Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I kill my angel, I kill myself, but...

22.10.2009 (21:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1751×

Zabil som ju! Posledný krát som sa pozrel do dokonalých hnedých očí mojej jedinej lásky a padol na zem. V celej miestnosti som cítil nie len vôňu jej krvi ale aj chlad stúpajúci z jej bezbranného tela. Ležala na zemi, ruky v päsť, usmievala sa. Jej šedú tvár zdobilo zopár, skutočne veľmi malých kvapôčiek krvi, ktoré som nechtiac zanechal. Zatvoril som jej oči a ona sa zašuchla z vankúša. Padla a jej telo vydalo hrôzostrašný zvuk, ktorý mi znie v ušiach ešte teraz. Vlasy mala polepené na celej tvári, miešali sa jej s krvou. Vyzerala prekrásne, vyzerala očarujúco, vyzerala mŕtvo. Jej úbohé drobulinké telo sa chúlilo na zemi v našej obývačke a ja som len sedel. Pozeral som sa na moju bývalú lásku. Ako som mohol? Ako som ju mohol zabiť? Miloval som ju, milujem ju a budem ju milovať tak ako nikoho iného na svete. Prečo?

Tie jej slová, posledné slová! Pichali ma do srdca ako tie najostrejšie čepele.

„Nehnevám sa!“ vykoktala pred svojou smrťou. Vôbec sa nebála. Vyzerala zmierená, vyzerala šťastná. Ako mohla vyzerať šťastná?, vedela, že ju zabijem. Vedela, že nebude žiť. Ešte ma uisťovala o tom, že je to v poriadku. Nie je to v poriadku. Zabil som ju!

„Edward!“ skríkla Alice a hnala sa do mojej izby. Ostatný pravdaže za ňou.

Prešli už tri roky, čo som ju zabil, moju Bellu. Ubehli mi tri najpomalšie roky v živote a ja som stále myslel len na jediné. Na smrť. Akonáhle som bol rozhodnutý o spôsobe vkliesnila sa do cesty moja rodina. Čo to nevedia pochopiť? Ako si môžu myslieť, že sa s toho dostanem? Sú oni kompletný? Otvorili sa dvere a do izby vbehla Rosalie, vzápätí Alice, Jasper, Esme, Emmet a nakoniec Carlisle. Vystrašenými očami sa pozerali na moje bezvládne telo, telo bez života. Žil som no nič iné. Keby som bol človekom pomenoval by som to jednu vetou. Žil som ale srdce zastalo!

„Čo do pekla robíš?“ vyletela na mňa Alice a pretláčala sa pred Rosalie, ktorá nado mnou len kriticky krútila hlavou. Mala ma rada, no ako jediná tvrdila, že náš vzťah s Bellou neskončí dobre. Mala pravdu! Mal som ju opustiť. Čo som si myslel po tom útoku na jej osemnástych narodeninách? Mal som ju opustiť ako som chcel, no nejako ma presvedčila. Odišiel by som a ona by si mohla žiť šťastne do konca života. Navždy.

Počúval som myšlienky všetkých v miestnosti a išli mi poriadne na nervy.

„Tak čo! Odpovieš mi?“ znovu Alice. Prečo mi toto robia? Čo ma nemajú radi? Alebo neveria, že som Bellu miloval tak ako sa milujú oni navzájom? Je to sprostosť, miloval som ju oveľa viac. Oveľa

„Edward!“ zúrivý Alicin pohľad ma prinútil hovoriť. Nadýchol som sa, hoci to nebolo potrebné a chcel začať. Ale čo? Zasekol som sa. Znovu som zatvoril ústa a rozmýšľal čo im mám povedať. Nevedel som absolútne nič! Aký je deň, rok, kedy som bol naposledy na lov... Nič!

„Ja neviem!“ bolo jediné, čo som zo seba dostal za tri minúty, čo stáli v izbe. Skutočne som nevedel nič. Jasper, Alice, Emmet, Rosalie a Carlisle  odišli. Esme zostala. Stálo vo dverách a pozerala sa na moje bezduché telo, ktoré v jej myšlienkach vyzeralo skutočne zle. Pohla sa. Pomalými krokmi skracovala dĺžku medzi nami a sadla si na posteľ. Dostal som ju asi rok po Bellinej smrti. Nevedel som ba ani nevládal chodiť! Chytila ma za rameno a hladila.

„Edward!“ začala. Nevedela však ako ďalej. Čo mi má povedať? Nič ma neupokojí ani nezmierni pocit viny! Vedela to iba ona. Vedela, že smrť by bola vykúpením no nemohla to dovoliť. Bol som predsa jej „prvorodený“ syn. Nedokázala by sa pozerať ako umieram. No nedokáže sa pozerať ani ako trpím.

„Neviem, čo ti mám povedať Edward! No jedno viem! Skús sa s tým vyrovnať aspoň navonok. Chcela by Bella aby si bol ako chodiaca mŕtvola?“ opýtala sa a ja som mal odpoveď hneď.

„Nechcela, no viem a verím tomu, že keby ona spravila mne to čo som urobil ja jej správala by sa rovnako. Možno aj horšie!“ môj monológ. Posledný monológ, ktorý som vypustil z úst. V priebehu desiatich rokov som nepovedal už ani slovo. Esme sa postavila. Pochopila moju situáciu a odišla.

Zostal som ticho. Celé roky! Nič! Nič na svete ma nevedelo priviesť do života. Naučil som sa chodiť na lov, vybavovať veci,  chodiť do školy. Rozprával som iba v škole, nikde inde. Rosalie, Esme, Alice, Jasper, Carlisle všetci mi boli ukradnutý. Nestáli mi za jedno jediné slovo. Prežíval som jeden deň za druhým, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom. Nemal som prečo žiť, no predsa som žil. Musel som! Jediný, ktorých som mal rád sa proti mne spriahli a neobmäkčili ich ani moje oči, ktoré sa roztápali v smútku a výčitkách. Zabil som ju! Všetko, čo som potreboval k životu bola Bella a ja som ju zavraždil. Spätne som si spomínal na naše posledné chvíle. Bola taká dokonalá.

„Zatvor oči!“ rozkázal som a ona ma ako vždy poslúchla. Zatvorila oči a ja som už len podľa jej zrýchleného tepu vydedukoval jej pocity. Vzal som ju na ruky, načo jej srdce hlasno zareagovalo a ja som sa pousmial. Ako veľmi som ju len miloval! Cítil som jej teplú pokožku pod rukami, jej krčné tepny ani nie meter odo mňa. Nevadilo mi to!, skôr nevadilo mi to tak ako predtým. Bol som šťastný, že som neodišiel, že ma presvedčila ostať. Som v poriadku, pomaly to začína byť samozrejmosťou, zvykom!

„Kam ma to vedieš?“ opýtala sa asi po minúte. Usmial som sa no neodpovedal som jej. Posadil som ju na dlážku vedľa veľkých vankúšov a vybehol do svojej izby. Nestihla sa ani vyľakať kam som zmizol, už som bol späť.

„Kde si bol?“ spýtavými očami sa pozrela do tých mojich a niečo vo mne sa poľavilo. Spadla nejaká pomyslená bariéra, ktorú som nevedel identifikovať. S týmto pocitom som si sadol vedľa mojej lásky a podával jej malú škatuľku zabalenú v modrom papieri.

„Čo je to!?“ zakričala a pozrela sa smerom ku dverám.

„Neboj sa. Nie je to nič kúpené.“ Obránil som sa a podal jej škatuľku. Tento krát si ju zobrala a strčila prst pod papier. V tej chvíli sa zapakovala scéna s pred pár mesiacov. Nanešťastie tento raz to nebol Jasper ale ja. Nebol tu nikto kto by ma mohol zastaviť. Naklonil som sa a svojim ostrými zubami ako britvy zahryzol do jej krku. Čo som to spravil? Opýtal som sa predtým ako som jej začal vysávať krv! Ďalej som nemyslel  na nič. Len túžba po krvi.

Trinásť rokov. Je ti už trinásť rokov no ja sa stále cítim hrozne. Každým dňom sa to zhoršuje. Každým. Vymýšľam plány na samovraždu, ktoré mi Alice vždy zatrhne! Plánujem útek, ktorý mi Esme vždy skazí. Som ako v klietke. Držia ma nakrátko! Nevedia pochopiť jednu vec, bez Belly už nikdy nebudem živý. Zomrel som spolu s ňou.

„Edward?“ opýtala sa ma Annie. Náš nový spoločník upír. Zhodou náhod sme sa stretli a tak s ňou udržiavame kontakt. No skôr ostatný s ňou udržiavajú kontakt. Ja som o nej nevedel absolútne nič.

„Áno?“ opýtal som sa no stále čumel von oknom. Nechcelo sa mi počúvať dokola to isté. Musíš to prekonať... Bla, bla, bla.

„Poď so mnou!“ podala mi ruku a svojvoľne chytila tú moju. Ťahala ma hlboko do blízke lesa a nepovedala ani slovo. Presne ako ja. Bolo mi jedno, čo má so mnou za lubom. Nech ma aj zabije, mne na tom nezáleží. Zastala upierajúc oči presne do tých mojich.

„Zakázali mi to ale... Vieš akú mám moc?“ opýtala sa a mne stále nič nedochádzalo. Len som pokrčil plecami a pozoroval mravcov hemžiacich sa na zemi.

„Môžem ťa dostať za Bellou.“ Pri tejto vete sa všetok môj smútok a všetky výčitky zmenili na nádej. Ak je tu možnosť, že môžem byť znovu z Bellou tak budem zabíjať, len aby som sa jej chopil.

„Aká?“ opýtal som sa a netrpezlivo čakal kedy to príde. Kedy sa dočkám môjho anjela. „Ostatný nechcú aby som to spravila, Edward.“  Oznámila a priblížila sa bližšie. Chcel som jej odpovedať no prerušila ma.

„Nie je to na večnosť. Máš dva dni. Nič viac. Úbohé dva dni z Bellou v nebi. Všetko je tam rovnaké, presné budovy, stromy na rovnakých miestach. No sú tam len ľudia čo umreli. Naozaj to chceš? Nezblázniš sa keď s tade budeš musieť odísť?“ opýtala sa no ja som ju vôbec nepočúval. Myslel som len na jedno. Prikývol som, hoci nevediac na čo. Bolo mi to jedno. Čo môže byť horšie ako nebiť s Bellou?

„Skutočne?“ Len som pokýval hlavou a pocítil jej dotyk.

„Drž sa!“ povedala ja som hneď v tej chvíli spadol na zem. Stratil som vedomie.

O krátku chvíľu som sa prebudil. Poobzeral som sa dookola a všetku mi bolo známe. Náš dom, všetky naše obrazy, gauč. Všetko. Zodvihol som sa zo zeme a oprášil rifle. Mal som na nich čudnú hmotu, ktorá pripomínala prach. Vtedy som ho začul. Hlas môjho anjela.

„Tak zajtra, dobre?“ opýtala sa dievčaťa pred sebou a odomykala dvere.

„Zajtra. Ahoj.“ odpovedalo dievča a zakývalo. Bella mu pravdaže odkývala a otvorila dvere. Zostala stáť. Prestala dýchať a celá sa rozklepala. Vyzerala na odpadnutie.

„Čo si to spravil?“ dostala zo seba napokon a priblížila so ku mne na dva metre. Ja som tomu stále nemohol uveriť. Som pri nej. Bez odpovede na jej otázku som ju objal a začal bozkávať. Ako mi chýbala, a teraz ju mám.  Jediné načo som sa dokázal sústrediť boli jej pery na mojich a ich súzvuk, ktorý som poznal naspamäť. Na chvíľku sa odtiahla a začala nadávať. Vôbec som tomu nechápal.

„Ty, Edward. Čo si to spravil. Si normálny? Asi nie, si totálny debil, hlupák. Prečo si to spravil?“ opýtala sa no nedovolila mi odpovedať. Znovu ma pobozkala a ja som jej nedovolil prestať. Bozkával som ju dlho. Mohlo prejsť aj päť minút pokiaľ som prestal. Skorej som skutočne nemohol. Musel som sa jej nebažiť aspoň z časti. Prestal som pozerajúc do jej prekrásne hnedých očí.

„Milujem ťa!“  vyklopil som a chytil ju za ruku. Viditeľne som jej prekazil ďalší príval nadávok. Nechápal som, čo tým všetkým myslí. Sme spolu, nie? To stačí na celú večnosť.

„Čo si to spravil?“ znova tá istá otázka. Čo tým myslela. Nechápem.

„Prosím?“ hral som sa z jej prstami a hľadel do jej oči v ktorých som videl šťastie a smútok zároveň. Čo sa jej stalo? Vtedy mi to došlo.

„Ty..“ prerušil som ju. Musel som sa jej ospravedlniť!

„Prepáč, ja som nechcel. Ja neviem, čo sa stalo. Skutočne, viem, že mi to neodpustíš no, prepáč. Nechcel som ťa zabiť. Ja som..“

„Čuš!“ skríkla. Vytiahla si ruku s tej mojej a posunula sa o meter odo mňa.

„Čuš!“ zopakovala znovu a ja som mohol vidieť ako v jej očiach šľahá hnev.

„Ako si sa mohol zabiť? Prečo si to spravil. Nestojím zato. Nestojím. Prečo si to spravil?“ kričala a stále sa odo mňa vzďaľovala.

„Ako?“ opýtal som sa a nechcelo sa mi veriť tomu čo som počul. Ona si o mňa robí starosti? Ona je...

„Bella, ja som sa nezabil a keby aj áno je to moje rozhodnutie. Bez teba neviem, žiť. Potrebujem ťa k životu. Si ako moja droga, pamätáš?“ pohol som sa a skracoval vzdialenosť, ktorú medzi nami vytvorila.

„Neboj sa, nezabil som sa kvôli tebe, hoci som to veľmi chcel. Nedovolili mi.“ Priznal som sa k niečomu, čo som nemal. Určite sa bude pýtať, ako som sa sem mohol dostať. A ja neviem skoro nič. Viem jedine o...

„Ako si sa sem teda dostal?“ opýtala sa. Bola mi na dosah ruky no zastal som.

„Sám dobre neviem. Ostatný z rodiny spoznali nového upíra, teda upírku, a tá môže za toto všetko! Má silu, ktorá ma s tebou dokázala dať dokopy. Je to, to jediné čo viem a som šťastný, že existuje. Ty nie si?“ pohol som sa a chytil jej ruku. Bola teplá ako vždy. Plná života.

„Som šťastná, ale. Určite to má nejaký háčik, a tam dole máš predsa rodinu.“ Snažila sa ma prehovoriť, no ja som si bol na stodesať percent istý, že chybu som nespravil. Ako sebec som si našiel možnosť, ktorá ma zbavila príliš veľkej bolesti aj pre upíra.

„Ja som spravil to, čo som chcel. Nikto ma nenútil a som šťastný, vôbec to neľutujem!“ chytil som ju okolo pásu a pritlačil jej pery na tie moje. Prestala odporovať a zmierila sa s mojím vysvetlením.

„Už navždy!“ oznámila a preplietla nám ruky. Na tvári sa jej po prvý raz čo som tu, objavil úsmev. Čistý a nádherný úsmev, ktorý vedela len moja Bella.

„Viem, že si sa na mňa nehnevala no aj tak by som sa ti chcel ospravedlniť, čo som spravil. Skutočne som ťa nechcel...“ prerušila ma. Chytila mi ruku ešte pevnejšie a zdvihla ju pred naše tváre.

„Ja to chápem. Možno tomu neveríš ale skutočne to chápem. Nikdy som sa za to na teba nehnevala. Ver mi.“ Prosila ma a ja so vyhovel. Prikývol som a objal ju. Pri tom som jej však do uška zašepkal tie najkrajšie slová na svete:

„Milujem ťa!“ vyznal som jej lásku a stisol ju ešte viac. Stále však prijateľne slabo.

„Ja teba viac.“ Odpovedala mi. Tak toto nie!

„Tak o tomto by sme sa mohli hádať donekonečna!“ odvetil som a pobozkal ju. Bozk mi pravdaže opätovala.

Vychutnával som si jej pery a podvedome ju tlačil k stene. Uvedomil som si to až keď  narazila do steny a ocitli sme sa telo na telo.  Pocítil som ako sa jej zrýchlil pulz. Začala horieť a pozeral na mňa očami, ktorým sa nedá odolať. Pritisol som ju k stene a začal bozkávať. Cítil som každú jej bunku. Každú jej molekulu som poznal naspamäť. Zodvihol som ju a podľa pamäti položil na gauč. Všetku moju pozornosť pútala jej pokožka a telo. Bola dokonalá, bola sexi. Začal som ju vyzliekať a podsunul ruku pod jej tričko. Pomalý krôčikmi som sa blížil k jej prsiam. Neprešla dlhá chvíľa a ucítil som to najdokonalejšie čo na svete môže byť. Ucítil som jej prsia.

„Miluje ťa.“ Povedala a rozdýchavala silný orgazmus. Jemne som jej hladil ruku a zamýšľal sa nad ľahkosťou tejto situácie.

„Ja teba viacej.“ Zopakoval som jej slová a ona sa začervenala. Ako veľmi som to miloval. Ako veľmi som miloval ju celú.

„Tak o tomto by sme sa mohli hádať donekonečna.“ Odpovedala a ja som sa usmial. Vyzerala ako anjel, anjel, ktoré som pred trinástimi rokmi zabil. Znovu mi prišla na um spomienka s môjho najhoršieho dňa v živote. Dokonca ani jej pohreb nebol horší. Strhol som sa. Sadol si a chytil hlavu.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa a hladila ma za plece. Nevedel som jej odpovedať. Ako veľmi som jej chcel vyhovieť a zabudnúť na všetko, čo som spôsobil no nedalo sa. Nemohol som zabudnúť na jej úsmev, na jej posledné slová. Boli také dokonalé.

„Prepáč, ja nemôžem.“ Odpovedal som. Postavil som sa a prešiel ku dverám. Nemohol som ju cítiť pri sebe. Ako som si myslel prišla až ku mne a svojím nahým telom sa dotýkala toho môjho. Bolo to horšie ako umučenie.

„Čo nemôžeš?“ znovu. Toľko otázok ako vždy. Mala ich aj tu. Prečo? Prečo ju musím sklamať? Nikdy na to nezabudnem. Nikdy to už nebude také ako predtým.

„Zabil som ťa, Bella. Je to veľmi veľké na to aby som to mohol nechať tak. Skús si predstaviť ako by si sa cítila keby si ty bola upír a zabila si ma.“ Po tejto vete nemohla namietať. Pochopila to. Vedela, že si nikdy neodpustím, že nikdy sa nebudem správať tak ako predtým.

„Skús!“ prosila napokon a obrátila moju tvár k tej svojej. Vyzerala dokonale. Každá krivka na jej tele bolo skutočná a moja. Nezaslúžim si ju!, no nemôžem ju nechať. Zlomilo by to nie len mňa ale aj ju.

„Prosím.“ Prosíkala znovu a ja som ju na znak kladnej odpovedi pobozkal. Znovu som si vychutnával jej pery a snažil sa pochopiť ako som bez nej mohol žiť. Ako?

Zaraz som však odpadol. Stratil som vedomie, zvalil sa na zem. Posledné slová, ktoré som počul, boli tie najdokonalejšie slová na svete.

„Milujem ťa, Edward. Nezabudni!“ skríkla a posledný krát priložila svoje pery na tie moje.

Netrvalo dlho a prebudil som sa uprostred lesa, oblečený. Rozhliadol okolo seba a až vtedy pochopil a spomenul si na tie slová.

„Dva dni, Edward.“ Boli Anniene posledné slová predtým ako som omdlel. Ako som na to mohol zabudnúť? Sľúbil som jej predsa večnosť. Kde mám Bellu. Postavil som sa a dezorientovaný hľadal svojho anjela. Moje podvedomie nechcelo prijať rozsudok smrti. Chcelo násjť niečo, čo by pomohlo.

„Si v poriadku?“ opýtala sa Annie po minúte. Prosím, že či som v poriadku? Neovládol som sa. Rozbehol som sa do lesa a utekal. Chcel som od všetkého utiecť. Nechať za sebou. Proste som len bežal a bežal.

O pár hodín som sa ocitol v známom lese. Netrvalo dlho a spomenul som si. Forks. Ďalšia rana pod pás. Prečo? Nevediac kde zmenil som smer. Bežal som a cítil cudzie pachy. Smrad.

„Vŕŕŕ.“ Otočil som sa a zbadal pred sebou šiestich veľkých vlkov. Z ich myšlienok som vyčítal, čo sa chytajú spravil a tešil sa na to, uvidím Bellu. Netrvalo dlho a najväčší vlk na mňa skočil. Pocítil som bolesť a vzápätí vykúpenie.

„Vitaj.“ Ozývalo sa všade okolo mňa. Snažil som sa nájsť zdroj podivného hluku. Nič som nenašiel. Spravil som krok do čiernej tmy a čakal na nejaké svetlo. Nič. Znovu.

„Hahaha.“ Smiali sa mi čierne nekonečné steny a dávali mi zabrať. Pochopil som. Žiadna Bella, žiaden šťastný koniec. Nič. Len temnota a prázdnota trvajúca večnosť.

„Prečo?“ zakričal som. Moje slová sa rozhučali všade naokolo. Započul som dokonca aj ich ohlas.

„Nie!“ zakričal som znovu a snažil pochopiť túto situáciu. Ako sa to mohlo stať. Ja to nevydržím. Chcem smrť, chcem všetko len nie toto. Vtedy som pocítil smäd a hlad. Pocity, ktoré som necítil už vyše sto rokov.

Žiadna Bella, žiaden šťastný koniec, smäd, hlad a to všetko celú večnosť!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I kill my angel, I kill myself, but...: