Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čo mohlo byť, no nebolo I.

26.07.2011 (15:15) • GuardianAngel • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1212×

1. časť

„Zlatko, čo robíš tak skoro ráno vonku? Počasie už nedovoľuje, aby si sedela na verande len vo svetríku.“ Z domu vyšiel Jacob ešte v pyžame.

„Ale veď mi vôbec nie je zima,“ odpovedala Bella s úsmevom na tvári. No keď sa zapozerala na Jaka, zabolelo ju pri srdci. Jacob bol stále mladý, taký ako pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa vzali. Jednoducho nevie starnúť. No Bella už mala osemdesiat rokov. Vlasy mala strieborné a ostrihané po ramená, tvár jej zdobili vrásky okolo očí a pier. Bola z nej už postaršia dáma, ktorá sa rada hojdala v kresle pri okne.

„Prisadni si ku mne. Už tak dávno sme spolu nepozorovali východ slnka,“ pripomenula mu Bella. Jacob si prisadol a objal  ju okolo ramien. Bella mu položila hlavu na hruď a jeho telo ju príjemne zohrievalo. Slnko vychádzalo pomaly, lúč po lúči. Toto ráno bolo výnimočne pekné, obloha bola bez mráčika a z  hory sa ozýval spev vtáčikov. Jacob sa zodvihol a išiel priniesť Belle teplú deku a hrnček bylinkového čaju, ktorý popíjala - bol to jej každodenný rituál.

„Nebuď vonku dlho, aby si neochorela, predsa už prichádza jeseň." S týmito slovami Jacob odchádzal do práce a sadal za volant svojho auta. Bella sledovala, ako sa Jacobovo auto pomaly vytráca z príjazdovej cesty. Prikryla sa dekou, pohodlne sa usadila, počúvala melodický spev vtákov. Keď tu zrazu vtáčiky prestali trilkovať a okolitý les stíchol. Vtedy Bella zbadala na okraji lesa to, čo nevidela už šesťdesiat dva rokov.

Medzi stromami zbadala niečo veľmi trblietajúce sa s jantárovými očami. Prvý, kto ju napadol, že to môže byť, bola jej dávna, veľká láska Edward. No z lesa vystúpila malá elfka a krátkymi, čiernymi, rozstrapatenými vlasmi. Bola to Alice. Keď ju Bella zbadala, jej pery sa roztiahli do toho širokého úsmevu.

„Alice, tak dávno som ťa nevidela. Som rada, že si sa ma mňa prišla pozrieť. Vôbec si sa nezmenila, čo nemôžem však povedať o sebe.“ Bellina tvár posmutnela a oči sa jej začali topiť v slzách. Alice si k nej prisadla a objala ju pevným a známym studeným objatím, ktoré jej toľko rokov chýbalo.

„Bella, som rada, že ťa znova vidím. Prišla som sem potajomky. Edward mi to vyslovene zakázal...“ Alice sa odmlčala.

„Pokojne to povedz. Ja som sa s tým už zmierila, že jedného dňa zomriem. Už som sa zmierila aj s tým, že ma Edward opustil.“ Triasol sa jej hlas, no vyzerala sebaisto.

„Čo tu robíš, Alice? Vrátili ste sa s rodinou do svojho domu?“

„Áno, no Edward si nevie nájsť miesto, blúdi a vždy je niekde inde, nechcel sa vrátiť na miesto plných spomienok na jeho lásku - na teba.“

„Tomu rozumiem. No ja by som ho rada videla ešte pred tým, ako opustím tento svet.“

„To nehovor,  ty nezomrieš!“ odvetila Alice.

„Alice, uvedom si, ja nie som ako vy alebo Jacob, ja som len obyčajný človek, ktorý čaká na svoje vykúpenie.“ Alice nesúhlasne zakrútila hlavou.

„No, ako myslíš, no ja som sa neprišla... Prišla som ťa pozvať k nám domov na obed.“ Pousmiala som sa nad myšlienkou, že znova uvidím ich rodinu.

„A čo Jacob? Na obed by mal prísť domov.“

„Neboj sa, o chvíľu ti zavolá, že ide na obed do reštaurácie s kamarátmi.“

„Ty si ho sledovala? Musíš chvíľu počkať, idem sa obliecť.“ Alice jej zobrala z ruky pohár a deku, aby jej pomohla. Alice ostala zaskočená, aká je Bella teraz krehká. Už to nie je to mladé dievča s energiou za dvoch.

„Počkaj, pomôžem ti,“ navrhla mi Alice a chytila ma pod pazuchou.

„Ďakujem.“ Alice sa so mnou pomaly odobrala do izby.

„Som rada, že si prišla. Ani nevieš, ako ste mi všetci chýbali,“ zašepkala som Alice do ucha.

„Aj ty si nám chýbala. Tak už poď, všetci čakajú.“ Alice sa postavila a pomohla mi prejsť do auta pristaveného pri vchode do domu. Cestu k ich domu som poznala naspamäť, bola som tam toľkokrát potom, čo odišli, dokonca aj s deťmi som tam chodila, aby sa vyhrali na veľkom dvore za domom.

„Chodila si k nám do domu? Keď sme sa vrátili, cítili sme tvoju vôňu a ďalšie tri podobné tej tvojej,“ vyrušila ma z premýšľania Alice.

„Áno. Bolo mi za vami veľmi smutno, keď ste odišli. Chodila som tu aj s mojimi tromi deťmi.  Dúfam, že vám to nevadí,“ začervenala som sa.

„To nevadí, boli sme len milo prekvapení.“

„Prepáč, nechcela som tu chodiť bez povolenia...“

„Bella, to nevadí. Sme len radi, že...“ nedopovedala. Ani som si nestihla všimnúť a Alice už otvárala dvere na aute.

„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť.“

„To nič, už som zabudla aké to je, keď je niekto taký rýchly.“ Cestou mi v hlave vírili tisíce myšlienok z minulosti, ako ma privítajú, ako sa zmenili. Na všetky tieto otázky som zatiaľ nevedela odpovede.

Alice otvorila dvere a vošli sme do obývačky, ktorá sa vôbec nezmenila odvtedy, čo som tu bola naposledy.

„Bella! Tak rád ťa znova vidím!“ do miestnosti vbehol usmiaty Emmett, objal ma pomaly a s citom, nie tak, ako keď som k nim prišla po prvýkrát. Do izby vošli Rosalie a Jasper.

Esme vyšla z kuchyne so slovami: „Bella, drahá moja, už si mi chýbala.“

„Miláčik, ty si niekoho pozvala na obed?“ ozvalo sa zo schodov. Bol to známy hlas.

„Carlisle...“ zašepkala som potichu.

„Bella, čo tu robíš? Nepovedal predsa Edward dosť jasne, že sa s Bellou nemáme stretávať?!“ Čosi ma pichlo priamo do srdca. Nohy sa mi podlomili. Lapala som po dychu. Na čele mi vystúpili kropaje studeného potu.

„Prepáč, že som prišla, keby so bola vedela, že ťa to tak nehnevá, tak...“

„Nie... to som nechcel. Odvážila si sa prísť aj napriek tomu, že ti moja rodina ublížila.“

„Carlisle, tvoja rodina mi nespôsobila vôbec nič. Zostala som s človekom, s ktorým starnem, vychovala som tri deti a starám sa o dve vnúčatá, z ktorých mám radosť. Preto si mi ty a tvoja rodina nič nespôsobili,“ odpovedala som a pozrela sa mu priamo do očí.

„Prepáč... ja som to tak nemyslel,“ odpovedal Carlisle. Niektoré veci zostanú navždy nevysvetlené...

„Poďme k stolu, lebo to vychladne,“ povedala Esme s úsmevom na tvári a chytila Carlisla za ruku. Všetci sme sa pobrali do jedálne. Na jednom mieste bolo prestreté pre mňa. Zapozerala som sa na tú jednu voľnú stoličku vedľa mojej, bolo to Edwardovo miesto. Esme mi naložila na tanier talianske cestoviny s omáčkou - moje obľúbené.

„Naposledy som ich jedla, keď ste odišli. Nikto ich nevedel uvariť tak dobre ako ty, Esme.“ Esme sa poďakovala za uznanie. Stále mi tu niekto chýbal, niekto, o koho som sa mohla kedykoľvek oprieť, kto mi odsunul stoličku, podal pohár vody...

„Čo si robila, kým sme tu neboli? Ako to bolo s Jacobom?“ vyhŕkla Alice.

„S Jacobom? S tým vlkolakom?“ pýtala sa ma zaskočená Esme.

„Áno. Po roku, čo ste odišli, ma Jacob požiadal o ruku. Nemala som dôvod odmietnuť ho, pretože Edward sa so mnou lúčil so slovami, že pre neho nie som dosť dobrá. Svadba sa odohrávala na našej lúke. Po roku sa nám narodila dcéra Elizabeth. Už je vydatá a má syna Erica. O päť rokov neskôr sa narodil syn Ben, ktorý žije v Európe. A pred štyridsiatimi rokmi sa narodila Nessie. Vydala sa a má päť ročnú dcéru Renée. S manželom žije len kvôli dieťaťu. Jediné, čo ma zaskočilo, je, že len Nessie je vlkolak. V osemnástich prestala starnúť. Obávam sa toho, že aj Renée bude vlkolak. Deti som od malička učila, aby vedeli, že na svete sú ľudia, ktorí sú takí ako ich otec, no aj takí, čo sa živia krvou. Vysvetlila som im, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí.“ Všetci ma pozorne počúvali.

„Bella, som rád, že si sa rozhodla žiť svoj vlastný život, kráčať vlastnou cestou, no nie som si istý tým, že tvoje deti vedia o našej existencii."

Dúfam, že sa vám prvá časť mojej poviedky páčila.

A znova prosím o komentáre, tentokrát by som ich chcela mať viac ako 3-5.

Druhú časť sa tu pokúsim dať čo najskôr. Vopred ďakujem.

S pozdravom GuardianAngel

II. časť

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Čo mohlo byť, no nebolo I.: