Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Biela temnota

28.12.2010 (15:00) • GIGvc • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1332×

Každé ráno prídem k zrkadlu. Vidím dlhé hnedé vlasy hustejšie ako kedykoľvek predtým. Telo príťažlivej bohyne potiahnuté alabastrovo bielou pokožku na slnku lesknúcou sa ako najdrahší drahokam. Žiarivú tvár, na krásne vykrojených perách úprimný a veselý úsmev a nos ako malú gombičku. Ani farba očí nie je ako bývala. Teraz je zmenená na farbu sladkých karameliek. A čo je najlepšie, vedľa mňa stojí môj idol lásky, krásy a vznešenosti. Držíme sa za ruky a vzájomne si šepkáme slová náklonnosti. Máme prepletené životné osudy a odlúčenie by sme neprežili. Nikdy by sme nemohli zostať na tomto svete, ak by jedného postihla smrť...

„Mali by sme ísť na lov,“ povie svojím zamatovým hlasom Edward. Mlčky mu prikývnem, ale naďalej zostávam stáť. Ešte raz sa nadýchnem jeho nádhernej vône. Iba sa tomu zasmeje a vymaní sa z môjho objatia. Rozbehli sme sa. Jedine naše prsty stále zostávajú zamotané, no nám to nevadí, práve naopak.

Dobehli sme až na našu lúku a dali si posledný bozk. Edward vie byť tak jemný.

„Tak o polhodinku,“ povedal a už ho nebolo. Nekonečná doba, keď si predstavím, že sa s ním stretnem až o tridsať minút. Vždy sme to takto robili. Nedokážeme loviť, keď sme spolu. Nedokážeme povoliť zvieracie pudy, lebo sa bojíme, že by sme mohli tomu druhému ublížiť.

Ja som na malý moment zastala a nechala sa pohladiť jemným vánkom, ktorý mi roztancoval vlasy. Dlho som nedokázala odolávať a nadýchla som sa. Konečne, po týždni, sme zas na love. Nemôžem zniesť, keď mám zabíjať. Vždy mi to pripadalo odporné a myslím, že to tak aj zostane. Ale čo by som nepodstúpila kvôli večnému životu s láskou po boku? Odpoveď je jednoduchá: všetko. Vzdala som sa šance na normálny život, šance mať dieťa a už nikdy neuvidím svojich priateľov a rodinu. Vzali mi aj privilégium schádzať sa s Jakom, vraj z bezpečnostných dôvodov. Ja si skôr myslím, že zo žiarlivosti.

Ako som tak bežala lesom, zacítila som vôňu srnky. Zatiaľ som si netrúfla na šelmy, hoci viem, že by mi neublížili. No šeliem je málo. A tak som si zvolila zviera, ktoré nájdem takmer všade a žije pokope v stádach. Inštinkty zabijaka sa prebudili a úplne ma ovládli. Rozbehla som sa plnou rýchlosťou, vyskočila a dopadla priamo pred ňu. Zahryzla som sa do krku a vypila som všetku červenú tekutinu, ktorú potrebujem k vlastnej existencii. Netrvalo dlho a prišiel ďalší okamih smútku za život, ktorý musel umrieť, aby som ja mohla žiť. Pre mňa je to ten najhorší moment a beriem ho ako trest za... Za nesmrteľnosť? Za opätovanú lásku? Za novú rodinu a priateľov? Za hriechy z ľudského obdobia? Neviem.

Uvedomila som si, že už nemám čas na rozjímanie a vydala som sa k lúčke. Bola som tu prvá a tak som si ľahla do stredu medzi kvietky pestrých farieb a tvarov. Započúvala som sa do šumenia stromov a iných zvukov lesa. Celkom som zabudla dýchať a tak ma Edward dosť vyľakal. Ľahol si totiž priamo na mňa. Chcela som vykríknuť, no nestihla som. Skôr ako stihol niečo povedať, bola som už mimo. Zadívala som sa totiž do jeho zlatých očí a zostala som uväznená. Pomaly sa ku mne sklonil a dotkli sme sa špičkami nosov. Takéto chvíle som si vyslovene užívala a vrývala do pamäte. Zostali sme ležať v objatí so zaseknutými pohľadmi niekoľko minút. Mohla by som tak zostať i na večnosť, no Edward mal zrejme iný názor. Vyskočil na nohy a vzápätí som už stála aj ja. Vzal na do náruče a rozbehol sa naplno. Bežal opačným smerom od domu. Nevedela som kam, a ani prečo...

V tom sa niečo zlomilo. Ako keby kúzlo opadlo a ja som sa znova ocitla v izbe. Sama. Prišla som k zrkadlu a vydesila sa. Teraz mi už vo výkriku nič nezabránilo. V odraze sa na mňa škerila stará zvráskavená striga. Šedivé vlasy trčali na všetky smery, i keď ich bolo o polovicu menej. Pery sa kamsi stratili a kedysi pevné telo, samé svaly, ochablo. Bože, oči! Oči neboli karamelovo-zlaté, ale obyčajné hnedé. Navyše im chýbal lesk a chuť žiť.

„Bože! Nie! To nemôže byť pravda! Ja nechcem!“ kričala som. Chytila som sa rukami hlavy a hnev mnou prešiel vo väčšej miere, až som začala trhať vlasy. Svoje nechutne krehké a suché, šedivé vlasy! Zvíjala som sa po zemi a vydávala zvuky raneného zvieraťa. Zrejme to privolalo akýchsi dvoch mužov v bielych plášťoch. Na nič nečakali a chytili ma tak pevne, až mi z rúk vyšľahla bolesť. Vôbec sa nad tým nepozastavili. Netrápilo ich to. Navliekli ma do akejsi košele a zaviazali mi rukávy za chrbtom. Odviedli ma do prázdnej miestnosti. Biela prázdnota bola všade vôkol mňa. Znenávidela som bielu farbu a znovu začala jačať. Jeden z mužov znovu vstúpil a zapchal mi ústa vreckovkou a svoje dielo prelepil lepiacou páskou. Nemala som už hlas, ale nevzdávala som sa. Stále som mala telo! Rozbehla som sa a snažila sa preraziť miesto, kadiaľ odišiel ten muž. Svojou upírskou silou by to mala byť hračka, nie? Prečo to teda nefunguje? Ako je to možné? Kde je Edward? Prečo ma nezachráni?

Narážala som stále a stále. Bolelo ma už celé telo a tak som sa poslednýkrát rozbehla. Zavrela som oči a využila na to všetky sily, čo mi ešte ostali. Čakala som tvrdý náraz na stenu, no namiesto toho som padla na niečie telo. Ten niekto otvoril dvere v správnej chvíli. Zrazila som ho na zem a jeho to zrejme rozčúlilo. Nevenovala som pozornosť tomu, čo robí. Jediná vec, na ktorú som myslela, bol útek za Edwardom. Bola to chyba. Nevšimla som si ako vyťahuje akúsi ampulku a injekčnou striekačkou naberá číru kvapalinu. Potkla som sa a znovu zletela na podlahu. Chlap sa na mňa zvalil a váhou pritlačil tak, že som sa nemohla pohnúť. Žiadna šanca úniku. Vzal moju ruku a pichol mi injekciu. Účinok bol okamžitý. Postavil sa a mňa, neschopnú pohybu, si prehodil cez plece. Vošiel do prázdnej miestnosti a položil na zem. Prešiel po mne slizkým pohľadom, hoci moje telo bolo ako zošúverené jablko.

„Ticho! Budeš už poslušná? Budeš! Stará baba bláznivá...“ zreval a zasmial sa nepríjemným smiechom. Zostala som sama, v bielej temnote.

Bláznivá, bláznivá... Stále mi to chodilo po rozume. Zrazu sa mi rozsvietila žiarovka a pochopila som. Toto je ústav pre chorobomyseľných! Ale prečo som tu? A kde je Edward? A celá jeho rodina? Bože, prosím, pomôž!

Autor: GIGvc (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Biela temnota: