Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel v temnote - 3. časť

25.06.2014 (15:15) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1319×

Popritom, ako sme s Bellou čoraz častejšie unikali z domu a plánovali náš výlet do Volterry, som si čoraz viac uvedomoval, že moja rodina sa o tom dozvedieť nesmie. Zasvätil som do toho Jaspera, pretože som sa naňho mohol spoľahnúť a bol do toho zapletený už od samého začiatku. Nebol nadšený mojím rozhodnutím obetovať hoc aj život kvôli človeku, no keďže cítil moje city k Belle, vedel, že nemám na výber. Áno. Po týždňoch strávených s Bellou, prebdených nociach, kedy sme si povedali o sebe hádam aj to, čo sme nevedeli sami, po jej samej prítomnosti, som sa do nej zamiloval stále viac a viac. Z ukradnutých bozkov sa stali dlhé chvíle v spoločnosti toho druhého a pre dobro nás všetkých som sa rozhodol pred svojou rodinou utajiť aj toto.

Zdvihol som zrak od knihy, ktorou som maskoval premýšľanie o našom úteku, keď vtom na pracovňu, v ktorej sme sedeli s Carlisleom, nervózne zakopala Bella. Aj po mesiacoch, prežitých u nás, si stále nevedela zvyknúť, že toto je jej domov.

„Poď ďalej.“ Dvere sa otvorili a stála v nich Bella, tvár jej krivil strach, no snažila sa nedať na sebe nič znať. Carlisle sa na ňu len letmo pozrel, takže to nerozoberal, no ja som rýchlo vstal a vyviedol Bellu preč z domu. Bez slova ma objala okolo krku, ja som ju zdvihol do náručia a rozbehol som sa čo najďalej, aby nás nikto nemohol počuť.

„Tak, čo sa stalo?“ Konečne sme mohli hovoriť slobodne. Bez slova ma znova objala a ani sa nepohla. Bol som zvedavý a rozrušený, a tak som ju od seba odtiahol a pozrel sa jej do očí.

„Musíme odísť dnes. Najlepšie hneď, rovno teraz. Zmiznúť odtiaľto čo najrýchlejšie. Tak už poď!“ plakala a horúce slzy jej rýchlo zmáčali tvár. Ťahala ma za ruku, v snahe docieliť, aby som sa pohol. Namiesto toho som jej chytil tvár do dlaní a nasadil ten najupokojujúcejší výraz, akého som bol schopný.

„Vraveli sme si, že vyrazíme o týždeň, možno dva. Nemôžeme odísť nepripravení, láska, musíme si to veľmi dobre premyslieť.“ Opäť sa mi vytrhla.

„Pripravenejší nebudeme už nikdy. Celé dni už rozoberáme dokola stále to isté. Ako sa dostať do Volterry, ako sa dohodnúť s Arom, ako sa dostať z Volterry... Na tie otázky neexistuje odpoveď, a ty to dobre vieš. Buď sa na nás usmeje šťastie, alebo nie, ale ja už nemienim ďalej čakať. Aro sa čochvíľa dozvie pravdu o tom, že som utiekla, ak sa tak už nestalo. Myslíš si, že by sa obťažoval dať mi vedieť, že Chris je mŕtvy? Ja nie! Sedím tu už týždne, v dome, kde sa všetci spokojne usmievajú, zdvorilo konverzujú a chovajú sa, akoby sa vôbec nič nedialo... Je mi z toho zle a už tu nebudem nečinne sedieť!“ Vydýchavala svoj prudký výbuch a ja som jej musel vo všetkom dať za pravdu. Nemohol som to však priznať, pretože by som ju tu už neudržal ani minútu.

„Chápem ťa a mrzí ma, že to všetko na teba doľahlo, ale krikom nič nevyriešiš. Súhlasím s tebou vo všetkom, no nemôžem ti zaručiť ani to, že sa dostaneme za hranice Volterry bez toho, aby nás ihneď nezabili. Ja som ti sľúbil, že Chrisa zachránim a len preto toľko plánujeme... Chcem, aby to dopadlo dobre.“ Bellina tvár už nebola skrivená hnevom, len sa na mňa smutne usmievala.

„Dobre. Ale nebudeme čakať týždeň. Som si istá, že sme pripravení a zajtra v noci vyrazím do Volterry. Dúfam, že ma v tom nenecháš a pôjdeš so mnou.“ Musel som sa pousmiať jej odhodlanému výrazu a napriek všetkému som sa potešil tomu, akú bolesť jej pôsobilo pomyslenie na cestu bezo mňa.

„Na jedno si pamätaj. Ja ťa už nikdy neopustím. Vždy budem za tebou stáť a vždy ťa budem ochraňovať pred všetkým, čo by ťa mohlo ohroziť. Teba aj Chrisa. Milujem ťa.“ Po mojich slovách znehybnela, bola nehybná tak dlho, až som sa začal báť, že som si všetko zle vyložil, ale napokon sa jej po tvári rozlial šťastný úsmev a pobozkala ma. Keď sa odtiahla, tvárou jej prebehol tieň zlosti a strachu, no nesmerovala ho ku mne.

„Čo sa deje? Stalo sa niečo?“ Privrela oči.

„Nie, ja len... Vybavila sa mi jedna spomienka. To nič. Poď, musíme sa vrátiť.“ Bez slova vstala a čakala, kým ju vezmem do náručia.

...

Z Annie sa vykľula sebavedomá, občas trochu domýšľavá a bláznivá osoba, ktorá ale dokonale zapadla do našej rodiny. S Rosalie sa k sebe chovali ako skutočné sestry a bola to jediná príslušníčka ženského pohlavia, na ktorú Rose vôbec nežiarlila, keď sa premávala okolo jej muža. „Na rodinu sa predsa nesiaha,“ povedal Emmett a prehodil si Annie cez chrbát, ktorá na to reagovala úplne rovnako ako Rose. Ofučala sa a so zdvihnutým nosom vypochodovala z miestnosti.

Jasper Belle vybavil doklady, aby sme mohli doletieť do Talianska a už o pár hodín sme mali vyraziť na cestu. Počas celého dňa sme nemali ani chvíľu pre seba, keďže bolo v dome rušno a nemali sme šancu sa vytratiť. Keď nastal čas nášho odchodu, vzal som Bellu, povedal som Esme, že ideme s Bellou do mesta a vybehol z domu. V mysli som mal obavy, že som tam bol naposledy a ľutoval som, že som sa nemohol rozlúčiť. Nasadli sme do auta a viezli sme sa na letisko. Jasper mi sľúbil, že keď už budeme bezpečne vo Volterre, všetko im povie. Nezávidel som mu tie obviňujúce a zranené pohľady, no bolo to nevyhnutné.

„Vieš, po všetkých tých týždňoch premýšľania o tomto výlete sa to konečne deje. Mám hrozný strach. Nemôžem sa ani pohnúť a cítim sa ako časovaná bomba.“ Sedeli sme v lietadle do Talianska a Bella mi tíško šepkala, ležiac na mojej hrudi. Pritisol som si ju ešte pevnejšie.

„Robíme správnu vec. Urobím všetko pre to, aby sa nám to podarilo.“

„Sľúb mi niečo. Prosím.“

„Čokoľvek.“ Odtiahla sa odo mňa a zadívala sa mi do očí.

„Klam mi. Povedz, že všetko musí dopadnúť dobre. Že iná možnosť ani nie je, že nás nechajú na pokoji, že všetci budeme spolu šťastní...“ Bolestne mi zovrelo srdce pri tom, ako naivne to všetko znelo, aj keď som si rovnako ako Bella prial, aby to bola pravda.

„Ach, Bella, miláčik, nemusíš mať strach. Si na tomto svete to najdôležitejšie, čo mám a nič mi ťa nemôže zobrať. Christopher má tú najlepšiu matku na svete a prisahám ti na všetko, čo mi je drahé, že neexistuje žiadna prekážka, ktorá by nás rozdelila. Prídeme do Volterry a ja ich presvedčím, ty ich presvedčíš, presvedčí ich naša láska. To je tá najsilnejšia zbraň.“ Bella mala na tvári úsmev.

„Ďakujem ti. Aspoň na okamih som cítila, že je všetko v poriadku.“ Spokojne zavrela oči a unavene sa schúlila na mojej hrudi k spánku. Keď zaspávala, pošepol som jej tým najjemnejším hlasom.

„Nič z toho nebola lož, moja milovaná...“

...

Sedeli sme v aute a mierili sme do Volterry. Slnko sa skrývalo za mrakmi a preto sme mohli prejsť cez rušné námestie bez obáv. Pred bránami Volterrského hradu sa Bella zhlboka nadýchla a ja som toto, pre mňa nepotrebné gesto, po nej zopakoval.

„Zvládneme to,“ naznačil som jej perami, pretože už dlhší čas nás počujú. Brána sa otvorila a v tme stáli štyria upíri. Bella ich poriadne nevidela, keďže mali na sebe dlhé, čierne plášte, ale ja som ich videl zreteľne. Felix, Demetri, Alec a Jane. Najlepší upíri z celej gardy kvôli mne, vegetariánovi, a ľudskej žene? Pokynuli nám hlavou a bez slova sa rozišli po chodbe. To bolo tiež zvláštne, pretože Jane vždy rada niekomu poriadne vynadá alebo ho dokonale vystraší, kým vojde do hradu. Teraz však mlčala a kráčala na recepciu, kde nemo prešla okolo ľudskej recepčnej až do sály, kde nás už čakali Volturiovci. Boli tam všetci, to som vedel vďaka svojmu daru ešte prv, než sa otvorili dvere. Aro, Caius, Marcus, takmer celá garda. Nechápal som to.

„Vitaj, najdrahší Edward. Aký je dôvod tvojej návštevy v taký krásny deň?“ usmieval sa na mňa a šialenými očami ma skúmal. Bella sa nervózne pomrvila. Zrak vládcov sa otočil k nej.

„Slečna Swanová. Čo sem privádza vás? A prečo ste tu spolu? Nemôžem sa dočkať odpovedí!“ Teatrálne spojil ruky a oprel sa o trón. Začínal som tomu rozumieť. Potreboval divadlo, úžasné odhalenie. Blázon. Chcel som prehovoriť, ale Bella na mňa nevraživo pozrela a sama predstúpila pred Ara. Na tomto sme sa nedohodli, vôbec som to nechápal.

„Som tu preto, lebo chcem naspäť svojho syna. Odmietam ďalej pracovať v zariadení, kam ste ma odvliekli proti mojej vôli. Tento upír ma sprevádza, lebo som ho k tomu donútila.“ Nedal som na sebe nič znať, no mozog mi pracoval na plné obrátky. Čo sa tu deje? Aro bol rovnako prekvapený a naklonil sa bližšie k nám.

„Ako je možné, že ľudská bytosť dokázala prinútiť upíra, aby jej pomáhal a dokonca riskoval vlastný život?“ Aj na to mala Bella odpoveď, zjavne bola dokonale pripravená.

„Môj priateľ sa volá Jonathan Clarke a je to metamorf. Celý ich rod sa už stáročia mení na vlkov, silou rovnajúcich sa upírom.  Spolu so svojimi priateľmi uniesol Edwardovu sestru Alice. Výmenou za jej život požadujú Edwardovu pomoc v tejto veci.“ Aro sa na Bellu díval ako na zázrak. Hovorila s ním arogantne, a jej príbehu úplne veril, aj keď mal pochybnosti.

„Chápem. No ani tým, že ťa sem sprevádzal upír si si nič nezaručila. Tvojho syna nemáme dôvod prepúšťať a tvoja práca v Majesty Hall je stále len a len tvoja. Nič sa nemení, jediné, čo si docielila je únos Alice Cullenovej. To si musela vedieť.“

„Tušila som to. Bohužiaľ, keďže mi Edward nepomohol dostať syna, aj keď sa iste snažil, Alice Cullenová zomrie. Jonathan je zmierený s tým, že za tento prečin ho potrestáte ale je to jediná šanca.“ Arovi tvár skrivil hnev a upírskou rýchlosťou prešiel k Belle a díval sa jej do očí, tá však ani necúvla.

„Zadržíme toho tvojho vlka, nech je kdekoľvek na svete, a nedovolíme mu to!“ nekričal, hovoril mrazivým šepotom, čo malo efekt na všetkých okrem Belly. Tá sa posmešne usmiala, čím Ara dokonale prekvapila.  On má dar. Počuje každé vaše slovo  a už teraz môže byť Alice Cullenová na pokraji smrti. Stačí jedno slovo, a bude voľná.“ Aro sa posadil späť na trón zavrel oči. Chytil bratov za ruky a všetci potichu premýšľali. Snažil som sa zachytiť Bellin pohľad, no tá sa dívala na kráľov.

„Alice Cullenová je síce upír, ale nie nepostrádateľný. Má dar, po ktorom veľmi túžim, no jej život pre mňa nemá cenu toľkého poníženia. Som však ochotný vyjednávať.“

„Nuž, ako chcete. O čom konkrétne?“

„Ak tvoji priatelia prepustia Alice. Hneď.“

„Chcem najprv počuť vašu podmienku!“ Bola taká neoblomná a aj cez to všetko ohromne sexy, keď sa tu hádala s dvetisícročným upírom.

„Lenže o tej nerozhoduješ ty! Keďže si do toho veľmi duchaplne zaplietla pána Cullena, iste k tomu bude mať čo povedať.“ Víťazoslávne sa na mňa pozrel a ja, pokúšajúc sa neskaziť svoju rolu, aj keď som nevedel, čo mám vlastne hrať, som sa najprv pohŕdavo pozrel na Bellu a potom pokorne naňho. Pousmial sa a všetko sa mu začalo objavovať v mysli. Keď som pochopil, zaplavila ma neskutočná radosť.

„Toto je jediná podmienka? Sľubuješ, že ak by som aj v nejakom veľmi odpornom sne súhlasil, okamžite prepustíš Bellinho syna a daruješ im slobodu?“ Snažil som sa pôsobiť chladne a nie až tak šťastne.

„Samozrejme, máš moje slovo, drahý Edward.“ Ani nepomyslel na to, že by som súhlasil.

„V tom prípade hovorím áno. Prepusť syna Belly, nech sú mi všetci títo upíri svedkami, že si to sľúbil!“ Aro sa tváril najprv dokonale zaskočene a potom rozzúrene.

„Ako sa opovažuješ. Toľká zrada! Využiť mojich vlastných... Ja som si ich... Nie! Neloz mi v hlave!“

„Mám tvoje slovo, Aro, tak ho prepusť a nechaj nás odísť.“ Prebehla medzi nami tichá debata, kde hovoril len Aro a aj to pre ostatných nezrozumiteľné veci. Nakoniec sklonil hlavu.

„Priveďte syna tejto ľudskej bytosti a všetkých ich okamžite vyveďte z Volterry. Ihneď!“ Otočil sa a vybehol z miestnosti. Rozliehal sa v nej šum a chaos, no poslúchli a o chvíľu pred nami stál malý chlapček. Mal na sebe čierne nohavice a sivý plášť, takmer ako oni. Bol dosť chudý a bledý, istotne veľmi vystrašený, no keď zbadal mamu, okamžite k nej pribehol.

„Mami! Mami, mami, mami!“ Skočil jej do náručia a zaboril jej tvár do krku. Musel som sa usmiať.

„Ach, zlatko, tak si mi chýbal! Už je dobre, som tu! Ideme domov...“ Vybehli sme z miestnosti v sprievode Jane a vyleteli sme aj z hradu. Tesne predtým, ako za nami zavrela dvere mi zavrčala do tváre.

„Nechápem ako, ale vyhrali ste. No Volterra sa nevzdáva. Možno nie dnes, ale raz vás dostaneme!“ Dvere sa zabuchli a ja som si šťastne vydýchol. Nastúpili sme do auta a boli na ceste domov.

...

„Nemôžem tomu uveriť. Dokázali sme to, Chris je pri mne... Pozri, ako sladko spí. Musíš mi to vysvetliť, o čom ste sa dohodli, ako to, že nás pustili?“

„Ja musím vysvetľovať? Nemala by si začať ty? Nechceš mi povedať, prečo väzníš moju sestru?“ Zasmiali sme sa, opojení toľkým šťastím.

„Za všetko môže Alice, kvôli nej sme museli vyraziť už tak skoro. Pamätáš sa na jej víziu, snažila sa ju skryť, aby si ju nevidel celú...“ Spomenul som si na zdroj svojich úvah.

„Ale ako to s tým súvisí?“

„Dostávam sa k tomu. Alice si ma po nej zavolala k sebe, ty si bol na love... Povedala mi všetko o tej vízií. Povedala mi, ako veľmi Aro túži po jej dare a ako nám to môže pomôcť. Za to, že o tom vedela musíš pochváliť Jaspera. Neudržal to pred ňou v tajnosti, no keby áno, teraz tu asi nie sme. V tej vízií ti Aro dával podmienku, ktorú mi ale rovnako ako ty zatajila a spolu sme vymysleli celé to klamstvo. Použili sme metamorfov, pretože sa o nich vraj aspoň Volturiovci postarajú, ak by to nevyšlo. To vymyslela Alice!“

„Nehnevám sa. Ja len... bola si proste úžasná. Vôbec si sa nebála, hovorila si s ním ako s malým škôlkarom a pôsobila si neskutočne sexy...“

„Komplimenty až neskôr, zlatko, ale vďaka.“

„Ale ako si vedela, že to vyjde? Určite tu bola aj šanca, že nie.“

„Isteže bola. Bola oveľa väčšia ako šanca, že uspejeme. Ja som však už nemala čo stratiť. Obetovala som už priveľa na to, aby som nevyužila všetko čo mi život poskytne.“

„Si perfektná.“ Sklonil som k nej hlavu a pobozkal ju.

„Venuj sa riadeniu, bolo by nemilé, keby si nás teraz zabil.“ Pousmial som sa.

„Len sa tak nešker, teraz vysvetľuješ ty. Aká podmienka?“

„Až doma. Je to niečo, čo ti nepoviem na ceste k lietadlu.“

„To nemyslíš vážne! Ja som ti povedala všetko, a vôbec...!“ Pritlačil som jej prst na pery a uškrnul sa.

„Si roztomilá, keď sa tak pajedíš.“

...

O pár hodín sme už konečne boli pri našej rodine. Najprv k nám priletela Alice, na ktorú som zo žartu zavrčal a potom ju vďačne objal. Bella sa k nej s obrovskou vďakou vrhla a tie dve sa od seba hádam neodtrhli. Myslím, že z nich budú nerozlučné priateľky. Postupne sme sa zvítali s celou rodinou a presunuli sme sa dovnútra. Bella odniesla Chrisa do našej izby, kde dospával namáhavú cestu a asi aj tie mesiace vo Volterre. Medzitým ma znova objala Esme.

„Ach, Edward... Nevieš si predstaviť, aký strach som o teba mala. Sľúb mi prosím, že ma už nikdy neopustíš. Umrela by som. Mám ťa tak rada, synček,“ vzlykala mi na ramene a ja som bol vďačný, že mám takú rodinu.

„Mami, aj ja ťa mám rád. Iste chápeš prečo som to urobil a z celého srdca vám ďakujem, Alice a Jasper, bez vás by sa mi to nikdy nemohlo podariť. Mali ste vidieť Bellu, bola úžasná. Nikdy som nevidel nikoho hovoriť s Arom tak arogantne, úplne ho zakopala do zeme. Svoje ego bude zbierať zo zeme ešte dlho.“

„Vidím, že na svoju sestričku môžem byť hrdý,“ ozval sa Emmett. Všetci sme sa na seba usmievali a boli sme radi, ako to všetko dopadlo.

„A je tu ešte jedna vec...“

...

„Edward, povedz mi už konečne, čo tu robíme! Chris sa o chvíľu zobudí, musím byť pri ňom!“ Bella mala na očiach šatku a ja som ju viedol do lesa. Na tvári som mal úsmev od ucha k uchu.

„Ver mi, Chris ťa dnes ráno hľadať nebude. Tak už poď, si nemotorná až to bolí.“

„Ešteže mám svojho tvrdohlavého upíra, ktorý ma zachráni.“ Ani nevedela, ako ma tieto komplimenty hriali pri srdci.

„Už sme skoro tam, môžeš si dať tú šatku dole, lebo sa mi tu zabiješ.“

„Prečo si ma neodniesol?“

„Lebo chcem, aby si sa rozhodla s nohami pevne na zemi.“ Pustil som jej ruku a mihol som sa o pár metrov ďalej na malú čistinku.

„Edward?“ Bella sa obzerala okolo seba a nič nechápala.

„Tu som, láska.“ Po mojom hlase sa vydala cez les až vstúpila na krásnu čistinku, ktorej krása pri nej bola takmer nebadateľná. Ohromene otvorila ústa. V strede čistinky stálo obrovské srdce vystlané stovkami ruží rôznych farieb. V jeho strede som sál ja a Christopher, ktorý sa už nemohol dočkať, až splní svoje posolstvo.

„Čo to má znamenať?“ Svetielka povešané na stromoch sa Belle odrážali v krásnych vlasoch a tvorili tancujúce svetielka.

„Isabella Marie Swanová, urobíš ma tým najšťastnejším mužom na svete a vezmeš si ma?“ Len ohromene stála a nič nevravela. Opäť som sa začínal báť.

„Bella?“ Zažmurkala a opatrne sa ku mne priblížila.

„Ak je to sen, chcem sa už zobudiť, je až príliš krásny.“ Usmial som sa.

„Nie je to sen, to ani náhodou. Christpher?“ S úsmevom mi podal zamatovú krabičku, ktorá obsahovala prsteň mojej matky, Elizabeth. Keď ho Bella zbadala, podlomili sa jej kolená.

„Toto určite nie je sen, moja fantázia niečo také vytvoriť nemôže. Znamená to, že si ma ozaj požiadal o ruku?“

„Áno, a s odpoveďou už čakáš tak dlho, že ma nervy o chvíľu položia.“

„Och...áno! Teda, samozrejme že áno, ako inak, vždy len...“ Už som to nevydržal a vtisol som mojej snúbenici bozk, ktorý bol zatiaľ najkrajším v mojom živote. Ešte jeden taký som zažil v deň našej svadby, keď predo mnou pobiehal, teraz už náš syn Christopher s fotoaparátom, v snahe zabrať náš novomanželský bozk.

...

„Takže, toto bola tá podmienka? Svadba? Ako to?“ Bella ležala na mojej hrudi a kreslila mi po nej bruškami prstov.

„Aro by nikdy neuveril, že upír by si dobrovoľne vzal človeka. Myslel si, že to okamžite zamietnem. Netušil, že tým len urýchlil môj najväčší sen.“

„Tvoj najväčší sen? Hmm.“ Pretočil som sa na Bellu a pobozkal som ju na kľúčnu kosť.

„Áno. Ty si mojím najväčším snom. Celá len moja...“

„Úplne celá... Ale prečo tomu Aro nemohol uveriť? Bola tu tá možnosť, tak prečo riskoval?“

„Netuším, ale myslím si, že bol na to príliš upnutý na predstavu dôležitosti, ktorá je upírom vlastná. Ty si ale oveľa dôležitejšia.“

„Milujem ťa. Navždy.“

„Navždy a stále.“ 

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel v temnote - 3. časť: