Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ako som prežil?

25.08.2010 (13:45) • tapta • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2340×

                                                                Ako som prežil?

Edward

Už je to šesťdesiat rokov, čo som opustil moju milovanú Bellu. Už je to šesťdesiat rokov, čo blúdim po tomto svete, ktorý už pre mňa stratil zmysel. Každý deň spomínam na chvíle, ktoré som strávil s človekom, ktorý mi ako jediný ukradol moje mŕtve srdce. Tie spomienky sú celá moja existencia. Už  toľko krát som sa rozbehol do Forks, ale nikdy som to nedokázal. Dôjsť do mestečka, ktoré zmenilo moju existenciu. Predtým by som nemohol vidieť Bellu v náruči iného muža, a teraz sa nechcem dozvedieť krutú pravdu. Pravdu, ktorá  mi srdce roztrhá ešte na menšie kúsočky ako je. Neznesiem ani pomyslenie, že Bella už nie je na tomto svete, ale niekde inde. Že už sa dostala na miesto, ktoré nikdy neuvidím. Niektorí ho volajú nebo a iní vykúpenie. Pre mňa je to nedosiahnuteľný cieľ. Miesto, kde sa nikdy nedostanem.

Ale pravde, nikto a nikdy neujde. Je to niečo, čo vás neustále prenasleduje v mysli. Nikde sa predtým nedá ujsť.  Môžete prosiť, vzlykať, utekať, ale stále vás nájde. Ja som to už nevydržal. Stojím pred tabuľou s nápisom: Vitajte vo Forks. Neodvážim sa urobiť jediný krok vpred, som zbabelec a slaboch. Alebo zamilovaný upír, ktorý sa bojí, že nájde svoju lásku v náručí smrti. Už len na to myslieť vo mne vyvoláva obrovskú bolesť. Ale jedno som vedel, keď to neurobím teraz, nedozviem sa pravdu.

Zavrel som oči a urobil ten osudný krok, ktorý zmení už teraz moju strašnú existenciu na ešte horšiu. Toľko krát som si kládol otázku, čo by som urobil, keby som stratil moju Bellu. Vždy, keď som na to myslel, prišla prv obrovská bolesť a potom odpoveď. Nevedel by som žiť vo svete, kde nie je Bells.

Už svojou prirodzenou rýchlosťou som dobehol pred dom, v ktorom som prvý krát pozoroval Bells pri spánku. Čudoval som sa, že ešte stojí.  Nikto v ňom už nežil, prinajmenšom tridsať rokov. Dvere a okná  porozbíjané, omietka sa rozpadávala, strecha deravá. Vošiel som do domu kvôli veciam, ktoré som nechal v podlahe. Len dúfam, že tam ešte budú. Pozeral som sa dookola a spomínal na všetko, čo sme spolu zažili. Spomenul som si aj na okamih, keď som povedal mojej prvej a poslednej láske, že ju nemilujem. Bola to tá najväčšia lož, akú som kedy vyslovil. Stále si hovorím, že to bolo pre jej dobro. Že som urobil správnu vec.  Ale niekedy sú chvíle, že tomu ani sám neverím.

Prišiel som do Bellinej izby, kľakol som si na miesto, kde by mali byť tie veci. Natiahol som ruku a vybral jednu dosku s podlahy, ale namiesto toho, čo som tam dal, som našiel list. Pozrel som sa naň a na obálke bolo napísane moje meno. Písala ho Bella, je to jej rukopis. Ona našla túto skrýš.

Stále som držal v ruke tú obálku a bál sa ju otvoriť. Čo keď tam píše o svojej nenávisti ku mne? To by som sa jej ani nečudoval. Ale ako ju poznám, tak to by neurobila. Je to anjel. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol, ale vôbec mi to nepomohlo. To som mohol čakať. Slimačím tempom som otvoril obálku a vybral z nej list. Začal som ho čítať.

Môj milý Edward,

keď čítaš tento list, som už s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtva. Viem to preto, lebo po tvojom odchode som zistila, že mám rakovinu. Nedalo sa s tým nič robiť. Ostával mi posledný mesiac života. Tú krutú pravdu som sa dozvedela len preto, že si ma opustil. Keď som sa túlala lesom a hľadala ťa, spadla som a udrela si hlavu. Vtedy ma našiel Sam a odviezol do nemocnice. Museli mi urobiť röntgen a tak som sa to aj dozvedela. Mala som nádor pri mozgu. Nemohli mi to ani vyoperovať. Lebo by ma to hneď zabilo. 

Teraz tu plačem ako malá. Pred rodinou sa snažím vyzerať, že som tá najsilnejšia osoba na svete. Ale nie je to tak. Som slabá. Som len človek. Každý deň som sa pýtala sama seba, že kde som urobila chybu, že si ma opustil. Teraz už to viem. Bolo to pre moju slabosť.

Okamihy, ktoré som strávila s tebou boli to najlepšie a najkrajšie, čo sa mi kedy stalo. Pri tebe som pocítila, čo je to nehynúca láska, vášeň a bolesť zo straty. Pri tebe som sa cítila, že aj ja som dôležitá na tomto svete. Dal si mi pocity, na ktoré nikdy nezabudnem. Neviem, čo je na druhej strane, ale dúfam, že moja láska prekoná aj hranice smrti.

Pozrela som sa von oknom a stále dúfam, že prídeš, že si ma neopustil a je to len nočná mora, ktorá pominie, keď sa zobudím. Teraz by som chcela, aby si bol pri  mne a objal ma. Nikdy som neprestala dúfať, že sa vrátiš, že Alice to videla v nejakej svojej vízií a prídeš za mnou aspoň posledný krát. Ani si nevieš predstaviť, ako si to prajem. Nikdy na teba nezabudnem. Milujem ťa.

                                                                   S láskou Bella

Spadol som na kolená a začal vzlykať. Nemohol som tomu uveriť. Moja Bells. Ako som jej to mohol urobiť. Bolesť, ktorú som cítil sa mi zdala byť nekonečná. Zabodávala sa mi priamo do môjho mŕtveho srdca. Urobil som ju nešťastnou. Len kvôli mne trpela. Mohol som ju zachrániť, ale neurobil som to. Zobral som list a pritisol ho na hruď k môjmu mŕtvemu srdcu. Bolo to jediné, čo mi ostalo po jedinej osobe, ktorú milujem a nikdy neprestanem. Ležal som a myslel na všetky moje spomienky s Bells. Mohli to byť hodiny, dni či dokonca roky, čo som tu strávil. Nevnímal som čas, len obrovskú bolesť, ktorá mi spaľovala moje vnútro.

Postavil som sa na nohy a vybral sa do Volterry požiadať o smrť. Utekal som ako najrýchlejšie som vedel.

Bella  

Pred šesťdesiatimi rokmi

Ležala som na posteli v nemocnici a rozmýšľala nad listom, ktorý som napísala Edwardovi. Už len na to meno ma bolí myslieť. Odrazu sa rozrazili dvere a do vnútra vošli nejaké osoby. Poriadne som sa na ne pozrela. Bolo ich päť. Boli oblečení v čiernych, dlhých plášťoch. Šiel z nich strach. Neviem prečo, ale mala som s toho zlý pocit.  

Jeden z nich ku mne prišiel bližšie, dal dole kapucňu, tým odhalil aj svoju tvár. Mal dlhé čierne vlasy, strašne bledú pokožku, zdala sa mi bledšia od ostatných upírov, ktorých som stretla. Jeho pokožka vyzerala byť jemnejšia ako papier, ale pri tom som vedela, že je tvrdšia ako diamant. Pozrel sa mi do očí. Zľakla som sa. Jeho oči boli krvavo červené. Boli to upíri. Neviem ani ako, ale upír, čo si dal dole kapucňu, ma už držal za ruku. Tváril sa nejako frustrovane. Pripomínal mi Edwardovu tvár, keď sa ma pýtal, na čo myslím. Chcela som sa ho opýtať, čo odo mňa chce, keď som pocítila strašnú bolesť. Niečo také som cítila pred mesiacmi, keď ma pohrýzol James. Mením sa na upíra. Cítila som ako ma niekto chytil do náručia a niekam odnášal. Začala som sa utápať v bolestnej agónii.

Edward

Prišiel som do Volterry. Pred sebou som videl hrad Volturiovcov. Už len niekoľko minút a zbavím sa tejto neznesiteľnej bolesti. Stál som už pri bráne, kde už ma čakal Demetri. Chcel som počuť jeho myšlienky, ale nemohol som. Neviem, ako je to možné, ale nič som nepočul ani z hradu. Niekto musí mať silný dar. Je to jediné rozumné vysvetlenie, ktoré ma napadá. No, ale mne je to už jedno. O pár minút umriem. Vstúpili sme do hradu. Šli sme okolo recepčnej, ktorá bola človek. Prišli sme až do sálu v ktorom sedeli Aro, Caius a Marcus. Vedľa nich stála ich osobná stráž.

„Čo ťa tu privádza?" opýtal sa ma Aro.

„Prišiel som požiadať o smrť," povedal som.

Aro sa postavil a prišiel ku mne bližšie.

„Mohol by si mi podať ruku?" zvedavo sa ma opýtal.

Natiahol som ruku a už mu ju podával, keď som zacítil tu najkrajšiu vôňu na svete. Bola to Bellina vôňa, ale bola zmiešaná s upírim pachom. Stále sa približovala. Odtiahol som ruku a šiel oproti tej vôni.

Už som ju videl. Bola to moja Bella, moja láska. Neveril som vlastným očiam. Rozbehol som sa ešte rýchlejšie, už som bol pri nej a pozeral sa jej do očí. Neboli to tie čokoládové studničky, v ktorých som sa strácal. Teraz ich mala červené, ale aj tak by som sa do nich vedel pozerať do nekonečna. Je prekrásna. Zdvihol som opatrne ruku a pohladil jej tvár. Nevedel som, či mi to dovolí, ale už by som to nevydržal. Blížil som sa k jej sladkým perám a jemne ju pobozkal. Nebránila sa, ba naopak. Pritiahla si ma bližšie, ruky mi zaplietla do vlasov a začala ma vášnivo bozkávať. Hneď som sa k nej pridal, už som sa nemusel obávať o jej život, že jej nejako ublížim. Po neviem ani ako dlhom čase sme sa od seba odtiahli. Hlavu mi položila na hruď a pevne ma objala, akoby sa bála, že jej odídem. Ale ja by som to už nedokázal.

„Milujem ťa," povedal som jej slová, ktoré som chcel vysloviť už desaťročia.

„Milujem ťa," povedala dve slová, ktoré zo mňa urobili najšťastnejšieho upíra na svete.

Aj tak by ma zaujímalo ako to, že sa ma nič neopýtala. Už som sa jej chcel na to opýtať, keď som pred sebou uvidel Alice s mojou rodinou. Usmievali sa od ucha k uchu.    

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ako som prežil?: