Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nechcem byť Volturi

03.01.2012 (19:45) • izzie22 • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 2415×

NECHCEM BYŤ VOLTURI

Volám sa Lana a mám staršieho brata.

S bratom sme si takí blízki ako sme si aj vzdialení. Stretol nás rovnaký osud. Z oboch sa stali upíri. Krásne beštie, ako by niektorí povedali. Každý sme sa s tým vyrovnali po svojom. No nie o tom vám chcem porozprávať.

Môj brat odišiel a pár storočí som o ňom ani len nepočula. Až som jedného dňa zavítala do kúzelného mesta v Talianku, do Volterry. Prechádzala som sa po uličkách a obdivovala architektúru, ktorá sa tu zachovala ešte z čias mojej ľudskosti. Prebiehala tu slávnosť svätého Marca. Všetci pobehovali v červených plášťoch a smerovali na námestie k veľkej fontáne.

Vystúpila som z radov ľudí, aby som čo najlepšie videla celú tú parádu. No zaujalo ma čosi úplne iné. Žena s plavými vlasmi zvolávala turistov na exkurziu... No, žena. Skôr upírka, čo si zhromažďuje večeru. Pousmiala som sa tomu. Oslavujú deň svätého Marca, ktorý „vyhnal“ upírov z mesta a ich tu musí byť najmenej dvadsať. Prikradla som sa zo zadu k nej. Keď si ma všimla prehovorila na mňa v taliančine.

„Nemáte záujem pripojiť sa k našej exkurzii?“ Musela som sa nad ňou pousmiať. Na očiach mala modré šošovky, ktoré jej už ale rozožieral jed. Jej výrazné lícne kosti ešte podčiarkovali jej krásu.

„To by som si nenechala ujsť,“ povedala som jej. Ešte nezistila, že som taktiež upírka. Ale to mal na svedomí môj skvelý dar. Dokážem sa prispôsobiť tak, že ma ani upír nespozná. Netrbliece sa mi pokožka na slnku, moje oči sa sfarbia domodra a moja pleť nadobudne svieži odtieň a nie mŕtvolne biely ako upír.

***

Veľká sieň s tromi trónmi. Na ľavo sedel upír s čiernymi vlasmi, ktoré sa vlnia na koncoch. Mal neprítomný pohľad, no vnímal každú jednu nádobu s krvou, ktorá prešla mohutnými dverami. Mal oblečený čierny dlhý plášť upnutý až po krk.

V strede sedel upír taktiež s čiernymi vlasmi - celkom rovnými, s pomerne šialeným pohľadom a rukami spätými na kolenách. Taktiež mal plášť - čierny.

Tretí z nich bol... môj brat. No bol iný ako som si ho pamätala. Teraz mal oči plné hladu, povýšenosti a chladu. Nebol to Caius, akého som poznala. Vlasy mu padali na plecia v rovných prameňoch....

„A stratený brat sa našiel,“ prehovorila som na neho v rodnom jazyku a vystúpila som z radu nič netušiacich ľudí. Hneď ako ma zazrel, jeho výraz sa zmenil. Najskôr šok, ktorý o chvíľu vystriedala radosť.

„Lana?“ Postavil sa z trónu a hľadel na mňa. Odhodila som svoj „plášť“ a ukázala sa mu v celej svojej upírej kráse. Nesledovala som nič naokolo, ale som si istá, že som spôsobila menší chaos v jeho novom živote.

„Caius, ani nevieš, aká som rada, že ťa vidím po takej dlhej dobe.“ Rozbehla som sa k nemu a silno ho objala. Bola som schopná sa ho nikdy nepustiť, no schytili ma dve silné ruky a odtiahli ma od môjho brata.

„To nie je potrebné, Felix. Je to sestra,“ povedal Caius a Felix ma pustil. Ten Felix bol poriadne veľký upír. Aj pod nánosom oblečenia bolo vidno tie svaly, ktoré sa mu rysovali na celom tele.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal mojím smerom a potom sa znova pozrel na Caiusa. „Pane!“ Poklonil sa mu a zaradil sa späť tam odkiaľ sa vynoril. Už už som sa chystala znovu niečo povedať, no priblížil sa k nám upír sediaci na strednom tróne.

„Rád vás poznávam, Lana. Moje meno je Aro, bol by som ale radšej, ak by ste sa porozprávli neskôr, keďže si nás zastihla pred večerou. Samozrejme, môžeš sa pridať,“ podlizoval sa ten dedo.

„No, nemôžem povedať, že vás rada poznávam, pretože ste mi viac menej ukradnutý a totálne vás nepoznám. A ďakujem za pozvanie na „večeru“, ale už som jedla a myslím, že mi to stačilo. Samozrejme, chcem sa ešte ospravedlniť za ten neohlásený príchod.“ Po mojom prejave celá vrava stíchla a všetci na mňa pozerali, a skoro pri tom otvorili aj ústa. Buď si niekto z úst vypustil nevhodnú poznámku, alebo som niečo sprosté povedala zas ja. Ale prv sa musím obhájiť, že za to nemôžem. Túto „chorobu“ mám už od mala a nie raz som za to dostala poriadny výprask. Občas za mňa dostal aj Caius, keď sa ma snažil zastať. Otočila som sa nesmelo na Caiusa. „Povedala som snáď znova niečo nevhodné?“

No ten ma len chytil okolo ramien a ťahal ma preč od situácie, ktorú som vyvolala.

„Toto mi chýbalo,“ povedal po chvíli, keď sme ostali úplne sami.

„Ja alebo to ťahanie ma z problémov?“

„Ach, Lana, kde si sa tu vzala? Ako si vedela, že som vo Volterre? Kde si bola za tie roky?“ sypal na mňa samé otázky. Tomu som sa len zasmiala, pretože ja som ich mala na neho omnoho viac.

„Odpoviem ti úplne na všetko, ale len vtedy, ak mi sľúbiš, že ty odpovieš na tie moje.“

„Vieš, že si sa vôbec nezmenila?“ Zasmial sa po prvý raz odvtedy, čo som tu.

„Za to ty si sa zmenil, a to riadne. Čo to máš, dopekla, s vlasmi?“ Prešla som mu po nich rukou a postrapatila ho.

„Hej, hej, hej, pekne sa vráťme k tebe! Kde si sa túlala?“

„No, povedzme, že každých pár rokov som pobudla v inej krajine. Proste som pochodila celý svet okrem Talianska. Tak som sa pre zmenu vybrala sem. Prežila som pár skvelých vzťahov, na ktorých som docela dobre zarobila. No a ešte... Pred pár dňami som zrušila zásnuby. By si neveril, akí sú vlci, keď sa dozvedia, kto v skutočnosti som. Totálne ho to odrovnalo. Dosť dlho som sa s tým nevedela zmieriť, tak som tu svadbu proste zrušila. Nebudem predsa s chlapom, čo ma neakceptuje takú, aká som,“ rozprávala som a rozprávala. Bola som dosť naštvaná, keď som spomínala na Josha. Ja som prijala to, že je vlk. Bez najmenších námietok, ale keď som mu ja zverila svoje tajomstvo, vybuchol. Milujem ho dokonca ešte aj teraz, keď viem, že on mňa už nie. Chýbal mi stále viac a viac, preto som musela ujsť do Európy. A spravila som dobre, keďže som tu našla Caiusa.

„Počkať!“ zastavil ma. „Chceš mi povedať, že si žila bok po boku s odporným psiskom? Lana, si normálna? Veď je to nebezpečné!“ dohováral mi, akoby som sa nevedela o seba postarať.

„Keby si ho poznal, nehovoril by si mi takéto veci. Josh je skvelý človek. Cítila som sa pri ňom ako v siedmom nebi, Cai.“

„Lana je to vlk! Odporná beštia, čo ťa mohla zabiť.“

„Viem sa o seba postarať. Nie som už malé decko ako kedysi. Viem, čo smiem a čo nie.“

„Nechcem, aby si sa s ním ešte niekedy stretla,“ zvýšil na mňa hlas.

„Nie si otec, Cai, nemáš mi čo kázať.“ Napodobnila som ho a taktiež na neho kričala.

„Som tvoj brat...“

„Opustil si ma, keď som ťa potrebovala. Teraz si vystačím sama!“ skríkla som na neho ešte väčšmi. No on to už nevydržal a tá nahromadená zlosť v ňom vybuchla. Chytil ma pod krk a pritlačil na kamennú stenu.

„Sme jednej krvi. Nikdy sa to nezmení.“ Z jeho očí sršalo zastrašovanie, no aj bolesť, ktorú som mu spôsobila svojimi slovami.

„Lenže ty si sa zmenil, Cai. Nezáleží na krvi, ale na srdci,“ hovorila som už pokojným vyrovnaným hlasom a pozerala mu priamo do očí. Pustil ma a dopadla som nohami pevne na zem. „Bolo by lepšie, keby som ťa nenašla.“ Chcela som odísť, ale zastavili ma jeho slová.

„Odpusť. Len sa o teba bojím. Nechcem, aby ti niečo spravil ten... Josh. Si moja malá sestra, ktorú ľúbim a nikdy ľúbiť neprestanem. Ja viem, že som spravil chybu, keď som ťa opustil, ale už ťa viac nechcem stratiť. Osud nás dal znova dohromady. Chcem ti vynahradiť všetko, čo si stratila, keď som odišiel. Prosím.“ Bolo mi smutno z tých slov, ktoré mi povedal. Bolo v nich niečo z toho starého Caiusa, ktorý stál vždy pri mne. Môj veľký brat sa zmenil pre ostatných, ale pre mňa ostal rovnaký.

Prišla som k nemu bližšie a objala ho tak pevne, že teraz by ma od neho neodtiahlo ani desať takých upírov ako je ten Felix.

„Budeš znova mojim veľkým bratom?“ spýtala som sa ho ešte na overenie.

„Len ak ty budeš mojou malou sestričkou,“ dodal.

„Samozrejme, len si, prosím, daj do poriadku tie vlasy. Je to hrozné. Viac ti pristane, keď to máš ako vrabčie hniezdo.“ Usmievala som sa už na neho ako slniečko. Ešte raz ma poriadne objal.

„Dúfam, že už ostaneš so mnou navždy.“

„No bude to ťažké, v poslednej dobe som mala veľmi túlavé topánky, ale pokúsim sa.“ Hej, túlala som sa, a to riadne. Jediné z miest, kde som dokázala zotrvať najdlhšie, bol Neilton. Krásne lesy cez zimu zahalené v bielej prikrývke a cez leto hýriace odtieňmi zelenej. Na tom krásnom mieste som spoznala svoju lásku a neskôr aj novú rodinu. Dodnes si na to pamätám.

Prechádzam pomedzi stromy a hľadám čosi pod zub. Chytila som stopu stáda sŕn a po nej som sa rozbehla až k jej zdroju. Bežala som svojou prirodzenou rýchlosťou a ani nie o sedem sekúnd som ich aj uzrela. Čerstvú, mladú krv som už mala takmer na jazyku, keď som zavetrila podivný pach. Miešala sa príjemná vôňa s príšernou. Nevedela som, čo by to mohlo byť, tak som využila svojho talentu a použila svoju ľudskú podobu. Pomaly som sa prechádzala, a tak aj rozohnala svoj potencionálny obed. Mierne ma to štvalo, no nakoniec vysvitlo, že to bol dobrý nápad.

Z hustejšej časti lesa sa na mňa vyrútilo dvanásť obrovských vlkov. Vyzerali naozaj hrozivo, no v ich veľkých očiach sa zračilo aj prekvapenie. Určite sledovali môj upíri pach, lenže hneď, ako sa zmením na svoju ľudskú podstatu, zmení sa aj môj pach.

Tvárila som sa vystrašene a preskakovala pohľadom z jedných očí do druhých, až ma jedny doslova neuväznili. Hlboké hnedé oči skrývali v sebe toľko pocitov. Ľudské oči na bledohnedej vlčej hlave. Nič také som v živote nevidela.

Pomaly som o krok ustúpila, keď ku mne vykročil veľký, bledohnedý vlk a pričuchol si ku mne. Odvrátila som od neho tvár, no nie nadlho. Tie jeho oči ma stále k sebe priťahovali... Len čo ma oňuchal, odfrkol si a potriasol hlavou. Pozrel smerom k ostatným a tí už bežali späť tam, skadiaľ prišli. Ako som videla, že posledný z nich zašiel hlbšie do lesa, pozrela som sa späť do vlčích očí. No predo mnou už nestál veľký vlk, ale urastený a veľmi pohľadný muž. Mal presne také isté oči ako vlk. Jeho vlasy mali farbu jeho srsti a jeho pach... Jeho pach bol ten jediný, ktorý bol príjemne sladký medzi tými ostatnými.

Ach, vždy keď si na to spomeniem, musím sa nad tým pousmiať! Stratila som obed len preto, aby som si našla lásku. No nie je to vtipné?

„Deje sa niečo?“ spýtal sa ma môj brat a objal ma okolo ramien.

„Len šťastná spomienka.“

„Radšej sa nebudem pýtať, čo to bolo za spomienku, keď si mala taký prihlúpy úsmev.“

„No dovoľ? To nie je pravda. Každá žena vie, že úsmev dostáva mužov do kolien a ja nie som žiadna výnimka,“ povedala som to tak, ako to vedia povedať len sebavedomé američanky, no len čo som dokončila poslednú vetu, prepadol ma taký záchvat smiechu, že Cai na mňa pozeral chvíľu ako na blázna. Samozrejme, netrvalo dlho a pridal sa ku mne.

„Som šťastný, že si tu. A neboj, len čo sa nakŕmia, nájdeme tu nejakú izbu,“ prehovori znova pokojným hlasom.

„No vieš, Caius, ja... neplánujem tu zostať. Tiež som šťastná, a to nesmierne, že som ťa našla, ale ja tu jednoducho nesmiem zostať.“ Bolelo ma pri srdca, ale pravda bola taká. Viem, čo sa povráva o Volturiovcoch a proste, ja taká nie som.

„Ako to myslíš, že nemôžeš?“

„Mám svoj život, priateľov a rodinu, mám voči ním povinnosti.“

„Lana, jediná rodina, ktorú máš, som ja. A jediné, o čo ťa žiadam je, aby si zostala so mnou.“

„Prosím, len s tým znova nezačínaj. Vieš, ak chceš, môžeš ísť so mnou.“

„Chceš, aby sme boli spolu, ale nie tu? Prečo?“

„Pretože nedám to jediné, čo mi zostalo, do rúk šialeného starého upíra. Sám dobre vieš, akú máte povesť medzi ostatnými upírmi. Ja nie som a ani nechcem byť Volturi.“ Nič nevravel, len tupo hľadel pred seba a snažil sa potlačiť výbuch zlosti, ktorý sa v ňom práve hromadil. Pristúpila som k nemu bližšie a pevne ho objala. „Ľúbim ťa, braček, ale dnes ťa budem musieť opustiť ja.“

Držal ma pevnejšie ako ja jeho, no po chvíli sám vedel, že ma musí nechať ísť.

Autor: izzie22 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nechcem byť Volturi: