Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ako sa Emmet prestal smiať - 5. časť

13.07.2010 (15:15) • NatalieCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1852×

5. časť - Krutá hra...

Sprevádzaj ma braček pokiaľ môžeš,

kým moje oči nazazrú vytúžený koniec...

„Čo tu robíš, Edward?!“

„No čo asi?! Snažím sa zachrániť svojho brata…“

„Nikto ťa nežiadal o záchranu,“ skočil som mu do reči.

„Ja viem, Emm. Neprišiel som ťa odhovárať. Aj tak by to nemalo cenu. Chcem ísť s tebou.“

„Kam?“ opýtal som sa.

„Do Volterry.“

„Zbláznil si sa?! Tvoja posledná návšeteva nedopadla práve najlepšie a mimo toho, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Už som toho dobabral viac, než dosť.“

„Ale ja si od teba nepýtam povolenie. Jednoducho ti to oznamujem. Idem s tebou a hotovo!“

„Hmm, vidím, že to nemá cenu. Ako chceš, ale ak sa niečo stane…“

„Do ničoho si ma nenútil. Je to moje slobodné rozhodnutie!“

„Bella o tom vie?!“

„Jasné, bez dovolenia manželky, ani na krok,“ usmial sa.

Manželky… Som si istý, že ak by tá moja ešte žila, nedovolila by mi spraviť ani jediný krok k miestu, kde som sa chystal ukončiť svoj život.

♦♦♦

Láska všetko nezdolá...

Vyber si: žena alebo sloboda?!

„Tu sa budeme musieť rozlúčiť.“

Po trojhodinovom lete sme s Edwardom stáli pred vstupnou bránou do „drakulovho hradu.“ Živo som si pamätal, kedy sme tento hrad takto pomenovali. Tá spomienka ma prinútila k úsmevu.

Krátka chodba za drevenou závorou ma mala zaviesť priamo k Rose. Keby som len vtedy vedel, ako blízko som bol pravde. Ako som metaforou vystihol pravú podstatu tejto komédie…

Edward ma silno objal. „Mám ťa rád, braček,“ zašepkal.

„Aj ja teba.“

Nechal som ho pred bránou. Stál ako socha s prázdnym pohľadom upretým na moje posledné kroky, až kým som sa mu nestratil z dohľadu.

Netvrdím, že som nič necítil. Bolelo ma vidieť Edwarda nešťastného kvôli mne, ale na to som si už predsa zvykol. Každého robím nešťastným už len tým, že dýcham. Tak prečo to neukončiť pre dobro všetkých?! Pre moje dobro…

♦♦♦

Čakaj ma tam, kde sa brána otvára,

nech môžeme spoločne vkráčať do raja...

„Takže ty si prišiel žiadať o to isté, čo aj tvoj brat?“ pýtal sa Aro a pustil mi ruku zo svojho zovretia.

Prikývol som.

„A zasa pre ženu. Vo všetkom hľadaj za príčinu ženy. Čo ste sa všetci pomiatli? No napriek tomu, aj tebe ponúknem tú istú možnosť, čo Edwardovi. Pridaj sa k nám!“

„A ja odpoviem to isté, čo Edward. Nikdy!“ zdôraznil som najmä to posledné slovo.

„A ja opäť poviem to, čo vtedy jemu. Škoda!“

„Prestaňme sa hrať dobre? Vieš prečo som tu. Tak to urob rýchlo a nenaťahuj ma o čas!“

„Ale veď ty ho máš dosť, tak prečo nie? A vôbec, hrať sa prestaneme až vtedy, keď poviem ja. Lebo mne sa táto hra už od začiatku náramne zapáčila…“

„O čom to hovoríš?“ vstúpil som mu do rečníckeho prejavu.

„No, že to všetko bolo iba hra. Priveďte ju!“ prikázal Demetrimu a Felixovi, ktorí ho s úškrnom na tvári hneď poslúchli.

Do miestnosti vkráčala osoba v čiernom plášti, z obydvoch strán obklopená dvoma upírmi. Z pod kapucne, jej na plecia padali neposlušné pramienky zlatých vlasov. Zastavila sa pár metrov odo mňa a jeden z upírov jej zložil kapucňu. Zalapal som po dychu. Rose…

Ústa mala previazané šatkou a tak jediný zvuk na ktorý sa zmohla, bol pridusený krik. Vyhladované a zaslzené oči mi toho však prezradili viac, než dosť.

Ľútosť a beznádej sa v okamihu zmenili na čosi, čo som nedokázal definovať. Ona žila, ale ako je to možné?

„Čo sa to deje? Prečo ju…“ Aro ma umlčal zdvihnutou rukou a zhlboka sa nadýchol.

„Emmet, dúfam, že si nezoberieš príliš k srdcu tento náš malý žartík. Jednoducho sme sa potrebovali zabaviť. A mňa nenapadlo nič zábavnejšie, ako sledovať teba a tvoju rodinu po smrti jedného jej člena.“

„Tí upíry v lese… To ste boli vy?“

Usmial sa. „Áno. Tvoju milovanú manželku sme stretli na polceste k vášmu domu. Vracala sa späť. Asi nemala dosť síl opustiť ťa. A tak sme si povedali, že by bola zábava, pozerať sa, ako by si naložil so svojím životom potom, akoby sme ju o ten jej pripravili.“

Nemohol som tomu uveriť.

Ako mohli niečo také urobiť?! Ako ma mohli celý čas držať v presvedčení, že príčina môjho života je mrtva?! Toto je odporné. Najhorší druh zábavy, aký si dokážem predstaviť. Zabávať sa na utrpení iných?! Veď to je choré...

„Prečo?!“ zavrčal som a vykročil dopredu.

Na chrbte a rukách som pocítil čiesi ruky. Zabránili mi v akomkoľvek pohybe.

„Myslel som, že si to už pochopil. Skôr by ťa malo zaujímať, čo bude nasledovať.“

Podišiel k Rosalie a stiahol jej šatku z úst.

Ihneď sa snažila vykríknuť moje meno, ale on jej pohotovo zakryl ústa rukou.

pesnička - povinné!

„Čo tak povedať svojej láske posledné slová?“ zvolal a začal sa smiať, až to otriasalo sálou.

„Už to nechcem,“ prehovoril som skôr, ako Rosalie.

„Čo nechceš?“

„Už nechcem zomrieť. Teraz už nie! Pusti nás!“

„Ale to bohužiaľ nebude možné. Tvoje želanie bolo schválené a ja ho už nemôžem zmeniť. Zomrieš Emmet. S tým už nič nespravíš.“

„Emm,“ oslovila ma Rosalie slabým hlasom a nachvíľu sa odmlačala.

Poslednú silu, ktorá jej ešte ostala, použila na vyslovenie jediných dvoch slov: „Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba, láska…“

V tom jej hlava prudko mykla do strany a v sále sa rozliahlo tiché zaprašťanie. Hrôzou som vykríkol.

Vypleštené oči zabodávala do tých mojich. Jeden z upírov jej pevne zvieral hlavu.

„Tak Emmet, nechceš aj mne adresovať nejaké slová na rozlúčku?!“

„Uvidíme sa v pekle, ty bastard!“ usmial som sa naňho a pozrel som do Rosaliiných očí.

Očí tak zraniteľných a ubolených… Ich tajomná čiernota… To bolo to posledné, čo som uvidel. To bola posledná sekunda môjho života venovaná najkrajšej veci na tejto zemi. Jej očiam…

♦♦♦

Toto bol príbeh o najväčšej krutosti a zákernosti, akej sa upír môže dopustiť. No príbeh nekončí smrťou Emmeta, či Rosalie. Ich smrť je iba začiatkom. Začiatkom hry na mačku a myš. Predsa len, ostalo ešte 8 bytosí navzájom prepletených svojimi osudmi. Jacob a Nessie, Bella a Edward, Alice a Jasper, Carlise a Esmee. Dokáže sa medzi nich niečo postaviť? Bude sa chorá Volterra naďalej zabávať na bezbrannej rodine? Alebo sa im podarí uniknúť?

Týmto nič nekončí… Ozajstná hra sa ešte len začala…

______________________________________________________________________________________________________________

Ospravedlňujem sa čitateľom, ktorý túžili po happyende. Možno ste už od začiatku tušili, že to skončí práve takto. Smrťou. Mám na vás ešte jednu otázku: Mám pokračovať? Predsa len, ten koniec som nechala dosť otvorený. Čo by ste povedali na príbeh Alice a Jaspera? Alebo Jacoba a Nessie? To je len na vás... Tak kto sa opäť prestane smiať?!

1. časť ... 2. časť ... 3. časť ... 4. časť

Moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ako sa Emmet prestal smiať - 5. časť: