Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Mňa nenachytáš!

28.12.2011 (18:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 50× • zobrazeno 5319×

„To nemyslíš vážne!“ skríkla som do mobilu, ktorý som si pridržiavala jednou rukou. Druhou som úspešne držala veľký kufor s oblečením a vecami potrebnými pre život. Tešila som sa na to, keď si vybalím a poriadne to tu preskúmam. Internát predstavuje voľnosť a znamená to, že sa nemusím starať o nikoho iného, len o seba. Samozrejme, že mi Charlie bude strašne chýbať, no budem mu volať tak často, ako sa bude dať. Aspoň to takto plánujem. Neviem sa dočkať spolubývajúcej.

„Bella, si tam? Nejako si stíchla,“ opýtala sa nedočkavo mama.

„To vieš, snažím sa otvoriť dvere. Nemám viac rúk,“ odsekla som sarkasticky. No šklbalo mi kútikmi.

„Naozaj ťa požiadal o ruku?“ vrátila som sa radšej späť k téme.

„Áno! Je to neuveriteľné, Bella?“

„Ja... Neviem... Ani... Gratulujem, mami!“ vykoktala som. Snažila som sa, aby to znelo čo najdôvernejšie. Aká som rada, že to ani neuvidím, hoci svadbe sa asi nevyhnem. Nedokážem myslieť na to, že moja mama vymenila otca za niekoho iného.

Konečne sa mi podarilo dostať kufor dovnútra. Moja bola izba s číslom päť.

„Asi o tom ešte pouvažujem... Tak sa maj, Bella! Prajem ti veľa šťastia a zavolaj mi čo najskôr, mám ťa rada.“

„Aj ja teba, mami,“ povedala som a zložila. Telefón som vložila do vrecka a poobzerala sa naokolo.

Všade bol nábytok, ktorý vyzeral útulne. Našu izbu tvorila predsieň a jedna veľká izba pre dvoch ľudí. Jedna posteľ naľavo a druhá napravo. Všetko vyzeralo dobre. Obaja sme mali vlastný stôl.

Kufor som položila vedľa skrine, ktorá bola spoločná, keďže inú som tu nevidela. Premýšľala som, ktorú posteľ si zvoliť, no nakoniec mi padla do oka posteľ vpravo. Zložila som si na ňu kabelku a vzala kufor. Začala som s vybaľovaním. Všetky veci som poukladala do dvojdielnej skrine tak, aby aj dotyčná mala dosť miesta, snažila som sa byť spravodlivá, no hlodal vo mne červíček pochybností. Čo ak  bude otravná alebo horšie - namyslená? Snažila som sa nad tým nepremýšľať a začala som radšej vybaľovať notebook a učebnice.

Keď som bola so všetkým hotová, išla som sa pozrieť do menšej kuchynky, ktorá bola hneď vedľa. Pozrela som sa do všetkých skriniek, no žiadne jedlo tam nebolo. Asi sa budem musieť vybrať na nákupy. Nesúhlasne som zahmkala a vrátila sa späť do izby. Zapozerala som sa von oknom a snažila sa nepremýšľať nad mamou a hlúposťou, ktorú sa chystá urobiť.

Zrazu sa otvorili dvere a dovnútra vošiel chalan s kufrom. Ako malinu ho vtlačil dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Keď sme sa ocitli tvárou v tvár, čudesne sme na seba zazerali. Otázka v mojich očiach bola priama - čo tu, do pekla, robí?

„Toto nie je možné!“ skríkol a pustil kufor, ktorý zostal stáť. Zazerala som na neho ako na blázna. Čo si o sebe myslí?

„Oni mi dali ženskú do izby! To nie je možné!“ kričal naštvane, akoby som tu ani nebola. Ešte stále som sa neodhodlala k útoku.

„To bude teda peklo,“ odvrkol a odišiel na vedľajšiu posteľ. Kufor o ňu oprel a posadil sa.

„Vadí ti niečo? Ešte som neprehovorila ani slovo!“ skríkla som naštvane. „Vedela som, že spoločné internáty sú nanič, no kedysi som si myslela, že je v tom akýsi poriadok. Chalani v dolných izbách, dievčatá v horných,“ zamrmlala som.

Ten človek bol nejaký bledý, možno by potreboval doktora, nevychovanec jeden. Vlasy mal asi stokrát prefarbované, boli totiž brondzovej farby, čo je naozaj nedokonalé. Mojím prvým dojmom bolo, že je gay...

„Počúvaj, nerozumiem, prečo sa hanbíš. Byť s dievčaťom na internáte ti nemusí vadiť, ja predsa nikomu nepoviem, aký si,“ povedala som milo. Nedôverčivo zaklipkal očami.

„Prosím? Aký by som mal byť? Nerozumiem.“

„No, ak si inak orientovaný... Nemusíš sa hanbiť, dokážem to pochopiť, je to predsa...“ nevedela som dokončiť vetu. Čo som mala povedať - ľudské? To sotva. Iba by som sa strápnila.

„Ja nie som gay!“ skríkol znova (jeho obľúbená činnosť) a postavil sa. Vydýchla som, nesmierne mi odľahlo, no aj tak sa mi nahrnula červeň do tváre. Bol odo mňa vyšší, oveľa vyšší a keď mi potvrdil, že je na dievčatá, okamžite som v ňom začala vidieť aj pekné stránky výzoru. Ale čo to trepem? Prehovoril iba pár viet, aj to je naštvaný, že tu so mnou musí trčať!

„To je dobre,“ odvetila som. Radšej sa stiahnem.

„Mimochodom – som Edward,“ povedal pokojne, čo ma prekvapilo, a podal mi ruku.

„Pekné meno, ja som Bella,“ odvetila som a prijala jeho studenú ruku. Ihneď ju pustil a začal pochodovať po izbe. Asi odignoroval narážku na pekné meno.

Sadla som si na svoju posteľ a čakala. Keď sa odhodlal k slovu, stálo to za to.

„Keď už tu musíme spolu bývať,“ pretisol pomedzi zuby, akoby som bola tá najhoršia nočná mora, „tak mi, prosím, dopraj súkromie.“ On si zo mňa iba strieľa alebo to myslí vážne?

„Súkromie? Ako to myslíš? Každý, kto sa nachádza na internáte, má rovnaké izby ako ty a ja. Snáď nechceš, aby som sa tu ukazovala iba v noci?“ opýtala som sa posmešne, no jeho vážny výraz ma zarazil. On si myslí, že sem budem chodievať iba v noci? A kde mám byť celý deň? To sa mi iba sníva.

„To nemyslíš vážne!“ Vzala som vankúš a hodila ho po ňom.

„Ty si sa naozaj zbláznil alebo berieš nejaké lieky! Ja tu predsa bývam! Neviem, kam by som mala ísť,“ sykla som. Ako sa mám v tejto zime celý deň potĺkať von?

„Fajn, fajn, bol to iba taký nápad! Vieš čo? Pokúsim sa pretrpieť ťa,“ odvetil a odišiel k posteli. Začal si vybaľovať veci. Nemala som chuť pozerať sa na neho, a tak som si vzala svoj vankúš zo zeme a ľahla si na posteľ. Otočila som sa na opačnú stranu a snažila sa nemyslieť na to, aké musím mať nešťastie. Dostala som spolubývajúceho, ktorému vadím a neznáša ma, a to ma videl prvýkrát v živote. Nech si nemyslí, že so mnou bude pohadzovať, ako sa mu zachce.

Zobudila som sa do čiernej noci. Na budíku blikali dve hodiny ráno. Muselo byť niečo po šiestej, keď som si ľahla. Ponaťahovala som sa a spomenula si, že mám na sebe rifle a tričko od včerajška. Dúfam, že Edward niečo vymyslel a odišiel niekam inam, keď mu tak strašne vadím.

Opatrne som sa postavila a snažila sa zaostriť zrak na nejaké zvyšné dvere. Škoda, že som si kúpeľňu nepozrela ihneď, ako som prišla, pretože teraz a po tme ju nájdem ťažko. Keďže z izby vedú jediné dvere, ktoré tvoria kuchyňu, tak logicky by mala byť kúpeľňa na chodbe. Vošla som do hustejšej tmy na maličkej chodbičke, kde som našla dvere vedúce do kúpeľne.

Vošla som dovnútra a zamierila k umývadlu. Opláchla som si tvár a zapozerala sa do zrkadla. Vyzerala som zaspato. Cítila som, že potrebujem niečo na prebudenie. Opatrne som vyšla s kúpeľne a po špičkách, aby som nezobudila Edwarda, zo skrinky som si vzala kozmetickú taštičku. Vyzeralo to tak, že Edward tuho spí. Videla som jeho siluetu, no nedokázala som rozlúštiť, či je otočený ku mne, alebo nie. Radšej som odkráčala späť na chodbu, kde som sa potkla o prah, no podarilo sa mi pridržať zárubne. Zamkla som sa v kúpeľni a modlila sa preto, aby sa Edward nezobudil, neviem prečo, ale mala som pocit, že by to bolo ako v horore.

Vyčistila som si zuby a pousmiala sa nad pastou, ktorú mi sem dal Charlie. Bola ružová. A vtedy mi niečo napadlo... Ten nápad sa mi zdal tak vtipný, že som sa musela držať na uzde, aby som sa nerozosmiala nahlas.

V kozmetickej taštičke som našla ružové farbivo, ktoré sme kedysi potrebovali na chémiu. Jessice som s ním skúšala zafarbiť pramienok vlasov na ružovo a farba sa chytila príliš. A takýmto štýlom sa ocitlo v mojej taške. Pousmiala som sa. Chudák chlapec, ešte nevie, čo ho čaká.

Otočila som sa a prešla k sprchovaciemu kútu. Edward mal už všetko vybalené. Všetky playboy spreje a šampóny, boli poukladané vedľa seba. Musela som sa zasmiať, vyzeralo to komicky. Vzala som jeho šampón, ktorý už mal načatý. Tým lepšie, aspoň nebudem musieť čakať na účinok a vyskúšam ho nahnevať hneď zajtra. Odkrútila som uzáver a vysypala doň celé práškové farbivo na zvieratá, teda srsť. Fľaštičku som vyhodila do koša a ja som sa vrátila opäť do postele. Bolo veľmi skoro na to, aby som prebdela noc a zajtra musím byť vyspatá, aby som sa mohla sústrediť na prvý deň školy. Zaspala som okamžite.

Ráno ma zobudilo otravné pískanie budíka. Buchla som po ňom rukou, no aj tak neprestávalo. A keď konečne prestal, znova som sa zavŕtala do periny. Bolo mi všetko jedno, hlavne, nech môžem ešte chvíľku spať. Zrazu mi začala byť zima a niečo, alebo skôr niekto, mi vzal perinu. Všimla som si, že som sa v noci stihla ešte prezliecť do pyžama.

„Nechaj ma!“ povedala som a vopchala si hlavu pod vankúš.

„Nenechám, vstávaj! Prídeš neskoro,“ vravel netrpezlivo.

„Si moja matka?“

„Nie, ale nechcem nechať zamykanie dverí na teba,“ odvetil a tresol ma perinou po nohách. Začal mi ťahať vankúš a ľahko mi ho vzal.

„Ja ich zamknem, sľubujem,“ zamrmlala som.

„Ako myslíš,“ zašepkal. Na chvíľku som konečne upadla späť do nerušenej ríše snov, no trvalo to len pár sekúnd. Zrazu som na sebe cítila kvapky niečoho ľadového a moje bunky nevedeli, čo majú robiť skôr, či vstať, alebo kričať, a tak sa rozhodli pre oboje. Vyskočila som z postele ako naštartovaná a hodila po Edwardovi ten najhorší pohľad, aký som dokázala vytvoriť. Ten sa iba usmieval a s pohárikom v ruke odkráčal do kuchyne. Veď ho ten smiech prejde, keď sa bude večer sprchovať.

Odkráčala som do kúpeľne a neskôr ku skrini. Prezliekla som sa do šiat a obula si topánky. Do kabelky som vhodila zošit a pero. Edward bol tiež prichystaný, na sebe mal nohavice a košeľu, čo bolo asi jeho tradičné obliekanie, aspoň myslím. V skrini mal samé značkové veci, chce sa vyfarbiť v dobrom svetle.

„Vieš, že o tebe nič neviem?“ opýtal sa len tak mimochodom, keď zamykal jeho obľúbeným kľúčom, ktorý mi nechcel zveriť.

„Vieš, že ani ja o tebe? A pritom sa správaš ako totálny hlupák,“ odsekla som. Pozrel na mňa.

„Správam sa hlúpo, však?“

„Ešte si to priznaj,“ zamrmlala som.

„Nie som zvyknutý bývať s dievčaťom a deliť sa s ňou o izbu.“

„Ja nie som zvyknutá bývať s chlapom, ktorý sa stará o zamykanie dverí a farbí si vlasy.“ Asi nebolo dobré spomínať jeho vlasy, keďže nevie, čo ho čaká večer a keď na to príde, tak ma naozaj prehodí cez stenu von.

„Ja si vlasy nefarbím,“ povedal a pozrel na mňa pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že je to nad slnko najjasnejšia vec.

Prekrútila som očami a radšej sa začala sústrediť na dnešnú povinnosť. Robiť mu napriek môžem aj doma.

Vošli sme do školy a obaja sa pobrali do svojich tried, kde mal každý svoj vlastný odbor. Čudovala som sa, keď som videla, ako Edward číta svoje meno v zozname, na inžinierskom odbore. Najviac ma prekvapilo jeho meno – Cullen. Edward Cullen. Celkom to sedí. Ja som si vybrala právo a bola som spokojná. Vždy to bol môj sen, tak prečo ho nezačať žiť?

Prvé dve hodiny prebehli rýchlo. Bolo nás tu snáď tisíc, zasadacia miestnosť bola preplnená do poslednej bodky. Učiteľ mal dlhé výklady a ja som si spokojne zapisovala informácie. Na chodbe som sa stretla s nejakým dievčaťom, ktoré potrebovalo pomoc a malo so mnou ďalšiu prednášku. Bola veľmi milá.

„Ani som sa ti nepredstavila, som Kate,“ odvetila, keď sme si sadli do lavice.

„Bella!“ Usmiala som sa.

Veľmi dobre sa s ňou rozprávalo a prišla téma aj na smotánku tvorenú z chalanov.

„Poznáš Cullena?“ opýtala som sa. Dúfala som, že o ňom bude vedieť viac.

„Nie, ale počula som, ako sa o ňom rozprávali ostatné dievčatá, to je ten s brondzovými vlasmi, však?“

„Áno.“

„Predstav si, že je adoptovaný, má niekoľko súrodencov a jeho otec je chirurg,“ odvetila zasnene. Adoptovaný? To nemyslí vážne.

„Aha,“ povedala som jednoducho. Nevedela som, čo na to povedať a zároveň ma zachránilo zvonenie. Kate sa ani nestihla opýtať, prečo ma to zaujíma.

Po vyučovaní sme nemali čas porozprávať sa, pretože Kate nebola na internáte, ale dochádzala, a tak som sa domov musela vybrať sama. Kráčala som po chodníku a premýšľala nad Edwardom. Nepovedal mi o sebe nič, ani to, že je adoptovaný, čo ma trochu zaráža. Nevyzerá, akoby bol ukrátený, skôr viac sebaistý. Ak mu trocha okorením jeho život, nič sa nestane. Napokon – on sa začal hrať na urazeného prvý, nedovolil mi, aby som mu povedala jedno jediné milé slovo.

Keď som došla k internátu, zamierila som rovno do našej izby na poschodí. Bola škoda, že izby boli číslované z hora nadol. Zistila som, že dvere sú už otvorené. Opatrne som vošla a vyzula si topánky. Nechala som ich na chodbe a tašku zhodila vedľa postele.

„Neupraceš to?“ ozvalo sa nado mnou, keď som sa zvalila na posteľ.

„Snáď tu bývam, smiem mať tašku vedľa postele,“ odvetila som a zazrela na neho. To je drzosť...

„Nemyslím tú tašku,“ povedal a prekrútil očami, „myslím tie topánky!“

„Preboha, nechaj ma žiť, prečo si taký otravný?“

„Ja a otravný? Kdeže, Bella! Dokážem byť aj horší,“ odvetil a usmial sa. Zuby sa mu zaleskli.

„Baví ťa to?“

„A čo?“

„Neustále hádky!“

„Áno!“

„Ty... Ty... jeden!“ Nedokázala som prísť na vhodnú nadávku, a tak som vzala vankúš a začala ho s ním biť.

„No počkaj!“ Aj on si uchmatol vankúš a údery mi vracal. Neviem prečo, ale zrazu som sa cítila ako malá a táto chvíľa bola príjemné spestrenie dňa. Kto by nechcel zmlátiť svojho spolubývajúceho? Mám taký pocit, že každý...

Nakoniec som sa vzdala a hodila sa na posteľ. Bola som vyčerpaná a smädná. Edward si sadol vedľa mňa a pozoroval ma. Nakoniec odkopol topánky z nôh a nechal ich padnúť na dlážku. Ľahol si vedľa mňa a zapozeral sa na strop.

Čudovala som sa, pretože niečo také by som od neho nečakala. Len pred nedávnom by ma upálil iba preto, že som ženského pohlavia a teraz tu leží vedľa mňa.

„Edward, uprac to,“ napodobnila som jeho hlas a ukázala na topánky.

„To si nemala hovoriť!“ vykríkol a začal ma štekliť. Tak to bola rana pod pás. Moje slabé miesto.

Smiala som sa ako zmyslov zbavená a snažila sa mu vykrútiť. Keď konečne prestal, trvalo ešte pár minút, kým nás oboch prešiel záchvat smiechu.

„Vidím, že aj ženy sa vedia baviť,“ povedal zrazu.

„Ja sa viem baviť neustále,“ odvetila som a žmurkla na neho. Bola som celkom rada, že je konečne normálny, no aj tak sa ho neskôr opýtam, prečo bol taký, aký bol.

„Idem si po vodu,“ zašepkala som a vyskočila na nohy. Všimla som si, že kuchyňa bola zásobená. On nakupoval?

„Ty si stihol aj nákupy?“ opýtala som sa prekvapene, keď sa objavil pri zárubni dverí.

„Áno.“ Obdivne som zahvízdala.

„Nabudúce nakupujem ja.“

„Ako povieš.“

„Naozaj?“ Neveriaco som na neho zazerala. On povedal „ako povieš“?

„Uhmm... Alebo ti mám povedať, že chcem žiť v mieri?“ vybafol na mňa znenazdajky. Ten je nejaký čudný, možno niečo kuje. Ale bola by som rada, keby sa to medzi nami zmenilo... Aspoň nateraz.

„Takže mier?“ opýtal sa a vystrel ku mne ruku.

„Mier,“ zopakovala som a stisla mu ju, hoci bola tvrdá ako kameň.

„Pripravím niečo na večeru,“ povedala som a začala sa prehrabovať v chladničke. Ten chalan sa o seba vie postarať, nakúpil všetko potrebné.

„Ty sa najedz, ja idem do sprchy,“ povedal a odišiel do kúpeľne.

Ešte chvíľu som sa usmievala a keď som začala krájať mrkvu, došlo mi to. Úsmev mi zamrzol a krv začala prúdiť rýchlejšie. Do horúcich pekiel aj s chlapmi. Vždy sú nevyspytateľní, tak neviem, prečo sa im ženy chcú neustále pomstiť, ak aj tak dostanú to, čo chcú! A ja som vymyslela naozaj krutú pomstu... Veď bude mať hlavu ružovú aspoň mesiac.

Prestala som krájať a dala si hlavu do dlaní. Z kúpeľne bolo počuť šumenie vody. Bleskovo som pribehla do kúpeľne a trhla kľučkou, ktorá ihneď odpadla. To tie novodobé stavby! Vošla som dovnútra, rozrazila dvere do sprchovacieho kútu, vošla dnu a vzala šampón. Keď som ho držala v ruke, bola som zadychčaná. Usmiala som sa nad tým, aká som bola rýchla a vtedy mi došli okolnosti.

„Panebože,“ zašepkala som. Bola som celá premočená a voda po mne stekala. Predo mnou stál... ehm... Edward. Ja som taká hlupaňa! Zostala som tam stáť ako soľný stĺp a vôbec som nevedela, čo v tej panike robiť. To musel byť pohľad.

Celá premočená, so šampónom v ruke, červená ako rak a predo mnou chalan ako Edward... Do detailov radšej nebudem zachádzať...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Mňa nenachytáš!: