nehryziem.“ Pokúsila som sa o uvoľnenie atmosféry. Vyzeral maximálne na dvadsaťpäť, preto som usúdila, že dávať si servítku pred ústa je zbytočné.

„Verím vám, ale čo ak ja áno?“ zavtipkoval pre zmenu on, ale tomu vtipu som sa akosi zasmiala len ja. Pozrela som do spätného zrkadla a zodvihla obočie, len sa uškrnul.

„Tykajte mi, určite nemáte viac ako dvadsaťpäť. A máš pravdu, možno si vrah, ostaň pekne tam, kde si,“ povedala som nakoniec. „Si v LA prvýkrát?“

„Nie, bol som tu párkrát, ale mám radšej menšie mestá. Je tu príliš rušno na môj vkus. Ľudia sa náhlia a nepoznajú ani poriadne krásy, ktoré im svet ponúka. Za to Forks je nádherné, samé lesy, lúky...“ Rozprával to s takým zanietením, že som tomu až nerozumela.

Celý život som strávila v LA a zatiaľ som si nemala prečo sťažovať. LA je mesto, ktoré ponúka toľko možností a on o nich ani netuší. Toto mesto je obsypané hviezdami, je atraktívnym cieľom turistov, ambicióznych hviezdičiek, budúcich rock-stars. Ak sa mu podarí prejsť konkurzom, rozhodne ho presvedčím o tom, že toto mesto je krásne. To je moje pevné rozhodnutie.

„Ja rozumiem, ale toto je obrovská príležitosť, ktorá sa neodmieta. Byť umeleckým riaditeľom pre GQ, to je predsa prvá liga, oproti tomu blogu, ktorý si píšeš. Samozrejme, nič v zlom. Netvrdím, že nemáš talent, ale toto je veľký časopis,“ presviedčala som ho, ale tváril sa, akoby ho to vôbec nezaujímalo. Zvyšok cesty už prebiehal mlčky.

„Sme tu. Budem na teba čakať v aute, zlom väz,“ popriala som mu a venovala mu krátky úsmev predtým, ako vystúpil.

„Ďakujem.“ Úsmev mi vrátil a už som sa mohla dívať iba na jeho dokonalé pozadie, ktoré sa mi vzďaľovalo. Posunula som si sedadlo úplne dozadu, opierku spustila dole a vzala noviny na skrátenie času. Netušila som, ako dlho mu to bude trvať a nudiť sa určite nebudem.

„Mmm,“ mumlala som a otvorenou dlaňou som si čapla po nose, pretože som na ňom niečo ucítila. Najprv to bolo šteklenie, akoby po mne liezol nejaký hmyz, ale potom som mala pocit, že mi niekto náročky zapchal nos.

„Áú.“ Smiech, ktorý sa ozval tesne pri mojom uchu, ma vystrašil a zároveň prebral, akoby ma niekto olial ľadovou vodou.

„Si normálny? O čo sa tu pokúšaš?“ vybafla som na neho okamžite, čo som vystrelila do sedu. „Nemysli si, že ak spáchaš atentát na Swanovú, vyťažíš nejaké prachy. Som bezvýznamný človek,“ odfrkla som si. 

„Desať minút ťa budím, ale nezaberalo to, zvolil som druhú možnosť,“ mykol ramenami. No pekne, čiže zvolil plán B, zatarasiť prívod kyslíka. Veľmi rozumné a vynaliezavé, len čo je pravda.

„Bomba, ako si inak dopadol?“

„Chcú ma, ale ešte si nie som istý, váham,“ vyšlo z neho a ja som pretočila oči.

„Vieš čo? Pozývam ťa na obed, potom ťa niekam vezmem a ukážem ti, aké je LA krásne. Nebudeš ľutovať.“

„Si ten typ, ktorý sa nedá odmietnuť, však?“

„Nie, som typ človeka, ktorý ti zmení život,“ povedala som a laškovne na neho mrkla, obaja sme sa rozosmiali.

Vystúpili sme z auta a pokračovali pešo, pretože som nechcela, aby mu niečo uniklo. Z jeho rozprávania o Forks som sa rozhodla vsadiť na pamiatky, ktoré mesto ponúka. Ako prvé som mu ukázala El Pueblo Historical Monument. Dokonca sme prechádzali aj okolo cintorínu Forever Cemetery, kde stojí socha na gitaru hrajúceho Johnnyho Ramone zo skupiny Ramones. Našou predposlednou zastávkou bol Walk of Fame – Hollywood Blvd., ako tomu hovorím ja, hviezdny chodník, kde sa nachádzajú odtlačky dlaní známych ľudí.

Po dlhej ukážke mesta sme si zašli na obed, ktorý bol v skutku super. Smiali sme sa a zabávali, dlho mi s nikým takto dobre nebolo. Dokonca si dovolím tvrdiť, že som práve prišla na to, čo mi v živote chýba. Nie je to chlap, ale dobrý priateľ, s ktorým sa dá hovoriť o všetkom. Edward bol ten typ človeka, ktorého síce poznáte len pár hodín, ale máte pocit, akoby ste spolu vyrastali už celé roky.

„Poslednou našou zastávkou bude moje obľúbené miesto, poď,“ požiadala som ho a viedla k prvej medzištátnej svetovej banke, k U.S. Bank Tower. Pracujem tu, preto nie je problém sa dostať tam, kam mierim. 

„Toto je tvoje obľúbené miesto?“ spýtal sa užasnuto, keď sme sa postavili ku okraju a mali výhľad na osvetlené mesto. Táto budova je najvyššia v L.A. a z jej strechy je najkrajší výhľad, aký sa tu dá nájsť. Z každej strany svietili svetlá budov, bytov a nám nad hlavami spln mesiaca, ktorý bol doprevádzaný tisíckami hviezd. Za iných okolností by som povedala, že je to dokonalá scenéria.

„Áno, tu som voľná, môžem tu byť sama so svojimi myšlienkami,“ zasnila som sa a hľadela do diaľky. Edward sa posadil a mlčky hľadel so mnou.

„Naozaj sa mi páčiš, a preto ti dám na výber z mojich troch presvedčovacích fáz,“ povedala som a nahodila úsmev hollywoodskej star. „Prvá fáza je lichotnícka. Edward, si naozaj úžasný a talentovaný mladý muž, ktorý by mal túto prácu vziať. Druhá fáza sa volá ber alebo nechaj byť. Mne je fuk či tu prácu vezmeš, ja svoje prachy mám. A tretia je hra na city. Som smrteľne chorá a potrebujem, aby si túto prácu vzal. Je to moje posledné želanie pred tým, než umriem,“ zaklipkala som nevinne očami a on sa rozosmial na plné kolo.

„Prečo si každá žena myslí, že hra na city zaberie?“ opýtal sa, keď svoj smiech stlmil.

„Neviem, majú to z romantických filmov a vlastných skúseností?“ otázku som mu vrátila. Naozaj som mu na toto nevedela dať jasnú odpoveď.

„Beriem tú prácu,“ šepol a ja som na neho vyvalila oči. Mala som chuť ho od radosti objať a vybozkávať, samozrejme, vo všetkej počestnosti.

„Čo ťa presvedčilo?“ Nemohla som sa neopýtať.

„Ty a tvoja prostorekosť. Si otvorená, vtipná, ale nefandi si. Tento výhľad bodoval najviac,“ ukázal na mesto. Mala som chuť sa potľapkať po pleci, že som to dokázala, i keď som tušila, že toto zaberie. Nikto mojim presvedčovacím metódam ešte neodolal.

***

Už je to celých osem dní od Edwardovho odchodu a ja som maximálne neschopná. Nedokážem myslieť na nič iné iba na neho, dokonca sa neviem sústrediť ani v práci. Neviem, ako to urobil, ale dostal sa mi pod kožu príliš rýchlo, netvrdím, že je to láska, ale určité sympatie som k nemu začala prechovávať. Hlavná vec, že som sa dušovala, že teraz žiaden chlap neprichádza do úvahy. No čo, život je iba jeden a treba ho žiť naplno, preto som sa rozhodla, že ho dnes skočím pozrieť. Dnes nastúpil do GQ, viem to, pretože mi dnes otec volal a prezradil mi, že sa na mňa Edward pýtal. Bolo od neho milé, že si na mňa spomenul, už som si myslela, že si na mňa ani nespomenie. Bála som sa, že na mňa bude spomínať len ako na bláznivú ženskú, ktorá mu robila sprievodcu.

Ešte raz som si pretrela oči a postavila sa z postele, pomaly som si to bosými nohami precupkala do kúpeľne. Keď som sa zadívala do zrkadla, skoro som odpadla, pod očami mi svietili dva obrovské kruhy, akoby som celú noc preflámovala. Opatrne som zo seba vyzliekla nočnú košeľu, aby som nespadla na ľadové kachličky, ktoré ma chladili na chodidlách a neohrabane som vstúpila do sprchy.

Pohla som kohútikom doprava a nahor, pustil sa na mňa teplý prúd vody, ktorý stekal po mojom tele. Do rúk som vzala mydlo, ktoré ležalo pri mojich nohách a rozotrela som ho po sebe. Po sprche som vyšla von a namierila som si to opäť k zrkadlu. Vzala som svoju kozmetickú tašku, z ktorej som vytiahla make-up. Následne som si ho jemnými krúživými pohybmi vmasírovala do pokožky a pretrela ho púdrom. Čiernou špirálou som si zvýraznila oči a na pery dala malinový lesk.

Posledná vec, ktorá mi vŕtala v hlave bolo, čo si mám obliecť. Môj dom bol hore nohami, polovička vecí v práčke a druhá vyhádzaná na posteli. Opäť tu bola tretia svetová. Rozhodla som sa zatvoriť oči a prvé, čo vytiahnem z kopy, si oblečiem. Dúfam, že to nebude nejaká nočná košeľa. Ten by sa divil, keby som za ním nabehla len v nejakom sexy negližé, dokážem si jeho výraz živo predstaviť. Rukou som prešla z pravej strany do ľavej a vytiahla som svetlomodré šaty na ramienka, celkom dobrá voľba, asi to začnem praktizovať častejšie.

Počkať! Ale čo mu poviem? Prečo som za ním prišla? Nad týmto som asi mala uvažovať skôr a nie na poslednú chvíľu vo výťahu. To je jedno, niečo ma určite napadne, nenosím predsa tú záťaž na krku pre nič za nič.

„Ahoj, normálne zvyknem klopať, ale ty tu nemáš dvere,“ poznamenala som, keď som vošla do jeho kancelárie. Vyzeralo to tu skvele. Obrovská obrazovka, na ktorej si môže premietať svoje návrhy, kovový obrovský stôl, ktorý už teraz bol zahádzaný kopou papierov a kožené kreslo.

„Dvere som dal dole, pretože moje dvere sú otvorené pre všetkých,“ zasmial sa. Skoro som zabudla, ako mu úsmev svedčí. Dnes nemal na sebe fádny oblek, ale tmavomodré rifle, tenisky, čiernu športovú košeľu, ktorá mala dva gombíky rozopnuté a rukávy vyhrnuté až po lakte.

„Nechcem ťa zdržiavať, ale otec spomínal, že si sa na mňa pýtal. Rozhodla som sa ťa prísť pozrieť, ako sa ti darí prvý deň v práci,“ povedala som prvé, čo ma napadlo. Je pravda, že aj keby sa na mňa nepýtal, prišla by som ho pozrieť. Nie je predsa na tom nič zlé, ak sa zaujímam o to, ako sa mu tu páči. Len vďaka mne sa rozhodol prijať túto prácu, a preto si vyhradzujem právo ho navštíviť.

„Tvoj otec? Ten fúzatý pán, ktorý ma dnes priviezol, bol tvoj otec? Musím povedať, že Charlie je skvelý chlap a zbožňuje ťa,“ podotkol a ja som vytreštila oči. Charlie? Oni si potykali a vie, že ma otec zbožňuje? Čo mu, sakra, narozprával? Dúfam len, že si dával pozor na reči, lebo si ho podám.

Môjmu prvému priateľovi rozprával, ako som celé dni chodila po dome s plienkou v ruke. Prvé rande a môj priateľ sa dozvedel, že mojou najlepšou kamoškou do piatich rokov bola plienka menom Slaninka. Neviem, ako ma napadlo ju pomenovať Slaninkou, ale to je jedno, mala som predsa dva roky, keď to začalo.

„Môj otec si s tebou potykal? To už tak familiárne?“

„Môjmu šarmu neodolá nikto,“ mykol ramenami a v duchu som mu pritakala. Kto by aj dokázal odolať, jedine slepý a hluchý tvor. „Chcel som ísť práve na obed, nevieš náhodou o dobrej reštaurácii v okolí?“ To ma pozýva na obed? Ruky som si založila pred seba a tvárila sa, že uvažujem.

„To má byť pozvanie na rande?“ strelila som a sama som si chcela jednu vraziť. Ako ma mohlo napadnúť sa opýtať práve toto. Teraz ho určite napadne, že som čakala len na jeho pozvanie, ale takto to nie je. Vlastne som dúfala, že bude chcieť ísť na ten obed so mnou, ale nechcela som, aby o tom vedel.

„Nie, nepozývam, som hladný.“

„Som tu tvoja jediná známa, nekomplikuj to, Edward,“ doberala som si ho, ale držala si vážnu tvár. Poslednou mojou záchranou je, ak to obrátim na vtip.

„Ale ja ťa vážne nepozývam na rande,“ bránil sa.

„Jasné, chceš, aby sme si to niekde rozdali a potom ma odkopneš, poznám takých ako si ty.“ Edward na mňa pozeral úplne vystrašene. Nedokázal pochopiť, ako ho môžem obviňovať z niečoho takého určite nezmyselného. Je pravdou, že vôbec nevyzeral na typ chlapa, ktorý pri prvej príležitosti pretiahne prvú, ktorú zbadá, ale sranda je sranda.

„Ja som hladný ako vlk a ty ma tu obviňuješ z niečoho takého nezmyselného.“ Pokúšal sa obhájiť a mne ho prišlo ľúto, chudáčik maličký, ten si so mnou ešte užije. Pomyslela som si v duchu.

„Aha, takže sa ti nepáčim, chápem,“ povzdychla som si a hrala sa na urazenú. Bolestne skrivil tvár, akoby mu ma prišlo ľúto.

„Nie, bože, nechcel som sa ťa dotknúť, ja...“ koktal a ja som sa rozosmiala. Nedokázala som ho viac trápiť, keď je taký sladký.

„Žartujem, vo Forks nepoznáte humor? Na všetko príliš ľahko naletíš, musíš ma lepšie spoznať,“ pretočila som oči a ťahala ho za ruku preč. „Kvôli tomu šoku dnes platím ja.“ Edwardovi trvalo asi desať minút, kým predýchal ten šok, ktorý som mu spôsobila u neho v práci. Už to vyzeralo, že ma začne hrýzť svedomie, ale našťastie sa uvoľnil a dokonca sa na tom potom aj smial.

Vzala som ho do reštaurácie, ktorá tu je nablízku. Prekvapilo ma, že je chlap a zje menej ako ja. Objedná si rovnako veľkú porciu, pritom sa v nej polhodinu vŕta a nakoniec zje dve sústa a povie, že má dosť. Pýtala som sa ho na to, ale povedal, že on veľa nejedáva, hlavne, že bol hladný ako vlk. Keď som sa ho pýtala na jeho sfarbenie očí, ktoré je netypické, povedal, že to majú v rodine. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že mi niečo tají, akoby mi nedôveroval.

Je fakt, že sa poznáme chvíľu, ale nepýtam sa ho na to, koľko má nemanželských detí... Ale nič som na to nepovedala, človek sa otvorí, keď bude chcieť sám, nikoho do toho netreba nútiť. Po celý čas po nás zazerali všetky ženy v miestnosti, liezlo mi to sakramentsky na nervy. Vedela som, kam ich pohľady smerujú a vôbec sa mi to nepáčilo. Jedna blondínka dokonca zabudla zatvoriť ústa a vletela jej tam mucha. Nie nadarmo sa hovorí: „Zavri ústa, lebo zješ chrústa.“ S Edwardom sa obed natiahol skoro na dvojhodinové stretnutie, preto som ho musela vyhadzovať, aby nemal hneď prvý deň v práci problémy.

Je pravda, že mne samej sa od neho nechcelo odísť, ale práca nepočká. Nechala som mu telefónny kontakt na seba a aj adresu, keby náhodou niečo potreboval a obaja sme šli po svojom. Zvyšok dňa bol pre mňa nudný, celý som ho presedela za notebookom a brúzdala po internete. Kto by to bol povedal, že internet je plný klebiet. Kam sa človek preklikne je to samé: „Tá modelka pribrala, tá herečka je tehotná. Ten herec podviedol tú a tamten zasa onú.“ Koho baví stále písať dookola to isté? Nevedia si nájsť niečo viac zmysluplné? Ľutujem slávnych ľudí, nemajú žiadne súkromie, stále sa v ňom vŕtajú novinári a vymýšľajú si rôzne kačice. Ja chápem, že musia o niečom písať, ale ak nemajú žiadne dôkazy, len nejaké fotomontáže alebo vytrhnuté slová z kontextu, môžu niekomu veľmi uškodiť. Ja bulváru neverím, riadim sa príslovím: „Dôveruj, ale preveruj.“ Ak nemám dôkaz, je to stále iba päťdesiat na päťdesiat.

Okolo siedmej večer som počula spred domu rachot, akoby mi niekto niečo hodil do dverí. Neuvážene som vybehla z domu a pribuchla si dvere. To by som ešte zniesla, ale nie, keď som pred domom stála iba v spodnej bielizni a ku mne sa rútilo nejaké auto. Čo teraz? Začala som panikáriť, jediná možnosť bola zakryť sa rohožou, ktorú som mala pred dverami. Obmotala som si ju okolo seba a žmúrila oči na prichádzajúce auto, ktoré práve parkovalo. Kto to môže byť? Nikoho nečakám a nevyzerá to ani ako otcove auto.

Sakra!

Edward... Čo ten tu robí? Keby som nebola v tejto pekelne trápnej situácii, vôbec by mi tu neprekážal, ešte by som ho privítala s otvorenou náručou. Teraz sa túžim od hanby prepadnúť pod zem.

„Swanová, ty si riadna krava,“ zanadávala som si v duchu a dúfala, že ma prehliadne. Jasné a čo som ja Casper alebo Copperfield, ktorý zmizne cupy – dup?

„Vítam, vítam, “ zasmial sa Edward, ktorý narážal na moju rohožku s nápisom Vitajte. „To je teraz nová los angelská móda?“ opýtal sa, keď prišiel. Somár, skrivila som ústa a pretočila oči. Cítila som, že sa červenám určite aj na miestach, kde sa za iných okolností nedá.

„Vymkla som sa,“ šepla som zahanbene, on však na nič nečakal a dal mi svoju bundu, aké gavalierske.

„Ešte nohavice,“ zavelila som a aj keď na mňa vyvalil oči ako na blázna, siahol si na opasok, rýchlo som sa rozhodla ho zastaviť. Netvrdím, že ho vidieť iba v boxerkách by mi urobilo radosť, ale za iných okolností.

„To bol vtip, Edward,“ povzdychla som si a premýšľala, ako sa dostať naspäť do domu.

„Nemáš náhodou zadný vchod na dome?“ Pokrútila som hlavou, že nie, si myslí, že ak by som mala, stojím tu všetkým na očiach?

„Niekde otvorené okno?“ Začala som premýšľať či okno na mojej spálni je otvorené, alebo nie. Zdá sa mi, že som ho iba privrela, ale ako sa tam chce dostať? Nebodaj preskočí zo stromu alebo sa vyšplhá ako Spiderman? To by som fakt chcela vidieť.

„Okno na druhej strane domu, ktoré je na prvom poschodí, je pravdepodobne pootvorené,“ povedala som a chcela som mu ho ísť ukázať.

„Kam si myslíš, že ideš?“ zahulákal na mňa.

„Čo prosím? Idem ti predsa ukázať, kde to je.“ Je na tom niečo nelogické? Nechápala som, o čo sa pokúša.

„Bella, dokážem obísť tvoj dom pokojne aj sám, to je za prvé. Za druhé sa tu hádam nechceš producírovať v rohožke s nápisom Vitajte.“ Hmmm... to má asi pravdu, keby ma videla suseda od vedľa, už by boli reči. Je to stará osemdesiatročná babizňa, ktorá miluje pletky. Po celý deň stojí za tou svojou kvetinkovou záclonkou a sleduje dianie na ulici. Je fakt, že keby nás niekto chcel vykradnúť, je lepšie ako strážny pes. No na druhej strane to už živo vidím a počujem. „Tá mladá Swanová sa tu prechádzala nahá. No mali ste to vidieť, že jej nie je hanba, fuj. Hotová Sodoma-Gomora.“

„Dobre teda, počkám tu, ale ponáhľaj sa, prosím,“ požiadala som ho a začala prešľapovať z jednej nohy na druhú. Za necelé dve minúty sa dvere predo mnou otvorili. Vyvalila som na neho oči.

„Ako? Kedy? Preboha, čo si ty zač?“ bľabotala som nezrozumiteľne. Nemohol sa tak rýchlo dostať do domu bez rebríku.

„Rebrík som nenašiel, musel mi stačiť strom, ktorý má dosť hrubý konár, ktorý vedie rovno k tvojmu oknu. Hádam si nemyslíš, že mám nejaké super schopnosti,“ zasmial sa, no mne do smiechu nebolo. Vraj konár, ktorý je dosť hrubý a vedie až k môjmu oknu. Netuším, o ktorom strome hovorí, ale strom, ktorého konár smeruje k mojej spálni, má asi desať centimetrov. Toto mu nezožeriem.

„A čo tu vlastne robíš?“ Po celý čas som sa ho nemala kedy na to opýtať.

„Ty si ma prekvapila v práci a ja teba doma. Nechcelo sa mi tráviť večer samému, preto mi napadlo, že donesiem víno a pozhovárame sa,“ hodil po mne nádherný kukuč, pod ktorým sa mi podlamovali nohy.

„Dobre, tak si urob pohodlie, obývačka je tam a ja si zatiaľ hodím niečo na seba,“ povedala som a bežala hore schodmi. Prvé som chytila do rúk čierne tričko a ružové kraťasy po zadok. Vrátila som sa späť a Edward bol rozvalený na mojom gauči, víno otvorené a naliate v pohároch. Šikovný to chlapec, dokáže sa obslúžiť aj sám.

„Dovolil som si vziať poháre z kuchyne, dúfam, že to neprekáža.“

„Nie, samozrejme, že nie. Na čo si pripijeme?“ spýtala som sa, keď som sadla vedľa neho.

„Na nový život v LA?“ Hm, môže byť, prikývla som a štrngli sme si. Edward bol úžasný spoločník, dokonca toho veľa ani nevypil. Opäť som pila iba ja a už som si pripadala ako alkoholička. Bola som rada, že sa mi pomaly začal otvárať, dokonca mi už hovoril aj o svojej rodine. Sľúbil mi, že ma raz vezme so sebou do Forks a poukazuje mi svoje obľúbené miesta.

Zbožňovala som jeho zanietenosť pre detaily, ktorým sa pri rozprávaní venoval. Dokázal aj desať minút rozprávať o jednej veci s obrovským zanietením. Mám pocit, že tento chlap sa mi iba sníva, že nie je skutočný, že toto všetko, čo sa tu teraz odohráva, je iba moja bujná fantázia. Musím povedať, že moja fantázia je naozaj na vysokej úrovni. Hodinu či dve sme klábosili a nakoniec sme si urobili pukance a pustili film, ktorý Edward znamenite komentoval. Ignorovala som ho, bola som na podobné pripomienky zvyknutá, keď žijete s chlapom, akým je môj otec, nič vás neprekvapí. Preto som aj Edwardove poznámky počúvala jedným uchom dnu a druhým von.

„Prečo sa to nemôže stať aj tu? Prečo sa tieto veci dejú iba vo filme?“ sťažovala som sa a Edward sa na mne dobre zabával.

Nemôžem za to, že jediný film, ktorý som tu mala, bol práve o nezáväznom vzťahu dvoch ľudí. Proste sú spolu, spia spolu, ale sú len kamaráti. Žiadna láska a žiadne city, ktoré by sa časom dali zraniť. Toto je tá vec na láske, ktorú z duše nenávidím. Jeden dá druhému všetko a on ho odkopne.

„Neveríš v lásku? Myslíš si, že nezáväzný sex je lepší ako ten, v ktorom prejavíš city? Nechcela by si, aby ťa niekto rozmaznával, hovoril, aká si krásna a ako ťa miluje? Netúžiš po tomto?“ pýtal sa prekvapene.

„Túžim, kto by po niečom takom netúžil. Ja tiež snívam o princovi na bielom koni, ktorý by ma uniesol niekam ďaleko a k nohám mi zložil modré z neba. O niekom, kto by sa za mnou rozbehol s kyticou v rukách, aby mi vyznal lásku a zabránil odísť, ale to sú len sny, Edward, realita je iná. Dáš niekomu srdce na dlani a on ti ho mávnutím čarovného prútika pošliape,“ povzdychla som si.

„Vieš, sex by mal byť ako tenis. Prídeš, odohráš hru, potľapkáte sa kamarátsky po pleci a idete domov,“ vysvetlila som mu a šla si naliať vody.

„Dáme tenis?“ zakričal na mňa z obývačky. Skoro som vypľula vodu, ktorej som sa práve napila.

„Ja nebudem s tebou spať.“ Toto bolo do teraz to najťažšie, čo som za svoj život vyslovila. Túžila som s ním stráviť noc už v prvý deň nášho stretnutia, ale nechcem pokaziť to, čo je medzi nami. I tak sa mu nepáčim, keby áno, dá mi nejaké znamenie, ktoré by to dokazovalo.

„Prečo? Nepáčim sa ti?“ spýtal sa laškovne hneď, ako prišiel za mnou. Oprel sa o zárubňu a doslovne ma prepaľoval pohľadom.

„Ujdeš,“ uškrnula som sa.

„Vidíš, veď ani ty nie si na zahodenie. Ty si žena a ja som muž,“ zaškeril sa pre zmenu on.

„Kam tým, dofrasa, smeruješ?“ vybafla som na neho. Hádam chce pokaziť všetko, čo je medzi nami? Ak ho nemôžem mať ako stáleho partnera, nechcem o neho prísť aj ako o kamaráta. Chýbal by mi, neviem si už bez neho predstaviť deň. Jeho úsmev, jeho pohľad, humor, proste je už súčasťou môjho života. Nedovolím, aby sa to pokazilo.

„Bella, si krásna žena, máš božskú osobnosť, nádherné oči, do ktorých by som sa dokázal pozerať celé hodiny a chýba ti sex.“ Lichôtky spojené so slovom sex nejdú k sebe. Ak niekomu lichotíme, máme o neho záujem a on mi povie, že nie som na zahodenie, následne na to, že som krásna žena. Mám chuť mu nafackovať.

„To, že mi chýba sex, neznamená, že skočím do postele s prvým, ktorý si o to povie,“ precedila som pomedzi zuby a otočila som sa na odchod.

„Bella, stoj,“ požiadal ma a chytil za ruku. Zastala som, opatrne si ma otočil tvárou k sebe. Hľadela som do jeho nádhernej tváre, z ktorej som bola v tranze a nemohla sa pohnúť. Moje nohy boli akoby prikované k zemi. Jeho oslňujúca krása sršala do všetkých strán a jeho dotyk ma zároveň hrial a chladil.

„Bella, zamiloval som sa do teba, milujem na tebe všetko, aj to, keď žmurkneš zakaždým, keď povieš sprosté slovo. Tvoj humor, ktorému niekedy sám nerozumiem a tvoju otvorenosť. Na nič sa nehráš, nestretol som človeka, ktorý by ti bol podobný...“

Vyjavene som na neho pozerala a pokúšala som sa spracovať všetko, čo doteraz povedal. Otec mi stále hovoril, že sa mám riadiť srdcom a rozum má ísť občas stranou. No čo ak netuším, čo je správne? Miluje mňa? On ma skutočne miluje? Čo ak je to iba hra, vtip, stojí za to riskovať? On mi za to stojí! Na nič som viac nečakala a prisala som sa jeho pery.

„Aj ja ťa milujem, Edward,“ šepla som pomedzi bozky a silno ho objímala. Priala som si, aby táto dokonalá chvíľa nikdy neskončila.

***

„No tak vstávaj, musíme sa porozprávať,“ hulákal mi do ucha, ale počkať, toto nie je ten sladký hlas, pri ktorom som včera zaspávala. Niečo je blbo. Otvorila som oči a nado mnou sa nakláňala Jackova hlava. Čo ten tu robí?

„Čo tu chceš a kde je Edward?“ skríkla som rozzúrene, ale hľadel na mňa ako na blázna.

„Aký Edward? Žiadneho Edwina či Edmunda nepoznám. Mala si otvorené dvere na dome a chcel som ti povedať, že bude lepšie, ak ostaneme priatelia. Si pre mňa emocionálne neprístupná a tvoje veľké oči ma priam desia.“ Stop! Toto sme tu už predsa mali, čo sa tu deje? Zaklipkala som očami a dokonca sa aj uštipla, ale nebol to sen. Bože, nieee...

„Vypadni, Jack,“ vyhodila som ho z domu a zapadla do postele, pokúsila som sa zaspať, pretože sa mi tomu stále nechcelo veriť.

Cŕn... Cŕn...

„Prosím?“ zamumlala som do telefónu, ktorý ma zobudil.

 „Bells, prepáč, že ťa otravujem takto skoro ráno, ale necítim sa dobre. Včera sme to s Jimim dosť prehnali a ja potrebuje, aby si šla za mňa na letisko vydvihnúť niekoho. Stačí, ak ho odvezieš do GQ, počkáš, kým ukončí konkurz a potom ho odvez do hotela. Prosím,“ žiadal ma otec. Vystrelila som do stoja a začala ziapať ako šialená.

Od dnešného dňa verím, že sny sa môžu stať skutočnosťou.

Jedna z kratších jednorázoviek. Potrebovala som proste zmenu, potrebovala som príbeh, ktorý končí dobre a pri ktorom si môžeme oddýchnuť. Pokojne píšte aj kritiku. Ja som si vedomá, že v sne sa neriešia ťažké úvahy, ale myseľ človeka je nevyspytaľná. Nikdy nevieme, čo sa nám bude snívať a čo tam budeme riešiť. A sme predsa na FF stránke. Všetko tu je možné. 

Ľúbim vás. Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Aj sny sa môžu stať skutočnosťou: