Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nechcený potrat

01.02.2011 (15:00) • LoveEmm • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2220×

Chcem vám len povedať, že toto nie je žiadny vymyslený príbeh, je pravdivý, len so zmenenými menami.

Nechcený potrat

Stále to bolí, nie je to také jednoduché, ako si ľudia myslia. Oni vedia iba hovoriť reči typu: 

„Však sa na ňu pozrite. Prišla o dieťa a aká je šťastná.“ Nie je to tak. Neprekypujem šťastím a to, že sa usmejem na svojho miláčika neznamená, že som šťastná.

Včera som musela pracovať dlho do noci, sedela som v práci a jediné, na čo som v tej hlbokej noci mohla myslieť, bolo moje nenarodené dieťa. Nikomu neprajem zažiť ten pocit. Ozývam sa síce až po dlhých mesiacoch, ale moje pocity sú stále tie isté. Bolesť a smútok.

Všetci okolo mňa sa ma pýtajú, ako to bolo, čo sa stalo... A keď tak veľmi túžite čítať bolesť, ktorú som vtedy prežívala, dobre.

Pred očami sa mi vždy objaví deň, keď som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Bola som v práci, za pár minút som začínala. V bruchu som mala nepríjemné kŕče, ale bolo to ešte horšie. Stála som na jednom mieste, nič nerobila, a potila sa od bolesti. Otec sa ma spýtal, či som v poriadku, a do hlavy mi pomocou jednej vety vtĺkol myšlienku na tehotenstvo.

„To nie je možné,“ povedala som mu a vysmiala sa mu do tváre. Lenže potom prichádzali tie myšlienky. Ani moja milovaná práca mi nepomáhala sa ich zbaviť. Bolesť brucha, Edward a ja... všetko to do seba zapadalo, a predsa som tomu nechcela veriť.

Uvedomovala som si, že o tomto snívam celý život.  Mať dieťa s mojim milovaným, ale aj tak sa cítim nepripravená.

Nasledujúci deň som išla k doktorovi, a on iba potvrdil otcove slová. Môj doktor mi začal gratulovať, no ja som iba otvorila ústa a nemo sledovala stenu predo mnou. Bola som v koncoch, svetlo nádeje u mňa pomaly zhasínalo. Vtedy ma napádali iba slová typu:

Ako zareaguje Edward? Čo bude z toho dieťaťa? Nevedela som si to predstaviť. Ja som človek a Edward upír, ako môžem byť tehotná? Mlčky som vyšla z ordinácie. Vonku vládol obrovský dážď a ešte včera by som riešila, či sa mi nezničí účes, teraz som len vošla do lejaku.

O niekoľko hodín neskôr:

„Ahoj, láska,“ pozdravil ma Edward a posadil ma k šálke čaju na stole. „Vonku je dosť zima, nepremrzla si?“ usmial sa na mňa a ja som sa prinútila rozšíriť moje pery aspoň do náznaku úsmevu.

„Ďakujem,“ povedala som a sadla si na pohodlnú sedačku. „Edward, musím ti niečo povedať.“ Začala som a prezrela si jeho zaujatý výraz. Zhlboka som sa nadýchla.

„Som tehotná,“ povedala som a pozrela sa do jeho medových očí, ktoré ihneď stmavli. Jeho hruď sa prestala hýbať, už nedýchal, iba nemo na mňa pozeral.

„Ale to je predsa skvelá správa,“ vykríkol a týmito jednoduchými slovami mi vyčaril úsmev na tvári. Pribehol ku mne a na čelo mi vtisol pusu.

„Ľúbim ťa,“ povedala som potichu a pobozkala ho. Edward položil svoju ruku na čoraz viac vystupujúce bruško a usmial sa.

V ten okamih som si uvedomila, že sa vlastne nemám čoho báť. Sme spolu šťastní, milujeme sa, máme spoločný dom, nášmu dieťatku môžeme ponúknuť to najlepšie.

V nasledujúcich troch mesiacoch sa vyvíjalo všetko veľmi dobre. Bruško mi stále rástlo a ja som sa musela zásobovať pohármi krvi, pretože dieťatko malo veľmi slušný apetít. Určite bude po otcovi. S Edwardom sme za ten čas stihli vymaľovať jednu izbu a rozhodli sme sa veriť starým poverám mojej babičky.

„Musím si ísť niečo vybaviť, za také dve hodinky som doma,“ povedal Edward a zabuchol za sebou dvere. Sledovala som jeho auto, ktoré rýchlo odchádzalo z príjazdovej cesty, a keď mi zmizlo z dohľadu, išla som si ľahnúť pred televízor.

Vtedy mi však úsmev z tváre zmizol. Spôsobila to prudká bolesť v podbrušku. Bola taká silná, že pohár s krvou mi spadol na zem a rozbil sa. Rukou som sa oprela o stenu a snažila to predýchať,  ale nič nepomáhalo. Bolesť sa stále zhoršovala a z úst sa mi dral výkrik.

V hlave sa mi niesli myšlienky na to najhoršie. Smrť môjho nenarodeného dieťaťa. Takú bolesť, ako pri tejto myšlienke, som ešte nezažila ani v najhoršom sne. Cítila som sa tak bezbranne, nevedela som, čo mám robiť. Iba som stála na mieste, kričala s rukou na bruchu a sledovala, ako mi spod sukne vyteká krv. Svet okolo mňa sa točil. Všetko sa vzďaľovalo a prejsť dva metre k telefónu bolo pre mňa nedosiahnuteľné. Následne som v obrovských bolestiach spadla na zem.

Prebudila som sa v jednej z tých nemocničných izieb a zbadala môjho dlhoročného kamaráta, Petra. Pred očami sa mi odohral celý ten príbeh a ja som si nešťastne chytila brucho. Keď som nezacítila kopajúce malé klbko, nahlas som vykríkla od žiaľu. A najhoršie na tom bolo, že môj manžel, ktorý by tu mal byť so mnou, tu nebol. Namiesto neho tu stál môj kamarát.

„Bella,“ povedal, keď ma počul vykríknuť a utekal ma objať. „Psst, to bude dobré,“ utišoval ma šeptom do ucha a ja som sa zdesene pozerala dopredu. Nikomu neželám tú bolesť, ktorú som zažila. Ani môjmu nepriateľovi.

Tak veľmi som sa tešila. Všetci naokolo mi hovorili, že už bolo na čase. Tešili sa spolu so mnou, gratulovali mi, a niektorí mi dokonca darovali aj darček. A teraz je to preč. Zmizlo to za pár sekúnd. Z môjho života zrazu zmizlo šťastie, ktorým som predtým prekypovala.

Bolo to iba maličké klbko, ktoré mi do života vkladalo nádeje. V rukách som mala celý jeho život. Rozmýšľala som nad všeličím, len nie nad jeho stratou.

Nasledovali mesiace hádok a nervozity medzi mnou a Edwardom. Cítila som náš koniec. On obviňoval z nášho mŕtveho dieťaťa mňa, a aj keď neviem prečo, ja som obviňovala jeho. Hádky boli na našom dennom poriadku, už sme spolu nemohli vydržať. Keď jeden vošiel do miestnosti, druhý radšej odišiel. Z neho sa stával násilník a zo mňa pijanka. Ani neviem prečo som to robila. Jednoducho som zbadala fľašu s alkoholom a ihneď som ju vypila.

Aj keď som si uvedomovala, že takto to nemôže ísť ďalej, nič som proti tomu nerobila. Veľakrát som sa snažila udobriť, vysvetliť si naše hádky, ale dostala som len facku.

Každý večer som plakala do vankúša, spomínala na krásne chvíle s Edwardom, ako sme sa tešili na naše dieťa, a teraz je to preč. Bolesť v mojom srdci narastala každým dňom a Edwarda to vôbec nezaujímalo. Odmietal prijať vysvetlenie, že to nie je moja chyba.

Jedného dňa vo mne niečo ruplo. S plačom som sa pobalila a rozhodla sa to skoncovať. Keď bol na love, zobrala som jeho kľúče od auta a odišla. Vedela som, kde chcem ísť. Za Petrom.

Cesta bola krátka, plná sĺz a smútku. Keď sa na mňa Peter pozrel, ihneď vedel, že je koniec. On jediný ma zobral pod svoje ochranné krídla a nechal si ma tam. Celé dni ma utišoval, utieral mi slzy a varil čaj.

Keď som ležala v jeho náručí, uvedomovala som si, že to, čo k nemu cítim, nie je iba kamarátstvo. Zodvihla som svoju hlavu a pozrela sa mu do zelených očí. Možno by bol život s ním lepší ako život s násilníckym upírom.

„Peťo,“ povedala som a posadila sa vedľa neho, „asi som na niečo prišla.“ Mlčky sa usmial a prikývol.

„Za posledné dni som si aj ja niečo uvedomil.“ Pozrel sa na mňa a v rukách pevne stískal plyšového medvedíka, ktorým ma utešoval.

„Asi ťa milujem,“ povedala som roztrasene a nebála sa odpovede, pretože pre mňa už život stratil význam. Bolo iba mojou povinnosťou zostať na tomto svete.

Peter sa na mňa prekvapene pozrel a s otvorenými ústami ma sledoval.

„Áno, ja viem, ty mňa určite nemiluješ, ale musela som ti to povedať. Znamenáš pre mňa veľmi veľa. Až príliš, aby si bol iba mojim kamarátom...“ Priložil mi prst na ústa.

„Bol by som radšej, keby si bola navždy sama ako keby som mal ďalej sledovať, ako ťa Edward bije,“ povedal a pobozkal ma.

Od tohto okamihu už prešlo pár mesiacov a moja kamarátka je už zasnúbená. Bolo to narýchlo, no ako ona hovorí, už nikdy mi nebude horšie.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nechcený potrat: