Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Bang, bang, Casanova

12.06.2012 (21:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 18× • zobrazeno 2598×

Bang, bang, Casanova

„Bella!“ skríkol Charlie a vrazil svoju päsť do stola. Šokovane som nadskočila aj s tanierom a vidličkou. Pozrela som sa na jeho ruku predo mnou a znova naňho. Môj otec sa zbláznil... 

„Ty si neznesiteľná! V škole musíš byť neustále vpredu, neustále chodíš von s tou prihlúplou partiou, ktorú tvoria miestne decká a vôbec sa nevenuješ tomu, čo chceš byť v budúcnosti. Maľuješ si nechty, skúšaš odtiene maskár, no tak! Tvoja matka si už nevie rady, neustále mi volá, že keď sa ti ozve, tak v odkazovej schránke počuje tvoj hlas, ako vysvetľuješ, že práve šľapeš na chodníku.“ Vybuchla som do hurónskeho smiechu. Minule sme mali na dejepise Hurónov a tento smiech sa k tomu dal naozaj prirovnať. 

„Musím nejako naštvať ľudí, ktorí mi volajú, ocko. Netušila som, že sa ozve práve moja mama,“ povedala som slušne a zažmurkala. Nech sa nezbláznia. Čo mám celý deň sedieť doma? Nie, to radšej chodíme po vonku a zabávame sa. Bláznovstvá, ktoré vymýšľajú sa nedajú porovnávať s nudou. Mike, Jess, Tyler... To sú tí najlepší priatelia, akých som si mohla želať. 

„Tvoja mama si o tebe myslí, že chceš byť prostitútkou, si na tom dobre?“ opýtal sa znova a tentoraz sa zabodával pohľadom do mojich očí. 

„Daj si perník, ocko,“ odvetila som. 

„A dosť! Môj kolega ti vybavil veľmi dobrú školu na dva mesiace,“ odvetil teraz on a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Vypľula som džús a zažmurkala, znova. On si zo mňa strieľa, no nie? 

„Ty si zo mňa strieľaš, že?“ opýtala som sa vážne. Oprel sa o stôl a naďalej sa do mňa zarýval pohľadom. 

„Nestrieľam. Je to policajná škola pre mladistvých. Pre takých, ako si práve ty. Ktorí sa nevedia vmestiť do kože, pobehujú po von a robia bláznovstvá. Pre tých, ktorí si nevedia vážiť to, čo majú,“ vysvetlil, akoby som to už mala dávno vedieť. 

„Ja si, dopekla, vážim všetko, čo mám! Preskočilo ti, Charlie?“ Keď som nahnevaná, oslovujem ho menom, čo ho vytáča viac, než vodopády vo vlastnej obývačke. „Čo tam asi tak budem robiť? Nie som stvorená na ťažkú prácu.“ 

„Budeš sa učiť strieľať, pridelia ti partnera. Budeš tam hrať rôzne aktivity a vyskúšaš si, či náhodou nechceš ísť vyštudovať za policajtku,“ povedal a žmurkol na mňa. Vytreštila som oči tak, že sa skoro ocitli v miske predo mnou. 

„Nie, ja už budem dobrá, naozaj. Nikam nejdem.“ 

„Ale ideš. Sú to iba dva mesiace, to zvládneš. Si predsa moja dcéra.“ A s týmito slovami odišiel do obývačky. Zostala som sedieť, ako oparená. 

Chodila som po svojej izbe hore dole. Snažila som sa premýšľať. Zavolať niekomu? Nie, to by mi nepomohlo. Charlie nedá na názory mladistvých. Ibaže ani netuším, ako a čo sa bude diať. To mám odísť z domu? Naozaj ma pošle preč? Len tak, sám od seba? To iste pochybujem. Viem, že niektoré veci ho dosť vytáčajú, ale to som jednoducho ja. Prišla som sem, ako malé a zakríknuté dievčatko, no keď som prišla na to, ako dokážem zaujať, nemohla som len tak nečinne sedieť. 

Niekto zaklopal na dvere. Zamračila som sa. Iný pohľad odo mňa nedostane. Ten dotyčný (nazývaný môj otec) mi ničí život. Nič mu predsa nerobím! 

„Zabudol som ti povedať viac o tej škole,“ začal a sadol si na posteľ. Moju posteľ. Odkašľala som si, no hodil na mňa výstražný pohľad. A tak som radšej zmĺkla. 

„Nemusíš sa báť. Doma budeš každý deň, do školy ťa budem osobne voziť a tiež si po teba aj prídem,“ hlesol a usmial sa na mňa. V ruke žmolil utierku a pozorne ma sledoval. 

„Znie to, ako nejaká špeciálna škola,“ odsekla som. 

„Nie, moja dcéra by do takej vôbec nesmela chodiť. Ber to, ako skúšku životom. Zistíš, aká je práca policajtov.“ 

„Mohol si ma rovno poslať do vojenskej školy, ocko.“ 

„Tam by si neprežila ani minútu,“ zdvihol obočie a potichu odišiel. Zabuchol za sebou dvere a ešte stihol zakričať: „Cez víkend odchádzaš, priprav sa.“ Veď to je zajtra! Tak skoro? Zbláznil sa! Ani len netuším, či si tam prepašujem náušnicu. Najlepšie by bolo, keby som si vzala mužské nohavice, topánky a košeľu. Aby si ma náhodou nepomýlili zo ženou! Naštvanejšia som ešte v živote nebola... 

•••

„Tak, si okej?“ opýtal sa Charlie, keď mi podával moju kabelku, ktorú som si vynútila. Batoh si predsa nevezmem, nie som exot. 

„Lepšie som sa ešte v živote necítila,“ zamrmlala som a zapla si mp3 prehrávač. Vložila som si slúchadlá do uší a pohodlne sa oprela o sedadlo. Vôbec ma nezaujímalo, aká je cesta. Je mi to všetko jedno, hlavne, nech je už večer a ja môžem opäť trucovať vo svojej izbe. 

„Tak a sme tu,“ povedal Charlie a zastavili sme. Šokovane som sa pozerala pred seba a myslela som, že konečne dostanem srdcový záchvat. 

Stáli sme niekde, tuším, že na konci Forks. Bolo to tu naozaj zvláštne, ešte nikdy v živote som tu nebola. Bol tu obrovský priestor, možno väčší, než celé mesto. Úplne na konci sa týčila menšia budova, ale inak to vyzeralo otrasne. 

Celý priestor vytvárala akási strelnica. Všade boli rozostavené terče, ľudia – chlapci i dievčatá tu pobehovali so štítmi a smiali sa. Všade prevládali farby. Neskôr som si všimla, že úplne vzadu bolo ďalšie ihrisko, na ktorom boli všetci v bielom oblečení. Hádzali po sebe granátové farby a boli celý krikľaví. Skoro každý jeden mal na sebe okolo tisíc farieb. Vyzeralo to tu ako lunapark. Síce som si predstavovala niečo tisíckrát horšie, ale aj tak. 

„Fíha,“ zahvízdala som. 

„Večer si ťa vyzdvihnem,“ usmial sa Charlie. Vzala som si tašku a vystúpila. Otočila som sa k okienku. 

„Nezabudni, príď presne,“ zašepkala som. Asi zo mňa momentálne opadla všetka drzosť.

Vtedy som si všimla, ako sa k nám blíži jeden chalan...

Ten božský človek žmurkol na Charlieho a ten mu kývol hlavou. Charlie otočil auto a zmizol, bohvie, kam. Tento poloboh sa otočil na mňa. 

„Ty musíš byť tá slávna Bella,“ odvetil a usmial sa. Bol totálne perfektný. Krajšieho som v živote nestretla. Nemohla som tomu uveriť. Oplatila som mu úsmev od ucha k uchu a vlasy si prehodila na opačnú stranu. 

„Áno, to som ja. Ten umelecký typ,“ sekla som, čo ma prvé napadlo. Tak som sa na seba naštvala, že som si strelila po ľavej ruke. Pozrel sa na mňa, ako na nejakého blázna a niečo si pod nos zamrmlal. Toto som naozaj zabila, alebo skôr zničila. 

„Ja som Edward.“ 

„Študent?“ opýtala som sa. 

„Kdeže! Policajt,“ vyslovil a mne skoro vypadli oči z jamôk. Takýto perfektný človek a policajt? Asi mením názor. Tento by stál za všetky hriechy... 

„Hmmm...“ Snažila som sa flirtovať, ale veľmi mi to nešlo. 

„Vieš čo?“ opýtal sa. „Poď, mám ťa na starosti. Prejdeme si jednotlivé atrakcie a poviem ti všetko, čo si máš zapamätať, a potom, keď bude po všetkom, tak ťa z toho preskúšam. Ak nepohoríš, Charliemu ťa osobne vychválim.“ 

„Ale ja tu nechcem byť,“ odvetila som. 

„Viem, vyzerá to zvláštne, ale neboj, otecko si po teba večer príde.“ Strelila som po ňom pohľadom.

Vzal ma okolo pása (áno, okolo pása) a viedol cez bránku do toho šialenstva, kde po sebe každý niečo hádzal. Na konci bola kopa sena, kde všetci, ktorí boli unavení padali. Obďaleč boli bazény, tam však nik nebol 

Edward všetkých naokolo zdravil a priviedol ma k tej budove uprostred. Zatiaľ som nič neschytala a bola som za to rada. 

„Vezmi si tieto okuliare,“ povedal. Vyzerali, ako pre nejakého zvárača. 

„Ani za svet.“ No keď po mne hodil svojím pohľadom, nemohla som povedať nie. Urobím všetko pre to, aby si dal so mnou rande. A možno z toho bude niečo viac. Je presne môj typ. Svaly, oči, ústa, telo, svaly... Ach. 

Nasadila som si ich a pozrela naňho. Vybuchol do neuveriteľného smiechu. 

„Čo? To vyzerám tak hrozne?“ 

„Nie, ani nie, len som si na niečo spomenul. Navyše, nerobím to prvýkrát.“ 

„Máš šťastie.“ 

„Tak, kam sa vyberieme najprv?“ opýtala som sa nedočkavo. 

„Najprv ťa naučím strieľať na terč, to bude priorita,“ zašepkal a prehraboval sa v papieroch. Bol neskutočne... 

„A čo budeme robiť potom?“ Musela som mu položiť takúto hlúpu otázku? Jasné, že nič! Veď ma má na starosti, ach! 

„Dnes, a vlastne, dlhší čas sa budeme venovať iba tomuto. To sa tu robí. A potom si môžeš zašantiť s ostatnými, tam, kde sa hádžu granáty.“ 

„Myslíš tie farby?“ 

„Áno, to, Bella.“ Je príliš vážny, musím ho povzbudiť. 

„Tak poďme strieľať. Sú to naozajstné zbrane?“ Tak teraz sa smial ešte viac. 

„Nie, toho sa báť nemusíš. Sú to iba napodobneniny. Ale neskúšaj s tým mieriť na seba, alebo na niekoho iného. Človeka by to zraniť mohlo. Práve pre to, má každý jeden zo žiakov prideleného učiteľa. Aby sme predišli komplikáciám,“ vysvetlil a prehrabol si vlasy. Nech to už viac nerobí, prosím.

 „Ale tu po sebe strieľajú,“ namietla som. 

„Oni nestrieľajú po sebe, ale po terči. Tí vzadu sú totálne bez uzdy. Preto po sebe hádžu iba farby.“ 

„Aj ja chcem hádzať farby,“ trucovala som. Nechcem zo seba stvárať debila. A to už vôbec nie pred ním.

„Charlie trval na tom, že musíš strieľať. Ver mi, bude sa ti to páčiť.“ Žmurkol na mňa a papiere hodil na stôl oproti. V tejto budove sa mi páčilo viac ako von. Boli sme tu sami. 

„Ale, ale,“ zašepkala som a prešla bližšie k nemu. Strnul. Usmiala som sa. „Charlie predsa nemusí vedieť, že som nebola strieľať,“ povedala som a chcela sa len tak náhodou dotknúť jeho pleca, no on ma chytil skôr. A za pás - znova. Určite jeho najobľúbenejšia časť ženského tela. Mohol by na to ísť zhurta. Nevadilo by mi to. 

„Ibaže,“ zašepkal blízko pri mojej tvári. Vlastne to smeroval rovno do mojich úst. A keď som sa priblížila... „Charlie nie je slepý,“ odsekol a odtiahol sa. 

Vyšiel von zo stanu a ja som si uvedomila jednu vec. Naozaj sa správam, ako... No, baliť dospelého muža hneď na prvom stretnutí? A to sme aj v nejakej policajnej škole? Panebože, veď u Charlieho by mi za to hrozil trest smrti. Teraz som sa pred pánom Edwardom hanbila ešte viac... Ale čert to ber! Som predsa neskrotiteľná. Nie som anjelik. 

„Bella, poď sa postaviť sem,“ zavolal ma. Predo mnou stál terč s čiernymi kruhmi a veľkou červenou bodkou v strede. Postavila som sa na značku. 

„Tak poďme na to,“ vyslovila som čo najzvodnejšie a natiahla ruku. Edward sa usmial a podal mi zbraň. Vyzerala ako naozajstná, dokonca som sa aj zľakla. Naozaj neznášam výstrely a neznášam, keď ich musím počuť. Okuliare som mala nasadené, no ani čierne oblečenie mi nepomohlo, aby som splynula so sýtozelenou trávou. 

„Neboj sa, len som čakal, či vystrelíš aj bezo mňa. No každý by sa na tvojom mieste bál,“ prehlásil a postavil sa za mňa. Lepšie povedané, nalepil sa na mňa. Zozadu chytil obe moje ruky a ja som vzdychla tak nahlas, ako v nejako rozhlase. Okamžite som sa začervenala a zacítila som, ako sa smeje. Moju dlaň upravil tak, aby mi zbraň sadla ako uliata. Druhú ruku mi chytil do svojej, aby som ňou nemohla hýbať a tú, v ktorej som držala zbraň namieril k nášmu terču. 

„Môžeš,“ hlesol. Čírou náhodou presne do môjho ucha. Myslela som, že sa z neho zbláznim. Nedokázala som sa ani pohnúť, keďže som ho cítila natlačeného na sebe. Držal obe moje ruky a keď som si predstavila jeho svaly... O Bože, on mi to urobil naschvál. Určite s tým má niečo dočinenia Charlie. 

Bolo to viac, než len isté, no ja som si nemohla pomôcť. Mala som chuť otočiť sa a dať mu poriadny bozk. Vlastne mi bolo jedno aj to, či niekoho má. Túto myšlienku som ihneď zahnala. Musí byť raz môj... 

„Ja, nemôžem, keď sa ma držíš,“ priznala som a mohla sa rovnať k paradajke. Logicky ma priťahoval. Rozumom. 

„Chápem,“ zamrmlal a pustil ma. 

„Alebo... Vieš čo? Kašli na to,“ upriamila som. Opäť som sa votrela do jeho náručia a jeho ruku si pridržala na páse. Vystrelila som. Hneď na to som vybuchla. Smiala som sa ako pomätená. Netrafila som ani len kúsok z terča. Bohvie, kam som to strelila. Edward sa smial so mnou. Mohol sa dovtípiť, že som nenapraviteľný prípad. 

„Pozri sa,“ zašepkal. Pevnejšie ma chytil za pás, až som zhíkla... Toto naozaj musí robiť naschvál. 

„Prepáč, keď mám niečo po ruke, viem sa lepšie sústrediť,“ zamrmlal a znova zamieril mojou – a ehm, svojou – rukou. Tentoraz vystrelil on. Neubránila som sa trhnutiu, no on trafil. Teda, ja som trafila. Vlastne... on strieľal, ale bola to moja ruka. 

„To sa mi pripočíta k dobru,“ zašepkala som. 

„Je to moja ruka,“ povedala som tentoraz nahlas. 

„Jasné.“ 

„Tak poď, ideme na to znova. Musíš...“ začal vysvetľovať a svoje ruky presunul na moje plecia. Avšak, iba preto, aby som vedela, kam mám mieriť. Že vraj tým smerom, kam on ukazuje lakťom. To som vôbec nechápala. No páčil sa mi jeho hlas, keď niečo dlho vysvetľoval. 

A naozaj. Strelila som a podarilo sa mi to. Ten terč to schytal do hlavy. Potom sa mi podarilo streliť do jeho lakťa, hoci to nebol zámer, a na koniec som terč trafila do nohy. Zaujímalo by ma, z akého materiálu to je...

Ku koncu dňa som strieľala ako profík. Chcela som sa ukázať pred Edwardom, ktorý sa odo mňa ani raz nepohol. Dokonca som stihla zistiť, že jeho najobľúbenejšie oblečenie je košeľa, kravata a nohavice. Čo bolo naozaj sexy. Jeho vkus sa mi páčil. 

Červený bod sa mi ešte trafiť nepodarilo, no schytal to do krku, čo bolo lepšie. Na ten terč som mala dosť veľké nervy, a tak som len strieľala a strieľa... 

„Jedna, dva, tri, štyri, päť...“ zamrmlala som a strelila. A znova: „Jedna, dva, tri štyri...“ 

„Ak strieľam, je to jediná chvíľa, keď sa cítim napätý a keď viem, že mám všetko pod kontrolou. Vtedy môžem všetko vyhrať,“ ozval sa, keď sme všetko odložili a išli späť do budovy. 

„Už ťa chápem. Je to naozaj zábava. Už sa teším na ďalšiu sobotu.“ 

„A vieš čo, Bella? Žeriem dievčatá v čiernych priliehavých veciach, keď strieľajú...“ prehlásil zrazu. Sám sa nad tým začudoval a zatváril sa rozpačito. 

„Škoda, že si Charlieho dcéra,“ zamrmlal tak potichu, až som si nebola istá, či to naozaj vyslovil.

„To mi predsa v ničom nebráni,“ zvolala som. Edward si sadol na stoličku za stolom. Otočil sa s ňou ku mne. 

„Hmmm...“ 

„Presne tak,“ usmiala som sa. 

„Máš niekoho, Edward?“ 

„Nie,“ odpovedal pohotovo. Tak nemáme čo riešiť. Teda, aspoň ja som si bola istá. 

Prišla som až tesne k nemu.

Sadla som si naňho a prekvapilo ma, keď sa ani nebránil. Dokonca si ma pritiahol bližšie k sebe a poriadne ma pobozkal. On to teda vie. Chvíľu sme boli obaja dosť mierni, no... 

Po chvíľke sme po sebe vyštartovali. Vlastne som sa dokázala orientovať iba dotykmi. Bol pekný, milý, dobrý a nezadaný - čo som zistila, úplne sa mi páčil a chvíľku som ďakovala Charliemu, že ma s ním zoznámil. Bol síce o trochu chladnejší, no myslela som na to, že určite používa nejaký chladiaci krém... Kto by nechcel v tejto horúčave. 

Moju nohu si obtočil okolo svojho pásu, až som si myslela, že spadneme zo stoličky. Na chvíľku sa odo mňa odtrhol a povedal: „Vieš, že skončíme v pekle, nie?“ Nereagovala som. Znova som si ho pritiahla k sebe... 

„Isabella Swanová!“ zakričal hlas môjho otca a ja som sa obzrela po svojom tričku, ktoré ležalo niekde na druhej strane...

K napísaniu tejto jednorázovky ma inšpirovala jedna situácia, ktorá je naozaj mimoriadne vtipná. A len tak ma to napadlo spísať, keď som počúvala tieto dve pesničky Hudba - č. 1, Hudba - č. 2. Taktiež to tieto pesničky úplne vystihujú (z nich som odvodila aj názov poviedky). ;) Mala to byť taká oddychovka, tak dúfam, že ste sa poučili a nechcete sa stať policajtmi. 

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Bang, bang, Casanova: