Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Navždy ostaneme spolu

06.06.2010 (17:00) • MimQa • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2020×

Navždy ostaneme spolu

Edwardov pohľad:

Veľmi som sa o Bellu bál. Aj keď som videl, že sa na dieťatko veľmi teší a verí, že sa im nič nestane, keď nadíde čas.  Snažil som sa dúfať, že sa naozaj nič nestane. Nevedel som si predstaviť život bez nej. Ak sa to nepodarí, určite sa poberiem ihneď za ňou.

„Rose?“ oslovila Bella Rosalie. Ja som na ňu ihneď upriamil pozornosť.  Tak rád by som jej aspoň teraz čítal myšlienky. Hneď, ako ju Bella oslovila sa zasmiala. Bolo jej jasné, čo chcela.
„Zase?“ s úsmevom sa jej spýtala.
„Mám pocit, že za poslednú hodinu som vypila aj dva galóny,“ snažila sa vysvetliť Bella.  Musí to mať ťažké. Tak rád by som jej pomohol, keby som vedel ako.

Rosalie sa odo dňa, kedy sa dozvedela, že Bella čaká dieťa strašne zmenila. Videl som jej myšlienky a bolo mi jasné, o čo jej ide a v duchu som ju za to nenávidel, ale Belle to zjavne neprekážalo, ba dokonca bola aj rada. Hneď, ako ju Bella poprosila o pomoc, Rosalie náhlivo pristúpila k posteli.
„Môžem sa prejsť? Mám stŕpnuté nohy,“ posťažovala sa Bella. Hneď som sa nad tým zamyslel. Je mi jasné, že Belle toto nekonečné ležanie nebaví, ale mohlo by sa jej niečo stať.
„Si si istá?“ opatrne som sa spýtal. Nechcel som ju nútiť ostať v posteli, keď nechcela.
„Rose ma zachytí, ak sa potknem o vlastné nohy. Čo sa ľahko môže stať, pretože si na ne nedovidím,“ zasmiala sa a Rosalie ju opatrne zodvihla a postavila ju na zem. Bella si niečo mrmlala popod nos, ale ja som tomu nevenoval pozornosť. Sledoval som ju, aby som mohol zasiahnuť, keby niečo hrozilo. Viem, som príliš starostlivý, ale čo mám robiť? No vedel som, že to už nepotrvá dlho. O jeden deň by malo byť po všetkom. Myslím, že keby som bol človek, od toho napätia by som aj omdlel.

„Tak dobre. Hopla – ach nie!“ potichu vzdychla, pretože pohár s krvou, ktorý bol položený na gauči spadol a celý jeho obsah sa vylial. Hneď som sa poň natiahol, no Bella sa tiež automaticky zohla, snažiac sa ho zachytiť. Počul som, ako si vzdychla, pretože bolo počuť, ako sa jej niečo v tele zlomilo. Bol to dosť nechutný a trhavý zvuk. Bella sa uvoľnila a padala k zemi, no Rosalie ju zachytila. Rýchlo som k nim prišiel a zobral Bellu do náručia a opatrne ju presunul na gauč. Bolo mi jedno, že gauč bol celý od krvi.

Oslovil som ju, no v tom som si uvedomil, čo sa stalo. Zasiahla ma panika. Bella vykríkla a mňa pichlo pri srdci, keď som videl, ako sa zvíjala na gauči a hneď na to vyvrátila krv. Upadla do bezvedomia. Ako sa tam len tak zvíjala a krčila, pričom jej nadhadzovalo celé telo, nemohol som dlhšie čakať. Po pár sekundách som sa musel konečne spamätať a konať.

„Morfium,“ zvrieskol som po Rosalie. Dieťa, muselo ihneď vyjsť z Bellinho tela preč. Súrne som potreboval Carlisla, no nebol čas. Alice mu síce išla zavolať, ale pochyboval som, že by to stihol. Okamžite som jej bodol do tela ihlu, zatiaľ čo z nej Rosalie trhala oblečenie. Snažil som sa ukľudniť sa, pretože sa mi triasli ruky. Bál som sa, že to neprežije.
„Edward, čo sa deje?“  počul som Jacoba, ktorý sa o ňu zjavne tiež bál. No určite nie viac ako ja, keď si dokázal predstavovať to, čo si predstavoval.

„Dusí sa!“ skríkol som a chcelo sa mi plakať.
„Určite sa jej odlúčila placenta.“ Vedel som, že nemám veľa času.
Bella sa prebrala a mňa zahrialo pri srdci. Nesmie zomrieť. Nesmie!
„Vyberte ho! Nemôže dýchať! Už aj!“ rozkrikovala sa až som sa bál, že stratí aj hlas. Celé oči mala zaliate krvou od toho, ako kričala. Začala sa jej znova valiť krv z úst, preto som jej ich rýchlo musel vypláchnuť, aby sa neudusila. Všimol som si, ako do izby vkĺzla Alice a podala slúchadlo Rosalie, ktorá sa rozprávala s Carlislom. Hneď, ako s ním dohovorila zdvihla skalpel. Chcel som čakať, kým zaberie morfium, no Rosalie ma presvedčila, že nemáme čas. Bella môže kedykoľvek zomrieť.

Keď skalpelom prerezala kožu na bruchu a ja som ju pomaly nadvihoval, nevšimol som si, ako Rosalie zaútočila na Bellu. Prestala sa ovládať. Ihneď som ju chytil za krk a odhodil do druhej izby, kde sa o ňu postarala Alice. Bella, ale prestala dýchať. Je neskoro. Nie, nie, nie. Nemôže byť neskoro. Snažil som sa jej dať umelé dýchanie, pričom mi pomáhal Jacob, ale dych sa jej nedal vrátiť. Je neskoro. Bella zomrela. Nemohol som tomu uveriť. Zosunul som sa na zem a cítil som sa bezmocný. Nezachránil som ju. Zabil som ju!

„Edward, to dieťa! Musíme ho zachrániť,“ vzlykala Alice. Bolo jej jasné, čo sa stalo. No ja som ho zachrániť nechcel. Bolo to dieťa, ktoré zavraždilo spolu s Rosalie Bellu. Moju milovanú Bellu. A podiel som mal na tom aj ja. Všetci, kvôli ktorým Bella zomrela, musia zomrieť. Hneď. Vlastne najpodstatnejšie je, že musím zomrieť ja. Ostatní sú mi ukradnutý. Videl som, ako sa Carlisle vrátil naspäť domov a snažil sa zachrániť aspoň dieťa. Videl som aj to, ako si ho zobrala do náruče Rosalie. Najradšej by som bol po nej skočil, ale nevládal som.
Potreboval som byť sám s Jacobom.
„Jacob, prosím, poď za mnou,“ povedal som potichu, prázdnym hlasom. Jacob so slzami v očiach pomaly prikývol a ocitli sme sa len my dvaja v lese. Dúfal som, že Alice je dostatočne zamestnaná tým parchantom a neuvidí, čo chcem urobiť.  
„Máš šancu. Hneď teraz ti dovolím, aby si spravil to, po čom si tak dlho túžil. Nebudem ti odporovať. Bude to jednoduché ako facka.“
„Edward, nie je to tvoja vina. Za nič nemôžeš, už som to pochopil,“ povedal bez žiadneho výrazu.
„Aj keby som na tom nemal ani štipku viny, prosím. Bez Belly nedokážem žiť. Ľúbil som ju, ľúbim ju a navždy ju budem ľúbiť. Dúfam, že keď ma zabiješ, budem znova s ňou.“ Nechcelo sa mi ho presviedčať, ale vedel som, že je jediný, ktorý mi to môže umožniť tak rýchlo. Mal som aj druhý plán, ale bol by o čosi komplikovanejší.

„Dobre. Edward, je to tvoja voľba a ja ti to umožním, ale najprv ti musím povedať, že ti ďakujem za všetko. Viem, že som sa veľakrát choval ako idiot, ale bolo to naozaj iba preto, že som Bellu ľúbil. Možno nie tak veľmi ako ty, ale ľúbil. Som rád, že do poslednej svojej sekundy bola šťastná a mohla mať po boku niekoho ako si ty,“ povedal so smútkom v hlase a hneď po tom sa rozbehol hlbšie do lesa. Netrvalo to ani sekundu, keď prišiel. No bol vo svojej vlčej podobe a chystal sa na útok.

„Nie!“ Počul som tlmený výkrik Esme a Alice. Počul som, ako sa ku mne blížia, no to bolo asi posledné, čo som stihol zaregistrovať. Až na bodavú bolesť v krku, ktorú mi uštedrili Jacobove tesáky.

Autor: MimQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy ostaneme spolu: