Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I believe, I will be with you

04.07.2010 (15:00) • NoemiVolturiCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2221×

Utekala som po lese, oznámiť mu, tú nádhernú novinu. Veru, bolo na čase, veď sme spolu už 30 rokov. Mal hliadku, takže behal sem a tam. Aj keď už nežijeme vo Forks, tak hliadkuje rád. Sú to jediné hodiny, kedy má svoju myseľ pre seba.

Odrazu som ho zazrela, ako preskakuje cez spadnutý strom. Bol nádherný. Taký mohutný a zároveň ladný. Milovala som ho, ako ešte nikdy nikoho, ale teraz bude moja láska ešte väčšia.

„Jake!“ zakričala som na neho, dokým mi neušiel.
Pozrel sa na mňa a pôsobil prekvapene. Usmiala som sa, aby si nemyslel, že sa nestalo niečo zlé. Napokon sa usmial aj on. Pristúpil ku mne vo svojej vlčej podobe a jemne si obtrel svoju hlavu o tú moju. Bolo to príjemné. Jeho hodvábna srsť ma hriala na líci. 

„Jake, prosím, premeň sa. Potrebujem s tebou hovoriť,“ poprosila som ho.
Prižmúril jedno vlčie oko, ale bez námietok sa premenil. Natiahol na seba nohavice a pozrel sa mi do očí.

„Čo sa deje, Ness?“ spýtal sa nedočkavo.

Znova som sa usmiala. Bol nádherný. Nikdy som sa nevedela od neho odtrhnúť. To nebola len láska, bolo to niečo viac. Na ten pocit slova niet. Láska je len bežné slovo, ale city sú nepopísateľné. 

„Budeme mať doma malého vĺčika.“ Sálalo zo mňa šťastie.

Neveriacky sa na mňa pozeral. Mal otvorené ústa a vypúlené oči.

„Čakáme dieťa, Jacob,“ opakovala som mu.

„Nessie? To myslíš vážne?“ pomaly sa uisťoval.

S úsmevom som prikývla.

Silno ma objal a vášnivo pobozkal. Potom nežne, každý kúsoček mojej tváre. 

„A to si sem bežala?“

Nechápavo som prikývla.
Ale to som nemala. Na jeho tvári sa objavil nesúhlasný výraz, priam až kárajúci.

„A to si ako predstavuješ? Od teraz žiadne behanie. Krv ti budem nosiť. Ty budeš len doma.“ Uzavrel svoj krátky monológ.

„A budeš len v posteli. Iba ak budeš potrebovať ísť na toaletu, alebo sa osprchovať, tak vtedy z nej výjdeš. Nie! Zavoláš ma a ja ťa odnesiem,“ počúvala som jeho nezmysly.

„Jake, ale ja nie som bezvládna. Môžem...“ chcela som pokračovať, ale nedovolil mi to.

„Ešte to domyslím s tým hýbaním. Lenže, pohyb je, aj keď sa prevalíš v posteli...“ radšej som si zapchala uši a prikyvovala. Veď, ono ho to prejde. Snáď.

„Nessie, ty ma nepočúvaš.“ No, a toto je môj manžel, prosím pekne.

„Ale áno, Jake.“ Presviedčala som ho.

„Tak, čo som hovoril?“

„Že ma nesmierne miluješ.“ Pobozkala som ho, aby zmenil tému.

„Prekukla si ma,“ odpovedal vážne a rozosmial sa.

Pohladil moje - zatiaľ ploché brucho. 

***

„Láska, prečo nie si v posteli?“ opýtal sa ma už asi po tisíci krát Jake.

„Ja tam už nevládzem ležať!“ bola som nervózna z môjho prehnane starostlivého manžela, z toho že fučím ako parná konvica, že kričím na môjho manžela a že sa do toho nikto nemieša a nechá Jacoba v kuse ma otravovať! 

„Tak si poď sadnúť.“ Nežne a nenápadne mi prikazoval.

Sadla som si na gauč. Naše dievčatko – ako zistil Carlisle – rastie rýchlejšie, ako človek. Ale nie tak, ako som rástla ja. 
Som v 5 mesiaci. Pravdaže, teoreticky. Vyzerám už na 9, takže to každú chvíľu príde.
Meno ešte stále nemáme vybraté, pretože sa nevieme dohodnúť. Ja by som chcela Tianu a on Leu.
Jake si ku mne prisadol a pobozkal na líce, pohladil bruško a podal mi šálku čaju.
Odrazu ma niečo pichlo v boku a z mojich úst vyšiel výkrik. Carlisle sa hneď objavil pri mne. 

„Je čas.“ Oznámil.
Celá rodina pribehla. Mama a Rose sa o mňa báli, Alice sa usmievala, pretože vedela, ako sa teším, Esmé objímala Rose s mamou, Jasper sa vrtel na gauči a bol hotový z emócií, otec pozeral vražedným pohľadom na Jakea, pretože jeho milovanú dcéru priviedol do druhého stavu a Emmet sa z neho chichotal.

Vošli sme do pripravenej miestnosti, kde si Carlisle všetko pripravil. Mne odtiekla plodová voda a nevedela som, čo ma čaká.

V boku som znovu zacítila tú bolesť, ale sto krát väčšiu. Po minúte prestala. Nestihla som ešte ani vydýchnuť a prišla ďalšia.

„Nessie, keď ti poviem, tak potlač.“ Hovoril profesionálne Carlisle.

„Teraz!“ prikázal mi a ja som ho počúvla.
Príšerne to bolelo. Akoby nie, keď má prísť na svet poloupírkodlak. 

„Nessie, vydrž. O chvíľu budeme mať prekrásne dievčatko,“ prihováral sa mi Jake.

„Keď ono to tak strašne bolí,“ plakala som.
Pohladil ma po vlasoch a držal za ruku.

„Ešte raz, Nessie. Ide ti to výborne,“ povzbudzoval ma Carlisle.

Znova som ho počúvla a cítila sa konečne voľná. Vyčaril sa mi na tvári úsmev, keď som si spomenula na maličkú. Bolo som prekvapená, že som nepočula jej plač. Ale to ma neodradilo.

„Podajte mi ju,“ prosila som.

Žiadna odozva.

„Veď ja jej neublížim. Podajte mi ju!“ kričala som hystericky.
Znova nič. 

„Miláčik, teraz si oddýchni, aj malička spinká. Nechceš ju predsa zobudiť...“ hovoril potichu Jake.

Poslúchla som ho a nachvíľu zaspala. 
Zdalo sa mi o dievčatku s tmavými, až čiernymi vláskami a čokoládovým pohľadom. Bola taká nádherná a mala šibalský úsmev – čistý ocko. Odrazu som sa pri nej objavila ja a utekala s ňou po lese – ruka v ruke. Zastavili sme sa pred veľkou skalou a ona pošepkala svojím zamatovým hlasom:

„Mami, ja prekvapím ocka a ty tu počkaj,“ pustila sa mojej ruky a začala sa vyzliekať. Zľakla som sa. Čo to preboha robí? No hneď mi to vysvetlila:

„Mami, no ták, ako by si ma videla po prvý krát,“ odfrkla si a pri tom pretočila očami. „A hlavne nezabudni na náš plán,“ dodala. 
Nechápavo som sa na ňu pozrela, no to sa už predo mnou objavil o trochu menší, ryšavý vlk, než bol Jacob. Bola krásna. Moja dcéra. Ako vlk bola nádherná a jej zamatovo hebká srsť - už od pohľadu - bola čistá a lesklá. A ako človek – v rámci možností, bola ešte krajšia. Mala som pocit, akoby sa moje srdce ešte zväčšilo a prirástla tam jedna – pre svet nedôležitá osoba, no pre mňa znamenala celý svet. Keď k tomu povedala slovo mama, myslela som, že roztajem šťastím. 

No odrazu bol môj sen u konca. Videla som slnečné svetlo, ako sa prebíja za okno mojej izby. Moju tvár zdobil úsmev a šťastie z toho, že konečne uvidím svoju dcéru. Dokonca som sa rozhodla, že poľavím Jakeovi a malá sa bude volať Lea. Jej vznešenosť mi pripadala, ako charakter levice, aj keď bola vlčicou. 

Ležala som a ležala, a bolo mi divné, že nikto neprišiel. Museli ma počuť, Alice ma musela vidieť.

„Ja som hore!“ snažila som sa zakričať, no vyšiel z toho chrapľavý, priškrtený hlas.

Odrazu sa rozleteli dvere a v nich stála Rose, hneď ku mne pribehla a objala ma. Bozkávala ma do vlasov a jemne vzlykala. 

„Kde je malá? A Jacob? Stalo sa niečo?“ pýtala som sa Rose s miernym strachom.

Odrazu dnu vošla mama a tvár jej poškodzovala utrápená grimasa. Pomalým krokom podišla ku mne a pohladila ma po vlasoch. 

„Vieš, že ta milujem najviac na svete?“ opýtala sa.

Nemo som prikývla.

„Prepáč, ale musím... musím...“ hlasno sa rozvzlykala a hneď na to zmizla.

„Rose, čo sa deje? Prečo tu nikto nie je? Prečo mama odišla? Prečo nie ste šťastný, ale smutný? Veď máme Leu.“ Nechápavo som na ňu hľadela a ona sa rozvzlykala ešte viac.

„Bella nechce, aby si ju videla zničenú, pretože ju budeš potrebovať,“ hovorila priškrteným hlasom. „Edward to nevydržal. Zasiahlo ho to, pretože ty s Bellou ste pre neho všetko a teraz...“ odmlčala sa. „Miluje ťa a dal by za teba život, ako každý v tomto dome, no on a jeho láska k tebe... je obrovská. Neprejavuje to tak, no keď ti vidí na očiach hocičo, urobí to pre teba. Keď počuje tvoj plač, zabíjal by a nezaujímalo by ho, prečo. A keď cíti tvoju prítomnosť, je šťastný, že si sa narodila a že neurobil vtedy tú najväčšiu chybu svojej existencie. Bella ti toto všetko dokazuje a ja tiež. Esmé, o tej to ani hovoriť netreba. No musela ísť do práce, lebo tu by to nevydržala. Rovnako, ako Carlisle. Poznáš ho a vieš, že pre udržanie rodiny by urobil prvé aj posledné. Jasper, ten, ktorý vždy vie, ako sa cítiš a po každý raz ťa vie utešiť. Emm, ktorý ťa ľahko rozosmeje a zlepší ti náladu. Alice, tvoja šialená priateľka. Usmievavé slnko s prívalovými vlnami. A Jacob. To psisko, ktoré tak miluješ. Tvoj Jacob. Vlk, ktorý ťa nosil na chrbte, keď si bola malá. Bil by sa s Edwardom o to, kto by skôr zabil toho, kto ti ublížil.“ Rose si povzdychla, no jej nádherná tvár bola strhaná.

„Áno Rose, to všetko viem, ale kde je Lea?“ zaujímalo ma len to jediné.

„Ona... ona... je na krásnom mieste,“ povedala Rose.

„Tak, na čo čakáme? Ideme za ňou!“ zavelila som s odhodlaním, aj keď som bola slabá.

„Nie! O to, ťa žiadame všetci. Nechoď za ňou. Raz sa stretnete, ale teraz nie. Musíš byť silná Nessie. Zvládneš to. Tam, kde je ona sa určite dostaneš aj ty... raz.“

A v tom okamihu mi to všetko došlo. Moje dievčatko... moje, len a len moje. 

„Niééééé!!!“ vykríkla som.

„Nessie, láska. Prepáč, že som tu nebol. Milujem ťa nikdy ťa neopustím. Prepáč, mal som byť silnejší, mal som tu ostať a nikam nechodiť. Prepáč, prepáč, prepáč...“ opakoval stále dookola, ale mňa to nezaujímalo. 

***

„Nie, nie, nie, nie, nie...“ opakovala dievčina. Kolísala sa dopredu a dozadu.

„Miláčik, tu som. Nerob mi to prosím. Prebuď sa láska. Trápiš nás už rok. Je to dlho. Budeme mať ďalšie bábo. Aj mňa to mrzí, ale musíme ísť ďalej,“ dohováral svojej manželke jej muž.

„Niééé! Ticho! Dieťa, žiadne!“ takýmto spôsobom sa vyjadrovala. Nebola to tá Nessie, ktorou bývala. Usmievavá, plná energie a lásky. Bola blázon. Nikto z jej rodiny si to nechcel priznať, ale bolo to tak. So smrťou svojej dcéry sa nikdy nezmierila a ani nezmieri. A čo sa stalo? Lea, ako ju volala, sa narodila mŕtva. Nikto to nemohol vedieť, dokonca ani Alice. Nevidela ju. 
Zatiaľ nie. Tieto slová si hovorila, pretože vedela, že keď si na tú malú krásku zvykne, začne ju vidieť. Bohužial, nikdy sa to nestane. 

Jake pohladil Nessie po vlasoch a šiel si robiť svoju prácu. 

„Dievčatko!“ potichu zajásala Nessie, keď videla svoju dcéru stáť vedľa nej. Stávalo sa jej to často, mala preludy. 
Nessie natočila hlavu na bok a začala si pospevovať neznámu pesničku.

„Je to jej pesnička,“ vravievala. 

Nessie sa zodvihla z gauča, na ktorom sedela a následovala výplod svojej fantázie. Nikto si nevšimol, že odišla. Svojou pomalou chôdzou došla až ku skale, pod ktorou šumela rieka. 

„Nessie, čo to robíš? Poď ku mne.“ Jake sa objavil, no neskoro. Nessie stále na hrane skaly a nepočúvala ho.

„Nie Jake, ona je tam,“ ukázala na miesto pred sebou, ktoré bolo prázdne.

„Miláčik, nevymýšľaj si. Lea je doma. Hrá karty s Emmetom.“ Snažil sa nelákať svoju manželku Jake – pristúpil na jej hru. A aj keď ho spomienky, či len slová na jeho mŕtvu dcéru boleli, musel zachrániť svoju lásku.

No tento krát mu jeho manželka neuverila.

„Jake, nespoznávaš snáď svoju dcéru?“ pýtala sa urazene.

„Vidíš Lea? A to si tvoj ocko hovorí “vzorný otec“.“ Svoj pohľad nasmerovala, na ono prázdne miesto.

„Jake, chceš vidieť, ako viem lietať? Naučila ma to naša dcérka.“

„Ja som ťa už videl Ness.“ Urobil jeden malý krôčik ku svojej manželke, no ona zacúvala.

„Ostaň tam. Sme urazené. Ja idem lietať. Uvidíme sa potom,“ posledný krát sa usmiala na svojho manžela a skočila.

„Ja lietam. A ty si my neveril Jake. Som šťastná, keď mám pri sebe našu dcéru.“ To boli jej posledné slová, ktoré muž počul.

Dievča padalo, padalo a padalo. Užívala si slobodu spolu so svojou dcérou. No odrazu nebolo počuť ani jej nadšené výskanie. Jej život... bol u konca. Tak dlhý a zároveň krátky život, ktorý prežila. 

Jej sen - odísť za svojou dcérou – sa vyplnil. Bola sebecká. Nechala svoju rodinu trápiť sa. Ale bola to matka. Matka, ktorá pre svoju dcéru zomrela. To je osud matky, ktorý si vybrala.

***
Po tom, čo Jacob oznámil rodine, čo sa stalo, vzal si život aj on. Už nemal prečo žiť. Práve naopak, mal prečo umrieť. Konečne boli spolu... všetci. Nessie bola taká, ako predtým. V nebi sa jej páčilo. Je to smutné, že jedno dieťa, ktoré neokúsilo chuť vzduchu, spôsobilo toľko zvratov. Keď hovorím všetci, myslím tým všetci. Po pár dňoch, čo za svojimi láskami odišiel Jacob, odišla aj Bella. Neuniesla to, že sa jej dcéra zabila a napokon aj jej zať. Následoval Edward, Esmé, ktorá nevydržala to, že prišla o toľko detí, za tak krátky čas. Rosalie, ktorá prišla o to, čo jej bola najsvätejšie – o rodinu. Emmett, ktorý stratil brata, sestru, neter, dobrého priateľa a svoju lásku. Ostali len Alice, Jasper a Carlisle. Hoci ho užierala bolesť a strata vlastnej rodiny, držal nad vodou ten ostatok. No zďaleka na tom nebol tak zle, ako Jasper. Emócie vnímal vďaka svojmu daru – prekliatiu intenzívnejšie. Jedného dňa ich ale prekvapila správa o ich mŕtvom otcovi. Ostali len oni. Ich rodina nebola rodinou, pokiaľ neboli všetci spolu. Ich príbeh skončil podobne, ako v tej knižke o Rómeovi a Júlii. Zabili sa. Navzájom. Hoci ani jeden z nich neveril, že majú dušu, ocitli sa v nebi. S otvorenou náručou ich vítala šťastná rodina. Boli všetci, konečne. Šťastní a hlavne spolu. 

Tak sa skončil príbeh o dievčati, ktoré nikdy nežilo.

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I believe, I will be with you: