Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Najromantickejšie miesto

22.09.2012 (16:00) • Tralala • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1796×

„Tomas! Kam ma to ťaháš?“ pýtalo sa udýchané rusovlasé dievča, ktoré svojimi krátkymi nohami nestíhalo do kopca, za svojím skoro dva metre vysokým spoločníkom. No on nezastavil, ba ani nespomalil. Chcel to stihnúť včas. Všetko si  to dobre naplánoval, a tak len otočil hlavou smerom k nej a obdaril ju jedným zo svojich neskutočných úsmevov.
„To je prekvapenie, Ví, už je to len kúsok, tak trošku pobehni,“ nežne ju súril. No dievča sa odulo a zastalo na mieste.
„Nikam nejdem a už vôbec nikam nepobehnem!“ povedalo rozhodne. „Kvôli tomuto,“ neurčito rozhodilo rukami, „kvôli tejto túre, som sa nevykradla z domu o štvrtej ráno. Chcem romantiku. Sľúbil si mi ju,“ dokončilo už smutne.

Tomas sa otočil a podišiel k nej. Vedel, prečo sa hnevá a rovnako vedel, že má nato právo. Chytil ju za ruku. Bola ľadová. Konečne si všimol, čo má jeho Viola na sebe a sám pre seba si vzdychol. Pyžamové nohavice a tenučké tielko. Na nohách svoje verné zelené crossky. Pobozkal ju na hánky. Dýchol na ňu horúci vzduch a celú si ju potom pritiahol na hruď. Nosom jej pohladil čelo, rukami objal okolo trupu. „Sľúbil som ti romantiku, Ví.“ A ona nebadane prikývla. „A vieš, že ja svoje sľuby plním.“ Opäť prikývla.

„Tak, kam ma to ťaháš?“ spýtala sa potichu a pritisla svoju premrznutú tvár na jeho hruď. Dostala bozk do vlasov.
„To je tajomstvo,“ zachichúňal sa.
„Tomas!“
„Beriem ťa na najromantickejšie miesto v celom Washingtone, osobne si myslím, že na celom svete, ale pripúšťam, že všade som nebol a všetko som ešte nepočul.“ Zreničky sa jej rozšírili zvedavosťou.
„Kam?“ spýtala sa dychtivo. Pozrel sa jej uprene do očí.
„Veríš mi?“ opýtal sa.
„Ako nikomu inému.“ Bez zaváhania prišla odpoveď.

„Tak poď.“ Chytil ju za ruku a ťahal do kopca. Dievča si len vzdychlo a cupitalo vedľa neho.

Keď sa po nekonečných dvanástich minútach konečne dostali úplne hore. Privítala ich kovovo-kamenná brána a skoro metrový nápis.
„Cintorín?“ vydesene sa ho spýtala. „Ťahal si ma na cintorín?“
„Veríš mi?“ spýtal sa znovu. Zamračila sa, ale prikývla. Tomas podišiel k monumentálnej bráne a za škrípavého zvuku, z ktorého behali zimomriavky po chrbte, ju kúsok pootvoril. Bokom sa pretlačil cez medzeru a čakal na svoju rusovlásku, ktorá ho okamžite nasledovala. A potom sa ticho, ruka v ruke, preplietali medzi opustené hroby.  Zahúkala sova. Viola sa nikdy v živote tak nebála. Tisla sa na Tomasa, ako keby bez neho nemohla dýchať. Kráčali už niekoľko minút po rozľahlom pozemku, keď už to nevydržala.

„Tomas?“ spýtala sa ticho, takmer nečujne.
„Hm?“
„Kam... kam to ideme?“
„Tam.“ Ukázal jej rukou na stromoradie. Trochu bokom od ostatných hrobov. Síce nevedela prečo ale uľavilo sa jej. Ani nie o dve minúty sa predierali pomedzi konáre. Tomas náhle zastal a ona skoro spadla.
„Sme tu,“ povedal jej nežne.
„Čo?“ spýtala sa prekvapene. Vykúkla spoza neho a naskytol sa jej neskutočný výhľad. Oceán. Oceán a jediný hrob. Či skôr hrobka. Nevedela. ako to má správne nazvať. Cintorín končil útesmi, a tu - schovaný za stromami bol ten najzvláštnejší najkrajší a najdesivejší hrob ovenčený sochami. V úctivej vzdialenosti, boli do pol kruhu umiestnené mramorové lavičky.

„Môžem?“ opýtala sa ho potichu. On sa očarujúco usmial a kývol hlavou. Pustila mu ruku a vybrala sa smerom k hrobu. V živote nič také nevidela. Bola bezoblačná noc a mesiac sa jagavo odrážal od vĺn. Videla každý detail.  Náhrobný kameň mal tvar osoby. Bola to žena. Sochár ju vytesal tak, akoby sa spiaca pomaly vynárala s pod zeme. Bola nádherná. Hlava trochu nabok. Dlhé vlnité vlasy, niektoré pramene jej siahali cez odhalené plecia až k hrudi, na ktorej mala položenu jednu z rúk. Zvierala v nej náramok, na ktorom boli len dva prívesky. Kryštálové srdce a drevený vlk. Druhú mala položenú na svojom úzkom drieku. Bola dokonalá. Vyzerala ako živá, len z mramoru. Okrem nej tam boli dve sochy. Každá z jednej strany, pri hlave a každá sa na ňu smutne pozerala. Vlk a anjel.

Vlk ležal na bruchu. Hlava položena na labách a ňufákom sa takmer dotýkal pleca kamennej dámy. Bol obrovský. Mala pocit, že keby stál, tak by bol vyšší od nej. A tie oči. Zvláštne, vyzerali takmer, ako ľudské a toľko bolesti. Bol rovnako prepracovaný ako náhrobný kameň. Keby fúkalo, očakávala by, že sa mu bude vlniť srsť. I keď ležal, mala pocit, že je pripravený skočiť a ihneď trhať. No skôr než hrôzu vyvolával tichý rešpekt. Cúvla a pozrela na druhú stranu.

Posledná socha, bola socha anjela. Muža. Kľačal na jednom kolene. V jednej ruke meč a druhá na zemi neďaleko od kráskinej hlavy. Dotýkal sa jej len bruškami. Ako atlét pred štartom. Krídla na chrbte napnuté dozadu ako vták, ktorý sa snaží pribrzdiť svoj strmhlavý pád. Podišla bližšie. Natiahla ruku. Dotkla sa studenej tváre. Prstom behala po krivke líca, pier, nosa, k očiam. Jedno mal na polovicu zahalené svojim polodlhým účesom, ktorý akoby vial vo vetre, keď pristával a druhé... Druhé, tak zničené. Uvedomila si, že sochár bol učinený génius. Nejakým záhadným spôsobom sa mu podarilo sochu vytesať ako fotku. Zachytiť ten jedinečný okamih, keď anjel padá z nebies. Strašný ako Boh pomsty. Príťažlivý ako diablovo pokušenie. S mečom v jednej ruke a druhú natiahnutú k svojej milovanej. V oku rodiaca sa slza. Čeľusť zaťatá zlosťou a na čele bolestná neveriaca vráska. Okúzlila ju svojim pôvabom, citom, no mala z nej strach väčší než smrť. Zacúvala. Opatrne sa jej dotkli horúce prsty.

„Páči?“ spýtal sa jej medový hlas. Nemo prikývla a privinula sa k nemu celý telom. Objal ju.
„Kto to je?“ spýtala sa tichý hlasom. „Kto sú?“ opravila sa, keď jej došlo, že toto nie je len o nej, že to skrýva nejaký desivo tajomný príbeh. „Čo sa im stalo?“

„Takže si nato prišla?“ povedal a ona sa naňho prekvapene pozrela. „Každý na to príde, hneď a sám,“ pokračoval, akoby si nič nevšimol. „Je to starý príbeh, má mnoho verzií. Je to veľký príbeh a ako každý veľký rozpráva láske, o jej krutosti a bezcitnosti.“

„Povieš mi ho?“ Zamračil sa.
„Neviem ho dobre, odo mňa to nevyznie správne. Spýtaj sa naňho Angely, alebo ťa zajtra môžem zobrať k svojej prababičke, nikto ho nevie podať tak ako ona.“
„Nie, chcem ho počuť hneď. Chcem ho počuť od teba,“ žadonila.
„Tak dobre, poď, sadneme si.“ A ťahal ju k mramorovej lavičke. „Ale poviem ti len základ, zajtra ťa zoberiem do rezervácie a tam si ho vypočuješ celý. Berieš?“ Prikývla.


„Stalo sa to už pred desiatkami rokov. Do mesta prišlo nové dievča. Odniekiaľ z púšte, no i tak biele ako sneh. To dievča.“ Ukázal smerom k náhrobnému kameňu.
„Skutočne bolo tak krásne ako... ako tá socha?“ vyhŕkla Viola. Tomas smutne prikývol.
„Podľa povery - všetko, čo je tu,“ mávol k súsošiu rukou, „zodpovedá skutočnosti“. Viole okamžite padol zrak na obrovského vlka. Striasla sa.
„To tu bol skutočne tak veľký vlk?“ opýtala sa zdesene.
„Vraj, áno.“

„Takže tak umrela!“ vyhlásila pevne. „Roztrhalo ju to zviera, však?“ Tomasovi prebehla očami bolesť, akoby sa ho niečo dotklo. S napätou grimasou však pokračoval.
„Chceš vedieť koniec alebo príbeh?“
„Hovoríš to tak, akoby som mohla mať len jedno z toho.“ Zasmial sa pobozkal ju do vlasov.
„Dnes dostaneš len jedno z toho,“ povedal rozhodne.
„To nie je fér Tomas Clearwater!“ rozhorčovala sa.
„Tak, čo bude?“
„Príbeh, aj tak mi je jasné, že ju roztrhalo to zviera?“ Opäť sa mu v očiach zjavila bolesť.
„Myslíš?“
„Však je také veľké, žeby ma dokázalo prehltnúť v jednom kuse,“ vyhlásila.
„Takže, ty si myslíš, že všetko, čo je veľké a má zuby, je zlé a nebezpečné?“ spýtal sa jej a pozorne ju sledoval. Vyzerala zaskočená.
„Nie, ja len... prečo inak by bola socha vlka pri náhrobnom kameni. Vravel si, že všetko zodpovedá skutočnosti.“
„Áno, tak nejako.“
„Tak potom?“
„To ťa nikdy nenapadlo, že ten veľký zlý vlk mohol byť priateľom toho dievčaťa?“
„To sa ho nebála?“ Tomas sa zasmial.
„Možno na začiatku,“ súhlasil.
„A čo ten anjel? Ten nemohol byť skutočný?“
„Ako vravím, povesť hovorí, že všetko, čo je tu, zodpovedá skutočnosti.“ Prekvapene sa mu pozrela do tváre.

„Povesť hovorí, že bol strateným anjelom. Neveril nikomu a ničomu. Srdce mu po tých stáročiach, pri ktorých sledoval, ako si ľudia navzájom len ubližujú obalil chlad. No i tak plnil verne božiu vôľu. Síce bez lásky, radosti a citu, ale dôsledne. Raz ho poslanie zaviedlo na toto miesto, do tohto mesta a uvidel to dievča.

Na prvý pohľad za do nej za miloval. Zabudol na úlohu, ktorá mu bola zverená. Niekto umrel. Utiekol. Zahanbený, zamilovaný a celý zúfalý. Ako anjel nemohol niekoho milovať. Zostať po celý život s jediným človekom. Vedel k čomu by to viedlo. K pádu. Padlý anjeli boli prekliate duše, ktoré za svoju zradu Bohu, museli trpieť do konca dní. Nebál sa trestu, nech by bol akokoľvek bolestivý. Bál sa len jednej veci, že by nemal šancu byť s tou, kvôli ktorej chcel padnúť.

A tu na scénu prichádza diabol. Ponúkol mu obchod. On ho ochráni pred božím trestom, dá mu šancu získať srdce dievčaťa a on mu na oplátku dá svoju nesmrteľnú dušu. Anjel súhlasil a padol. Čakal boží trest, no ten neprišiel. Jedine čo počul, bol hlas ako ozvena v duši „blázon“. No bolo mu to jedno, že sa naňho Boh, diabol dodržal sľub a ochránil ho. Aspoň tak si to vtedy myslel.

Okamžite sa vybral do nášho mesta a vyhľadal dievča a až tam pochopil, ako ho diabol kruto podviedol. Ochránil ho síce pred hnevom Boha, no sám ho preklial. Vložil doňho niečo démonské, stala sa z neho bytosť horšia a nebezpečnejšia, než bol ten tvoj zlý vlk. Rozzúrený privolal diabla, ktorý sa do úderu srdca zjavil.

Vravel mu, že ich dohoda neplatí, že mu svoju dušu nedá, že miesto nej sa mu dokonca dní bude mstiť. Diabol sa však zasmial. Povedal, že dodržal všetko čo sľúbil. Pred bohom ho ochránil a lásku dievčiny mu predsa nikdy nesľúbil. Anjel chcel namietať, že to síce pravda je, ale že mu mal dať šancu získať jej srdce. Diabol sa však ďalej len smial, že v ničom takom mu predsa nebráni, že či získa jej srdce je len na ňom.

Anjel protestoval, že to nie je pravda, že v tele démona nikdy nezíska jej lásku, že ju zabije, že ak nie hneď, tak okamžite potom. Diabol sa lišiacky usmial a povedal, že anjel po ňom chcel len šancu, získať jej srdce. Len srdce a to mu predsa dal. O láske tam nebolo ani pol slova a s tým zmizol. Padlý anjel bol zničený. Rok kráčal svetom ako mŕtva duša. Potom v duši zas počul ten hlas: Si hlupák. Ja viem, odpovedal mu nemo. Tak mysli, hlupák. Anjel sa vrátil do mesta rozhodnutý získať si jej lásku tak či tak. No dievča už chránil vlk, ktorý ju tiež miloval. Vycítil, že v tom na pohľad krásnom stvorení sídli zlo. A tak začal ten najkrutejší boj o lásku dievčiny, ktorá ich milovala oboch viac než svoj život. Všetko sa to však skončilo jedného dňa, keď dievča zomrelo a diabol vyhral nie jednu ale rovno dve, dostal aj tú vlčiu. Dve zničene nesmrteľné duše. Vraví sa, že láska je najsilnejší boží nástroj, no podľa mňa rovnako mocná, ak nie mocnejšia, je v rukách diabla,“ dokončil Tomas príbeh.

„Ona milovala aj to zviera?“ spýtala sa prekvapene Viola.
„Je to také neuveriteľné?“ opáčil sa chlapec s bolestnou grimasou.
„Nie, len prekvapivé.“ Nastalo ticho. Viola vstala z lavičky a zamierila k hrobu. Konečne si všimla nápisu.

Isabella Maria Swan
Milovaná dcéra, sestra, priateľka a láska, ktorá nekončí smrťou.

Viola si všimla dátum narodenia a dátum smrti. Rýchlo spočítala roky. „Mala len 18 keď zomrela. Bola tak mladá, a tak krásna.“ Otočila sa na svojho priateľa, ktorý stále sedel na lavičke.
„Ten príbeh bol krásny, ale neverím, že sa skutočne stal. Neexistujú žiadni vlci veľkí ako kone a už vôbec nie padlí anjeli.“ Tomas však len pokrčil ramenami.
„Je to len povesť, ale je tu ešte niečo.“
„Čo?“
„Povera hovorí, že tu na tomto mieste. Každý rok, v deň jej smrti, pri východe slnka prichádza z lesa obrovský vlk a z opačnej strany zas ten anjel. Mlčky pozerajú na ten hrob, a potom sa rozplynú v rannej hmle.“
„Hlúposť. Tomu neverím.“
„Ako myslíš, Ví. Sama sa o tom môžeš presvedčiť. Pozri sa na ten dátum.“ Stálo tam 31. 5. Zhíkla. Pozrela na oceán, kde sa už triasli prvé lúče. Bol to dnešný deň.
„Poď, schováme sa v tamtých stromoch a počkáme na východ slnka. Spolu sa presvedčíme, či je na tej báchorke aspoň niečo pravdy.“ Viola prikývla a utekala za Tomasom medzi stromy.


Minúty sa neskutočne vliekli a nič neobvyklého sa nedialo. No v tom sa zrazu, ozval zvuk praskajúcich konárov. Obaja sa okamžite pozreli doľava k lesíku. Viola chcela zhíknuť, ale Tomas jej položil dlaň na ústa. Z pomedzi stromov sa vynoril obrovský červenohnedý vlk a pomaly kráčal smerom k... Viola vyvalila oči. Vedľa hrobky stál ten najkrajší človek, akého kedy videla. Bol dokonalá predloha anjela. Vlk došiel až k nemu. Každý z jednej strany ako tie sochy. Nevenovali si však ani jediný pohľad. Celú svoju pozornosť venovali spiacej kamennej lady, ktorá v ruke zvierala náramok. Kryštálové srdce sa nádherne lesklo, hneď vedľa dreveného vlka a jediné, na čo dokázala Viola myslieť, bolo to, ako asi to dievča zomrelo.

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Najromantickejšie miesto: