Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ako by to dopadlo...

08.09.2012 (15:45) • Soso177 • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 2151×

Ako by to dopadlo...

Čakala som ho na našom obľúbenom mieste, na malom rúbanisku v lese kúsok za domom, kde som bývala s Charliem. Bolo to jediné miesto, na ktorom by môjmu starostlivému otcovi nikdy nenapadlo ma hľadať a kde sa svedkami mohli stať iba stromy.

Zotmelo sa rýchlejšie než som predpokladala, takže kým som tam stála celkom sa zotmelo. V dlhom, priliehavom, no tenkom kabáte mi začínala byť poriadna zima, ale Edward stále neprichádzal. Bola som ochotná čakať na neho hoci aj večnosť, len som sa bála, aby mu zo mňa nezostal len cencúľ. Okrem toho ma les takto po zotmení celkom desil. Každý šuchot mi pripomínal našľapovanie ktovie akých hrôzostrašných potvor, ktoré by sa v lese mohli skrývať... 

Ale no tak, Bella, nebuď paranoidná, zahriakla som sa.

Šúchala som si dlane v snahe sa aspoň trochu zohriať. Zavrela som oči a predstavila som si jeho tvár, takú dokonalú, žeby mohla patriť filmovej hviezde a smaragdovozelené oči, ktoré sa vpíjali do mojich a pocítila som šteklivé teplo na hrudi, ktoré sa pomaly rozširovalo až ku končekom prstov... Vtom zafúkal prudký vietor a šľahol mi do tváre. Bolo to ako dostať ľadovú facku. Príjemná horúčava vyvolaná predstavou Edwardovej tváre sa rozplynula. Prekrížila som si ruky na hrudi a dúfala, že čoskoro príde.

Začula som nejaký šuchot a praskot, ktorý mi pripomínal kroky. Mala som pocit, že ten niekto, alebo skôr niečo, sa blíži priamo ku mne. Pripomínalo mi to jeden z tých okamihov vo filmoch, keď pustia dramatickú hudbu a spoza stromu vyskočí len veverička. Kiežby bol aj toto iba obyčajný film, ktorý by skončil šťastne ako vždy.

Bože, ak tam niekde si, daj, aby ma dnes nič nezožralo, modlila som sa v duchu.

Už som čakala, že spoza kríka vyskočí príšera, dokazujúca božiu neexistenciu mojim zjedením, keď sa z húštiny vynoril Edward. Razil si cestu cez papradie rovno ku mne. Vrhla som sa mu do náručia tak silno, že sme takmer obaja spadli, ale Edward ma trocha nemotorne, ale úspešne zachytil a pritlačil si pery na moje. Ten bozk vo mne zažehnal akýkoľvek chlad, napriek tomu, že bol vďaka našim zmrznutým perám veľmi studený.

„Prepáč, že mi... to tak dlho trvalo,“ pretlačil Edward, namáhavo lapajúc dych medzi bozkami, „ale v takej tme som vôbec nevedel... kam... idem...“

„Pššš...“ zahriakla som ho a umlčala ďalším vášnivým bozkom. Prikývol a pritúlil si ma k sebe. V tej chvíli sa mi zdalo, že Boh naozaj existuje a že pravdepodobne sympatizuje so šialene zaľúbenými pubertiakmi.

Edward sa zrazu zarazil s prstami v mojich vlasoch.

„Čo je?“ spýtala som sa, pohoršená nad jeho zastavením. Boli sme veľmi blízko k tomu, aby sa toto rande stalo jedno z najlepších v mojom živote, aj napriek tme a zime, a on zrazu prestane.

„Počula si to?“ opýtal sa. Očami prechádzal okolo, no z jeho výrazu mi bolo jasné, že tam nič nevidí.

Nevedela som, čo na to povedať. Iste, že som nič nepočula, veď ako aj, keď ma takto bozkával? Vnímala som len jeho pery, svoju túžbu a splašený tlkot svojho srdca. Nechcela som však vyzerať hlúpo, takže som radšej nepovedala nič. Edward si moje mlčanie vôbec nevšímal, len ďalej žmúril do tmy. Práve som mu chcela povedať, že sa mu to len zdalo, keď som to začula aj ja. Bol to tiché, no rozhodne rozzúrené vrčanie. Na rukách mi naskočila husia koža.

Edward sa otočil, stisol mi ruku, zatiaľ čo v druhej nahmatal vo vrecku nohavíc malú baterku. Zasvietil ňou do tmy a vykročil za svetlom.  

Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo.

Na svetlo baterky dopadol tieň, ale nemohol byť Edwardov ani môj, lebo takým smerom baterka nesvietila. Skôr ako som však stačila čokoľvek povedať, alebo sa len nadýchnuť, niečo Edwardom šklblo a vytrhlo mu moju ruku zo zovretia. Baterka vyletela vysoko do vzduchu a pristála mi pri nohách. Cítila som závan vetra, ako keby niekto bežal.

„Edward! Edward!“ kričala som smerom k miestu, kde naposledy stál. Žiadnej odpovede som sa nedočkala. Čistinka bola zase pokojná, vietor ustal a všade bolo strašidelné ticho. Zostala som sama.

Kričiac jeho meno som skrehnutými prstami zobrala zo zeme baterku a vybrala som sa jeho smerom. Po pár krokoch som zakopla o koreň nejakého stromu a zrútila som sa k zemi.

Vrešťala som a plakala zároveň, v rukách zvierajúc baterku ako záchranné lano. Namierila som ňou pred seba. Presne predo mnou bol v mäkkej zemi odtlačok topánky. Jednoznačne ženskej s vysokým podpätkom. Nemohla byť moja, lebo ja som mala na sebe obyčajné tenisky. Stopa musela byť čerstvá.

Neviem, či ma zmohol chlad, únava, strach, alebo bezmocnosť. Cítila som iba zem, studenú a mokrú, na ktorej som ležala a slzy, pomaly zasychajúce na mojich lícach.

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ako by to dopadlo...: