Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Hrôzy jednej noci

26.04.2010 (16:30) • MirushQka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1282×

Hrôzy jednej noci

„A myslíš, že je to podstatné? Mala by si byť rada, ak si ťa vezme za ženu, budeš si žiť dobre. Skoro žiadne starosti, povinnosti. Budeš sa starať len o to, kde zasa pôjdeš, kto všetko ťa uvidí a ako sa budeš prezentovať. To si ty však mala isté od mala.“ Povzdychla som si a ďalej česala vlasy svojej najlepšej priateľke, budúcej kráľovnej Natally.

„Mám sotva pätnásť! Nemohli počkať ešte aspoň rok? Keby aspoň nebol o toľko starší.“ Zasa fňukala, ani netuší, aké má šťastie. Bude bohatá, úspešná, proste ako kráľovná. Niežeby teraz bohatá a úspešná nebola, ale to je len tým, že je dcérou vládcu.

„Ani netušíš, ako rada by som si to s tebou vymenila, máš aspoň nejakú budúcnosť, ale čo čaká mňa? Večná práca slúžky na tomto hrade s mojou mamou.“ Nespravím s tým nič, bolo to tak s ňou a skončím tak aj ja.

„Vy nie ste slúžky. Tvoja mama je stále s tou mojou, kráľovnou, tak ako si ty stále so mnou. Podľa toho čo viem, tak má tvoja a moja mama nejaký podobný vzťah ako my dve. To nie je až také zlé. Ste na tom o stupeň lepšie ako ostatné služobníctvo. A čo sa tvojho brata týka, nedá sa povedať, že by bol na tom zle. “ V toto mala pravdu, boli sme na tom trocha lepšie, ako osobné “pomocníčky“ kráľovnej, mama bola pri kráľovnej, ja som bola pri jej dcére. A môj brat pomáhal v stajniach; miluje kone. Sme spolu už od mala, naše mamy vedia, aký máme vzťah, ale kráľ sa o tom nesmie dozvedieť, mohli by nás s mamou vyhodiť. Čo sa týka môjho otca, ten umrel. Bol jedným z hlavných lukostrelcov na tomto hrade a raz ho nešťastnou náhodou trafil jeden z letiacich šípov. Niekedy mávam pocit, že mama sa cez to nikdy nedostala. Bolo to pred desiatimi rokmi, mala som päť.

Ďalej som jej česala vlasy, kým k nám nedoľahol strašný krik. Do izby vbehla moja mama a ťahala ma von.

„Čo sa deje?“ to tu chce Natally nechať?

„Princ Carlos, kráľov brat znova zaútočil na hrad.“ Zhrozila som sa, presne preto zomrel môj otec.

Mama ma ťahala vonku a po Natally už prišli jej osobné stráže. Utekali sme po chodbe do našej skromnej izbičky, vzala tašku, ktorú mala stále prichystanú, hodila po mne nejaký sveter a vtedy nám v izbe pristál jeden z tých šípov, ktorý majú na konci horiacu látku. Okamžite sa chytila posteľ a veci v jej okolí, mama ma tlačila von z dverí, hlbšie do chodby.

Z dvora šiel strašný krik.

„Kam ideme teraz?“ takmer ma v tom hluku nebolo počuť.

„Musím nájsť Aleca! Jane, vieš ako som ti rozprávala o chodbe, čo vedie popod hrad až von do lesov?“ Bežali sme smerom k trónnej miestnosti.

„Áno, ale do trónnej miestnosti mám vstup zakázaný, k tomu obrazu sa nedostanem.“ Keď som bola malá, mama nám s Alecom rozprávala o tajnej chodbe, cez ktorú sa dá ujsť v prípade potreby. Háčik bol len v tom, že ja som tam ísť nemohla.

„Na tom teraz nezáleží, choď tam, idem ho pohľadať, ak by ste sa náhodou stretli, bežte, prídem za vami. Bež!“ Dala mi pusu na líce, tašku do ruky a popohnala ma dopredu. Začala som utekať a obzerať sa všade okolo seba. Rozpútalo sa peklo. Všetko bolo v plameňoch. Okolo mňa bolo počuť vreskot žien a pokriky mužov.

Do trónnej miestnosti vedú tri chodby, hlavná a dve vedľajšie. Nachádzala som sa na ľavej vedľajšej a utekala ako o život. Musia ostať nažive! Musím ostať nažive! Z očí mi vytryskli slzy, od toho behu ma začínalo pichať v boku, lapala som po dychu a mojou jedinou šancou bola tajná chodba za obrazom.

Nachádzala som sa dva metre pred dverami do trónnej miestnosti, keď ma niečo z boku zvalilo na zem.

„Au!“ vykríkli sme obaja naraz.

„Alec?“ vyhŕkla som.

„Jane?“ opýtal sa ma prekvapeným hlasom môj brat.

„Kde je mama?“ spýtali sme sa obaja naraz. Vtedy nám s hrôzou došlo, že netušíme kde je.

„Bola som s ňou, poslala ma sem a šla ťa hľadať, povedala, že keby som ťa stretla, máme ísť tou chodbou a vonku na ňu čakať,“ hovorila som a z očí mi tiekol vodopád sĺz.

„Idem ju pohľadať!“ povedal odhodlane a chcel sa rozbehnúť preč, schmatla som ho za lakeť v úmysle sa ho nepustiť.

„Jane ja musím, nesmieme ju tu nechať!“ vykríkol zúfalo a pohľadom ma prosil.

„Ja viem, idem s tebou. Ak sa teraz rozdelíme, už ťa neuvidím.“ Pravda vola krutá, ale vedela som, že to tak bude hneď som tú vetu vyslovila. Nesúhlasne zakrútil hlavou.

„Nie, pôjdeš tam a počkáš na nás...“ Prerušila som ho.

„Nie! Idem s tebou!“ Porazene si vzdychol, ale nenamietal.

Postavili sme sa a utekali naprieč hradom. Všade vládol chaos. Carlosovi muži boli barbari, zabíjali každého bez ohľadu na vek, pohlavie...

Darilo sa nám utekať, no po chvíli som začínala zaostávať, už som nevládala a Alec bol aj tak vždy ten rýchlejší.

Zastala som, pridržiavajúc si bok a zhlboka som dýchala. Alec bežal ďalej a keď si všimol, že nie som pri ňom, vrátil sa, chytil ma za ruku a pomáhal mi ísť ďalej.

„Alec. Ja. Už. Nevládzem,“ vravela som zadýchane a rukou si držala pravý bok. Spomalil, pustila som mu ruku, a so sklonenou hlavou, lapajúc po dychu som kašľala.

„Posledný roh, Jane, to zvládneš, len pár metrov, musíš!“

„Aj tak nevieme kde je,“ vravela som ešte stále zadýchane.

Vtedy sa predo mnou odohrala scéna, na ktorú nikdy nezabudnem. Z bočnej chodby vybehla moja mama, v potrhaných, zakrvavených šatách, kričala od bolesti a utekala. Za ňou bežal obrovský muž v brnení a s mečom v ruke, zatlačil ju k stene a... Prebodol.

„Nie!“ Môj nesúhlasný krik sa rozľahol už aj tak hlučnou chodbou, to upozornilo toho barbara, ktorý mi práve zabil matku, že tu nie je sám. Pootočil hlavu smerom k nám, meč si utrel do už aj tak zakrvavených nohavíc a pomalým krokom sa k nám začal približovať.

Chytila som Aleca za ruku a začali sme cúvať. Smerovali sme však zle, len trocha sme odbočili z pôvodnej cesty, za nami bola len stena. Ten chlap sa snažil nás k nej zatlačiť. Boli sme pri stene, žiadna možnosť úniku a on si to k nám pomaly vykračoval. Utekať nebolo kde, Alec sa rozbehol a zahnal sa po ňom päsťou. Mal celkom silný úder, tomu mužovi sa z nosa cícerkom pustil pramienok krvi a zaručal ako divé zviera. Zahnal sa po mojom bratovi, no náhle padol na zem. Nechápala som to, veď mu nič nebolo. Môj brat ešte stále s napriahnutou päsťou k úderu, zamrzol v strede pohybu. Pred nami sa aj tento krát nachádzal muž s kapucňou na hlave. Bolo na ňom niečo nebezpečné, možno bol ešte nebezpečnejší ako ten, ktorého práve zabil. Rozklepala som sa strachom, Alec spustil ruku a znova začal cúvať. Chytila som ho za rameno a nehodlala sa ho pustiť.

„Čš, čš, len pokojne, nič vám už nehrozí,“ povedal neznámy a pomalým krokom šiel bližšie. Nepoznala som ho, nebol to nikto z tohto hradu, takže to mohol byť jedine niekto z Carlosových mužov. Začala som vzlykať. Nech zabije mňa, Aleca nech nechá na pokoji. Alec ma objal okolo ramien a snažil sa ma ukryť pred tým mužom.

„Nebojte sa, nič vám nespravím, vezmem vás niekde, na miesto, kde vám už nikdy nebude hroziť smrť. Prosím, verte mi,“ znova prehovoril ten neznámy.

Chodba za ním sa ocitla v plameňoch, pootočil hlavu a zamrmlal niečo v zmysle...

„Teraz, alebo nikdy.“ Oboch nás schmatol a začal utekať.

Pripadalo mi to ako halucinácia, nikto nedokáže utekať tak rýchlo. V priebehu niekoľkých sekúnd sme boli z hradu v lese, kde boli muži jemu podobný. S kapucňami na hlave, v plášťoch v rôznych odtieňoch od sivej po čiernu.

Dvaja z nich prišli k nám, jeden vzal mňa, druhý môjho brata. Začala som kričať, kopať, zúfalo som sa snažila dostať naspäť k Alecovi, bezvýznamne, držal ma pevne.

Znova s nami niekde utekali, boli rovnako rýchli ako ten predtým. Čo sú toto za ľudia? Sú to vôbec ľudia?

Po nejakom čase sme prišli k nejakému inému hradu. Vzali nás dovnútra a nechali v nejakej izbe.

S Alecom sme na seba zhrozene pozerali, neschopný slova.

Necítila som sa dobre, každú chvíľu som kašľala, nemohla sa nadýchnuť, hlava sa mi točila. Po pár minútach do izby vošiel znova ten muž, ktorý bol aj v hrade. Spustila som záplavu otázok.

„Kto ste? Čo od nás chcete? Kde to vlastne sme?“ To boli tie najzákladnejšie otázky, na ktoré som potrebovala odpoveď. Ten prenádherný muž – čo som si všimla až teraz – prišiel ku mne, zadívala sa mi do očí a priam nebeským hlasom mi odpovedal, aj tak som sa nič nedozvedela.

„Všetko dôležité ti poviem potom.“ Po čom? Čo sa bude teraz diať?

Odhrnul mi vlasy z krku a začal sa k nemu skláňať. Zamrzla som. Čo sú toto za tvory?

Cítila som, akoby sa mi niečo zarylo do krku...

Budú nás mučiť ešte viac?

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Hrôzy jednej noci: