Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Hold on, little girl

11.06.2013 (15:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 3292×

Kričím. Ignoruje.

Plačem. Smeje sa.

Prosím. Nezaberá.

„Nie, Edward! Neodchádzaj!“ vrieskam veškerou svojou zásobou pľúc, „nemôžeš ma tu nechať samú,“ šepkám s privretými očami. Po tvári mi tečú horúce slzy a ja ich prúdiky vedúce do úst masochisticky prehĺtam.

„Nie potom, čo som ťa znovu našla,“ dopĺňam zlomeným hlasom do prázdnej uličky.

Nie potom, čo som ťa zachránila.

Nie potom, čo si mi spravil.

Neodchádzaj!

Sekunda, ktorá mi život otočila o tristošesťdesiat stupňov. Nie potom, čo som ťa našla!

Kľačím. V opustenej uličke. Sama. Ako ostatne posledného polroku vždy.

Opustil ma. Znovu. Vysmial ma.

„Myslíš si, že ťa ešte milujem? Si nič, bola si len hračka na jedno použitie, chápeš?! Neznášam ťa! Urobil som to z výčitiek svedomia, ty malá naivná hlupaňa.“

Tie slová boli ako sekáčik, ktorý mi prenikol hlboko do tkanív a začal hlbšie párať do rozorvaného hrudníka.

Si nič, bola si len hračka na jedno použitie, chápeš?... Oprela som sa chrbtom o chladnú stenu Volterrskej uličky a bezútešne si objala nohy rukami, akoby mi to mohlo pomôcť.

Malá naivná hlupaňa... To som.

Celé mesiace sama, bez neho, celý čas čakať na ten posraný deň, kedy ho znovu uvidím. Kvôli nemu ma Victoria bude prenásledovať do konca môjho života, kvôli nemu sa zo mňa stala tá troska. Hračka na jedno použitie... Taktiež.

Pokazí sa, vyhodiť, nestarať sa.

Cítim, ako mi prechádza kamenitým prstom potiahnutým saténom po celej mojej tvári. Po prvýkrát sa naše pery spojujú v nádhernom tanci. Prosím o záchranu, zatiaľ čo James mi láme nohy ako špáratka... Pribehne ku mne a pomôže mi od neúprosnej agónie, ktorá mi vychádza z pravej ruky. Otváram oči v nemocnici a vidím jeho usmiatu, pokojnú tvár.

Sľubuje mi večnú lásku... 

Večnú... Posratú... Lásku!!!

Z očí mi opäť vytrysknú slzy, vpíjajú sa do zeleného bavlneného trička a vytvárajú jemnú vlhkú stopu. Opäť som sa stúlila, očné viečka prudko tisnúc ku sebe.

„Neopúšťaj ma!“ kričím zúfalo, chabo sa vzpierajúc na veľkej nemocničnej posteli.

„Neopustím,“ zašepkal upokojujúcim tónom, na dôkaz ma hladil vo vlasoch, aby som mala istotu, že sa nikam nechystá.

„Tak nabudúce niečo také nehovor!“ okríknem ho so slzami v očiach.

„Milujem ťa,“ ubezpečí ma sladko.

Prečo si mi, dopekla, klamal? Prečo si ma neopustil hneď? Prečo si ma nechal žiť v tej abstraktnej ilúzii ďalšieho pol roka? Prečo kvôli tebe trpia všetci v mojom okolí?

„To nič, to nič," šepkám sama sebe nepresvedčivo a celá sa chvejem. Veď ja som zvyknutá, že si zo mňa ľudia robia bábiku. Som zvyknutá aj na to, že ma ľudia opúšťajú.

Hocijako ma naštval, ponížil, zneúctil a zničil, jeho hlas som stále mala zarytý v pamäti. Ozýval sa mi stále znovu, vysmieval sa mi, kričal na mňa, mučil moje telo.

Plačem. Smeje sa.

Prosím. Nezaberá.

Kričím. Ignoruje.

„Minulosti neunikneš, Bella,“ šepká mi jeho hlas do ucha podmanivo, „neunikneš," zopakuje istým tónom.

Vložila som si hlavu do dlaní a tlmeným polohlasom zavzlykala. Je to tak nespravodlivé!

Čo teraz?

Vrátim sa do Forks, za Jakeom, za Charliem? Za Victoriou? Hoci mi je jasné, že ona po mne pôjde tak či tak, hocikde na svete sa budem ukrývať. Vystaviť Charlieho ďalšiemu nebezpečenstvu, nútiť Jacoba, nech si vyberie medzi mnou a svorkou... Sledovať to, ako sa na mňa znovu každý pozerá.

Ostať tu nemôžem. Začne mi byť zima. Chabé.

Nie len to. Po Volterre sa začne o pár hodín potulovať garda Volturiovcov. Budú loviť. Možno ma nájdu. Možno ma aj odvlečú späť do hradu a Aro ma premení. A to nechcem.

Nechcem to ani trošku. Nechcem to ani trošičku. Smrť musí byť ťažký zločin, keď sa trestá životom.

Nemám ani len peniaze na letenku... 

Prechádzam do stavu mimo reality. Spomínam na všetko, čo mim Edward kedy sľúbil.

Sľubujem, že o mne nebudeš už nikdy viac počuť. Ako len klamal.

Bella, ja som ťa vždy miloval.Ha-ha-ha. Nie.

Sľubujem, že ťa už neopustím. Sľuby sú vážna vec, Edward.

„Ale-ale,“ ozval sa odrazu nádherný, jemný hlas, sopránik, trilkovanie. Radostný hlások malého dievčatka. Hlas, z ktorého tuhne krv v žilách.

Hlas, ktorý bohužiaľ veľmi dôverne poznám.

„Koho to tu máme,“ zapriadol hlások niekoľko desiatok centimetrov od mojej zloženej hlavy.

Jemne som nadvihla hlavu, aby som pozrela malej Jane Volturi do šťastnej tváre. Mala rozkošne jemne našpúlené pery, prižmúrené oči a jemný, diabolský úsmev, ktorý jej vytváral na lícach jemné jamky. Vyzerala tak neuveriteľne spokojne. Akoby ju pohľad na zúboženú mňa, plačiacu na chodníku, úprmimne potešil. A typujem, že som nebola ďaleko od pravdy.

Do žíl sa mi začal vlievť adrenalín. Dych sa mi nepatrne zrýchlil a ja som prekvapene pootvorila pery. Našli ma.

„Edward ťa tu nechal samu?“ rýpla si do mňa nadneseným hláskom, „už ťa nechce, čo?“ uškrnula sa škodoradostne.

Oči sa mi naplnili slzami, odvrátila som od nej tvár.

Umriem.

Za Janiným chrbtom stáli dve ďalšie, mocné postavy. Obe som spoznala. Boli to muži, ktorá po nás prišli zo slávnosti.

„Lahôdka,“ prehodil Felix nedbalo spoza našich chrbtov.

Vyššia postava sa nakláňala dopredu, akoby si nevedela pomôcť.

„Nie, to dievča vezmi so sebou.“ Jeho hlas znel pobavene. „Bude sa hodiť,“ doplnil potichu s pohľadom upretým na moju tepnu.

Demetri po pravom boku Jane, pol metra vyšší od nej, ma pozorne sledoval s prižmúrenými očami.

„Neboj sa,“ zašvitoril Janin sladký hlas pobavene, „veď my sa bohato zabavíme aj bez neho, že?“ priateľsky na mňa žmurkla.

Zabijú ma.

Vzápätí som pocítila silné drapnutie pod krkom. Ktosi sa mi kamennými pažami zakvačil do hrdla a vytiahol na nohy, až som zahýkla. To ju srdečne rozosmialo.

„Aké ľahké bude zabiť ťa,“ zapriadla zlovestne, a silnejšie mi stisla krk.

„Aké ľahučké by bolo ťa doživotne zmrzačiť.“

Pocítila som na členkoch prudký tlak a potom to, ako sa cez uličku preniesol zvuk pukajúcich kostí. Mojich kostí. Odporný zvuk som najskôr počula, až potom ucítila.

No vtedy, keď som to uačala cítiť plnou silou, ma prudká, pichavá bolesť naprosto ochromila. Vykríkla som.

„Aké jednoduché bude vysať ťa do poslednej kvapky krvi.“ Pocítila som, ako mi nechtom prešla po tepne, v ktorej sa valil adrenalín ako druhá krv. Šokovane som vydýchla.

„Nie si tu sama, Jane,“ upozornil ju milým tónom Felix. Jemne znechutená tou myšlienkou prikývla.

Potom som už len cítila, ako ma hádže dolu na zem, k nohám upírov za jej chrbtom. Ako narážam na rebrá a tlakom sa niekoľko z nich poláme.

Kričím, prosím. Vzlykám.

„Máš, čo si zaslúžiš,“ prehovorí Edward do mojej mysle spokojne.

Čím som si toto zaslúžila? Povedz mi to, lebo som fakt nechápavá. 

Zvraštila som tvár bolesťou, keď ma upír vytiahol na nohy a zlomil mi pritom zápästie. Cítim, ako sa mi zakvačil do vlasov – niekoľko z nich násilým vytrhol – a potom znovu hodil do steny oproti.

Do tváre mi nastúpila horúca páľava, čosi vlhké mi stekalo po líci. Znovu mi po tvári stečú slzy, zmiešané spolu s krvou, ktorá mi tečie z rany na spánku a rýchlo steká dolu po hrdle.

Keď sa nado mňa naklonil tretí upír, vykríkla som a napriek bolesti v rebrách, pre ktorú som už len dychčala, a pichanie v členkoch a na zápästí, som sa ľavou rukou pridržiavala pár stôp nad zemou a plazila preč.

Pocítila som, ako sa na ranu dravo prisali ústa jedného u upírov a vycucávajú krvné zvyšky z rany. Ako mi po hrdle steká prameň krvi a ďalší upír sa ho snaží celý zliznúť. Ako plačem, a prosím o pomoc. Ako stenám bolesťou, keď mi ten pri tvári sprudka pritlačil na rebrá a jeho prsty ladne preniknú cez kožu na hrudi. Ako sa ozval trhavý zvuk, keď mi upír pritisnutý na spánku rotrhol kožu na líci, aby mal väčší prísun krvi. Ako kričím bolesťou a zarývam nechty do zeme, aby som uľavila svojej štipľavej agónii. Počula som, ako sa Janin smiech zmiešaný s dvoma ďalšími niesol nad mojim zlámaným, zúboženým telom.

„Nezabi ju, Demetri!“ okríkla deckým hláskom upíra pritisnutého na rane na mojom líci. Upír na ňu pridusene zavrčal, no neprestal.

„Chcem sa ďalej hrať,“ dodá na vysvetlenie čarovným, sladkým sporánikom. Znechutene sa odo mňa odklonil a ľútostivo pohladil po rane, z ktorej stále stekal prúd krvi. Líce ma štípalo a pálilo. Zaprosila som.

Smejú sa.

Jeden z upírov si utrie pery, špinavé od mojej krvi.

Jane sa na mňa spokojne pozerá, karmínové oči ostali stáť na mojej pretrhnutej koži na tvári. A v tej chvíli, ako som jej hľadela do tých obrovských karmínových, sadisticko žiariacich dúhoviek, sa na mieste rany začal rozširovať dlhý, hrubý rez.

Do tváre mi vstúpila tak obrovská vlna bolesti, až som opäť vykríkla. Začala som sa v Janinom zovretí zúfalo metať, chabo pri tom kričiac, akoby som tým mohla opustiť aspoň časť svojej neúprosnej bolesti, keď mi prstami zakvačenámi pri okrajoch trhliny ranu rozširuje a tkanivá sa pretŕhavajú.

„Snáď to nebolí,“ vzdychol hlások pri hlave teatrálne.

„Alebo bolí?“ nadhodil hrubší, mužský hlas sarkasticky kúsok od môjho ľavého ucha. Spopod suchých pier sa mi vydral drásavý vzlyk, keď trhanie tkanív ustalo. So slzami v očiach som pozrela do mužskej tváre s desivým úškľabkom. Jane, kľačiac vedľa mňa. Pocítila som, ako mi ľadovými nechtami skúmavo prechádza po obrovskej trhline, tiahnúcej sa od spánku až po pravý kútik úst. Po brade mi stekala horúca, lepkavá krv, jej pachuť cítim na perách a v nose, steká v rýchlych pramienkoch do vlasov a za hlavou vytvárala jemnú mláčku.

„Také mrhanie,“ povzdychol si Felix smutne, čierne oči mu pri tom nepatrne zaiskrili, ako si Jane mlsne oblizla prsty od mojej krvi. Pri tej aróme sa mi nepatrne nadvihol žalúdok.

Celé telo ma bolelo, pred očami som mala biele škvrny a tvár ma pálila. Cez to som bola schopná komunikácie.

„Tak už ma zabite,“ zašepkala som z posledných síl prosiacim tónom. Počula som pobavený smiech.

„Vydrž, dievčatko,“ zašepkal jeden z upírov podmanivo, „smrť je už blízko.“

Unavene som hľadela smerom k trom hladným postavám, ktoré sa nado mnou s čiernymi dúhovkami skláňajú.

Cítila som, ako mi Jane s prižmúrenými očami dupla na nohu. Ako mi hlboko v pravom stehne čosi dunivo zachrapčalo.

Jedná bolesť prehlbuje dlhú. Už to nezadržujem, po tvári mi tečú ďalšie a ďalšie slzy. Celé čelo mám orosené studeným potom a neustále neľudsky kričím.

Tri osoby v čiernych plášťoch to sledujú, ako skutočne zábavné a pútavé divadlo.

Zdá sa však, že aj ich pohár sebaovládania má kraje.

„Nejaké posledné želanie?“ usmieva sa upírka, naklonená pri mojom uchu.

Cítim, ako sa mi do krku zaborili prvé zuby. Páli to ako čepeľ namočená v kyseline.

Je však jediná vec, po ktorej túžim.

Tá, po ktorej túžim viac, ako po smrti.

Cítim, ako sa mi do krku z druhej strany zahryzol druhý z Volturiovcov. Jane stále s očakávaním hľadí do mojej tváre.

Svoju prosbu som zašepkala z posledných nádychov, ktoré mi zničené pľúca poskytujú. S potešeným úsmevom prikyvuje.

Potom už len cítim, ako sa mi do ramena zahryzáva posledná zúčastnená.

Do celého tela mi pulzuje silná, drvivá bolesť.

Pred očami sa mi zahmhlieva, keď som sa pokúsila zdravou rukou kohosi odtlačiť, zachytil ju vo svojej ľadovej dlani a prudko stisol, lámajúc mi pritom všetky kostičky prstov.

To všetko však ja už nevnímam.

„Ďakujem," zašepkám spokojne, keď ma začne pohlcovať temnota. Ďakujem, Jane... Ona totiž určite splní moje želanie. Viem to. Upíri sa pobavene smejú, no neprestávajú.

Pred temnotou ma zahaľuje opäť moja posledná prosba. 

Zabi Edwarda Cullena. Toho parchanta. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Hold on, little girl: