Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Myself and me - 2. časť

02.09.2012 (15:00) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1206×

Okamžite som otvorila oči. Bytom sa ozýval pípavý zvuk a ja som okamžite vyletela z postele. Zvuk sa ozýval z poplašeného zariadenia v kuchyni. Mama tam stála a snažila sa ho utíšiť. 

„Čo sa deje?" spýtala som sa ospalo. 

„Ách! Blbý krám!" Mama si ma nevšímala. Konečne sa v dome rozhostilo ticho.

„Bella... ahoj, zlatko... Mrzí ma to, niečo sa stalo, nechápem, na čo to tu vôbec máme, kedy u nás horelo..." Mama zašla do izby, a ja som si ľahla k sebe do postele. Zavrela som oči, keď som ich zase prudko otvorila, pri spomienke na noc...

Došľaka! Spomenula som si na to, ako som dostala záchvat... Potom som videla nádhernú tvár... Tvár anjela. Zase tma. Pamätám si, ako som sa bála, a potom sme boli v lese... Zase tma, a potom som sa zobudila tu. Zastavila som sa pri nádhernej tvári. Spomínam si, že jeho hlas znel ako zlato. Proste tak znel, aj keď je to nemožné. Znova mi začalo búšiť srdce. Mala som záchvat, skočila som z okna... Nie... Nie, nie a nie! Čo teraz? Keby sa o tom dozvedeli... Nie! Nikto a nič ma nedonúti vrátiť sa na to prekliate miesto, ani keby ma mala zabiť moja vlastná podstata, čo sa asi aj deje. 

„Dopekla!"

Potom ma zahatil pocit úzkosti, ktorá pramenila z toho, že nepoznám jeho meno. Bolo to hlúpe, ale neznesiteľné. Bol to pocit, ako keď smiete ochutnať to najlepšie jedlo, ale zabudnete, ako chutilo... Spomínam si len na jeho tvár, všetko ostatné je iba  čierna šmuha a tma. Nádherné zlaté oči, bronzové vlasy, bledá tvár, ostré rysy... Moje myšlienky sa zlali do zmesi farieb, a slov... 

Edward

Už sú to dva dni, čo som stretol to dievča. Nemohol som na ňu prestať myslieť. Prenasledovala ma deň aj noc, na love som nebol už týždeň. V tvári sa mi neustále objavovala jej tvár, jej vystrašený pohľad v hlbokých hnedých očiach. Keby som bol človek, povedal by som, že mi nedá spávať. Musím ju nájsť. Nech sa deje čokoľvek, musím sa s ňou znova stretnúť. 

Bella

„Mami, idem do mesta, vrátim sa až večer, nečakaj ma."

„Dobre, zlato." Vzala som si bundu a vyšla som do prekvapivo chladného dňa. Mala som to namierené do kaviarne, kde som si to chcela nechať prejsť hlavou.

Cestou som si v trafike kúpila noviny a v kaviarni som sa začítala. Narazila som na inzerát, v ktorom ponúkali prácu. Bola tam aj adresa a podľa nej to bolo neďaleko. Koniec-koncov, naozaj potrebujem prácu. Zaplatila som nedotknutú kávu a vyšla som na ulicu. V ponuke stálo, že hľadajú časníčku. Síce som to nikdy neskúšala, ale vraj prijmú hocikoho, kto vie prísť. Aké milé. Zastala som pred podnikom. Bol to akýsi bar, kde podávajú jedlo, no vládla tam príjemná atmosféra. Kráčala som k pultu.

„Dobrý deň, hlásim sa na prácu čašníčky, ak je to miesto ešte voľné." Žena za ním si ma premerala spoza okuliarov, čo jej kĺzali po nose. Výraz v jej tvári mi vravel, že tu asi nepochodím. 

„Poď." Otočila sa a vošla do dverí za ňou. Vošla som tiež a ona mi ukázala, aby som si sadla. Poslúchla som. Čakala som asi päť minút a čítala som si časopis pohodený na stole.

„Ehm. Ahoj, ty sa hlásiš na čašníčku?" Myklo ma a pozrela som sa na ženu, teraz oveľa milšieho vzhľadu. Mohla mať tridsať a kučeravé ryšavé vlasy jej padali do tváre.

„Áno... Som Isabell. Isabell Swanová. Videla som inzerát v novinách."

„Iste. Ak sa smiem opýtať, koľko máš rokov?" Mala príjemný hlas so zvláštnym prízvukom.

„Mám osemnásť. V júni budem mať devätnásť."

„Dobre. Robila si už niekedy čašníčku?"

„Nie, ale učím sa rýchlo."

„To je v poriadku. Yiavin ti tu rada ukáže." Našťastie sa nepríjemná žena za pultom nevolala Yiavin. Z rohu miestnosti vystúpilo mladé dievča. Mohla mať asi toľko, čo ja. Bola krásna. Jej medovo-zlaté oči ma so záujmom pozorovali.

„Ahoj, som Yiavin. Ty si Isabell, však? Ukážem ti to tu a dohodneme sa, kedy nastúpiš."

„Och... dobre." Bola som rada, nemyslela som, že sa to vybaví tak rýchlo.

Práca čašníčky mi išla od ruky. Zistila som, že Yiavin je milá, spriatelili sme sa. Olivia mi to veľmi nespríjemňovala, ale neplietla sa do mňa. Za deň povedala dokopy tri vety, ale aj to stačilo, aby ma urazila. Nenávidím, keď mi hovoria priezviskom. 

To najhlavnejšie však je, že už týždeň som nemala záchvat. Bála som sa každý deň, že to príde v práci, ale nestalo sa. Zapípal mi počítač a ja som sa prebrala zo svojich úvah. E-mail? Ja? Prišlo mi to divné... Otvorila som mail, ktorý bol od môjho doktora.

Milá Isabell, 

chcel som vám len oznámiť, že vaše výsledky sú vynikajúce. Som skutočne rád, že nemáte žiadne príznaky, ale predsa len by ste mali prísť na ďalšie vyšetrenia. Nie je to zvyčajný postup, ale môže sa stať, že váš záchvat príde neočakávane a to by nemuselo dopadnúť najlepšie. K tomuto všetkému som došiel tak, že som si opätovne pozrel vaše testy, a niečo mi tam nesedí. Bolo by lepšie, keby ste prišla osobne. 

P. S.: Napísal som osobne vám, vašich rodičov som neinformoval, keďže ste už plnoletá, ale bolo by lepšie, ak by ste im to oznámili.

Doktor Trevys

Zalapala som po dychu. Čo ak to zistia? Čo ak ma pošlú späť? Nie, nie, nie a nie! Nepôjdem tam, nevrátim sa, pôjdem preč. Ujdem aj na koniec sveta! Začala som sa triasť, ale tentoraz na mňa nešiel žiadny záchvat. Plakala som. Celá som sa otriasala vzlykmi a bolo mi jedno, že ma naši počujú. 

Mola to byť hodina, mohlo to byť päť minút, či celý deň, ale zdalo sa mi, že to trvalo celé storočie, kým som vstala a zamierila som do kúpeľne. Keby som nevedela, že je tam zrkadlo, dostala by som infarkt. V zrkadle som zbadala dievča s takými kruhmi pod očami, že zakrývali väčšinu tváre. Oči mala opuchnuté a červené, pery bledé. Takmer som sa znovu rozplakala.

Po upokojujúcej sprche som sa rozhodla zabudnúť na e-mail a začítala som sa do časopisu o chudnutí. Vtom to opäť prišlo. Zatočila sa mi hlava, svet sa točil... Ruky sa mi triasli, zuby mi drkotali o seba a viečka sa mi zatvárali. Ó bože, prečo? Sadla som si na zem, kde som sa celá nekontrolovateľne triasla. Potom som opäť stratila vedomie...

Edward

Hnal som sa po ceste dvestotridsiatkou, pričom som stále rozoznával lístky na halúzkach stromov. Niekedy to nie je také otravné, keď ste upír. Netuším, prečo je to tak, ale musel som ísť za ňou. Aj keby bola na kraji sveta a ja by som ju zazrel len na okamih, musel som ju vidieť. Tak ďaleko som však chodiť nemusel.

Zbadal som ju pri sklade na kraji mesta, ako stojí na chodníku. Bol som od nej dobrých päťsto metrov, ale zreteľne som videl, ako zdvihla kus rozbitého skla a prezerala si ho. Vtedy som si všimol, že má zavreté oči. Vyskočil som z auta a dorazil som k nej, keď mala dlaň celú skrvavenú, ako sklo stláčala a chystala sa vraziť si ho do krku.

Zadržal som dych a okamžite som jej sklo z ruky odhodil. Potom som ju zobral do náručia a ona stratila vedomie. Krvácala dosť silno, ale nebolo to veľmi vážne. Rútil som sa po meste ešte väčšou rýchlosťou ako predtým, až kým som nedorazil domov. Opatrne som ju vzal do náručia a v sekunde sme boli v dome, kde som ju položil na sedačku. Za mnou sa zjavil Carlisle.

„Kto to je, čo sa jej stalo?"

Nestihol som mu odpovedať, lebo za nami sa ozvala Bella. Vrčala. Nie tak ako upíri, ale ľudsky. Vydávala ten zvuk a šmátrala okolo seba, akoby si ani nevšimla že krváca. Začala sa škrtiť, ale to už sme ju s Carlisleom držali a ona zase omdlela. Carlisle jej ošetril rany a ja som bol stále pri nej, keď vtom sa jej zatriasla dolná pera a ona sa prebrala. Bol som v strehu, ale v jej očiach bol zmätený výraz.

„Anjel," zašepkala a usmiala sa na mňa prekrásnym úsmevom.

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Myself and me - 2. časť: