Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I love you, but we can't be together... - 3. časť

26.06.2014 (19:00) • Alexa215 • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1799×

Zdalo sa mi to ako večnosť, čo som sa poznala s Edwardom, pritom to bolo len pár dni, ktoré rýchlo plynuli. A väčšinu z nich som trávila takmer rovnako. Počas dňa som chodila do reštaurácií a ochutnávala ich kuchyňu. Musím uznať, že bola vynikajúca. Keď už sa zotmelo, stretla som sa s Edwardom. Išli sme buď do kaviarne, na večeru, na pláž, prechádzali sa po meste, či boli na našom útese, kde nik okrem nás nechodil. Preto sme si tak trochu ten útes privlastnili. Bol z neho nádherný pohľad na more, no s Edwardom sa to nedalo ani len zrovnať.

S ním som si dokonalo rozumela, nie ako s Patrickom. Edward bol mojím anjelom, ktorý mi ukázal svet aj z inej stránky – iný svet bez nejakých firemných večierkov, bez formálneho oblečenia, bez Patricka... Nie že by mi Patrick nechýbal, ale sama som nevedela, čo k nemu skutočne cítim. Mala som ho stále rada, ale či to bola láska? Lásku som pociťovala k Edwardovi. Pri ňom som sa cítila ako mladá teenagerka. Náhle mi vstúpil do života a prevrátil ho naruby. V jeho prítomnosti mi srdce bilo ako splašené, podlamovali sa mi kolená a dokázala som zabudnúť i svoje meno, len čo ma pobozkal. Avšak ďalej sme nezašli, to... To by som si nedokázala nikdy v živote odpustiť, že by som takto podviedla Patricka.

To, čo som zažívala tu, bol akoby môj druhý život, o ktorom sa nikto nesmie dozvedieť. Edward bol moja letná láska, budem na neho musieť zabudnúť.

Až deň pred odletom som si to všetko začala uvedomovať a ťažilo ma to na srdci. Chcela som tu s Edwardom zostať navždy a užívať si leto, no na druhej strane ma v Amerike čakala veľkolepá svadba, mala sa konať už o týždeň. Nemala som poňatia, čo vlastne urobím.

Mala som len dve možnosti. Buď tu ostanem a na Patricka sa bezcitne vykašlem, alebo sa vrátim za Patrickom, vydám sa za neho a budem sa tváriť, že sa nič nestalo, i keď na Edwarda by som nedokázala zabudnúť. Nedokázala by som zabudnúť na jeho pery, ako sa dotýkali tých mojich, ako ma nimi bozkával do vlasov, na tvár či krk. Nedokázala by som zabudnúť na to, ako sme sa držali za ruky počas našich vychádzok, ako nejaký zamilovaný párik. A ním sme aj boli. Edward mi často v listoch vyznával lásku, ako aj každý večer. Ja som jeho lásku opätovala, bolo by nemožné ho nemilovať.

Čo mám urobiť? Nemala som sa s kým poradiť. Melanie som sa s tým nemohla zveriť, určite by na mňa krivo zazerala, nič by nehovorila, ale ja by som vedela, že by ju to tiež trápilo. Že som podvádzala Patricka.

Nechcela som ublížiť ani Edwardovi, ani Patrickovi. Obaja pre mňa veľmi znamenali, ale Patrick toho pre mňa urobil veľmi veľa, kúpil dom, v ktorom som s ním bývala, kupoval mi, čo som len chcela, financoval mi moju svadbu snov. A Edward... Kupoval mi kvety a mňa to neustále tešilo, nič viac mi nechýbalo. Nepotrebovala som prepych, ktorý zas Patrick bral ako súčasť života. Nemohol ísť len tak do obyčajnej reštaurácie či kaviarne, nemohol si na seba vziať nejaký lacný oblek a to platilo i pre mňa. Keď mal on drahý oblek, ja som musela mať drahé šaty. Musela som sa ako jeho snúbenica nejako reprezentovať. Nemôžem teraz len tak Patricka opustiť, povedať zbohom...

Rozhodla som sa. Neviem, či bude moje rozhodnutie správne, neviem, či budem šťastná, ale aspoň moji ostatní budú šťastní, aj keď nie práve všetci. Budem musieť jednému z nich zlomiť srdce.

S Edwardom som sa na dnes večer dohodla že sa stretneme na útese. V hlave som si neustále opakovala, čo mu poviem. Musela som mu to povedať, no nechcela som! Bude mi zazlievať, že som mu nepovedala o snúbencovi.

Melanie som povedala, že sa idem vonku prejsť, čo bola čiastočne pravda. Útes sa nachádzal až na konci pláže, takže som sa celkom dosť prešla. Aspoň viac času na premýšľanie. No čím som bola bližšie k útesu, tým sa ma zmocňovala väčšia panika. Prešla som našou cestičkou cez les a už som bola na začiatku útesu, na jeho konci stál Edward a hľadel na more.

Prešla som pomalým a neistým krokom k nemu. Keď som bola tesne u neho, otočil sa mojím smerom a jemne sa usmial.

„Ahoj,“ šepol a venoval mi jeden bozk, pri ktorom sa mi až nahrnuli slzy do očí. Musím mu to povedať, musím...

„Ahoj.“ Na viac som sa žiaľ nezmohla. No tak, Bella, už to konečne vyklop!

„Musím ti niečo povedať,“ povedali sme obaja naraz, čo bolo sčasti komické, no mne do smiechu nebolo.

„Bella,“ začal, než som stihla len otvoriť ústa. Povedz mu to! „Toto je dôležitejšie ako čo...“ Ani nestihol dopovedať, musela som ho prerušiť.

„Mám snúbenca.“ V ruke som zvierala snubný prsteň a čakala na Edwardovu reakciu. On najprv len nechápavo stiahol obočie, až po niekoľkých sekundách mu asi došiel môj význam slov. Pozrel sa na mňa so strachom v očiach. V sekunde ustrnul, akoby to nevedel pochopiť.

Dych sa mi zrýchlil, dolná pera sa mi začala triasť a ja som mala čo robiť, aby som udržala slzy na uzde.

„Máš snúbenca?“ zopakoval po mne, ako keby zle počul. Možno si to snažil nahovoriť. Prikývla som so sklonenou hlavou. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí, v ktorých by som uvidela nenávisť.

„Prepáč,“ vydýchla som a cítila som, ako sa mi po tvári skotúľala prvá slza. „Prepáč, že som ti to nepovedala. Vieš, chcela som si užiť posledné týždne slobody a vtom si mi vstúpil do cesty ty. Bolo mi s tebou úžasne.“ Potiahla som nosom. „Ale my dvaja... Milujem ťa, ale my nemôžeme byť spolu.“

Nastalo ticho. Čakala som, že začne kričať, či bude naštvaný, ale nič sa nedialo. Jediné, čo som počula, bolo šumenie mora a narážanie vĺn na útes. Chcela som, aby niečo povedal, čokoľvek! Len aby prerušil to ticho, ktoré ma doslova ubíjalo. Ale čo som mohla vlastne čakať? Hovorím mu, že ho milujem, ale mám snúbenca, takže nemôžeme byť spolu. Mala by som predsa milovať toho, s kým zostanem. Lenže ja som sa riadila tým, čo je správne. Čo by povedali ostatní, keby som len tak zrušila svadbu a opustila Patricka?

„Takže?“ Jeho hlas bol síce krásny zamatový, ale bol chladný, až mi prebehli zimomriavky po chrbte.

„Bude lepšie, ak na mňa zabudneš.“ Odvážila som sa zodvihnúť oči, no to som robiť nemala. Jeho oči boli plné žiaľu, až mi zovrelo srdce a po líci sa mi už spúšťali pramene sĺz. Práve sa hodlám opustiť toho, koho milujem. Toho, kto mi tých niekoľko dní vyznával lásku. Toho, s kým som bola skutočne šťastná.

Edward pevne zovrel viečka k sebe. Musím už odísť, neskôr to už nedokážem.

Prsteň som strčila do vrecka kraťasov. Podišla som tesne k nemu a chytila jeho tvár hladkú ako hodváb do dlaní. Ach, toto mi bude chýbať. On celý mi bude chýbať. Snažila som sa vychutnať si posledné chvíle s ním. Bez neho budem... opustená.

V momente otvoril oči a díval sa na mňa tými dvoma jazerami plnými tekutého zlata.

„Nikdy na teba nezabudnem,“ šepla som, hlas sa mi na konci zlomil. Postavila som sa na špičky a pritlačila svoje pery na tie jeho. Mojím telom prebehol prúd elektriny. Edward bozk prehĺbil, no cítila som v ňom smútok, ale aj lásku.

Neviem ako dlho sme sa bozkávali, naše jazyky spolu tancovali, čas pre nás nehral žiadnu úlohu. Boli sme len my dvaja, nič iné. No musím odísť.

Odtiahla som sa od neho a posledný raz sa mu zadívala do jeho nádherných očí.

„Milujem ťa.“ Musela som mu to povedať. Proste som mala tú potrebu mu to povedať.

Odstúpila som od neho a začala cúvať. Až som sa napokon k nemu otočila chrbtom a dala sa na útek. Po tvári mi stekali dva vodopády sĺz. Opustila som ho. Nechala som ho tam stáť samého. Prečo som to vôbec urobila? Chcela som všetko vrátiť späť, bolo by lepšie keby sa o tom vôbec nedozvedel, mala som mu len povedať, že musím odísť kvôli... Napríklad kvôli škole. Ale vlastne je leto, takže škola by nebolo práve najlepšie vysvetlenie. I tak, mohla som si vymyslieť čokoľvek iné, no tým, že som mu povedala pravdu som mu vlastne ublížila. Ranila som ho.

Zrada. To bolo jediné slovo, ktoré mi behalo hlavou.

Bežala som cez les, až som sa dostala na jeho koniec, kde sa začínala pláž. Nedokázala som ďalej ísť, lenže bála som sa, či za mnou nepôjde. Nedokázala by som sa mu ešte niekedy pozrieť do očí.

Kiežby som nikdy nespoznala Patricka...

Tá myšlienka mňa samú prekvapila. No sčasti to bola pravda. Patrick bol jedinou prekážkou v mojom vzťahu s Edwardom. No na druhej strane bez neho by som neviem kde bola. Iba vďaka nemu som bývala tam, kde bývam, iba vďaka nemu som mohla mať čokoľvek, na čo som si ukázala. Všetko vlastne financoval on.

Bezvládne som kráčala po pláži, nohy sa mi zabárali do piesku, po tvári mi stekali teplé slzy. Bola som vďačná za vode odolnú špirálu, inak by som teraz vyzerala ako strašiak.

Z diaľky som už zazrela hotel, preto som na chvíľu zastala sa zotrela si z tváre posledné slzy. Tie, ktoré sa mi nahrnuli do očí, som sa snažila nejako zastaviť, aby nepretiekli cez okraj. Potom som sa rýchlejším krokom pobrala do hotela, kde som rýchlo prešla okolo recepcie a baru, aby si nikto nevšimol moje uplakané červené oči. Dúfala som, že Mel sa išla niekam naposledy zabaviť. Keby ma takto uvidela, vypytovala by sa ma tak dlho, až by som jej všetko vyklopila, i keď by som nechcela.

Na schody som tentoraz nemala síl, preto som si počkala na výťah, ktorým to trvalo trocha dlhšie.

Bola som rada, keď som zapadla do prázdnej izby a zabuchla za sebou dvere. Konečne som bola ukrytá pred všetkými ľuďmi, mohla som sa vyplakať do vankúša. Jediné, čo mi v tom bránilo boli otvorené balkónové dvere. Chcela som ich aj zavrieť, lenže som na zábradlí zbadala obálku a na nej položenú jednu bielu ľaliu.

Pichlo ma pri srdci. Vedela som, od koho to je a bála som sa. Bála som sa, čo sa v tom liste dočítam. Bude mi v ňom vyčítať moju lož? Bude mi písať o tom, ako som ho veľmi zranila? Alebo sa chce len posledný krát rozlúčiť, keďže listy mi zanecháva výlučne v noci z nevysvetliteľného dôvodu.

S obavami a roztrasenými rukami som vzala list aj s kvetom, ku ktorému som si privoňala a potom ho odložila na bok. Opatrne som otvorila obálku, vytiahla z nej list a začala čítať.

Moje kamenné srdce taje pri tebe ako ľad,
no ty si sa ma rozhodla opúšťať.
Nezazlievam Ti to, jedinečná kráska,
jediné, čo k tebe navždy budem cítiť, je láska.

Edward Cullen

Na moju ruku zvierajúcu list dopadla slza, nasledovala ďalšia a ďalšia, až som sa nezvládla udržať na nohách a zviezla som sa po stene na zem. Kiežby bolo také jednoduché dať Patrickovi zbohom a vrátiť sa k Edwardovi. Na jednej strane som bola rada, že sa na mňa nehnevá, aspoň ako to napísal v liste. No na druhej strane mi zvieralo srdce pri predstave, že ho už nikdy viac neuvidím...

Melanie sa vrátila niekedy okolo jednej ráno. Ja som vtedy už ležala v posteli a tvárila sa že spím. Nevedela som zaspať, no niekedy nadránom sa mi to podarilo, ale iba na dve či tri hodiny, takže som vstávala bez akejkoľvek energie.

Dnes odchádzam. Už onedlho sa vrátim k Patrickovi a budem predstierať, ako neskutočne sa na tú svadbu teším. Popravde, bola to pre mňa cesta do krajiny plnej nešťastia a smútku. Zamilovala som sa do Edwarda a to sa už navrátiť nedá. Aké ironické. Milujem jedného očarujúceho mladíka, ktorého som stretla len pred pár dňami tu v Taliansku, ale idem sa vydávať za môjho terajšieho snúbenca. Sama som netušila, čo k nemu v skutočnosti cítim.

Len čo som dokončila rannú hygienu, vybrala som sa spolu s Mel na raňajky.

„Čo si taká smutná?“ spýtala sa, keď sme už sedeli pri stole a ja som len hľadela na jedlo na tanieri predo mnou. Absolútne som nemala chuť jesť.

Ďalej som len mlčala. Môj mozog si v tejto chvíli nedokázal vymyslieť žiadnu lož, až taká som bola vyčerpaná. Akoby som nespala niekoľko dní.

„Je to kvôli tomu, že sa ti nechce odísť?“ vyzvedala ďalej. Len som prikývla, pozrela sa na ňu a nasadila falošný úsmev, ktorý ma stál veľa energie. Potom som opäť sklonila hlavu.

„Bude mi to tu chýbať,“ šepla som.

Mel sa pousmiala. „To aj mne.“ Až na to, že jej to tu bude chýbať z iného dôvodu. Mne Taliansko bude chýbať iba kvôli nemu. Pre neho, pre našu lásku by som spravila čokoľvek, keby som zrušením nezradila toľko ľudí, mnohí by ma odsudzovali, že som Patricka na dovolenke podviedla a kvôli nejakému chlapíkovi zruším celú svadbu a všetko by vyšlo navnivoč. Všetky investované Patrickove peniaze do svadby by sa len rozplynuli ako prietrž mračien.

Lenže Edward nebol nejaký chlapík. On bol jediným, s ktorým som bola skutočne šťastná a prežívala som s ním krásne chvíle. Neustále mi venoval svoju pozornosť, neustále mi vyznával lásku.

A taktiež by som zrušením svadby veľmi ranila svoju mamu, ktorá si Patricka nesmierne obľúbila a na svadbu sa tešila i viac než ja, lebo po svadbe očakávala príchod nového člena do rodiny, čiže dieťa. Už asi rok po tom neskutočne túži a dokola o tom melie.

Budem sa musieť zmieriť s tým, že sa onedlho vraciam za Patrickom, vydám sa a budem s ním žiť po zbytok svojho mizerného života...

Na raňajky som do seba naliala jedine kávu. Potom sme išli s Mel späť na izbu, kde sme sa začali baliť. Všetko oblečenie som najprv povyberala zo skrine a porozkladala ho na svoju časť postele. Postupne som ho začala ukladať do kufra. Medzi oblečenie som vopchala i drevenú krabičku s nápisom Taliansko, ktorú som kúpila v obchode so suvenírmi. V nej sa nachádzali všetky listy od Edwarda. Nemienila som ich zahodiť, i keď by som na neho mala zabudnúť, lenže to ja nedokážem.

O necelú hodinu som bola pobalená. Zázrak, že som sa dokázala zbaliť do tých dvoch kufrov, keďže som si nakúpila oblečenie a nejaké suveníry i pre rodinu. Vždy odo mňa očakávali aspoň nejaký malý suvenír, tak hádam im to spraví radosť.

Okolo pol dvanástej sme spolu s kuframi zišli dole na recepciu, kde sme odovzdali kľúče od izby a mohli sme ísť. Všimla som si, ako zvláštne sa na mňa ten mladík na recepcii díva. Ani som sa mu nedivila, keďže každý deň som chodila v kraťasoch a obyčajnom tričku a dnes, práve dnes som mala na sebe jedny formálnejšie šaty, na nohách vysoké lodičky a vlasy vyčesané do drdolu. Keby ma Patrick uvidel v kraťasoch, iba by krútil hlavou, preto som sa obliekla do svojho zvyčajného oblečenia, ktoré nosím v San José. K tomu som už mala na ruke snubný prsteň.

Vyšli sme pred hotel aj s kuframi, kde sme čakali na náš odvoz na letisko. O jednej poobede nám letelo lietadlo, takže priletíme niekedy v noci. Patrick bude naisto spať, takže si budem musieť zavolať taxík. Vlastne, na letisku ich vždy stojí celkom dosť, tak stačí si len nejaký vybrať.

Za pár minút zastavil malý mikrobus troška ďalej od nás, bližšie k tomu lesíku. Prišli sme k nemu, vystúpil z neho ten istý chlap, ktorý nás doviezol aj sem. Zobral našu batožinu a uložil ju do mikrobusu. Následne sme doň nastúpil, tak sme nastúpili aj my dve.

Keď sa ten chlap vybral mikrobusom preč, stihla som si cez okienko všimnúť v lese postavu. Bol to on. Edward. Vedela som to vďaka jeho zlatým žiariacim očiam. Na sekundu mi srdce vynechalo úder. Zároveň ma to vydesilo, zároveň mi bolo smutno, že ho vidím naposledy.

Ako v mrákotách som sa za ním dívala, ako sa v diaľke postupne stráca.

„Čo ti je?“ vyrušil ma z premýšľania hlas Mel. „Vyzeráš, akoby si videla ducha.“ Ducha nie, ale svoju životnú lásku.

„Nič, len som si možno zabudla šampón, ale to predsa nevadí,“ povedala som, čo ma napadlo ako prvé a pokúsila sa o úsmev. Zožrala mi to, za čo som bola rada. Celú cestu sme už všetci mlčali, vrátane vodiča.

Vodič nás o pol hodiny doviedol na letisko, kde všetko prebiehalo normálne a o hodinu sme už sedeli v lietadle. Melanie si chcela pospať, preto som si ja sadla k okienku, aby som sa mohla z neho dívať von. Ona zaspala už po chvíli, no mňa to dívanie sa z okienka prestalo baviť po pár minútach, preto som sa pokúsila zavrieť oči. Nejakou záhadou sa mi podarilo zaspať a ja som si konečne mohla oddýchnuť.

***

Plávala som v mori, užívala som si krásny slnečný deň. Doplávala som k brehu a prebehla po horúcom piesku k osuške, na ktorej ležal Edward len v šortkách. Jeho bledá pokožka sa pod slnečnými lúčmi trblietala, akoby bol posiaty drobnými kúskami diamantov. Mňa to nijako neudivilo, predsa to k nemu patrilo.

Ľahla som si vedľa neho na osušku, zavrela oči a cítila, ako mi slnko príjemne hreje na koži. Milovala som tu len tak ležať vedľa neho a opaľovať sa, i keď sme sa obaja nedokázali nijako opáliť, stále sme boli bledí. Ja som mala už taký typ pokožky.

Vtom som ucítila čiusi ľadovú ruku na svojom krku. Hneď som otvorila oči a nado mnou uvidela jeho nádhernú tvár s tým dych berúcim úsmevom.

„Tak ako sa má moja manželka?“ spýtal sa a úsmev sa mi menil na ten lišiacky, ktorý som na ňom doslova zbožňovala.

Manželka... To oslovenie sa mi až príliš páčilo. Svoji sme boli len pár dní a užívali si medové týždne na jednom ostrove pri Taliansku.

„Pri tebe len úžasne,“ šepla som a široko sa usmiala. Edward sa ku mne sklonil a jemne ma pobozkal na pery. No po chvíli jeho bozky boli dravé, plné vášne. Ja som mu samozrejme bozky oplácala. Jeho ruka začala blúdiť po mojom tele. Keď som ucítila jeho dotyk na mojom stehne, zavzdychala som.

Rukami som mu zatlačila na hruď a donútila ho ľahnúť si na chrbát. Následne som si na neho sadla obkročmo a rukami prechádzala po jeho dokonalo vypracovanej hrudi. Až som zašla k lemu jeho šortiek. Edward zavrčal. V stotine sekundy sedel, jednu ruku mal obtočenú okolo môjho pásu a tlačil ma k sebe až tak, že medzi nami nebol žiaden priestor, delilo nás len pár milimetrov látky.

Dych sa mi zrýchlil, srdce bilo ako o život. Všade okolo seba som cítila tú jeho dokonalú vôňu, ktorá ma privádzala do vytrženia. No čo už, bol dokonalým manželom, lepšieho na svete niet.

Dívali sme si uprene do očí, medzi nami narastalo stále väčšie napätie, ktoré Edward preťal tým, že mi druhou rukou rozopol zapínanie vrchného dielu plaviek bez ramienok, čiže sa zapínalo len na chrbte.

Edward sa odtiahol, aby si mohol prezrieť moju obnaženú hruď. Jeho oči boli razom čierne ako tá najkvalitnejšia ropa. Túžil po mne. Vtom mi jazykom prešiel po krku, dekolte a až k prsiam. Hlavu som prudko vyvrátila dozadu a zavzdychala. Jazykom sa vrátil naspäť ku krku, kde som následne pocítila tupú bolesť.

V momente som otvorila oči a posadila sa. Po niekoľkých sekundách som si uvedomila, že to bol sen. V poradí už druhý. Sklamane som klesla do perín. I keď tie sny boli bludné – človek sa predsa nedokáže trblietať na slnku, ibaže ak by na seba vysypal plno trblietok –, mrzelo ma, že to bol sen. Kiežby to bolo skutočnosťou.

Pootočila som hlavu smerom doľava, kde spal Patrick. S povzdychom som sa postavila a vonku na balkón. Nebolo tu tak teplo ako v Taliansku, ale zato nebolo chladno. So založenými rukami na hrudi som sa dívala na tmavú oblohu osvetľovanú mesiacom, z ktorého postupne ubúdalo. Spomínala som si na talianske noci, kedy som sa dívala na celý mesiac. Aj spolu s Edwardom. Márne som chcela na to všetko zabudnúť a vrátiť svoj život do predošlých koľají, ale keď ma neustále prenasledoval vo snoch, nedalo sa to. Milovala som ho celým svojím srdcom. Ale Patricka už nie. Keď ma pobozkal Patrick, bolo to iné, ako s Edwardom. Žiadna elektrina, žiadna iskra.

Domov som sa vrátila už pred dvoma dňami. Snažila som sa tváriť, že sa v Taliansku nič nestalo. Snažila som sa predstierať radosť z návratu. No medzi mnou a Patrickom nebolo nič, povedala som mu, že do svadby nebude nič. Nedokázala som s ním teraz mať sex, keď som ho prežívala v snoch, avšak s iným mužom.

Presne šesť dní ostávalo do svadby a mňa čím viac sužovali obavy. Obavy z toho, či to zvládnem, či budem schopná povedať mu áno pred oltárom.

Vzala som spod postele tú drevenú krabičku z Talianska a potichu sa vybrala do obývačky. Zažala som svetlo a sadla si na gauč. Krabičku som si položila k sebe na gauč, vytiahla z nej listy od neho a začala si ich čítať, jeden po druhom. Pri každom krásnom slove o mne sa mi po tvári skotúľala slza. Jedine on mi tak vyznával lásku. Jedine on mi kúpil ľalie. Jedine jeho milujem.

Pri poslednom liste sa mi roztriasli ruky. Bolelo ma čítať tie listy, no zároveň ma dokázali zahriať pri srdci. Hlavou mi behali stále tie isté slová – jediné, čo k tebe navždy budem cítiť, je láska. S uslzenými očami som vrátila listy do krabičky a schovala ju zatiaľ pod gauč.

To isté som urobila aj včera, keď som sa zobudila priskoro a nedokázala som zaspať.

Práve bolo len pol piatej ráno a ja som nemala čo robiť. Preto som si z našej izby potajomky vzala oblečenie a pobrala som sa do kúpeľne na prízemí, aby som Patricka nezobudila. Nechcela som mu vysvetľovať, prečo už tak skoro ráno pochodujem po dome.

V sprche som si už rovno umyla aj vlasy, mala som až príliš veľa času, keďže dnes mám poslednú skúšku šiat a potom v sobotu sa už vydávam. Ostatné budúce nevesty sa toho veľkolepého dňa nevedeli dočkať, no ja som to už chcela mať dávno za sebou. No radšej by som utiekla do Talianska za Edwardom.

Nie! Musím už naňho zabudnúť. Mám predsa Patricka a onedlho bude mojím manželom, s ním budem potom žiť. Nemôžem každý deň čítať listy a smútiť za ním, za Edwardom. Áno, budem ho navždy milovať, ale keby som časom zabudla...

Ach, nevedela som si rady. Potrebovala som sa o tom s niekým porozprávať. Ale s kým? Patrick neprichádzal do úvahy. Ani mama, otec a ani Melanie – vyčítala by mi, že som jej o tom nepovedala skôr. I keď ona je jediná, s kým sa tak môžem porozprávať. Možno dnes po skúške šiat ju pozvem do kaviarne, kde by som sa jej snažila všetko vyrozprávať, aby mi poradila, čo mám robiť. Pretože ja sama to neviem.

Keď som už bola oblečená a namaľovaná, vyšla som z kúpeľne von a skontrolovala hodiny na stene. Tie ukazovali pár minút po šiestej ráno. Dokonalo využitý čas. Teraz by som normálne vstávala a iba sa chystala.

Prešla som do kuchyne, ktorá sa nachádzala hneď za rohom a začala pripravovať raňajky. Chladnička bola plná. Patrick nikdy nechodí nakupovať, len raz som mu dala lístok aj s tým, čo má kúpiť na jedno zložité jedlo, lenže potom mi vyvolával z obchodu, čo je vlastne čo.

Pousmiala som sa nad tou spomienkou. Je pravda, že s Patrickom som toho veľa zažila a celý ten čas som ho milovala. No nemusela to byť pravá láska, možno som bola len poblúznená. Na to som prišla, až keď som stretla Edwarda...

Počas toho, ako som pripravovala raňajky, prišiel Patrick.

„Dobré ránko, zlato,“ pozdravil ma a venoval mi jeden bozk pery. Snažila som sa nedať nič najavo a preto som sa usmiala.

„Dobré.“ Pokračoval som vo varení, ktoré som aj onedlho ukončila a už som kládla pred Patricka sediaceho za stolom tanier aj s jeho raňajkami. Ešte som pripravila pre nás oboch kávu a sadla si za stôl.

Pohrávala som sa s lyžičkou v šálke, keď sa ozval Patrick.

„Ty si nedáš?“ Na chvíľu prestal v jedení a odpil si z kávy. Mal rád čiernu bez cukru a mlieka. Ja som si vždy musela dať aspoň trocha mlieka.

Pokrútila som hlavou. „Nemám chuť.“ Patrick si ma premeral skúmavým pohľadom. Určite sa mu zdalo zvláštne, že som proste nemala chuť. Vždy som chcela všetko ochutnať. I to, čo som sama navarila.

Ďalej sa už však nepýtal. Len čo dojedol a dopil kávu, postavil sa s tým, že už musí ísť. Vraj má dôležitú poradu, ale dnes sa vráti skôr. Ešte ma pobozkal na rozlúčku, ako to robil vždy a odišiel. V dome nastalo hrobové ticho a ja som nemala čo robiť. Variť by som aj chcela, ale kto to potom zje? Ja určite nie a kým by Patrick prišiel domov, už by to aj stratilo tú pravú chuť.

Bezducho som si sadla na gauč a zapla televíziu...

Poobede okolo tretej ku mne prišla Mel peši a spolu sme išli mojím autom do svadobného salónu, kde neskôr mala prísť aj moja mama, ktorá tu už bola vyše týždňa a zariaďovala veci na svadbu namiesto mňa. Zatiaľ bývala aj s otcom v jednom Patrickovom byte, ktorý sa nachádzal v centre San José.

Cesta nám zabrala takú pol hodinu. Na parkovisku bolo ťažké nájsť nejaké voľné miesto, keďže sa tu nachádzalo aj jedno obchodné centrum. Napokon som ale nejaké našla. Síce trochu ďalej, ale aspoň niečo.

Melanie bola celá natešená. Ja som sa pokúšala zdieľať radosť s ňou, ale nešlo to. Proste som nemohla zabudnúť na Edwarda. Mladíka, ktorý mi z ničoho nič vstúpil do cesty a obrátil mi život naruby. Pousmiala som sa pri spomienke na naše prvé stretnutie.

V salóne ma už čakali aj so šatami. Boli nádherné a elegantné. Nevyžadovala som luxus, postačili by mi hocijaké obyčajné, ale Mel trvala na tom, že musím nejako Patricka reprezentovať a musím každého na svadbe očariť.

Dívala som sa do zrkadla, odkiaľ na mňa hľadela mladá slečna bez akejkoľvek emócie v tvári. Bola krásna, vyzerala ako socha.

„Bella, si v poriadku?“ vyrušil ma hlas Melanie. Ani som si nevšimla, že sa mi do očí nahrnuli slzy a jedna pretiekla cez okraj. Nenápadne som si zotrela slzu a už s úsmevom som sa obrátila na Mel a prikývla.

Ona sa na mňa ustarostene pozrela. Následne sa otočila na dve zamestnankyne.

„Necháte nás na chvíľku samé?“ opýtala sa ich, načo len prikývli a v okamihu zmizli. Mel ku mne podišla na malé pódium a chytila ma za ruky. „Bella, niečo ti poviem, ale prosím, prosím nehnevaj sa na mňa.“ Nastalo chvíľkové napätie. „Ja som tie listy čítala,“ priznala sa a mne div nevypadli oči z jamiek. Ona vážne čítala listy od Edwarda určené mne? Ale ako? „Viem, nemala som, ale kým sme boli v Taliansku, všimla som si, že si bola šťastnejšia, ako tu. A k tomu tie kvety, čo ti posielal... Raz som ich našla v tvojom kufri a, popravde, závidela som ti. Áno, závidela, aj keď si moja najlepšia kamarátka.“

Odmlčala sa a ja som sa snažila vstrebať, čo mi práve hovorila. „Mňa vtedy opustil Bill a snažila som si nájsť náhradu, svoju pravú lásku, zatiaľ čo ty si mala dokonalého snúbenca a k tomu si mala aj ctiteľa, ktorý ti ešte aj skladal básne!“ Pri tom rozprávaní rozhadzovala rukami. „Videla som ťa s ním. Viackrát. Bola si s ním šťastná. A až teraz som si uvedomila, že iba s tým mladíkom si bola skutočne šťastná a teraz si... smutná.“ Opäť ma chytila za ruky a uprene mi hľadela do očí. „A ja chcem, aby si bola šťastná. Vieš, po návrate ma čakal Bill doma a žiadal ma o odpustenie. Aj keď som ho nepustila do bytu, sedel pred dverami. Tri hodiny mi opakoval, ako veľmi ho to mrzí a ja... Ja som mu nakoniec odpustila, neprestala som ho milovať, snažila som sa len zabudnúť. Ak vážne toho mladíka miluješ, tak naňho nezabudni. Choď za ním!“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. Potešilo ma, že je opäť s Billom a že je šťastná. No bolo toho na mňa veľa.

Musela som sa zopárkrát nadýchnuť, až potom som prehovorila.

„Zabudla si na jednu vec. O šesť dní sa vydávam!“ vykríkla som hystericky a vytrhla si ruky z tých jej. „Nemôžem si len tak náhle zrušiť svadbu! Vieš čo by si o mne ostatní pomysleli? Vieš ako by som ranila mamu, otca a hlavne Patricka?“ To som už nezvládala a nechala emócie vyplávať na povrch. Po tvári mi stekali slzy, nemala som už ani síl zastaviť ich.

„Ach, Bella,“ šepla a objala ma. To som potrebovala. Objatie. „Je predsa jedno,“ pokračovala Mel, „čo si o tebe ľudia pomyslia. Tvoji rodičia by ťa mali pochopiť a Patrick... Ak ťa skutočne miluje, nechá ťa ísť.“ Odtiahla som sa od nej s pochybnosťami v očiach. „On je silný chlap, zvládne to.“ Znova sa na mňa usmiala.

Potiahla som nosom a zotrela si slzy. „Takže ho mám opustiť a ísť za Edwardom?“ Mel len prikývla. Párkrát som zaklipkala očami. To bolo to, čo som chcela urobiť už skôr, lenže nemala som dosť odvahy a síl.

„Ak skutočne toho Edwarda miluješ a aj on teba, tak za ním choď. Hneď dnes! O ostatné sa neboj, o to sa postarám ja,“ ubezpečila ma.

Začala som si to uvedomovať. Pôjdem za Edwardom! Vrátim sa do Talianska a budem dúfať, že mi odpustí moju lož. Nad inou variantou ani nechcem uvažovať. Proste tam pôjdem.

„Ďakujem,“ šepla som a pevne ju objala. Len čo som sa odtiahla, po tých pár dňoch som sa skutočne usmiala. Žiadna faloš. Rýchlo som si v kabínke vyzliekla svadobné šaty a spolu s Mel sme sa pobrali na odchod. Ešte som tým dvom predavačkám povedala, že tie šaty nechcem. Neviem, čo si pomysleli, no teraz som musela ísť čo najskôr domov. Mel sa ponúkla, že mi pomôže s balením a že si nejaké veci môžem potom odložiť k nej. Predsa si do Talianska nevezmem všetko.

Doma sme rýchlo vytiahli všetky kufre a pobalili moje veci. Väčšinu drahých a luxusných šiat som nechala v šatníku, zvyšok som si balila do dvoch kufrov – jeden do Talianska, druhý dočasne k Melanie. Všetky svoje úspory, ktoré som si schovávala v jednej zásuvke v šatníku som si dala do kabelky.

Potom sme spolu ešte rýchlo hľadali na internete let do Talianska. Na dnešok tam bol už len jeden a to aj s prestupovaním v nejakom štáte v Európe. A odlieta o siedmej večer, takže tam priletím niekedy nadránom. Už len potom budem musieť nejako Edwarda nájsť, i keď teraz som nevedela, kde vôbec začnem.

Melanie sa ma potom ešte na Edwarda vypytovala a ja som jej o ňom doslova básnila. Nie doslova básnila, ale o ňom sa inak ani hovoriť nedalo. Bol predsa milý, tolerantný, milujúci,... Proste jedným slovom – dokonalý.

Následne som odviezla Mel domov aj s jedným mojím kufrom a potom som sa vrátila domov. Kufor do Talianska som mala skrytý v skrini v predsieni. Každú chvíľu už mal prísť Patrick a ja som si v hlave opakovala, čo mu poviem. Nervózne som pochodovala po obývačke, keď som začula kľúče a následne otvorenie a zabuchnutie dverí. O pár sekúnd som uvidela Patricka, ako vchádza do obývačky s úsmevom na perách, no len čo zbadal môj vážny výraz, úsmev sa vytratil.

„Deje sa niečo?“

Podišla som k nemu pár krokov.

„Patrick, ja...“ Totálne mi všetko vyfučalo z hlavy. Sakra! „Musíme sa rozísť,“ šepla som a vnímala každý mimický pohyb jeho tváre. Nechápavý výraz vystriedal šokovaný. „Prosím, nehnevaj sa. Mám ťa rada, ale už to nie je tak, ako kedysi. Ja som...“

„Spoznala si niekoho iného,“ skočil mi do reči. „V tom Taliansku, že?“ Jeho tón sa menil na naštvaný. Len som prikývla. „Vedel som, že ťa tam nemám púšťať!“

„Vážne ma to mrzí, ale zaslúžiš si lepšie dievča, ako som ja.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nevedela som, že opustiť ho nebude také jednoduché. „Prepáč, že ti to hovorím takto neskoro, ale neviem ako dlho by nám vydržalo manželstvo.“ Patrick si prešiel rukami po tvári.

„Bella, ty ma predsa nemôžeš opustiť,“ povedal už jemnejšie.

„My sa k sebe nehodíme. Teba bavia firemné večierky a miluješ jedine luxus, ale mňa to popravde nikdy nebavilo. Ale verím, že raz nájdeš tú pravú.“ Pokúsila som sa o úsmev. No on to nevedel nejako prijať, stále len krútil hlavou.

Podišla som k nemu a vtisla mu do ruky zásnubný prsteň. Naposledy som ho letmo pobozkala na líce.

„Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobil.“ Díval sa na mňa tými modrými očami, ktoré boli plné bolesti. Už som tu nedokázala dlhšie ostať, preto som prešla po schodíkoch do predsiene, vybrala svoj kufor a kabelku a pobrala sa preč. Čakalo ma ešte plno schodov, než zídem až k ceste. Len na jedno som zabudla – na odvoz. Preto som si čo najrýchlejšie zavolala taxík.

Za ten čas, kým príde, som sa snažila dotrepať nejako ten kufor dole. Aj sa podarilo. Keď už taxík prichádzal, vyšiel z domu Patrick.

„Bella, neodchádzaj!“ kričal. Otočila som sa smerom k nemu.

„Prepáč,“ šepla som, i keď som nevedela, či ma počul.

Z taxíka vystúpil postarší pán, vzal mi batožinu a dal ju do kufra auta, zatiaľ čo ja som sa usadila na zadné sedadlo. Videla som Patricka, ako bezmocne tam stojí. Vážne som ho ranila.

Onedlho už pán sedel na svojom sedadle a po tom, čo som mu povedala, kam ma má odviezť, sa vybral taxíkom preč. Videla som, ako náš – teda, už len jeho – dom mizne v diaľke. Pretrela som si oči. Aspoňže to mám za sebou...

***

Už po druhý raz som letela do Talianska. A ako som očakávala, prileteli sme niekedy okolo štvrtej ráno. Na letisku v Olbie som si našla taxík, ktorý ma doviezol až do Porto Cervo. Zato bol pridrahý. Chlapíkovi som dala peniaze a vystúpila z taxíka. Vysadil ma pri tom hoteli, kde sme s Mel boli ubytované. Síce nebol najlacnejší, ale aspoň nebudem musieť po meste behať aj s kufrom.

Došla som na recepciu toho hotela, kde bol ten istý mladík. Pravdepodobne ma spoznal. No vedel po anglicky, čo mi vyhovovalo. A tiež som bola rada, keď mi oznámil, že majú ešte nejaké voľné izby, preto som neváhala a vzala jednu na jeden deň s tým, že sa ešte rozhodnem, ako dlho sa zdržím.

Na izbe som nechala kufor a hneď som sa aj pobrala hľadať Edwarda. Ale len čo som vyšla z hotela, nevedela som kam mám ísť. Ako možnosť číslo jeden ma napadol bar. No keď som si spomenula na náš útes, niečo mi nahováralo, že práve tam bude. Preto som si vyzula lodičky a ešte v tým formálnejších šatách sa pobrala na pláž. Spočiatku som chodila, ale potom som sa pustila do behu, aj keď šaty mi to veľmi nedovoľovali.

Trvalo dlhšie než som došla vôbec k tomu lesu. Už len prejsť cezeň a budem na tom útese. A keďže v lese nebolo najlepšie chodiť naboso, obula som si lodičky, i keď aj to nebola dobrá voľba. No nemienim sa vrátiť späť na hotel a prezuť sa.

Prechádzala som cez les a pociťovala som čoraz väčšie napätie. Keď som konečne vyšla z lesa na útes vydýchla som si. Obloha už nebola taká tmavá, začalo sa rozvidnievať, čiže každú chvíľu už malo vyjsť slnko.

Avšak vtom som zbadala jeho. Moju životnú lásku. Stál na konci útesu otočený chrbtom ku mne, čiže ma nemohol vidieť.

„Edward,“ vydýchla som, ale to predsa nemohol počuť. Napriek tomu sa otočil smerom ku mne s udiveným výrazom v tvári.

„Bella?“ Neváhala som ani chvíľu, zhodila som zo seba lodičky a po tráve sa rozbehla smerom k nemu. On tam len naďalej stál, akoby neveril, že som tu. Sama som neverila, že ho vážne vidím. Už len dúfať, že mi odpustí...

Okamžite som sa mu vrhla okolo krku. Do nosa ma udrela jeho omamná vôňa a ja som si bola na sto percent istá, že nesnívam. Edward sa najprv ani len nepohol, no potom som pocítila, ako sa jeho ruky obmotali okolo môjho tela a pevne ma k sebe pritisol. Nos mi zaboril do vlasov.

„Bella,“ šepol a ja som na šiji pocítila jeho dych. Od radosti mi až začali stekať po tvári slzy. Edward sa v momente odtiahol. Chcel niečo povedať, no ja som ho predbehla.

„Prosím, odpusť mi, že som ti klamala.“ Dívala som sa do jeho zlatých očí prekypujúcich láskou, no zbadala som v nich aj obavy, ktoré sa hneď aj vyparili.

„Bella, ja ti predsa nemám čo odpúšťať. Nikdy som sa na teba nehneval a v podstate si mi neklamala, nikdy som sa nepýtal, či máš priateľa. Ty si len zatajovala pravdu.“

„Vážne sa nehneváš?“ opýtala som sa. On sa len krásne usmial a pohladil ma jednou rukou po tvári.

„Nehnevám. Nemám dôvod.“

Nemohla som byť šťastnejšia. Predsa som tu s ním a už nám nič nebráni v našom vzťahu.

„Rozišla som sa so snúbencom,“ uviedla som ho na pravú mieru. „Milujem jedine teba.“ Navzájom sme si hľadeli do očí. Neváhala som a pritisla som sa mu na pery. Telom mi prebehol prúd elektriny. To bol dôkaz, že on je ten pravý.

„Aj ja ťa milujem,“ povedal pomedzi bozky. No potom sa odtiahol. „Len je tu ešte jedna vec...“ Nestihol dohovoriť, pretože práve slnko vychádzalo na oblohu a stalo sa to, čo v sne.

Edwardove odhalené ruky a aj tvár sa začali trblietať. Nevedela som, či znova nesnívam, lenže toto nebol sen.

Odstúpila som od neho.

„Čo... Čo sa to s tebou deje?“ Hlas mi vyskočil o pár oktáv vyššie. Edward sa nadýchol a vydýchol.

„Chcel som ti to povedať už minule, ale nedala si mi šancu.“ Odmlčal sa. „Hlavne sa, Bella, nevyľakaj.“ Vyľakaná som bola už dosť. Predsa to, že sa jeho koža na slnku trblieta je nemožné! „Ja som... Som upír,“ šepol.

Čože? Upír? To si zo mňa robí srandu? Ale v momente ma napadlo, že má možno nejaký psychický problém. I keď to trblietanie nijako nevysvetľovalo. Možno ma len zrak klamal.

„Edward, to bude dobré,“ snažila som sa ho upokojiť. „Nejako to zvládneme. Nájdeme dobrého lekára a...“ Nedopovedala som, pretože ma prerušil.

„Myslím to vážne!“ zavrčal a mne na koži vybehli zimomriavky. Vtom už nestál na tom mieste. Otočila som sa okolo svojej osi a zahliadla ho pri lese. Nechápala som tomu. Ako sa tam tak rýchlo dostal? „Nevšimla si si to? Dokážem sa rýchlejšie hýbať, mám dokonalý zrak, čuch i sluch. Slnko nás nespáli, ale počas dňa nevychádzam von, každý by si nás všimol.“ To teda všimol. Vyzeral trocha ako chodiaca disko guľa. Lenže na srandu teraz nie je čas. „A som nesmierne silný.“

Náhle vytrhol strom aj s koreňom zo zeme hodil ho ako šípku do mora. Ako? Veď to nedokáže nikto!

Otočila som sa, pretože zmizol na kraj útesu.

 „Som upír. Som netvor. Nezabíjam však ľudí, ale zvieratá.“ Otočil sa smerom ku mne a trocha sa priblížil. Naháňal mi strach. Díval sa na mňa očami čiernymi ako noc. Presne ako zo sna. Žeby sa mi moje podvedomie snažilo niečo naznačiť? A k tomu tá tupá bolesť v krku... Žeby ma pohrýzol?!

„Nepribližuj sa ku mne!“ vykríkla som vydesene. Edward razom zmeravel a narovnal sa.

„Bella, nemusíš sa ma...“ Snažil sa ma upokojiť, ale čo si myslel? Že ho vypočujem a vrhnem sa mu okolo krku? Musel počítať aj s inou možnosťou. Lenže ja som s niečím takýmto ani náhodou nepočítala.

„Daj mi pokoj!“ prerušila som ho a dala sa na útek. Rýchlo som vzala do rúk lodičky a utekala lesom, až na pláž smerom do hotela. Bála som sa, či ma neprenasleduje, či ma nechce zabiť. Upír. Kristepane, to v dnešnej dobe existujú upíri?

Bola som rada, keď som sa zavrela na izbe. I keď som skontrolovala dvere a balkón, vedela som, že by sa sem dostal...

Pobyt som si predĺžila na niekoľko dní, počas ktorých som uvažovala len nad Edwardom a nad tým, čím je.

Po celý čas som si myslela, že Patrick je prekážkou v našom vzťahu, avšak bola som na omyle. Jeho pravá podstata je prekážkou. Neviem, či to dokážem prijať...

Ale, no tak, Bella! Kvôli nemu opustíš Patricka, vykašleš sa na všetkých a teraz takto trucuješ? Veď ho miluješ a je jedno, či je upír, či je vlkolak alebo neviem čo! Musíš ho tak prijať!

Moje druhé ja so mnou viedlo vnútorný boj. Lenže malo pravdu. Stále som Edwarda milovala. Aj keď je upír – nejaké bájne stvorenie, naďalej som ho milovala. Bol mojou životnou láskou.

Sakra, musím ísť za ním!

Pripadala som si naozaj hlúpo. Celá natešená prídem za ním, vyznám mu lásku, povie mi o sebe pravdu a ja zbabelo utečiem. Hlúpa, hlúpa Bella!

Počkala som si, až vonku bola tma, takže po troch dňoch premýšľania som sa v noci vybrala za ním. Tentoraz som sa neponáhľala. I tak som si musela premyslieť, čo mu vlastne poviem.

Prepáč, že som vyvádzala. Stále ťa milujem, aj keď nie si človek.

Tak to by bolo teda „úžasné“. No bola to pravda. Zbytočne som vyvádzala a iba kvôli tomu som tri dni strávila na izbe.

Čakala som, že ho na útese nájdem, lenže nebol tam. Sklamane som sa obzerala, lenže nikoho niet. Došla som až na kraj útesu a zadívala sa na to krásne more. Kiežby tu bol, ani nevie, ako mi chýba. I keď sa ho stále trocha bojím...

„Čakal som tu na teba,“ ozval sa známy zamatový hlas. Prudko som sa otočila a zahliadla jeho, tesne pri lese. Vydal sa pomalým krokom ku mne, až bol takmer u mňa, no bola medzi nami metrová vzdialenosť.

„Prepáč.“ Na viac som sa nezmohla. „Áno, bola som hlúpa a zbytočne som vyvádzala,“ priznala som a založila si ruky na hrudi.

„Takže sa ma nebojíš? Prijala si to, čím som?“ opýtal sa a čakal na moju odpoveď, ktorú som trocha zvažovala.

„Nebojím sa ťa. Neublížiš mi. A nevadí mi, čím som. Nech si kľudne aj vlkolak, stále si tým Edwardom, ktorého milujem.“ Zodvihla som hlavu a odvážila sa mu pozrieť do očí.

„Vlkolak teda nie som. Ale ver mi, tí smrdia. Upíri sú lepší,“ zasmial sa. No potom zvážnel. „Takže i to sme prekonali?“ Trocha sa ku mne priblížil a mne sa z jeho vône podlamovali kolená.

Iba som prikývla a hypnotizovala jeho pery, ktoré sa ku mne približovali. Kašľať na to, že je upír. Milujem ho! A to neskonale.

„Milujem ťa,“ stihol povedať pred tým, než sa mi prilepil na pery tými svojimi.

„Milujem ťa,“ šepla som a vžila sa do toho bozku.

Neviem, čo bude ďalej, ale to ma nezaujíma. Hlavné je, že sme teraz spolu a že sa navzájom milujeme...

Dúfam, že sa Vám poviedka páčila. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I love you, but we can't be together... - 3. časť: