Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Emmett a Rosalie

25.06.2011 (20:00) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 2290×

Emmett McCarty bol typický osemnásťročný chlapec svojej doby. Medzi jeho hlavné záľuby patrili aktivity oddychové. Lov v kráľovských lesoch Walesu s hŕstkou priateľov, jazda na koni taká besná, až ho napokon žiadny kôň nechcel niesť, naháňačka s každým sluhom, ktorý dostal tú najobávanejšiu úlohu v rodine McCartyovcov. Donútiť mladého Emmetta k povinnostiam.

Jedného úplne bežného dňa sa v rodinnom sídle McCatryovcov konalo popoludňajšie posedenie. Pani Clerková sa už nesnažila schovávať za takt a otvorene si poklepkávala po strieborných, náramkových hodinkách na jej tučnom zápästí.

„Ešte čaj, Elizé?“ spýtala sa hostiteľka milo.

„Och, nie. Neviem prečo si, Lívia, myslíš, že je váš čaj lepší ako náš. Veď už som vypila tri šálky,“ zasmiala sa teatrálne pani Clerková. „Zato čaj je jediné, čo som zatiaľ stretla. Povedz, kde schovávaš toho svojho syna?“

„Emmett za chvíľu príde. Cvičí totiž rád na klavír a nik ho tak ľahko nemôže od hudby odtrhnúť,“ naservírovala jej Lívia McCartyová sebaisto. Z chodby sa ozvali kroky a dvere sa pomaly otvorili. Hneď za komorníkom vstúpil dnu Emmett McCarty. Mal na sebe predpísaný odev, ale vlasy mal zježené a vlhké a v tvári bol červený, dokonca bol aj zadýchaný.

„Tu si, Emmett, konečne si nás poctil svojou návštevou!“ prehovorila ihneď pani Clerková. Emmett sa usmial a podišiel k nej. Prijal jej natiahnutú ruku.

„Veľmi rád vás vidím, madam. Vyzeráte veľmi dobre,“ povedal jej zamatovým hlasom. Pani Clerková sa len tak vyžívala v jeho poklonách.

„Počula som, že si nadaný hudobník, Emmett,“ povedala. Emmett preletel pohľadom na svoju matku, ktorá sa vystrela a nervózne si odkašľala.

„Ehm, áno, madam. Flauta je prekrásny nástroj,“ na oko sa zasníval.

„Ó, tak ty hráš na flautu, aj na klavír? Výborne! Čo keby si niečo zahral, Emmett?“ radovala sa pani Clerková.

Pani McCartyová sa bleskovo chytila slova. „To nepôjde. Tento klavír je strašne rozladený. Nedali sme ho ladiť už... pche! Asi osem rokov, to by sa nedalo vydržať. Nabudúce, pani Clerková,“ hovorila pani McCartyová a zamračila sa na syna.

Po odchode návštevy sa pani Lívia otočila na Emmetta.

„Zbláznil si sa? Kde si zase bol? Prišiel si spotený ako nejaký orangutan!“ pustila sa do neho.

„Ale mama, o nič nešlo!“ namietal Emmett pokojne.

„Ale išlo! Vždy to robíš! Môžeš mi, prosím ťa pekne, vysvetliť, kde si bol?“

„Ale áno, dali sme si s chalanmi závod o to, kto pochytá najviac jabĺk v jazere – zubami!“ smial sa svojmu nápadu.

„V Novembri?!“ zhrozila sa Lívia.

„Ale no tak, veď ste s doktorom preberali účinky studenej vody,“ dohováral matke Emmett. Tá sa posadila a sťažka vydychovala.

„Chceš dostať zápal pľúc a zomrieť?!“ osopila sa na neho.

„Ale mami, dnes sa už na zápal pľúc neumiera, nebuď hysterická,“ sťažoval sa Emmett. No matka na neho hodila pohľad, ktorý ho prinútil postaviť sa a radšej odísť.

„Nikam! Zajtra je ples v Modrom dome. Dúfam, že o piatej budeš oblečený čakať dole pri schodoch a nebude ťa treba naháňať ako malého chlapca!“

„Áno, ak ti to urobí radosť,“ podvolil sa.

Hneď ako vyšiel z miestnosti a dvere za ním zaklapli, pozrel sa na komorného Alberta, ktorý si ešte stále vydychoval po tom, čo Emmetta hľadal po celom areáli.

„Čo to s ňou je, Albert? Bývala iná. Tešila sa mojim nápadom,“ nechápavo krútil hlavou Emmett.

„Viete, pane,“ lapal po dychu Albert, „ste už dospelý. Za nedlho sa budete ženiť a vaša... matka chce len zaistiť, že budete mať dobrý výber spomedzi neviest. Musíte sa správať slušne!“

Emmett stuhol a v momente spozornel ako rys. Podišiel bližšie k sluhovi.

„Ja sa mám ženiť?!“ šepkal. Albert pokrčil plecia.

„Vek na to máte. A ktorá nevesta by chcela takého...,“ odkašľal si, „huncúta - s prepáčením,“ žmurkol na neho staručký komorník.

„Veru. Ktorá...“ pousmial sa Emmett a so šibalským výrazom sa rozbehol chodbou preč.

„Kam ho čerti nesú!“ zanadával Albert.

________________________________

„Ten chlapec hrá na flautu, aj na klavír!“ dušovala sa pani Clerková v jednom rohu svojím priateľom. V druhom rohu zase sedela Emmettova mama a unudene sa ovievala príručným vejárikom. Dvaja priatelia, ktorý si podľa protokolu zaslúžili pozvánku stáli za Emmettom. Jeden z nich, svetlovlasý Marcel sa naklonil k nemu.

„Ak to neurobíš teraz, hrozí ti, že ťa stará Clerková donúti zahrať jej serenádu!“ šepol mu posmešne do ucha. Emmettovi sa pri tej predstave mykli kútiky, ale zostal vážny.

„Nemôžete nejako odvrátiť pozornosť mojej mamy? Keby tak šla aspoň na balkón,“ zúfalo si zaželal Emmett.

„Nie. Osobne si myslím, že je dobré, aby to videla. Nie len, že ťa žiadna nebude chcieť, ale tvoja matka aspoň bude vedieť, že nemáš šancu. Vyhneš sa zbytočným pokusom o zoznámenie,“ mudroval vysoký Stefan a veľavýznamne si pretieral okuliare handričkou.

„Bež do toho, kamoš!“ buchol Emmetta po pleci Marcel. Hneď na to si ruku chytil a bolestivo sykol.

„Idem,“ povedal Emmett ale zostal stáť na mieste.

„Vážne?“ podpichol ho Stefan.

„Musím sa pripraviť!“ sykol na neho Emmett. Nadýchol sa pozrel na svoju zatiaľ pokojnú matku.

„Prepáč, mami,“ vyslovil nahlas a pustil sa rýchlo dopredu. Vyskočil na stolík, na ktorom bolo voľné miesto po tácke na jednohubky, ktoré pred chvíľou odniesla obsluha.

„Dobrý deň!“ zvolal na plné hrdlo. V miestnosti to zašumelo a potom dav utíchol. Všetky oči mierili na Emmetta. Z takejto pozornosti mu začalo byť veľmi príjemne. Zdvihol ruky a usmieval sa.

„Vítam vás tu! Asi sa pýtate, prečo som tu. Myslím, tu, na stole,“ predniesol a pohopkal párkrát na stole s hlúpou grimasou. „Som tu, pretože vidím, ako sa niektorí z vás ohromne nudia! Nebudem menovať,“ žmurkol na tvár svojej zhrozenej matky, ktorá zvierala pohárik od šampanského tak tuho, div nepraskol. „Napadlo ma, že sa zabavíme. Vymyslel som takú hru. Tuná! Tu je punč, že, čašník? Výborne. Tak a do toho punču nahádžeme niečo, čo je pevné. Jablká by boli najlepšie, ale rodina Haleových asi nevie nič o racionálnej výžive,“ zasmial sa. Potom chytil krabie guľky a niekoľko kusov nahádzal do punču.

„Prosím! Pristúpte bližšie, aby ste videli, ako to funguje!“ hlásal šašovsky a kľakol si na stôl. „Musíte hlavu ponoriť až k jednej z guliek. Potom ju ústami zachytiť a vytiahnuť. Kto má najviac guliek, vyhráva! Takto!“ zvolal a odklonil sa od stola pre lepší rozbeh. Nadýchol sa a za výkriku svojej matky prudko ponoril hlavu do punču. Všade navôkol vystrekla voňavá tekutina, niekoľko hostí v prednom rade ošpliechala. Emmett sa vynoril a z tváre a po krku až na drahý oblek mu kvapkal lepkavý punč.

„Tradá!“ zreval. Nastalo ticho. Pani Lívia sai zakrývala tvár rukami a na tej malej časti, ktorú z nej bolo vidieť celkom zbledla. Ozval sa tleskot jedných rúk.

„Šikovné chlapče, bež sa umyť!“ predniesla hostiteľka Modrého domu a pokynula služobníctvu. Tí Emmettovi podali uteráky a rýchlo ho odnášali preč z očí spoločnosti.

„Výborne, kámo! Tak teraz sa ti skoro bojím prihovoriť ja!“ dušoval sa Marcel a Stefan horlivo prikyvoval.

„Čo matka, žije?“ spýtal sa Emmett. Chlapci na seba pozreli.

„Bude dobrá.“

„Neuveriteľné, mama. Čo to má byť?“ ozval sa povýšenecký hlas. Všetci chlapci sa hneď otočili za tým typicky ženským, vysokým hlasom. Znel sladko, ale veľká dávka opovrženia a nadradenosti mu dodávala štipľavosť.

„Zlatko, upokoj sa, hovor po tichšie!“ tíšila dcéru pani Haleová. O kúsok sa posunula a Emmettovi padla sánka. Stála pred ním tá najkrajšia bytosť akú kedy videl.

Rosalie mala dlhé, zlaté vlasy spletené na šiji a niektoré pramene jej z účesu pozvoľne vypadávali. Krásnu tvár, jemne nalíčenú nezakrýval ani jeden pramienok. Mala oblečené dlhé, svetlé šaty s kamienkami a decentným výstrihom a na nohách obuté biele sandále na opätku. Jediná vec, ktorá jej chýbala k dokonalosti, bol úsmev. Odsekla niečo matke a otočila hlavu. Presne na cieľ svojich sťažností. Obarila Emmetta stojaceho pred ňou - stále s ústami dokorán - horúcim pohľadom. Zvrtla sa na opätku a vypochodovala na balkón. Emmett vykročil za ňou.

„Ehm, počkaj, kamoš, čo robíš?!“ zhrozil sa Marcel, ktorý si Emmetta všimol. Tiež bol v tranze, keď uvidel Rosalie.

„Idem... za ňou,“ vyslovil Emmett ako bez duše.

„A na čo? Chceš ju zhodiť z balkóna?“ nadhodil Stefan. Emmett pokrútil hlavou. Pohľad upieral na smer, ktorým Rosalie opustila miestnosť.

„Toto je Rosalie Haleová. Nádherná, avšak hrozne namyslená, jediná dcéra Haleovcov. Je zlá a sebecká! Daj na mňa, Emmett, je to proste...“ Stefan sa odmlčal a hľadal slovo, ktoré by pasovalo do jeho slovníka.

„Je to mrcha,“ doplnil ho Marcel a tiež sledoval neviditeľnú vzdušnú čiaru Rosalinej cesty. „Ale krásna, veru.“

„Idem,“ odbil priateľov Emmett a bežal za ňou. Za jeho krokmi zostávali lepkavé punčové stopy, ale on toho nedbal. Vybehol na balkón a studený vzduch mu ovial tvár a mokré telo. Zostala mu zima, ale on sa len obzeral naokolo. A uvidel ju. Stála celá v bielom ako anjel a chladne hľadela na mesto pred sebou. Celkom sama. Z chodby na druhej strane balkóna vyšiel iný muž a tiež pohľadom zakotvil na Rosalie. Emmett neváhal a bežal k nej.

Len kúsok pre ňou si aj Rosalie všimla čľapotavých krokov a otočila hlavu k príchodziemu. Znechutene pokrčila tvár.

„Dobrý večer, slečna,“ povedal Emmett s úsmevom. Rosalie sa odtiahla a otočila hlavu preč.

„Ehm, musím sa vám ospravedlniť, že vás takto prepadávam, ale nemohol som si pomôcť,“ pokračoval milo. Rosalie stále hľadela pred seba aj so znechuteným výrazom na tvári. Ale inak Emmetta ignorovala. Ten však nedbal, oprel sa tiež o zábradlie vedľa nej. Kochal sa svetielkami hviezd a domčekov v diaľke. Rosalie na neho neveriacky pozrela a zase sa o kúsok posunula.

„Máte rada noc?“ spýtal sa poeticky Emmett. Rosalie nadvihla obočie.

„Iste,“ prehovorila štipľavo, „asi ako punčovú masku na tvár.“

„Tak čo robíte tu vonku, celkom sama? Aj vy ste sa tam už nudili, však?“ pokračoval Emmett. Rosalie nahodila ďalšiu neveriacu masku a zažmurkala. Odstúpila od Emmetta. Ten otočil hlavu k nej.

„Ja večierky milujem. Ale nejaký idiot pokazil prvý večierok mojej rodiny. A tým moje uvedenie do spoločnosti,“ trasúci sa hlas zvyšovala. „Neviete náhodou, aké nevyspelé decko toto mohlo spraviť?!“

Emmett zažmurkal a rozosmial sa.

„Ahá, takže princezná sa nám vyliahla zo škrupinky. Som rád, že nie si taký jemný kvietok, fakt som sa bál, že by som sa s tebou nudil. To by bolo škoda, keď už takto vyzeráš,“ uvoľnil sa. Rosalie vydýchla a krútila hlavou. Otočila sa, že odíde. Ale Emmett ničomu nerozumel a zatiahol ju za ruku spôsobom, akoby boli len dvaja kamaráti na lúke. Rosalie sa otočila a vystrelila rukou, ktorou zanechala na Emmettovom líci veľký, červený fľak. Vytrhla sa mu a zazerala na neho povýšenecky.

„Au, šibe ti?!“ Rosalie otvorila ústa. Nie a nie uveriť, akú drzosť má tento chlapec!

„Nemáš sa ma čo dotýkať, ty šteňa,“ osopila sa na neho. Emmett sa zamračil.

„Tak ty si fakt myslíš, že si niečo viac, kvôli tomu, že máš peknú tváričku?!“ nakladal jej. Rosalie však otrčila nos až do nebies a hrdo pomaly kráčala dnu.

„Ú, pani dospelá! Rozmaznanec! Namyslená a arogantná, taká si!“ kričal za ňou.

„Emmett,“ počul svoje meno vyslovené cez zuby. Niekto mu silno zdrapol ruku a on sa pozrel do tváre svojej matky. Okamžite sklapol a preglgol.

„Ahoj, mami,“ povedal nevinne.

„Ideme domov,“ zasyčala a ťahala syna preč.

Bolo pol jednej ráno, keď sa Emmett konečne dostal zo svárov so svojou matkou. Vošiel do izby a celý zničený a stále polepený punčom si ľahol na posteľ. Zavrel oči a keď si uvedomil, čo vidí, rýchlo ich zase otvoril.

„Nie, nie, nie! Tá šialená žena ma bude prenasledovať?!“ zhrozil sa. Zažmúril oči a znovu pred nimi zbadal ľúbezný, dokonalý obraz Rosalie Haleovej. S vyčesanými vlasmi a... úsmevom.

„Je taká krásna. A hlavne keď je ticho. Mala by sa začať usmievať. A ja ju k tomu donútim!“ pomyslel si. Zavrel oči a vychutnával si ten obraz. Zaspal pomaly, s úsmevom na tvári.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Emmett a Rosalie: