Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Le désir

14.10.2009 (17:45) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1951×

Pršalo. Všetko bolo mokré, klzké. Málokto by sa rozhodol v takomto počasí von. Dokonca aj ja, upír, som to neriskoval. Veľké, sivé mračná sa rozprestierali nad celým mestom. Valili sa stále ďalej a ďalej. Chceli pohltiť všetko, každý strom, každý dom, každého obyvateľa, zviera ba dokonca aj trávu. Všetko!

Blesky šľahali jedna radosť a mňa to privádzalo do extázy!

Cítil som všetky vône rozmiešané vo vzduchu. Mokrá tráva, dážď, vodou premočená zem, jedle, smreky, ba dokonca aj vôňu asfaltovej cesty, ktorá nie a nie poddať sa vode. Cítil som iné, vanilku, škoricu, ruže. Vône identické pre náš dom.

Veľké okná, ktoré sa rozprestierali prevažne  na severnej strane mi pripadali ako obrazy do iného sveta. Sveta plného zločinov, ľudskej vône a pokušenia. Najmä pokušenia! Chcel som sa ho zbaviť, aspoň raz v živote.  Chcel som cítiť čistý vzduch!, nepociťovať neznesiteľnú túžbu po krvi. Chcel som len byť a pozerať sa oknom.

Dážď stekal zo strechy na okná a vytváral prenádherné kreácie, v ktorých som zakaždým hľadal zmysel. Láska, srdiečko, mrak, smrť! Videl som tam všetko.

Kvapky, ktoré pomaly stekali dole mi pripadali silné, statočné, odvážne. Každá si šla za svojím, každá chcela vyhrať, nepadnúť! Chcela sa udržať.  Zostať jedincom. Byť slobodná a voľná, to bolo snom každej kvapky. Žiadnej sa to však nepodarilo. Tak ako sa ja nezbavím túžby zabíjať, tak kvapky nebudú slobodné. Vždy skončia v jednej mláke, ktorá sa stratí. Vyparí sa, vznesie sa k oblokom s kade znovu spadne na zem. Nová kvapka, nové, no na chlp rovnaké ciele, nesplniteľné ciele. Pochopia to však neskoro, veľmi neskoro na to aby vôbec nespadli. Musia spadnúť, tak ako ja musím byť na zemi a pociťovať túžbu. Neovládateľnú túžbu po krvi. Nikdy neucítim nič iné. Samá krv! Život je nie fér. Oni aspoň skončia, vyparia sa, odídu! Ja nič. Som tu na veky vekov. Budem tu sám, opustený, samotný. Nebudem mať nikoho. Táto predstava ma ubíja. Je to nepredstaviteľné. Večnosť!

Dlhý pojem, ktorý zahŕňa veľa rokov, možno aj tisícky, milióny, ba aj miliardy. Ja nechcem! Chcem byť kvapkou. Všetkým, len nie upírom.

Díval som sa na premočené stromy, ktoré sa v silnom nárazovom vetre kmitali z jednej strany na druhú, cítil som všetko naokolo. Dokonca aj silu s akou sa držali v zemi. Stáť, ich jediná úloha. Kvapky padali na zem, miešali sa so zemou a vytvorili blato. Plno blato. Všetko bolo zaplavené. Kvap - kvap. Znovu, stále dookola. V diaľke som počul autá, motorky autobusy. Počul som prebiehajúci, rýchly život dnešných ľudí, ktorým nevadí dážď valiaci sa z mračien nad nami. Išli za svojim a nezastavili. Majú malú času. Život je krátky!

„Edward?“ začul som jemný, zamatový hlas mojej mamy. Esme. Bola mi všetkým. Jedným človek, ktorý ma mal skutočne rád a dal by za mňa život. Bol som šťastný. Mám aspoň zrnko. Jediné zrnko z celej pláži. Aspoň jedno.

„Áno.“ Pohol som sa a ľudským krokom kráčal ku kuchyni. Cítil som vôňu, novú vôňu, ktorú som nepoznal. Voňala sladko, jemne, krehky, jahodovo. Nevedel som to opísať. Bola neodolateľná. Bola však slabá, zahmlená. Presne ako spomienky na môj život.

„Carlisle už prišiel a niečo by od teba potreboval. Mohol by si ísť za ním?“ opýtala sa Esme a ďalej pokračoval vo svoje práci. Kreslila dom. Jej najobľúbenejšia činnosť.

Otočil som sa,  bez slova odišiel. Smerom akým som sa uberal bola vôňa čoraz silnejšia. Viacej som cítil tú nádhernú intenzitu a prial si ochutnať jej zdroj. Vtedy mi to došlo. Je to ľudská vôňa. Veľmi prekrásne, nádherne voňavá vôňa. Pre mňa! Zrýchlil som krok, vôňa viedla do Carlislovej pracovne. Dýchal som ju plnými dúškami a cítil ako sa stráca. Prečo?

„Ahoj!“ otvoril som dvere a zaplavila ma tá najkrajšia vôňa na tomto svete. Necítil som nič vanilku, škoricu, ruže, vlhkú zem, jedle, smreky, nič. Len ju. Bola pre mňa neodolateľná. Chcel som ju. Len veľmi matne som počul Carlislov pozdrav. Všetky zmysli som mal zahmlené. Vôňa sa však vytrácala a ja som čoraz viacej vnímal.

„Edward?“ opýtal sa ma Carlisle a začal si o mňa robiť starosti. Vyčítal som to z jeho myšlienok, ktoré boli popletené. Nevedel, čo sa mi stalo. Nevedel, že zdrojom je on a jeho nová vôňa, ktorú priniesol. Nevedel, že všetko čo som v živote chcel a potreboval sa od dnešného dňa zmenilo na jednu, jedinú vec. Tú vôňu.

Bola lahodná, jemná, strácajúca sa. Nie!

„Edward. Si v poriadku?“ opýtal sa ma ustarostený Carlisle a ja som ho konečne začal vnímať. Pozeral som sa do jeho tváre, s ktorej vyžarovala múdrosť a rokmi nadobudnutá rozvážnosť. Bol ten najlepší človek na celej zemi, bol ten najlepší upír v celej histórií. Mal blond vlasy, ktoré nosil uhladené a ktoré mu pridávali na jeho už aj tak dosť veľkej múdrosti.

„Ako?“ nevedel som čo sa deje. Stratil som sa. Prvý krát v živote som nevedel na čo myslím. Čo sa to so mnou deje?, nič. Vôňu som už skoro necítil, mohol rozmýšľať rozvážne, normálne.

„Čo sa ti stalo?“ vyľakane sa opýtal Carlisle a pribehol bližšie. Ďalší nával vône. Oveľa intenzívnejší než kedykoľvek predtým. Bol pri mne a vôňa sálala z jeho obleku ako zo zdroja. Cítil som ju, každú molekula som cítil a preskúmaval. Všetko pekne dopodrobna, uchovával som si ju v pamäti, čo ak sa mi stratí? To sa nesiem stať. Nasával som vzduch a cítil jahody, trávu, jedle, všetko dokopy. Cítil som sa ako nadrogovaný. Nevedel som premýšľať, jediné čo ma zaujímalo bola vôňa. Vôňa, ktorá stúpala s Carlisla a ktorú som potreboval k životu. Chcel som ju, chcel som jej zdroj. Premohol som sa a vykoktal jednu jedinú vetu. Dôležitú pre môj budúci život.

„Kde si bol?“ opýtal som sa a na odpoveď som nemusel čakať dlhú dobu.

„V nemocnici. Edward, čo sa ti stalo?“ vystrašený Carlisle sa pohol a dotkol sa moje tváre. Zavrčal som. Tá vôňa, na jeho rukách. Bolo to ako v rozprávke. Nemohol som to už zniesť. Musel som zavrčať. Odtiahol sa a ja som mohol ako tak dýchať. Chcel som prestať, no  nemohol som. Musel som ju cítiť, musel som cítiť zmysel môjho života.

Môj zrýchlený mozog až teraz prišiel na veľmi dobrý a prijateľný plán. Obrátil som sa a vybehol z miestnosti. Uháňal som do garáže, pričom som strácal vôňu. Čím bližšie som bol pri mojom pláne tým ďalej som bol od života potrebnej vône. Vydržal som to. Prebehol som domom ani blesk, vôbec si nevšímajúc myšlienky bratov, sestier ani Esme. Vyletel som z domu a bežal do garáže.

Bola veľká, ba priam obrovská. Naskočil som do svojho Volva, obľúbenej značky už vyše päťdesiat rokov a naštartoval. Počul som nádherné pradenie motora, pri ktorom som vždy stonal. Teraz nič. Bolo to nič oproti toho, čo som cítil. Nič! Stisol som plynový pedál a rýchlosťou blesku, ktoré moje autá vydávajú vždy, vyštartoval do nemocnice. Pridával som plyn, tlačil som na pedál no viacej som z môjho auta nedostal. Uháňal som cestou a vôbec sa nezaujímal o policajtov. Aj tak sa s toho vždy vyvlečiem.

Stromy sa vedľa mňa mihotali ako na bežiacom páse, zelená šmuha, ktorá sa ťahala vedľa mňa. Chcela ma prenasledovať, chcela ma zastaviť. Nedostihla ma. Vždy som bol o krok v pred. Nad sebou som mal mračná, ktoré boli strašidelnej sivej ba až tuho modrej farby. Všade šľahli blesky a hromy. Ohlušovali celé mesto, ktoré sa chúlilo v malej skupinke stromov. Chceli ho zbúrať, ono sa nedalo. Vydržalo to. Tak  ako veľa krát predtým. Musí. Sme predsa na najdaždivejšom polostrove v Amerike. Muselo si zvyknúť.

Kvapky mi nástojčivo klepotali na predné sklo a stierače mali dosť práce dostať ich všetky preč. Jeden pochyb a boli preč, druhý, boli zase tam. Všetko dookola. Klepotali nie len na predné sklo, klepotali na všetko okolo. Inokedy mi to prišlo povzbudivé, teraz som sa cítil pomalý. Už len chvíľu, hovoril som si aby som zabudol na nástojčivé klepotanie kvapiek, ktoré mi pripomínali čas. Nechcel som ich! Nechcem, nech idú preč!

Konečne, pomyslel som si v duchu, keď som uvidel veľkú budovu v ktorej sídlila nemocnica. Obrátil som auto smerom ku parkovisku a zaparkovala. Veľkým trhnutím som vybral kľúčik s auto a vyskočil na dážď. V jednej  sekunde som bol mokrý no mne to vôbec nevadilo. Zamkol som auto,  rýchlym skoro až veľmi rýchlim krokom som sa presunul do sucha. Do bezpečia nemocnice. Ešte predtým ako som vkročil dnu som sa otriasol pred vchodom a zniesol na zem všetku nepotrebnú vodu, ktorú som na sebe mal. Otvoril som dvere a posledný krát sa pozrel na dážď, náhlivé kvapky bubnujúce o moje auto. Jeden krok a bol som v inom svete.

Pocítil som teplo, sucho no najmä krv. Pach krvi, na ktorý si zvykám už približne osemdesiat rokov, no ktorý som ešte stále nemal pod kontrolou. Všetci, tade asi piaty ľudia, ktorý boli v miestnosti, sa na mňa pozreli a hľadeli sa mňa ako na anjela. Už som si na to zvykol. Som prekrásny, anjelsky, božsky prenádherný. Všetko toto bohužiaľ len pre ľudí. Som upír, musím byť príťažlivý.

Ľudským krokom som sa vybral k pultu na ľavej strane a myšlienky okolitých ľudí si už ani nevšímal. Zaujímalo ma jediné. Vôňa, neodolateľná vôňa po ktorej som bažil.

„Ahoj.“ Pozdravila sa mi hlavná sestrička, ktorá stála za pultom. Bola pekná. Mala blond vlasy a prekrásne modré oči, ktoré jej žiari a rozjasnili celú tvár. Mala štíhli driek a fialové oči, namaľované veľmi jemne, ba až neviditeľne. Nič pre mňa, škoda. Skutočne si nikoho nenájdem, možno, tá vôňa? Nie!!! Odpovedal som si v jednej sekunde a zostal sklamaný, s človekom?, s potravou? Čo ti šibe? Vôbec som nechápal tejto svojej myšlienke. Prečo som sa vôbec pozastavil nad sestričkou? Som vážne nadrogovaný.

„Koho dneska prijal môj otec?“ opýtal som sa sestričky a hoci to bolo dôverné vedel som, že odpoveď sa dozviem. Jedna výhoda anjelskej tvári a tela. Získam všetko, čo chcem. Usmiala sa, pozrela do počíta. Podľa jej myšlienok som si mohol živo predstaviť ako veľmi bojuje s porušovaným pravidiel, no nevedela odolať.

„Izba 345.“ Oznámila veľmi potichu a závistlivo sa pozrela na moju krásu.

Vôbec tých ľudí nechápem. Vážne im záleží len na tom jednom? Vlastne nie. Krása, peniaze! To je to, čo  hýbe svetom. Otočil som sa, ani som nepoďakoval. Stačil jeden úsmev a mal som rezervované ďalšie priestupky. Veľmi pomaly som sa blížil ku chodbe číslo štyri s izbou 345. Dostal som strach, čo až to nezvládnem? Čo ak spravím niečo nebezpečné. Ja pre mňa ako droga, zvládnem odolať?

Zmietali sa vo mne pocity no sila mysle a inštinkty boli silnejšie. Nebol som ďaleko. Začal som pociťovať moju drogu. Každým krokom sa intenzita zväčšovala a ja som zabúdal na okolitý svet. Bol som len ja a moja vôňa. Musí byť moja! Nemôže patriť nikomu inému. Bol som tam, izba číslo 345, izba, ktorú som hľadal!

Vôňa, ktorá s nej sálala mi priam vytrhávala myšlienky a racionálne myslenie. Chcel som len jedno, ochutnať! Zastal som a pripravoval som na ešte väčší oveľa väčší nával vône. Nevnímal som nič, proste len vôňa, jej zdroj a ja. Pomaly som priložil ruku na kľučku a stisol. Vôňa, ktorá ma mala podmaneného ešte pribrala na svojej intenzite. Nevedel som sa ovládať, dýchal som vzduch a nasával ju plnými dúškami. Nevedel som sa pozviechať a spraviť niečo normálne. Celého ma opantala, nádherná, prekrásna, neodolateľná vôňa.

Cvak!!! Došlo mi to. Začal som sa pomaly nakláňať a pristupovať bližšie. Tvár človeka na posteli mi bola cudzia, nepozrel som sa. Záležalo mi len na jednom, na dokonalej vôni, ktorá ma volala a skúšala. Roky nadobudnuté úsilie som chcel zachodiť, navždy ho odkopnúť a nechať tak. Najhoršie však bolo, že mi to vôbec neprekážalo. No a čo? Čo také sa môže stať?

Išiel som sa vhrnúť, keď ma chytila čiasi ruky a odviedla z dverí. Pach sa zoslabil a ja som mohol myslieť racionálnejšie. Čo som to chcel spraviť?

„Edward!“ skríkol Carlisle a ťahal ma cez celú chodbu do sterilnej miestnosti. Nešli sme dlho! O pár sekúnd sme boli dnu, zastal som si do severného kúta. Čo som to chcel spraviť? V nemocnici?, tu pred toľkými nevinnými ľuďmi! Čo som to za netvora?

„Ty si sa zbláznil? Nemohol si to povedať? Pred všetkými ľuďmi. Edward?“ hneval sa Carlisle. Vedel som prečo, vedel som, že má obrovský dôvod. Má dôvod pre ktorý ma môže aj vyhodiť. Nechať tak, proste odkopnúť a nechcieť sa zapodievať netvorom. Ale... Je to Carlisle. Dobre som ho poznal a vedel, že ma nenechá tak a bude sa mi snažiť pomôcť. Pomôcť tak ako len vie. Zo všetkej sily a bojovnosti. Nájde spôsob. Nechcel som mu ublížiť, nechcel som ich vystaviť nebezpečenstvu. Myslel som si, že to zvládnem. Prečo? Prečo? Prečo? Mohli sme všetci skončiť prezradený. Znovu sa sťahovať, všetko dookola. Rosalie by ma znenávidela. Sme tu len dva roky a znovu sa sťahovať? Zvliekla by ma s kože a chodila vlkolakom. Ako som to mohol. Sú jediný ľudia, upíry, ktorých mám a ktorý ma majú ako tak radi. Ja som ich chcel na oblátku zabiť? Som netvor. Presne túto vetu som použil aj ako Carlislovu odpoveď.

„Som netvor!“ skonštatoval som a sadol si na najbližšiu stoličku pri severnej stene. Bola tvrdá tak ako všetko naokolo. Bola chladná, presne ako ja! Započúval som sa do klepotania dažďa a sedel. Nič nehovoril, len sedel. Carlislovi som nevenoval ani jediný pohľad, bál som sa. Ja upír, som sa bál Carlisla. Jeho výčitiek, snahy pochopiť a pomôcť. Hanbím sa. Chcem byť kvapka.

Prešlo dlho času! Nakoniec však prehovoril.

„Nie si! S tým som si sto percent istý. Podľahol si. To sa stáva aj najlepším z nás. Neboj, všetko bude v poriadku. Nájdem spôsob ako ti pomôcť.“ Tejto vety som sa bál. Spôsob ako mi pomôcť? Ako mi chce pomôcť, zradil som všetko, v čo som veril, skoro som prezradil celú našu rodinu? Zabil som ju, o chlp! Prečo to povedal? Prečo to opakuje? Nikto nenájde spôsob ako mi pomôcť, ja  sám ho nepoznám, ani Carlisle. Nikto. Som netvor! Tak to ostane.

Čo som si nahováral? Že mám dušu, nebodaj nejaké svedomie? Nič, všetko to bola len lož, stratil som seba, stratil som svoj život. Nemám už prečo žiť, no musím. Nie je žiadny spôsob ako sa ... Možno ...  Moju nit myšlienok prerušil Carlislov dotyk.

„Nezúfaj, máš prečo žiť. Je tu Esme a ja. Sme tu všetci a pomôžeme ti. Viem, ako ťažko sa to počúva, viem, že si neveríš a chceš skoncovať s týmto všetkým. Nemôžeš. Počuješ, nemôžeš. Zapamätaj si toto slovo. Nemôžeš. Nie teraz ani s takéhoto dôvodu. Je to veľká lož, a kvôli klamstvám sa neumiera. Stratil si sám seba, na chvíľu si uletel z myslenia. Stalo sa to už každému, dokonca aj mne, skoro som to spravil, skoro som zabil človeka ale nestalo sa. Tak ako si ty nezabil to dievča. Ver však tomu, že smrť by bola pre ňu len vykúpením. Ničím iným. Skoro si jej pomohol, skoro. Nezabúdaj, smrť je ľahká, môžem to prirovnať k pierku, život je ale oveľa ťažší, no aj tak sa oplatí žiť. Ona žije a ži aj ty. Chcela zomrieť už veľa krát no nevzdala sa a pritom zažila oveľa horšie veci ako ty. Žije! To je to posledné, čo ti poviem. Neobviňuj sa!“ Skončil.

Moje myšlienky rozoberali jeho slová do poslednej molekuly, snažil som sa ho pochopiť, snažil som sa premýšľať nad jeho monológ. Chcel som si to utriediť, chcel som byť presvedčený, že všetko bude dobre. Nič som však nevnímal. Jediné, čo ma zaujímalo zo všetkého najviac bolo to, prečo chcela moja krásna vôňa zomrieť. Z nejakého neurčitého dôvodu som sa o ňu zaujímal viac ako bolo potrebné. Myslel som len na ňu, na dievča, zdroj mojej prekrásnej vône a ľutoval, že som sa nepozrel do jej očí. Chcem ju vidieť, ešte raz! Musím ju ešte vidieť! Teraz nebudem dýchať, pôjde so mnou Carlisle,  potom... ja neviem. Jediné, čo viem na sto percent. Musím ju vidieť znovu!

„Môžeš mi pomôcť?“ opýtal som sa Carlisla a poznal jeho odpoveď, už len jeho myšlienky si boli isté, že akceptujú všetky moje rozhodnutia.

„Chcem ju vidieť. Ešte aspoň raz. Prosím.“ Prosíkal som Carlisla a chytil ho za ruku. Pozeral som na neho zmučeným, prosebným pohľadom a prečesával jeho myšlienky. Prosil som boha, všetkých ľudí aj diabla nech mi vyhovie. Až ju neuvidím, zomriem. Neviem prečo, no proste nebudem existovať. Presne ako kvapky. Všetko, čo som chcel bolo byť kvapkou teraz keď som sa ňou skoro stal svoje rozhodnutie ľutujem. Nechcem byť kvapkou, chcem tu byť a pomôcť dievčaťu, ktoré som nikdy nevidel. Chcem ho vidieť.

„Dobre, počkám ťa pred chodbou!“ oznámil Carlisle a dal mi priestor. Postavil som sa zo stoličky a pomalý krokmi dokonca aj na človeka  sa vybral ku izbe číslo 345. Prekračoval som s jeden nohy na druhú a snažil sa myslieť na všetko čo by ma nenútilo myslieť na vôňu, ktorej som nevedel odolať. Krok sem krok tam. Vnímal som všetko okolo seba, snažil sa zapísať a naučiť sa každú myšlienku, ktorú som počul no nič nezaberalo. Stále som myslel na dievča a jej dokonalá vôňu, ktorá bola potrebná pre jeden život. Pre môj život.

Len veľmi matne som rozpoznával Carlislove kroky za mnou a čítal jeho myšlienky. Bolo to povzbudivé, ako mi veril. Ani raz nezaváhal. Ja to dokážem, pridalo mi to na odvahe. Nebol som už ďaleko, cítil som to. Nadýchol som sa posledný raz a išiel vpred svojmu životu. Jeden, dva, tri, štyri kroky a bol som tam. Zastal som. Pozeral som na Carlisla spýtavý očami.

„Choď, ja budem tu. Nechcem tam zavadzať. Skús jej všetko pekne vysvetliť. Nieže sa ťa zľakne. Ešte neprekonala to, čo sa jej stalo. Pomaly. Buď milý.“ Podporil ma Carlisle a pobúchal po pleci. Dodal mi ďalší nával odvahy a ja som sa posledný krát pozrel na svet pred sebou. Išiel som vstúpiť do niečo neznámeho, niečoho čo sa nebude páčiť môjmu presvedčeniu. Jemne som položil ruku na kľučku a stisol.

„Neboj sa.“ Zašepkal Carlisle a obrátil sa mi chrbtom. Kľučku som jemne tlačil smerom nadol až pukla zámka a dvere sa otvorili. Posledná statočná myšlienky a šup do jamy levovej. Nevnímal som nič, len tlkot srdca, ktoré mi pripadalo milióny rokov známe. Cítil som veľkú potrebu ochraňovať ju a chcel som ju len pres seba. V zlomku sekundy som si prebral všetky moje doterajšie myšlienky a usúdil, že som sa ...

Otvoril som dvere a vzápätí zmeravel. Posunul som sa len o jeden krok aby som ich mohol zatvoriť a nechať sa unášať inštinktmi. Ešte predtým ako som spravil najväčšiu chybu svojho života som videl tie najkrajšie hnedé oči na zemeguli. V kúte, za posteľou sedelo malé útle dievča. Malo hnedé vlasy a jemným odtieňom červenej a vyzeralo utrápene. Nepočul som nič žiadne myšlienky. Díval som sa na alabastrovo bielu pokožku a pokúšal sa zistiť vzdialenosť. Tepny pod jej krkom veselo vyskakovali a snažili sa ma zlákať. Neboli však tým kvôli čomu som podľahol. Mladé, krehké dievča zvieralo v rukách žiletku, veľmi ostrú, videl som hrany. Pridržiavalo si ju pri zápästí a čakalo na správnu chvíľu. Pozrelo na mňa a potiahlo. Pocítil som krv, vôňu tej najlepšej krvi na celom svete. Dievča položilo ruku na zem no ešte predtým pocítilo na svojom krku moje ostré zuby, ostrejšie než žiletky. Zahryzol som sa a pozeral ako dievčaťu odchádza život. Cítil som a počul ako jej srdce vydáva posledné buchnutie a pomaly prestáva. Ešte predtým ako naposledy zatvorila oči sa na mňa pozrela a usmiala sa. Bol to ten najkrajší úsmev na celej zemi, ktorý by mi vyrazil dych, keby...

Keby som tu nesedel a nevyciciaval s nej krv. Bolo neskoro. O dve sekundy dobehol Carlisle a kričal. Chcel aby som ju pustil.  Nemohol som, nevedel som ovládnuť svoj strašný oheň. Stratil som všetko, čo som mal a nadobudol v jednej sekunde. Stratil som to! Povolil som zovretie a nechal padnúť bezvládne telo na zem. Nikde nebolo ani stopy po mojom útoku, nikde až na jednu malú škvrnu, ktorá zastala na mojej ruke. Červená krv sa trblietala v zapadajúcom svetla slnka a ja som pochopil, že mi nezostalo nič.

Kvapka zvíťazila, konečne aspoň jedna vyhrala svoj boj a nespadla. To čo som vždy chcel! Až potom jej však došlo, že je sama. Všetky mláky a ostatné kvapky sa stratili. Bola sama v celom, celučičkom vesmíre, bola sama. Tak ako som ja, sám! Zostala mi len jedna jediná kvapka, ktorá sa skotúľala po mojej snehobielej pokožke na dlážku a zanechala krvavú stopu. Vyryla, krvavú stopu, ktorú tam budem mať na veky vekom. Na večnosť. Cesta, krvavá cesta, pozostatok po slzičke. Po mojej láske. Jediné čo mi ostalo, zo života.

BELLA MARIE SWAN

Milujúca dcéra, priateľka,  príbuzná.

Navždy zostane v našich srdciach.

3. Septembra 1990

4. Augusta 2006

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Le désir :