Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Milujem ťa, Rosalie!

09.07.2011 (15:00) • VictoriaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 10× • zobrazeno 2510×

Milujem ťa, Rosalie!

Boli to už presne tri dni, čo Carlisle pohrýzol Emmetta. Jeho krik mi trhal ušné bubienky. Museli sme ho odniesť ďaleko do lesa, aby sme na seba v meste nepútali pozornosť. Už sa mal však prebudiť. Po prvýkrát vo svojom krátkom, upírskom živote som mala strach. Neustále ma prepadali tie najhoršie myšlienky. Čo ak sa nezobudí?

Deň sa schyľoval k večeru. Moja nádej, že sa zobudí, zmizla. Len Edward, Carlisle a Esmé verili v to, že všetko dobre dopadne. Keď som počúvala cez svoje vzlyky ďalšie Esmino chlácholenie, Emmett odrazu stíchol. Pozrela som sa na neho. Pokojne ležal na dekách v jaskyni. Otvoril oči.

Radovala som sa, že sa konečne prebral a najradšej by som skočila okamžite k nemu, lenže som mala strach. Čo ak sa ma zľakne? A tak som sa len slimačím tempom pohla k nemu.

Emmett sa zatiaľ posadil a krásnymi, hnedými očami skúmal okolie. Jeho pohľad zastavil až na mne. Pozeral sa mi priamo do očí, na tvári sa mu objavil rozpačitý úsmev.

„Ahoj, Emmett,“ oslovil ho Carlisle a upútal tak na seba jeho pozornosť. Ako počul svoje meno, zháčil sa a vyletel na nohy upírskou rýchlosťou, čo ho veľmi prekvapilo. „Volám sa doktor Carlisle Cullen a toto je moja žena Esmé a naše deti - Edward a Rosalie. Pamätáš si na niečo?“

„Áno,“ prikývol a pozrel sa na mňa. „Pamätám si ju. A medveďa, ktorý mi zaryl pazúry do hrudi.“ Rukou sa dotkol zasiahnutého miesta na obnaženej hrudi. Už tam nemal nič, ba ani len jazvu. „Alebo to bol len sen?“ nebol si istý.

S Carlislovým očným súhlasom som k Emmettovi nervózne pristúpila. Trvalo mi, kým som našla tie správne slová. „Emmett, to nebol sen. Ten medveď ťa skoro roztrhal.“

„Čože?“ opäť sa pozrel na svoju hruď.

„Ak by tam neprišla Rosalie včas, umrel by si,“ ujal sa slova opäť Carlisle. Na jeho tvári som videla, že ani on nevie, ako mu to povedať jemne. Rozhodla som sa, že mu to uľahčím.

„Teraz sa určite pýtaš, kde máš rany, prečo nie si mŕtvy. Chápeme to. Aj my sme to mal zo začiatku ťažké. Emmett, my nie sme... obyčajní ľudia, ale upíri. Možno mi neveríš, ale je to tak.“

Pokrútil hlavou. „Čože? Toto je nejaký vtip?“

„Nie. Rosalie ti hovorí pravdu,“ potvrdil mu to Edward. „A aby sme ti to dokázali, mysli na čokoľvek len chceš. Mojou schopnosťou je čítať myšlienky.“ Nastalo krátke ticho, potom Edward dodal: „Toto nie je hlúposť, Emm,“ protestoval. proti jeho myšlienkam.

„Hej, to neplatí,“ zvolal Emmett. Hneval sa, no bol pri tom neskutočne zlatý. „Ešte raz.“

„Netuším, aké by to bolo chodiť s Rosalie,“ zasmial sa Edward. „No môžeš sa jej na to spýtať.“

Musela som sa aj ja usmiať. Bol taký zlatý, až ma to privádzalo do vytrženia. Ak by sa upír dokázal červenať, tak Emmett by bol teraz červený ako štipľavé papričky.

„Okrem toho, že každý z nás má nejakú schopnosť,“ opäť sa chytil slova Carlisle, „sme aj neskutočne rýchli, silní a máme všetky zmysly vyvinuté tak dokonalo ako mačka.“

„O upíroch sa hovorí, že pijú krv,“ poznamenal Emmett a o krok ustúpil. Mala som pocit, že si ešte nestihol uvedomiť, že je teraz jedným z nás.

„Sme vegetariáni, čo znamená, že pijeme iba zvieraciu krv. Aj keď nás tá ľudská neuveriteľne priťahuje,“ objasnila som mu. „Máš z nás strach?“ dodala som po chvíli smutným hlasom.

„Áno, ale aj nie.“

„Emmett, uvedomuješ si podstatu veci?“

„Áno. Chcete mi povedať, že aj ja som odteraz upír,“ zatváril sa ako odsúdený na smrť.

„Museli sme ťa premeniť, inak by si umrel,“ bránil sa Carlisle.

„Ver mi, že ak by tu bola iná šanca... Nechcela som, aby si umrel.“

„Nechcela?“ zašepkal. Už nebol nahnevaný, práve naopak. Pohľad mu znežnel.

„Rosalie, nechcela by si s ním ísť na lov? Určite je hladný,“ ponúkol mi Carlisle

„Nie, ja nie som hladný. Len ma neuveriteľne páli hrdlo.“

Pristúpila som k nemu bližšie, až som cítila jeho sladký dych na svojej tvári. „To znamená, že si hladný,“ zašepkala som mu. Bola som Emmettom taká zaujatá, že som si vôbec nevšimla, kedy ostatní odišli. „Tak čo, pôjdeš?“

„Neviem ako,“ protestoval.

Usmial som sa na neho. „Ukážem ti to, len ma nasleduj.“ Pohľadom dravca som mu vyčarila ďalší úsmev na tvári. A hneď na to som sa už rozbehla cez les.

Nebežala som veľmi rýchlo, aby ma stihol dobehnúť. Zakrátko už bežal vedľa mňa. „To je úžasné,“ hvizdol a ja som sa musela na ňom za to zasmiať. Potom som už pridala na maximum. Zastavila som až na malej lúke posiatej kvetmi. Emmett som nikde nevidela, až kým ma niečo nezrazilo k zemi.

„Ja nie som korisť, Emmett,“ karhala som ho a pokúšala som sa vstať. Nepustil ma.

„Neublížil som ti?“ rýchlo sa spýtal. Aj keď ma len jemne hodil o zem, tak že som ta skoro vôbec necítila, ešte si nebol istý svojou silou.

„Nie,“ uistila som ho preto rýchlo. „Pustíš ma?“

„Nie, kým mi na niečo neodpovieš. Upíri sú nesmrteľní, však?“

„Áno, prečo?“ nechápala som ho.

„Prečo si nechcela, ba som umrel?“

„To ti nepoviem, kým mi ty neodpovieš na moju predchádzajúcu otázku.“

„Tak dobre. Rosalie, chcela by si so mnou stráviť večnosť? Zamiloval som sa do teba,“ zašepkal mi. Slová sa mi v tomto momente zdali zbytočné. Namiesto toho som mu vtisla veľký bozk na líce. Dlho neváhal a zmocnil sa mojich pier.

Nikdy by som nepredpokladala, že budem ešte niekoho v živote milovať. Hlavne nie po tom, čo sa mi stalo za môjho ľudského života a po to, čo som sa premenila na upíra. Ale teraz tomu už tak nebolo. Aj keď som Emmetta ešte nemilovala tou náruživou láskou, páčil sa mi a cítila som medzi nami elektrické napätie. Vrela vo mne iskra lásky, ktorá sa len zväčšovala po jeho náruživých bozkoch, ktoré chutili ako jedlo bohov. Odrazu som mala pocit, že som v raji.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem ťa, Rosalie! :