Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » List na rozlúčku - 1. časť

Už sa viac nebránim slzám. Tenké pramienky slaných spomienok sa derú na povrch, prenikajúc kamennú masku - nepreniknuteľná hradba, ktorou som sa chránila -, sa rúca. Už nevládzem ďalej žiť, nevládzem predstierať, že má vôbec ešte niečo význam... čokovek. Letmo si spomínam na svoj sľub, v duchu ospravedlňujúc čin, ktorý sa chystám spáchať. Nikdy som sa na teba nehnevala, nikdy som si nepomyslela, že si to nechal zájsť až príliš ďaleko. Napriek tomu, že som bola len obrovskou chybou v tvojom živote, bola som vďačná za každú sekundu strávenú v Tvojej prítomnosti. Vďaka Tebe som spoznala, čo je to láska.

Spomínam si na deň, keď sme sedeli na hodine angličtiny, sledujúc zastaralý film o Rómeovi a Júlii, a Ty si povedal, že si nedokážeš predstaviť život vo svete, v ktorom ja neexistujem. Možno to bolo ďalšie Tvoje klamstvo... alebo omyl, ako si to nazval. Vtedy som to nechápala. Aká veľká úzkosť by to musela byť? Aké by muselo byť veľké zúfalstvo, ktoré by Ťa donútilo ukončiť svoj dokonalý život? Teraz to chápem.

Na rozdiel od môjho bezvýznamného života, Tvoja existencia je príliš cenná... a Tvoja neprítomnosť je príliš neznesiteľná, je ako obrovská diera, ktorú nedokáže naplniť nič, dokonca ani vedomie, že by som mala žiť pre osoby, ktoré milujem. Pre René, Charlieho, Jacoba. Myslím, že som sa konečne rozhodla urobiť svoj prvý skutočne sebecký čin. Vždy si sa divil mojej snahe plniť potreby ostatných a zanedbávať vlastné šťastie.

Čo ak mojim jediným šťastím je skončiť tú neznesiteľnú bolesť?

Snáď mi to niekedy odpustíš.

Snáď pochopíš, že som nebola schopná žiť vo svete, v ktorom Ty neexistuješ.

Nechcel si riskovať moju dušu... No ja ju nechcem. Nechcem ju bez teba. Na čo mi je duša, keď nemám dôvod, pre ktorý by som žila? Vzdávam sa jej. Je mi jedno, čo bude potom. Ak existuje peklo, nemôže byť horšie ako to, čo prežívam teraz, a ak potom nie je nič, uvítam čokoľvek, čo ma zbaví tej bolesti.

 Odpusť mi, prosím.

 S láskou, Tvoja Bella

Líham si na svoju posteľ, v spomienkach opäť blúdiac k chvíľam, keď sme ležali vedľa seba a takmer celú noc sa rozprávali. Rukou pohladím prázdnu stranu postele. Napriek tomu, aká bola vždy moja posteľ úzka, odvtedy, ako si odišiel, nechávala som vedľa seba kus prázdneho miesta. Objímala som vankúš, ktorý mi mal pripomínať teba. Úboha náhrada. Nič nedokáže nahradiť chlad tvojho tela, vôňu, ktorú som tak milovala...

Hľadiac na prázdnu izbu, mne tak cudziu, ako všetko ostatné, som siahla do šuflíka. Vytiahla som malú fľaštičku a na jej miesto som položila poskladaný list. List, ktorý možno nik neprečíta. Možno Charlie, ktorý za to bude Edwarda nenávidieť po zvyšok svojho života, no aspoň nebude obviňovať seba... A Edward sa o tom nikdy nedozvie. Alice na mňa už tiež dávno zabudla. Všetko je len sen. Zlý sen.

Priložila som si fľašku k ústam a vyliala som jej obsah do úst. Opäť som si ľahla do postele. Objala som povedomý vankúš a snažila som si predstavovať, že to nie je len kus páperia, no znovu ma opantala úzkosť.

Už nikdy nepocítim Edwardovo objatie...

Myšlienky sa mi závratne zrýchľovali, prelínali sa jedna cez druhú. V spleti nezmyselných obrazov do popredia stále dokola vystupoval jeden, srdce trhajúci obraz. Spomienka na najhorší deň môjho života.

Opäť som stála v tom šerom lese, obklopená podivnou temnotou, napriek tomu, že nebol ani podvečer. Vycítila som, že sa niečo deje. Edward ma zavolal bokom. Poďme sa prejsť. Stačilo tých pár slov, pohľad do jeho prázdnych, chladných očí, aby som vedela, že dnešok bude iný. Bol iný. Bol najhorší zo všetkých dní, bolo to horšie ako moja najdesivejšia nočná mora. Zasnene som hľadela na Edwardov pokojný výraz, keď mi oznamoval, že pre neho nie som dosť dobrá... Bol to omyl, Bella.

Cítila som, ako ma opantáva zmätok. Chabo som si uvedomovala, že nočná mora nie je skutočná, no bolesť áno. Dokonca bola ešte silnejšia, než tá, s ktorou som zápasila doteraz. Miešala sa s namáhavým, vzpurným tlkotom môjho srdca a prudko klesajúcim tlakom. Snažila som sa pomôcť vlastnej smrti aspoň úprimnou túžbou po konci. Napriek tomu moje srdce stále bojovalo. Telo mi zvieralo v kŕči. Cítila som každú jednu tepnu, žilu, v ktorej sa z posledných síl snažila krv plynúť v svojom toku, akoby nedokázala prijať, že prišiel čas zastaviť.

Napokon, boj sa raz skončí... A tak ako všetko, končí aj môj život. A tu, na konci, začínam chápať, že aj napriek bolesti, ktorú cítim a nie len tej fyzickej, všetko malo svoj význam. Neľutujem, že som stretla Edwarda. Neľutujem ani jedinú slzu, ktorú som vyronila pre jeho stratu... Neľutujem..

Len dúfam... dúfam, že tam, kde mám namierené, bude raz aj on... Modlím sa, nech má Boh dosť zmilovania na to, aby neodobral dušu bytosti, ktorú tak milujem. A mňa snáď nezatratí pre lásku, ktorú cítim. Lásku, ktorá ma zabila...