Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dobrodružstvo na Ibize - 2. časť

15.03.2013 (14:00) • ada1987 • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2119×

Z myšlienkového pochodu ma vytrhla ďalšia vlna bolesti. Akoby mojimi žilami tiekla láva. Začala som jačať a mlátiť rukami okolo seba. Kričala som ako o život. Nikdy v živote som necítila taký strach. Nechcela som umrieť. Mala som len dvadsať jedna a celý život pred sebou. Ale náhle som pochopila, že smrť by bola v súčasnej situácií pre mňa vyslobodením. Len som dúfala, že to bude rýchle. Chcela som, aby to mučenie skončilo. Chcela som to viac ako čokoľvek v živote.
   V kútiku duše som vedela, že by som mala kričať o pomoc, ale ja som všetku energiu sústredila na potlačenie bolesti, ktorú som cítila. Samozrejme, bez zjavného úspechu.
   Bolesť pokračovala a šírila sa v mojom tele neuveriteľne pomalým tempom. Cítila som upírove zuby na svojom krku i to, ako sa mi začala z tela vytrácať krv.
   Zrazu ma muž pustil. Vedela som to, lebo som už necítila jeho zuby na svojom krku. A potom som letela. Neuveriteľnou rýchlosť som letela preč. „Už je koniec!“ tešila som sa. „Idem do neba.“ To vedomie ma upokojilo. Ale v nebi by malo byť krásne. Nemalo by tam byť toľko bolesti.
To nie je nebo! Idem do pekla, uvedomila som si s hrôzou. Bolesť neustupovala, pravé naopak. Šírila sa neuveriteľným tempom. Bola to tá najstrašnejšia bolesť, akú som si vedela predstaviť. Stratila som pojem o čase a mieste, kde sa nachádzam. Nevedela som, kde ma ten muž odvliekol. Nevedela som, ako dlho bičovala moje telo tá strašná bolesť. V istom okamihu som cítila, ako sa bolesť postupne stráca a nahrádza ju akýsi príjemný pocit. Doširoka som otvorila oči.
   Nado mnou sa skláňal muž, ktorý ma zabil. Počkať, ak ma zabil, mala by som byť mŕtva, uvedomila som si náhle.
„Vitaj medzi vznešenými!“ povedal a usmial sa. Rozhliadla som sa. Ležala som vo veľkej posteli s baldachýnom. Miestnosť pôsobila temne, asi zásluhou tmavočervených záclon zo zamatu.
„Čo sa stalo? Kde som? Aký je dnes deň?“ spýtala som sa zmätene, ale muž sa len usmial.
„Si upírkou len niekoľko minút, už ma bombarduješ otázkami,“ povedal. „Dobre, ako chceš. Tu sú odpovede na tvoje otázky. Premenil som ťa na upíra, si v mojom dome a dnes je šesťnásteho augusta 2008.“
„Šesťnásteho augusta?“ zdesila som sa. Ale to nie je možné! To by znamenalo, že som bola preč štyri dni, zdesila som sa v duchu. „Rýchlo sa musím vrátiť. Lola ma zabije. Tri dni som nebola v práci!“ skríkla som a rozbehla som sa von.
„Nie!“ vykríkol muž a chytil ma za ruku, ale to som už otvárala dvere. Na ten šok, ktorý som prežila, nikdy nezabudnem. Akonáhle slnečné lúče dopadli na moje telo, pokožka sa rozžiarila a začala doslova svietiť.
„Panebože!“ zalapalo som po dychu a pritisla si ruku na srdce. Nič! Moje srdce netĺklo! Akoby tam ani nebolo. Pomaly som začala prepadávať panike. „Čo si to zo mňa urobil?“ zakričala som.
„Upokoj sa, prosím, a poď si sadnúť,“ povedal a zavrel dvere. Posadil ma do malého kresla a sám si sadol oproti. „Volám sa Trevor a som z Írska. Ver mi či nie, som upír. Rovnako ako ty,“ vysvetlil mi a počkal, kým túto desivú informáciu vstrebem. Trevor mi vysvetlil, čo sa počas premeny so mnou dialo, a zasvätil do svojho spôsobu života.
„Ale ako to, že ti rozumiem?“ spýtala som sa so strachom. Jeho červené oči ma desili. „Angličtinu neovládam.“
„Si polyglot! Ovládaš všetky jazyky sveta,“ dodal. Chcel mi ešte niečo povedať, ale vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vošli ďalší dvaja upíri. Muž a žena. Obaja sa na mňa usmievali. Žena mala červené oči, ale mužove mali farbu tekutého karamelu.
„Ahoj, ja som Mariola a som z Poľska,“ povedala žena a objala ma. „A toto je Honza, je z Prahy, to by ti malo niečo hovoriť,“ podotkla. Prirodzene, že mi to niečo hovorilo. Hneď som Honzovi venovala prívetivý úsmev. Samozrejme, čosi také Trevorovi nemohlo ujsť a preto sa s Mariolou kamsi vytratili. S Honzou sme osameli.
„Ahoj, jak se jmenuješ?“ prelomil ticho ako prvý.
„Andrea,“ šepla som.
   Dlhé hodiny sme strávili rozprávaním. Honza mi vysvetlil rozdiel medzi jeho životným štýlom a životom, aký vedú Mariola s Trevorom.
„Takže Stephanie Meyerová písala pravdu?“ spýtala som sa. Knihy o Cullenovcoch patrili medzi moje obľúbené.
Honza prikývol.
„Ale Cullenovci neexistujú, že nie?“ spýtala som sa. Nemohla som tomu uveriť. Bolo to, akoby som sa náhle ocitla v Alicinej krajine zázrakov.
„Jo.“
„Môj Bože,“ povzdychla som si. „A čo bude teraz so mnou?“ opýtala som sa.
„Máme dvě možnosti. Buď zůstaneme tady s Mariolou a Trevorem, nebo půjdeme za Cullenovými. Pořád žijí ve Forks.“
„A Bella? Je...“ Nedopovedala som, lebo mi skočil do reči.
„Upír,“ dodal.

   Rozhodli sme sa. Jemne sme Trevorovi vysvetlili, že s ním a jeho družkou žiť nechceme. Dôvod bol prostý. Aj keď som bola novonarodený upír, odmietla som piť ľudskú krv. Rozlúčili sme sa a odišli do Forks. Cullenovci nás prijali, keď videli našu snahu stať sa lepšími. „Diéta“ mi občas robila problémy, ale našťastie nikdy som nikoho nezabila. S Honzou sme tvorili oficiálny pár, takže sme sa po čase zosobášili.
   Sedím na pohovke v obývačke, dívam sa na televíziu, ale neviem, aký film dávajú. Premýšľam o svojej rodine a o časti života, ktorý som tu strávila. Som šťastná. Volám sa Andrea Cullenová a som upír. A som na to hrdá!

koniec 2. časti

Venované Pitrske

odkaz pre Emielee - nie je všetko zlato, čo sa blyští! Ja som si na Ibize užila svoje a veru by som sa tam nevrátila. Kastrofalne podmienky, zlý plat, proste horor! Odrobila som si tam dva roky a stačilo!

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dobrodružstvo na Ibize - 2. časť: