Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Našla som svoju dcéru?! Áno!

16.01.2011 (09:45) • IwettQa • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1388×

Pohľad: Esmé

Tak ako každá matka cíti, keď sa jej dieťaťu niečo stane, tak ja som dostala ten pocit strachu. Bola oslava narodenín mojej dcéry. Všade boli matky s deťmi a otcovia, ktorí sa nežne pozerajú na svoje ratolesti. No ja som tam len stála, zmrazená tou náhlou predtuchou. Keď som opäť dostala silu do nôh a mohla sa pohnúť, vykročila som k domu. Musím sa presvedčiť, že moje bábo je v poriadku. Rýchlo som kráčala po chodbe a vrútila sa do detskej izbietky. Sklonila som sa nad postieľkou a ticho preťal môj výkrik. Počula som na chodbe kroky a zrazu sa do izby nahrnuli hostia, zvedaví, prečo som kričala. Stačil im jediný pohľad a pochopili. Všetci začali híkať a pozerali na mňa. Náhlivo pribehla opatrovateľka, ktorá mala strážiť moju dcérku, zhrozene na mňa pozrela a nebola schopná slova. Cítila som ako sa svet otočil a stratila som vedomie.

Pocítila som výrazný pach alkoholu, ktorý ma šteklil v nose. Oči mi osvetlilo svetlo sviece, ktorú držala opatrovateľka. Prudko som sa posadila a zatočila sa mi hlava.

„Kde je? Kde je moja Alice? Suzie, čo sa stalo?“ pýtala som sa opatrovateľky. Pozrela na mňa očami plnými sĺz.

„Je mi to veľmi ľúto. Netuším, čo sa mohlo stať. Bola som pri postieľke presne tak, ako ste mi kázali. Dávala som pozor na maličkú. Keď zaspala, išla som len do kuchyne po vodu a potom som začula váš výkrik. Pribehla som a našla vás pri prázdnej postieľke. Vzápätí ste omdlela,“ s plačom mi oznamovala Suzie. Pozerala som na ňu, oči od strachu vypúlené. Strach mi bublal v žalúdku ako kyselina. Niekto moje dieťa uniesol. Ale kto? Kto dokáže byť taký necitlivý a odporný, že unesie malé bábätko? A zároveň odvážny, vziať ho z domu plného ľudí. Čudujem sa, že nikto nič nepostrehol. Ako som mohla dopustiť, aby z môjho domu ktosi uniesol moje dieťa? Čo som to za hroznú matku? Ako som to mohla dovoliť? Vstala som, rozhodnutá, že niečo urobím. Čokoľvek. Nedokážem tu len tak sedieť a čakať. Vyšla som z domu a hľadela na tú krásnu výzdobu, hračky, balóny a transparenty. Spomenula som si, že ešte pred niekoľkými hodinami som sa tu zabávala aj s mojou dcérkou a ostatnými hosťami. Spustili sa mi slzy. Utrela som si mokré líca a rozbehla sa preč.

No ani po dvoch týždňoch pátrania, do ktorého sa zapojila polícia aj všetci moji známi, sme nič neobjavili. Po mojej Alice nebolo ani stopy. Akoby sa prepadla pod zem. Už z toho začínam šalieť. Vzali ju a s ňou aj mňa. Jediný dôvod prečo som žila mi vzali. Už nedokážem takto ďalej bezcieľne blúdiť a čakať na zázrak. Už nie. Prechádzam okolo detského ihriska, na ktoré som chodila aj s Alice, a vchádzam do lesa, ktorý vedie k útesu. Nos mi napĺňa vlhkosť, oči sotva vidia cez tú náhlu hmlu. Kráčam pomedzi husto rastúce stromy, potkýnam sa na vytŕčajúcich koreňoch a vlasy sa mi zamotávajú do trčiacich konárikov. Pomaly sa blížim k čistinke, ktorá ukončí moje trápenie. Ako omámená kráčam k útesu, ktorý sa týči nad celým mestom, aj keď ho v hustej hmle nevidno. Postavím sa na okraj. Poslednýkrát sa nadýchnem a skočím.

Ak som si myslela, že smrťou sa zbavím bolesti, mýlila som sa. Nikdy som si nemyslela, že vôbec pocítim takú veľkú bolesť. Nie takú, akú som cítila po strate dcérky, ale fyzickú bolesť. Bolesť, ktorá spôsobovala, že kosti som cítila ako žeravé uhlíky, ochromovala mi mozog a nedovoľovala myslieť. Silnú pálivú bolesť, ktorá sa vo mne uzavrela a kolovala mi v žilách. Myslela som, dúfala som, že to prestane, no len sa to zhoršovalo. Prečo cítim tú bolesť? Nemala by som predsa byť mŕtva? Ak teda aj som mŕtva, prečo cítim tú neznesiteľnú bolesť, ktorá mi trhala telo. Ako to, že bolesť po smrti neutíchla, nestratila sa? A zrazu, no možno to trvalo aj celé roky, sa mi zazdalo, že bolesť v končekoch prstov na nohách pomaličky ustupuje. A naozaj, pomaly sa tá bolesť posúvala hore, k hlave a srdcu, ktoré zrazu začalo silno biť. Ako sa bolesť z nôh a rúk strácala, mala som pocit, že tá pri srdci sa stupňuje. Každou sekundou, každou minútou som cítila, ako mám srdce čoraz väčšmi pohltené tým záhadným plameňom. Keď sa tá pálivá bolesť dostala na rekordné maximum, moje srdce poslednýkrát udrelo, zostalo nehybné a bolesť zmizla. Bola som prekvapená tou náhlou zmenou, ale otvorila som oči, aby som zistila, či ich ešte mám. Prekvapená, no aj zvedavá, som pozerala na najkrajšieho muža na svete. Mal plavé vlasy, žiarivo biele zuby sa na mňa usmievali spoza nádherných perí, oči na mňa ostýchavo pozerali. Boli zvláštne. Veľmi zvláštne. Mali krásnu zlatú farbu. Nedokázala som od nich odtrhnúť oči, až kým neprehovoril. Mal nádherne zvodný hlas.

„Ahoj. Ja som Carlisle Cullen. Zrejme by si chcela vedieť, čo sa to s tebou stalo. No na vysvetľovanie bude čas potom. Teraz by som ti snáď len povedať, že bolesť, ktorú cítiš v krku, je smäd novorodeného upíra.“

Až teraz som si uvedomila, že v hrdle cítim pálivú bolesť. Carlisle sa na mňa chápavo usmial, chytil za ruku a spolu sme vybehli von.

No ani po rokoch nekonečného života s novou upírskou rodinou som nezabudla na svoju dcérku. Dieťa, ktoré mi uniesli.

Keď som raz bola sama v dome, lebo Carlisle išiel do nemocnice a ostatní na lov, niekto vošiel do domu. Nebol to človek. Bol to upír. A boli dvaja. Úplne cudzí. Keď som ich zbadala, váza, ktorú som držala, mi vypadla z rúk. Bolo to dievča a chlapec. Chlapec bol vysoký, dlhé kučierky mu padali do tváre. No ja som si všímala to dievča. Dievča s krátkymi hnedými vlasmi, ktoré jej trčali na všetky strany, krásnymi perami a dokonale tvarovanou tvárou. Bola úplne drobunká. Keď si všimla môj pohľad, úsmev na jej tvári zamrzol. Pozrela na chlapca a znova na mňa.

„Ehm, ja som Alice. Toto je Jasper.“ Alice. Je to vôbec možné? Žeby som mala v druhom živote také šťastie? „Edward nám povedal, že si môžeme vziať jeho izbu, takže...“

To nie je možné. Toto nemôže byť moja Alice. Neviem prečo, no hodila som sa jej okolo krku. Pohladila ma po chrbte a ja som si bola istá, že je to moja stratená dcéra. Moja malá Alice. Nežne som jej prešla rukou po tvári a usmiala sa. Aj ona sa usmiala a spolu s Jasperom vybehli hore. Ja som tak šťastná, ako nikdy v živote. Neviem, kto mi vzal Alice, keď bola bábätko, no aj tak by som sa mu chcela poďakovať. Keby nebolo jeho, nebola by som teraz taká šťastná. A musím sa poďakovať aj Carlisleovi. Za to, že ma obaja spravili šťastnou.

Autor: IwettQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Našla som svoju dcéru?! Áno!: