Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Jacobova premena

22.08.2010 (15:00) • NatalieCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 2668×

„Jacob, si v poriadku?“

Bella ma opatrne a zľahka chytila za plece, akoby očakávala, že sa aj pod tým najjemnejším dotykom zložím k zemi.

Celé telo mi zalial studený pot. Hnev, ktorý som cítil voči Mikeovi sa premieňal na čosi neznesiteľné. Zlosť - to bolo slabé slovo. Ja som nepríčetne zúril.

Bella mi vydesene siahla na čelo. „Veď ty horíš.“

„Asi by som mal ísť. Necítim sa dobre,“ povedal som to najvhodnejšie, čo ma v tej chvíli napadlo.

Ak by som ostal dlhšie... Dlhšie s ním. Asi by som... Neviem, čo by som urobil, ale jemu by sa to určite nepáčilo.

Bez jediného slova som vyštartoval k východu. Po celej chodbe sa rozliehal krik ľudí zo sály. Nechápem, na čo tam vlastne šli. Na čo tam šiel Mike? Ak nezvládne pozerať jeden posratý horor, mal si kúpiť vstupenku na Chipmunkov. Bože, ako ja toho debila neznášam!

Zaťal som ruky v päsť a rozbehol som sa nočnými ulicami Port Angeals. Mohol som si zavolať taxík, mohol som počkať na najbližšej zastávke na autobus, mohol som urobiť veľa vecí, no mne nič z tohto nevyhovovalo. Bežal som.

Všetko mi nesmierne vadilo. Aj stromy okolo mňa. Neznášal som ich protivný šum.

Mal som potrebu, všetko rozmlátiť. Dostať zo seba tú neovládateľnú zlosť.

A tak som bežal. Utekal som pred tým. Čo iné som mal robiť?!

„Prepána, Jake, čo sa stalo?“ vystrašene zvolal Billy potom, čo som rozrazil vchodové dvere. Lapal som po dychu. Ruky sa mi triasli a nohy podlamovali. Cítil som sa ako v ohni.

„Ja neviem... Neviem,“ mrmlal som stále dokola.

Meravo som stál vo dverách a nedokázal som sa odtiaľ pohnúť. Billy položil poloprázdnu fľašu piva na drevený stolík a dotlačil svoj vozík až ku mne.

„Chlapče, upokoj sa. Všetko je v poriadku.“ Chytil ma za ruku. Bez váhania som sa mu vytrhol. „Nie, nič nie je v poriadku.“

„Čo sa stalo?“ Bezradne ma prepaľoval pohľadom.

Nevedel som, ako to vysvetliť.

„Mal si už niekedy pocit, že potrebuješ niekoho poriadne zmlátiť, inak asi vybuchneš?“

Jeho pohľad sa zmenil. Bolo v ňom akési pochopenie.

„Choď si ľahnúť. Si chorý, Jake. Odpočiň si...“

To má byť odpoveď? Naštvane som zabuchol dvere a odpochodoval do kuchyne. Otváral som jednu skrinku za druhou a prehraboval sa v nich. Teplomer. Kde je ten debilný teplomer?

„Ak hľadáš teplomer je na poličke v kúpeľni,“ ozval sa spred televízora Billy.

Ako vedel, čo hľadám?

Vletel som do kúpeľne a schmatol teplomer. Priložil som ho na moje rozpálené telo a po stene som sa zosúval až na podlahu.

5 minút. Mne to ale prišlo, ako 5 hodín. Neviem, či som niekedy v živote trpel hyperaktivitou, ale práve teraz som sa ani v najmenšom nedokázal upokojiť.

Vytiahol som teplomer a zízal naň s ústami otvorenými do korán. 43 stupňov celzia. Potriasol som ním a opäť ho strčil pod tričko. Zasa 43 stupňov. To sa mi snáď zdá! Obracal som ho medzi prstami, ako by som dúfal, že na ňom nájdem nejakú chybu, ktorá by vysvetľovala odmeranú teplotu.

„Billy?“ zakričal som smerom do izby.

„Áno?“

„Pri akej teplote sa zomiera?“

„41 až 42 stupňov. Prečo?“

„No super,“ zamrmlal som si popod nos.

„Prečo?“ zopakoval svoju otázku Billi, kým som sa štveral z kúpeľne. Dvere boli staré a nedali sa poriadne otvoriť.

Hodil som mu teplomer. Ani naň nepozrel. „Je pokazený.“

„To vieš z toho, že si sa ho dotkol?“

Hodil na mňa nechápavý pohľad.

„Čo mi tajíš, Billy?!“

„Nič,“ odvrkol.

„Aha, dobre,“ odvrkol som tiež a opäť som sa zabuchol v kúpeľni.

Zhodil som zo seba šaty a pomaly som vliezol do sprchy. Pustil som na seba ľadovú vodu, no popravde mala byť ľadová, ale ja som bol tak rozhorúčený, že sa mi zdala teplá ako v termálnych kúpaliskách.

Plne som sa na ňu sústredil len pár minút. Čo mi vírilo v hlave? No predsa Billy. Tak hrozne ma vytáčal. Vlastne aj ten drsný uterák, ktorý som si práve omotal okolo pása, ma nesmierne vytáča.

Zastavil som príval vody a vykročil na plávajúcu podlahu. Napriek tomu, že jediné, čo som na sebe mal, bol ten drsný uterák, bolo mi hrozne horúco. Najmä kvôli dlhým vlasom z ktorých mi ešte v malých množstvách kvapkala voda.

Už dlhšie som uvažoval nad tým, že si s nimi niečo spravím a teraz ja na to vhodná príležitosť.

Podišiel som k zrkadlu a z poličky som vzal dlhé nožnice. Pevne dúfam, že mám nejakých predkov kaderníkov. Nerád by som sa dokaličil.

Trvalo dlho, kým som bol konečne spokojný so svojím výzorom. Cvak tu, cvak tam a viac, ako polovica vlasov bola fuč. Usmial som sa nad svojou šikovnosťou. Ja viem. Občas som trocha namyslený, ale koho to trápi? Mňa teda nie...

„Myslím, že teraz sa na teba bude lepiť veľa otravných múch,“ predniesol jedno zo svojich prísloví Billy, keď som sa mu ukázal s novým účesom.

„Tým si chcel určite povedať, že na mňa budú letieť všetky baby,“ preložil som do novodobého jazyka.

„No niečo také.“ Usmial sa a rukou mi naznačil, aby som si k nemu sadol.

Ľahol som si na sedačku tak, že hlavu som mal pri Billiho vozíku.

„Už je ti lepšie?“ opýtal sa.

„Áno, prepáč. Neviem, čo to do mňa vošlo.“

„Nelám si s tým hlavu.“

Obaja sme sledovali nejakú komédiu, ktorá práve šla v telke, no ja len jedným okom. Musel som uznať, že dnes toho na mňa bolo až priveľa. Ani nie o 10 minút som zaspal.

Keď som sa zobudil, mal som na sebe Billyho prikrývku a z kuchyne sa niesla príjemná aróma zapekaných zemiakov, ale to nebolo jediné. Billy s niekým telefonoval.

Aj napriek tomu, že som vstával, ako najpomalšie som vedel, trocha sa mi zakrútila hlava. Prešiel som až k pootvoreným dverám a oprel sa o zárubňu.

„Je to vážne. Mám taký pocit, že už to nebude dlho trvať. Sam, okamžite sem príď.“

Opäť ma zalial nový príval zlosti. Vtrhol som do kuchyne a vytrhol Billymu telefón z ruky.

„S kým voláš?“

„Ja...“

„Čo to tu na mňa hráte?! Prečo Sam?! Čo on so mnou má?“ nedokázal som zastaviť príval otázok.

„Nič, Jacob. Je to iba nedorozumenie.“

„Jake,“ ozval sa hlas v telefóne. Priložil som si ho bližšie k uchu. „Upokoj sa. Nechceme predsa, aby si niekomu ublížil. Choď niekde na voľné priestranstvo. Nebuď pri Billym, dobre? My o chvíľu prídeme!“

„Čo to má byť?“ opýtal som sa rozhorčene Billiho. Telefón som zvieral tak pevne, až mi pomaly praskal v rukách.

„Čo to má byť?“ zvrieskol som znova a hodil telefón o stenu.

Billy sa zľakol, ale nedal to na sebe príliš vedieť. Len naďalej mlčal. Po chvíli sa konečne ozval.

„Oni ti pomôžu. Prosím. Prestaň.“

Nachvíľu som sa ako tak upokojil. Vletel som do svojej izby a cez balkónové dvere vybehol na malú terasu. Preskočil som zábradlie a utekal smerom k lesu. Neviem, čoho všetkého by som bol schopný, ale ak by som Billymu niečo spravil, neodpustil by som si to.

Ruky sa mi triasli a srdce bilo ako o preteky. Sledoval som stromy predo mnou, keď sa z nich vynorili štyri postavy. Zastal som a oni vykročili ku mne. Pomaly som začal cúvať.

„Prosím, nechaj nás pomôcť ti,“ zvolal Sam.

„Jediné, čo chcem je, aby ste ma nechali na pokoji.“

Už ich odo mňa delilo iba pár metrov. Embry priskočil ku mne. „Jake, to som ja. Nemusíš sa báť. Všetko bude v poriadku.“

„Embry, nie tak blízko. Odstúp od neho,“ prikázal Sam.

Embry poslúchol.

Stáli sme oproti sebe. Nikto sa ani len nepohol.

„Na čo tu čakáme?“ zavrčal som. Nikto neodpovedal.

„Tak na čo tu kurva čakáme?“

Prerývane som dýchal. Všetko ma tak neznesiteľne bolelo. Mal som pocit, že to už nezvládnem. Veď ja som sa nedokázal ani pohnúť.

Všetci do jedného mi hľadeli do očí, len Sam pozeral niekam cezo mňa. „Sú tam ľudia. Musíme do lesa. Ak sa to stane tu, mohli by to vidieť.“

„Čo sa stane?“ nútil som ho k odpovedi.

„Poď pôjdeme,“ povedal Quil a jednou rukou ma ťahal za sebou.

Vôbec som netušil, kde sa nachádzam. Bol som tak dezorientovaný, že jediné, čo som dokázal vnímať boli husto rastúce stromy okolo a hluk. Hrozný hluk.

„Bolí to. Prečo to tak bolí?“ Quil mi pustil ruku a ja som si obe priložil na spánky.

„Nechajte ho,“ povedal Sam a všetci odo mňa o pár krokov odstúpili.

Môj pohľad bol iba ako nedokončený film. Videl som iba malé záblesky z toho, čo sa okolo mňa dialo. Mal som pocit, že sa nevmestím do vlastnej kože, že sa vo mne každá jedna bunka mení a pritom robí tak hrozné škody, že ma pomaly zabíja.

Prosím, nech to už skončí!

„Trvá to príliš dlho. Musíme ho nejako rozzúriť.“

„Ale ako?“

„Hej počuj. Jake! Čo Bella?“ ozval sa Quil a ironicky sa pousmial, „počul som, že je to riadna šľapka.“

„Čo si to povedal?“ zavrčal som.

„Povedal, že tá malá cundra lezie do postele s každou pijavicou, ktorú uvidí,“ dopovedal Embry.

„Snažíte sa ma vytočiť? Lebo zatiaľ sa vám to dobre darí,“ vrieskal som po nich, ako najviac som vládal. Celý som sa triasol. Ešte väčšmi, ako pred tým.

„Hej, Jacob, skoro by som zabudol,“ ozval sa tentoraz Paul, „nelezie do postele len s pijavicami. Poviem ti, že na mne sa vyriadila ako dračica!“

Tak toto už bola posledná kvapka. Rozohnal som sa po ňom päsťou. Uhol sa.

„Prestaňte! Nechajte ma konečne na pokoji!“

Akoby som to ani vôbec nebol ja. Zrazu som sa ani necítil ako ja. Akoby som všetko okolo seba vnímal akosi inak z iného pohľadu. Akoby som bol... Zviera?

...moje shrnutie...

_______________________________________________________________________________________________________________

Prosím o komentáre. Beriem aj kritiku. Jednorázovky nepíšem často a viem, že nie som dokonalá. No kto je?! :D

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Jacobova premena: