Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Angel Cafe

14.03.2011 (20:30) • Lauren • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1550×

Angel Cafe

Rýchlo som nahádzala všetky veci do kabelky, schmatla som koženku a vytratila som sa z domu. Alice bude opäť nahnevaná, že na nákupy meškám, ale nedalo sa inak. Mama sa rozhodla, že práve dnes urobí veľké jarné upratovanie a ja musím byť jeho súčasťou. Človek by ani neveril, koľko haraburdia sa nahromadí na jednom mieste. A keď je to miesto izba mladej ženy, je to ešte prekvapivejšie.

Dnes sa začal posledný týždeň prázdnin. Už o pár dní sa s Alice vrátime naspäť na Vysokú Školu Psychológie v New Yorku. Nikto by nebol veril, že takí blázni, ako ja s Alice, budeme raz liečiť chorých ľudí. Ľuda nás od toho odhovárali, ale nás to baví. Sme skoro ako sestry a nenecháme si do ničoho hovoriť. Keď sa raz zatneme, už nepovolíme. To je jediná vlastnosť, ktorú máme spoločnú. Inak sme úplne rozdielne. Vzájomne sa dopĺňame, radíme si, smejeme sa spolu... Nikdy s ňou nie je nuda a už vôbec nie na nákupoch.

Ona je hotový módny maniak! Jej šatník je väčší než Trafalgarské námestie. Dobre, zveličujem, ale ešte pár metrov štvorcových a nebudem ďaleko od pravdy.

Keďže je ten posledný týždeň sladkého voľna, rozhodli sme sa ho osláviť poriadne. Celých sedem dní máme naplánovaných. Dnes sú to obrovské nákupy v najväčšom obchodnom centre v meste. Je to náš druhý domov, ako by povedala ona.

Meškám už desať minút; za to ma rozhodne neminie trest. Veľmi si potrpí na čas. To je ďalší rozdiel medzi nami. Keby môžem, tak z postele ani nos nevystrčím.

„Bella! No konečne!“ vykríkla, keď som sa k nej s ospravedlňujúcim výrazom predierala. „Vieš, ako nemám rada meškanie.“

Prikývla som. „Samozrejme, že viem, Alice. Prepáč, musela som si upratať ten bordel v mojej izbe,“ ospravedlňovala som sa jej.

Iba sa zasmiala, že chápe, že som musela mať veľa práce. Som žena, ale riadim sa heslom: Sprostí upratujú, inteligentní sa vyznajú aj v neporiadku. Ja viem, môj prístup je úplne “správny“.

Neváhali sme a vydali sme sa k Fashion Center v strede mesta. Boli tu butiky od najznámejších návrhárov. Niečo ako Made in China tu bolo prísne zakázané, a pokiaľ si nemal aspoň desaťtisíc dolárov na kreditnej karte, patril si k tej chudobnejšej vrstve, ktorá sem chodila len slintať pred výklady. Tomuto prístupu som neholdovala – sama som toľko peňazí nemala – ale čo urobí len úbohá zákazníčka? Veľmi rada by som to zmenila, ale nie je to v mojich silách.

Keď sme vošli do nášho osobného raja, bez váhania sme zamierili rovno ku Guccimu. Táto značka patrila medzi moje najobľúbenejšie, hlavne kvôli štýlovosti a kvalite látok. Alice preferovala D&G.

Ani nie za päť minút sme mali v rukách tony oblečenia a s úsmevom na tvári sme sa presunuli ku kabínkam. Hádzali sme to na seba a správali sa ako modelky. Mnohým by to pripadalo detinské, dokonca až trápne, ale v tú chvíľu sme sa chceli len baviť a zabudnúť na blížiacu sa školu. Pár mužov sa na nás s obdivom pozeralo a my sme si to patrične užívali. Nakoniec sme odišli s desiatimi taškami a zamierili sme si to k Alicinmu favoritovi.

Zastavili sme pred nápisom Dolce&Gabbana a Alice normálne slintala. Radšej som ju rýchlo dotlačila dovnútra a zamierili sme rovno k šatám. Alice sa nad nimi rozplývala a ja som ju len s pobavením sledovala. Keď sme mali ďalších pár tašiek v rukách, nasledovala obuv. Hneď oproti bol Deichmann a nám zažiarili očičká. Vykúpili sme skoro celý obchod a predavačkám sme urobili riadnu tržbu.

Navštívili sme ešte veľa obchodov, ako napríklad Mango, New Yorker, D´ior... Boli sme však unavené a hladné, tak sme zamierili k prvej reštaurácií, ktorá sa nám naskytla. Sadli sme si a objednali sme si šunkové bagety.

„A čo vám donesiem na pitie?“ adresoval mi asi ten najkrajší čašník, akého som kedy videla.

„Parádne vychladenú becherovku, poprosím,“ povedala som úplne omámená jeho zlatými očami.

Usmial sa na mňa a odišiel. Ešte hodnú chvíľu som za ním pozerala a nevedela sa dočkať, kedy sa vráti aj s nápojmi.

„Po tom musíš skočiť,“ vyrušila ma Alice. Iba som pretočila očami. „No čo? Je chutný a očividne po tebe ide! Ani sa ma neopýtal, či ja nechcem niečo na pitie,“ povedala so smiechom. Nechcela som jej veriť. Bála som sa, že sa len zbytočne sklamem.

Onedlho sa k nám vrátil aj s mojím nápojom. Na naliehanie Alice som sa rozhodla pokúsiť sa ho zbaliť. Aj keď mi toto nikdy veľmi nešlo, riskla som to.

„Pekný pohár,“ povedala som, čo mi ako prvé prišlo na rozum. „Môžem si ho zobrať domov?“ spýtala som sa ho s nádejou, že povie nie.

„Jasné,“ povedal a vyzeral byť vydesený.

Aj keď to nevyšlo tak, ako som chcela, pokračovala som. „A vás si môžem zobrať tiež?“ opýtala som sa a nahodila som koketný úsmev. Alice sa išla zadusiť od smiechu.

„Vezmite si radšej ten pohár,“ povedal a odišiel.

Myslela som, že sa prepadnem pod zem! Trapas na tristo rokov!

„Ty si... On sa... Ježiši!“ smiala sa Alice, keď som ju ťahala von z tej prekliatej reštaurácie.

Keď sme boli bezpečne ďaleko od toho hnusného miesta, oprela som sa o stenu a snažila som sa to rozdýchať. Červeň z mojej tváre neustupovala a Alicin smiech tiež neustával.

„Ty nevieš flirtovať?“ pýtala sa ma ešte stále červená od smiechu.

Spražila som ju pohľadom a vydala som sa k východu.

Celou cestou domov sa smiala a ja som si prisahala, že do tej reštaurácie už v živote nevstúpim. Ako som si mohla myslieť, že by mal o mňa záujem. Ako som si mohla vôbec myslieť, že hentá moja hláška ho dostane do kolien? Opäť som pocítila červeň a radšej som myslela na svoje nové oblečenie.

Keď sme prišli ku mne, zamierili sme so všetkými taškami do mojej izby. Hodili sme ich na posteľ a začali sme si všetky veci odznova skúšať. Chcela som vyskúšať aj nové tielka od Manga, ale tá taška tu nebola.

„Alice? Kde je Mango taška?“ spýtala som sa so strachom v očiach. Pozrela sa na mňa a potom na posteľ. Tam však nebola a jej vydesený výraz bol naozaj komický.

„Bella, ja ťa zabijem!“ vykríkla.

„Čo jáá?!“ spýtala som sa urazene. Ešte raz sme všetko prezreli, ale nikde nebola. Začínali sme panikáriť.

„Pekne poporiadku,“ hovorila Alice. „Kde sme ju mali naposledy?“ spýtala sa ma.

„Naposledy som ju odkladala v tej reštaurácií,“ preložila som jej poslednú spomienku na tašku.

„A už si ju nezobrala?“

„Neviem o tom,“ povedala som.

No super! A čo teraz? Ja sa tam už nevrátim. Už ma tam nikto nedostane, to prisahám!

„Idem nájsť číslo do toho podniku a skúsime tam zavolať. A voláš ty, moja milá!“ povedala rozhodne Alice s ukazovákom namiereným na mňa.

Do googlu zadala názov centra a v zložke Gastro našla našu osudnú reštauráciu. Vytočili sme číslo do Angel Cafe a ja som netrpezlivo čakala. Mobil som zvierala, až som mala pocit, že ho rozpučím.

„Angel Cafe, prosím?“ ozval sa akýsi muž a ja som v ňom spoznala toho môjho skvelého čašníka.

Nadýchla som sa a snažila som vymyslieť nejakú súvislú vetu. „Dobrý večer. Volám, aby som sa spýtala, či ste náhodou nenašli vo vašej reštaurácií Mango,“ dostala som zo seba napokon.

„Máme pomaranče, hrušky, jablká, ale mango naozaj nemáme,“ povedal.

Neubránila som sa smiechu a stres zo mňa ihneď opadol. „Nie, myslím nákupnú tašku s logom Mango,“ objasnila som mu.

Tiež sa smial. „Samozrejme, že ste ju tu nechali. A odkiaľ ste?“ opýtal sa ma a vyrazil mi tým dych.

„Bývam na konci mesta, takže si pre to prídem asi až zajtra. Nevadí?“ spýtala som sa ho s nádejou, že si na ten môj pokus o flirt už nepamätá.

„Škoda. Ale v poriadku, postrážime vám to. Ale už vám nenalejem, slečna,“ povedal mi a ja som si okamžite spomenula na tú becherovku.

Usmiala som sa. „Takže si pamätáte?“

„Samozrejme,“ povedal.

„Som Isabella,“ vyletelo zo mňa.

„Ja som Edward, teší ma. Ale ruku by som vám podal radšej osobne. Tak zajtra o tretej?“ spýtal sa ma a ja som sa išla roztopiť od blaha.

„Platí,“ povedala som a položila som.

Usmiala som sa na Alice a začala som to rozdýchavať. Všetko som jej vysvetlila a ona sa tešila, že mala pravdu s tým, že po mne ide.

„Ale vieš, čo je vtipné?“ spýtala sa ma. „Že máš len jednu ponožku.“

Nechápala som to a pozrela som sa na nohy. Naozaj. Červená ponožka zdobila len moju pravú nohu.

„Asi ako som si skúšala topánky u Deichmanna...“ rozmýšľala som.

Alice sa na mňa pozrela. „A kde je druhá?“ opýtala sa so smiechom a ja som mala pocit, že odpadnem.

„V Mango taške!“ vykríkla som a Alice sa opäť začala smiať.

Ak ste sa dostali až sem, všetká česť! Sestra bola pred pár dňami aj s kamarátkou na nákupoch v nitrianských Mlynoch a stalo sa im presne to isté. Nemusím ani hovoriť, ako sme sa doma smiali. Dúfam, že som vás neunudila k smrti. Ďakujem, že ste to vôbec čítali!

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Angel Cafe: