Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Kto z koho! - 1. časť

27.09.2010 (15:45) • tapta • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1046×

Kto z koho! - 1. časť

Bella

Pozerám sa do očí upírovi, ktorý by moju rodinu najradšej zabil. Videla som v nich opovrhovanie a krvilačnosť. Keď som ho prvý krát stretla, už vtedy mi bol odporný a teraz sa k odpornosti pridala aj obrovská nenávisť, ktorá sa každou sekundou stupňuje, čím ďalej tým viac. On sa na mňa ešte opovažuje slizko usmievať? Videla som ho, ako keby v červenej clone. Roztrhám ho a potom tie kúsky ešte rozštvrtím, na ešte menšie kúsočky a potom ešte aj tie miniatúrne kúsočky rozkúskujem, že to človek ani voľným okom neuvidí. Až potom môžem tie mikrokúsočky upáliť s čistým svedomím.

Neovládla som sa a začala som vrčať. Edward ma chytil okolo pliec a snažil sa ma upokojiť, ale ani jemu sa to úplne nepodarilo. Hoci som prestala vydávať zvuky ako rozzúrené zviera, ale stále som videla svoje okolie zahalené v červenej farbe. Odrazu svoj pohľad otočil na moju dcérku. Cítila som, ako môj manžel sebou mykol. Pozrela som sa mu do tváre a videla som mu v očiach to isté odhodlanie po Arovej smrti, ako túžim ja. Chcela by som vedieť načo myslel, ale bola som si vedomá toho, že Edward by mi to nepovedal. Mohla som si len domyslieť, že z mojej dcérky si chce urobiť nejakého pokusného králika. Už len tá predstava vo mne vyvolávala, takú chuť po jeho smrti, že na malý okamih ma to až zarazilo.

Stáli sme dve skupiny bojovníkov oproti sebe. S nami boli upíri, ale aj vlkolaci a na druhej strane lúky sa pripravovala na boj Volturiovská garda a pár upírov, ktorí sa k ním pridali dobrovoľne. Boli v značnej prevahe a ich pohyby, ktoré dokazovali, že na boj sú cvičeni a pripravení, kedykoľvek zaútočiť. Samozrejme, že som sa bála, ale práve teraz vo mne vyhrával pocit po zabíjaní a hlavným mojim cieľom bol Aro a Demetri.

Preto Demetri, lebo keby sa náhodou niečo pokazilo a mi padli v boji, aby moja Renesmé mohla žiť prekrásnu večnosť bez strachu o svoj a Jacobov život. Teraz som šťastná, že som ho nezabila, keď som sa dozvedela, že sa otiskol do mojej dcéry. Chudáčik Seth, ktorý to schytal za neho.

Radšej som už prestala na to myslieť a snažila sa, čo najviac rozšíriť svoj štít. Veľmi sa mi to nedarilo. Rozprestrela som ho iba na meter okolo seba. Dookola som to skúšala, ale každým mojim pokusom sa rozšíril, iba o milimeter, alebo keď som sa psychicky cítila byť slabá, tak sa o centimeter stiahol. Hnevala som sa sama na seba, že som taká slabá, že nedokážem ani ochrániť svoju rodinu, ktorú milujem nadovšetko na svete. Prečo som len vtedy musela ísť s  Renesmé a Jacobom na tu lúku? Nič s toho by sa nemuselo stať. Ale minulosť nezmeníš, môžeš len dúfať v lepšiu budúcnosť.

Cítila som to napätie vo vzduchu, ktoré by sa dalo aj krájať. Verím v to, že máme nejakú šancu vyhrať. Na svojej strane máme tiež dosť veľa talentovaných upírov. Len keby teraz s nami bola Alice s Jasperom, ale rozumiem tomu, že sa chceli zachrániť. Ale znamená to, že nemáme žiadnu šancu? Ale prečo by tu posielali svojich priateľov? Znamená to niečo viac? Že nám tým dávajú nádej, ktorú potrebujeme? Ale som šťastná, že sa zachránia aspoň oni, časť mojej rodiny.

„Edward?" až jeho meno ma prebralo z rozmýšľania.

Volal ho Aro. Silno ma objal, pobozkal na čelo a to isté zopakoval s našou dcérkou, ktorá sedela na chrbte vlkolakovi a môjmu najlepšiemu kamarátovi. Videla som, ako jej po tváričke blúdi jedna slza. Edward jej ju zotrel jedným prstom.

„Neplač, moje slniečko. Všetko dobre dopadne," zašeptal jej do uška.

Pri týchto slovách ma zahrialo pri mojom ľadovom srdci. Tieto slová som chcela počuť aj ja. Vedela som, že nemôžu zabrániť tomu, čo sa má stať, ale aj tak je to veta nádeje, ktorú potrebuje počuť každý z nás.

S veľkým sebazaprením, som láske mojej existencie pustila ruku. Cítila som, ako mi to trhá moje srdce na kúsky. Keby som mohla plakať, tak určite vyroním v tejto chvíli pár sĺz, nie od bolesti, ale od žiaľu. Bála som sa o neho, ako nikdy predtým. Ide medzi skupinu upírov, ktorí by ho s radosťou zabili a ani nemrkli. Chcela som vrieskať, plakať a všetko vrátiť späť do okamihu, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme na tú lúku. Ako už po toľký krát si opakujem, že sa to nedá. Minulosť sa nedá zmeniť!

Edward už stál pri Arovi, keď mnou prešla obrovská zlosť a strach o môjho manžela. Netuším ako, ale podarilo sa mi môj štít rozprestrieť až ku Edwardovi. Mala som chuť od radosti sa smiať, ale nemohla som nič prezradiť. Teraz bola jedna výhoda na našej strane. S veľkou nevôľou som z mojej lásky stiahla štít, aby Aro nič nezistil. Nemohla som dovoliť, aby sme prišli o chvíľu prekvapenia. Dúfala som, že teraz sa o nič nepokúsi. Na to je až dosť zvedaví a Edward dosť talentovaný. Už len tá predstava, že uvidí naše spoločné chvíle mi pripadá odporná ako je on sám. Bude vedieť o našich spoločných nociach a prvom milovaní na ostrove Esme. Nechcem na to ani myslieť. Radšej som sa sústredila na svoj štít a snažila sa doňho každého obaliť. Pripadal mi už taký ľahký, ako keby sa mi dostal z hlavy. Mohla som s ním zaobchádzať, ako som chcela.

Keď som každého do neho obalila, tak som sa nenápadne usmiala. Každú jednu osobu som cítila, že je v ňom, či to bol upír, poloupír alebo vlkodlak.

„Hmmm, zaujímavé. Mohol by si mi ju ukázať?" slizky sa opýtal.

Pristúpila som bližšie k svojej dcére, lebo už teraz som vedela koho chce vidieť.

Edward si v jeho myšlienkach niečo prečítal, lebo sa otočil ku mne a povedal, že ju mám doniesť a mám si so sebou zobrať dve osoby. Zobrala som svoju dcéru do náručia a povedala Jacobovi a Emmettovi nech idú so mnou. Vlkodlaka som musela zobrať, lebo by aj tak šiel a môj veľký braček sa už teraz vrtel na mieste. Chce byť stále v strede pozornosti ako malý chlapec. On sa proste nikdy nezmení.

Stáli sme už oproti Arovi a ja som mala obrovskú chuť po ňom skočiť, ale našťastie som sa udržala. Svoj pohľad presunul na vlkodlaka, ktorý šiel po pri mne. Niektorí upíri nakrčili svoj nos, tvárili sa opovrhujúco a nejakí aj zavrčali. Ale Aro sa tváril, ako keby nič, ale ten odporný úsmev mu s tváre nezmizol.

„Môžem?" natiahol ruku k Renesmé. Ja som si ju k sebe privinula bližšie a Jacob sa ku mne viac pritisol.

„Mami, to nevadí."

Nadýchla som sa a pomaly priblížila k Arovi. Renesmé zdvihla svoju ručičku a dala mu ju na jedno líce. Videla som ako sa jeho garda pohla. Čakali na hocijaký náznak nebezpečenstva. Videla som na Arovi, že ho na sekundu prekvapila, ale potom si zase nasadil svoju masku.

„Tak mladá, ale aj tak talentovaná," povedal presladene.

„Musíme ju zabiť!" povedal odrazu Marcus.

Vražedne som sa na neho pozrela, zavrčala a okamžite skryla svoju dcéru do náručia. Edward ma chytil okolo pásu a videla som, ako aj on vraždí Marcusa očami. Aká škoda, že nemám dar vraždiť pohľadom. Hneď by bolo na svete o dvoch debilov menej.

„Ale brat môj, nerob predčasné závery. Toto dieťa nie je nesmrteľné. Nikdy nebolo premenené na upíra, ale tak sa narodilo. Je to biologická dcéra Edwarda a  tejto mladej upírky, ktorá stojí predo mnou. Keď sa pýtate ako je to možné, tak ona ju vynosila, keď bola ešte človek," pravdivo povedal, ale v jeho hlase bolo niečo. Neviem to ani popísať, ale nepozdávalo sa mi to.

„Dúfam, že Vám to stačí ako odpoveď a nebude z toho žiadny konflikt," spýtal sa môj manžel.

Na pár sekúnd zavládlo ohromné ticho, ako keby rozmýšľali, čo majú povedať. Ale netrvalo dlho a ozval sa práve ten koho som ani vo sne nechcela počuť.

„Ale aj tak ju musíme zabiť! Mohla by nás prezradiť!" skríkol Caius, ako keby ho už dosť nebolo počuť.

„O tom sa dohodne neskôr, keď vyriešime menší problém!" povedal Aro.

„Mohla by si ku mne pristúpiť Irina?" opýtal sa jej presladene.

Vedela som, že je zle. Ten jeho podtón v hlase sa nedá nepovšimnúť. Irina k nemu prišla so strachom v očiach, s hanbou, ale bolo tam aj odhodlanie.

„Moja milá, povedala si nám, že to dieťa je nesmrteľné?"

„Áno, povedala," nesmelo prehovorila.

„Prečo si tak učinila?"

Čakala som, čo odpovie. Bála som sa toho, čo si vymyslí, lebo strach nie je najhorší priateľ len človeka, ale aj upíra. Stála tam, keď svoj pohľad zabodla do mojich očí a zašeptala jediné slovo: „Prepáč."

Teraz som nevedela, či sa ospravedlňuje za to, čo už vykonala, alebo za to, čo sa chystá urobiť. Strašne som sa bála o svoju Renesmé. Odhodlane sa postavila do stredu lúky, medzi dve bojujúce strany a prehovorila.

„Musím povedať, že som sa mýlila. Všetko je len a len moja vina a nikoho iného. Ja som spôsobila, že tu teraz stojíme a vynášame ortieľ nad nevinnými. Pozrite sa na to nevinné dieťa. Veríte tomu, že nás prezradí? Lebo ja, nie!"

„Tak to by aj stačilo! Hovoríš tu samé nezmysly! Ale v jednom si mala len predsa pravdu! Za to, že tu stojíme si zodpovedná! Vynášam nad tebou ortieľ smrti!" naštvane povedal Caius.

Irina sa na neho pozrela. Určite tušila, čo ju čaká za tieto vety, ale predsa to povedala. Caius po nej skočil, skryl ju do svojho čierneho plášťu a začal trhať. Nemohla som sa na to pozerať, ale všetko som počula. Znelo to, ako trhanie kusov železa. Edward si ma s Renesmé privinul silnejšie k sebe a začal ma hladiť po chrbte. Počula som výkriky a slzy Irininej rodiny. Snažili sa dostať k nej, ale už bolo neskoro. Nestihli to! Ale stále sa tam snažili dostať, chceli zabiť Caia, ale nemohli sa k nemu ani priblížiť, lebo ich držali. Najhoršie to bolo pri Kate, ktorá mala schopnosť dávať hocikomu elektrické šoky. Našťastie som mala štít, tak som upíra, ktorý ju držal do neho zabalila, aby netrpel.

Odrazu som ho zacítila a skoro mi to vyrazilo dych aj napriek tomu, že som upírka. Cítila som, ako sa približuje Charlie vo svojom policajnom aute. Nemohla som sa za ním rozbehnúť a povedať nech sem nechodí. Nemohla som to tu opustiť, lebo všetkých štítim. A ani nikoho iného za ním poslať. Tak to bude koniec. Boj sa na sto percent začne, lebo sa človek dozvedel o tajomstve. Už našli ten dôvod!

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kto z koho! - 1. časť: