Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Neviem, čo si, ale pre mňa si anjelom

13.09.2011 (19:00) • Forevergirl • FanFiction jednodílné • komentováno 14× • zobrazeno 2040×

Konečne som pocítil nádej, konečne som pocítil šťastie. Tento deň mohol byť pre mňa len tým najúžasnejším snom, ale stal sa reálnym. Prečo by som mal stále nenávidieť otca? Síce nebude nikdy v mojom srdci, ako to býva u ostatných, ale mám ho rád. Stačí mi len jedno, chcem, aby dokázal venovať mojej sestričke aspoň pár hodín. Caroline si to zaslúži a viem, že ocka potrebuje. A ten sa konečne spamätal. Viem, že ide len o malý skutok, že ju odviezol do školy, ale ja to beriem ako nový začiatok. Urobil by som pre ňu všetko.

A ja? Mám ju, svoju Ally. Dokázala mi odpustiť tú sprostú stávku a dala mi šancu. Je ako anjelom, ktorý vletel do môjho života plného chlastu, bolesti, sexu s neznámymi dievčatami. Ona je anjel, ktorý stratil jedného z najdôležitejších ľudí svojho života, ale dokázala žiť ďalej. Ja som to nedokázal, so mno to išlo dole vodou.

A Michael? Vždy budem na teba spomínať v tom najlepšom, bol si ten najlepší brat na svete.

Pozeral som z okna, nebol som nahnevaný, že môj otec mešká. Predstavoval som si, že tam niekde dole je Ally, ktorá mi robí raňajky a Aidan, ktorý by si už konečne mohol nájsť nejakú ženskú. Nad tým som sa musel zachechtať.

„Tyler,“ ozval sa za mnou roztrasený hlas Janine. Otočil som sa k nej. „Cítiš to?“

Zmätene som sa zamračil. A vtedy to na mňa doľahlo, ucítil som zvláštny tlak a hluk, blížilo sa to k budove. Rozbehol som sa naspäť k oknu, ale Janine ma schmatla za ruku a stiahla naspäť. A zrazu sa to stalo. Ozval sa obrovský náraz, ktorý mi takmer roztrhol ušné bubienky, sklo sa roztrieštilo, celá budova sa zachvela, všade bol krik, hluk. Čo sa, preboha, stalo?!

Janine začala kričať. Celá budova sa chvela, bolo to pod nami, ako by niečo vrazilo do budovy. My sme boli takmer na samom vrchu. Na nič som nečakal a v tom chaose som ju chytil za ruku a vyrazil dvere. Okná boli porozbíjané, všade bolo sklo. Ľudia v panike utekali hore, dole sa nedalo. Začal sa k nám valiť hustý dym, budova sa triasla, všade bol len krik, nedokázal som myslieť. Vkĺzli sme medzi ostatných ľudí a v davovej panike utekali všetci hore po malých schodoch, pár ľudí z nich spadlo, všetci sa na seba tlačili, nikto nevedel, čo má robiť. Konečne sme vyšli na strechu, boli tu snáď stovky ľudí z vyšších poschodí. Z boku sa dvíhal hore dym, ľudia začali kašľať.

„Janine, choď medzi ostatných!“ skríkol som na ňu a odtrhol sa od nej. Pár chlapov v oblekoch išlo pomalým krokom na kraj, prešlo len pár sekúnd, keď sa budova znova zatriasla. Rozbolela ma hlava z toho kriku a panického plaču, vreskotu. Srdce mi bilo ako o život.

„Panebože, niečo vrazilo do budovy!“ skríkol jeden muž hystericky.

„Zomrieme, všetci zomrieme!“ plakala jedna žena na zemi. V roztrasených rukách držala mobil, niekomu volala.

„Šľahajú odtiaľ plamene!“ kričal ďalší.

„O chvíľu sa celá budova zrúti, všetci zomrieme!“ vrieskali všetci a odstupovali od kraju. Bol som na konci síl. Čo som mal robiť?

„Áááá!“ kričala nejaká žena. Všade bol dym, pomaly som takmer nič nevidel. Všade okolo mňa bol len krik a plač. Až vtedy mi to prišlo. Všetci zomrieme, nemáme šancu.

Ľudia začali zrazu skákať dole, stál som pri kraji a uvidel ich, boli ako hadrové bábiky, ktoré leteli dole. Ženy vrieskali, iné sa modlili a volali svojim rodinám. Ubehlo len pár sekúnd, oceľová konštrukcia budovy sa začala rozpadať.

Nič som necítil, nedokázal som to. Myslel som na Ally, na malú Caroline, na otca, mamu, Michaela...

Celá konštrukcia začala vydávať zvláštne zvuky, ktoré prebili hysterický krik, ostávalo len pár sekúnd. Skĺzol som na zem, uši mi akoby zaľahli vodou a ja som nič nepočul. Uvidel som nejaké dievča, bola belšia ako ten hustý dym. Stála na kraji, triasla sa, ale v jej očiach som videl ešte niečo, možno to bola odhodlanosť. Prečo sa nebála? Všetko okolo mňa sa zrazu zastavilo, videl som len ju. Bola ako anjel.

A vtom sa strecha začala prepadať, padali sme, privrel som viečka a myslel na Michaela, idem za ním. Zasiahlo ma niečo tvrdé a ja som to bral ako koniec. Začal som padať do bezvedomia, ale cítil som niečo okolo seba, ako by ma niečo chránilo.

Milujem ťa, Ally...

Prepáč mi to, Caroline...

Idem za tebou, Michael. To boli moje posledné myšlienky...

xxx

Au, to bola pekne nechutné bolesť. Mohol som len márne dúfať, že by som sa dostal do neba. Takto sa môžem cítiť len v pekle. Otvoril som oči a zmätene pozeral okolo seba. Uvidel som oblohu, bola šedá, ale to neboli mraky ani smog. Čo to bolo? Kde to som?

Snažil som sa posadiť, zaprel som sa o ruky, hlava sa mi točila, ale bojoval som sám so sebou. A vtedy mi to došlo. Budova, krik, plač, ľudia, dym... Ako je možné, že žijem? Čo sa stalo? Ach, bože, ja žijem!

Dievča, to bledé dievča... Stále som ju mal pred očami. Obzrel som sa a uvidel som ju ležať vedľa mňa. Bola strašne bledá, ale nevyzerala zranená. Čo tu robí so mnou? Prečo žijem? Čo sa stalo? Išla mi prasknúť hlava.

Obzrel som si telo, nemal som na sebe ani jeden jediný škrabanec. Pomaly som začal vnímať a začul som zďaleka krik, hluk a niečo strašne nepríjemné a pravidelné. Polícia, sanitky, hasiči...

„Sakra, čo sa stalo?!“ dostal som zo seba chrapľavým hlasom.

Znova som sa otočil na to bledé dievča. Vyzerala ako mŕtva, dokonca sa jej ani hrudník nedvíhal. Natiahol som k nej ruku a dotkol sa jej ľadovej tváre. Vtom sa pohla, otvorila oči a ja som sa zľakol, boli čierne.

„Panebože!“ zhíkla a prudko sa posadila. Po jej pohybe ostala len šmuha a ona už rovno sedela. Ja. Mám. Asi. Halucinácie.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma rýchlo a prezerala si ma.

„Očividne som neodhadla dopad,“ šepla si pre seba a pretrela si tvár.

„Hej, počkaj. Čo sa deje? Ako sme sa odtiaľ dostali? Čo je s tými ľuďmi? Prečo žijem?“ vychrlil som a zrazu mi bolo do plaču. Bol som strašne zmätený.

„Lietadlo narazilo do dvojičiek, teda dve,“ šepla a stále si pretierala nervózne tvár. „Keď začala budova padať, chytila som ťa a skočila s tebou z padajúcej dvojičky.“

Pozeral som na ňu ako na blázna. „Myslím, že som sa zbláznil. Čo to tu melieš?!“

„Pozri, zachránila som ťa a hotovo, nerieš to,“ zvýšila na mňa hlas.

„Prečo mňa?“ pýtal som sa ďalej bezmyšlienkovite, tak to bolo najlepšie, asi som naozaj žil.

„Keď som uvidela tvoj výraz, bol si akoby zmierený so svojou smrťou, konala som bez zmyslov a naozaj ťa veľmi prosím, nerozoberaj to,“ šepkala zničene.

„Ale čo tí ľudia? Bolo ich tam stovky, tisícky...“

Začul som tichý vzlyk, pozrel som sa na ňu. Plakala bez sĺz

„Musím ísť za nimi, musíme ich zachrániť,“ vychŕlil som a postavil sa. Chcel som sa tam bezhlavo rozbehnúť, ale ani som nevedel, kde sme, neboli sme v centre, ale zastavila ma.

„Počúvaj ma, ty hrdina. Dvojičky spadli, sú tam záchranári, nemôžeš tam ísť, nemáš ako pomôcť! Musíš ísť domov!“ kričala po mne. Bola vystrašená, videl som to na nej. Oblapil som ju rukami a pevne ju objal. Neodtiahla sa. Až teraz som si to začal uvedomovať, prežil som. Ani si neviem predstaviť, koľko ľudí tam teraz zomiera a ja žijem. Naplno som sa rozvzlykal do jej ramena.

xxx

„Ako ti mám poďakovať?“ spýtal som sa jej bezduchým hlasom pred mojim bytom. Ukradla auto, aby ma sem mohla doviezť. Bol som stále mimo, ale vnímal som. Ona nebola človek, neviem čo, ale ona je môj anjel.

„Nijako, Tyler. Ber to ako začiatok nového života a hlavne nemysli na to, že som mohla zachrániť niekoho iného a stačí ti len jedno vysvetlenie, na svete existujú aj nadprirodzené veci,“ šepla.

Natiahol som sa k nej a pobozkal ju na čelo. „Ďakujem ti...“

„Bella.“

„Si môj strážny anjel, možno sa o chvíľu prebudím a zistím, že to bol len sen, ale na teba nezabudnem.“

Pousmiala sa a ja som vystúpil. Ťažkými krokmi som vyšiel schody do bytu a otvoril ich. Bolo tu strašné ticho, z vonku sa ozývali len sirény, ale začul som plač. Kráčal som bližšie a bližšie k svojej izbe a vo dverách zastavil.

Ležala tam, vzlykala do vankúšov a Aidan ju hladil po chrbte, po líci mu tiekli slzy. Urobil som krok dopredu, podlaha zavŕzgala a Aidan ku mne otočil hlavu. Zamrkal a nemo mi pozeral do očí. Otvoril ústa, ale nič mu z nich nevyšlo. Podišiel som k nim a on sa postavil. Zrazu ma objal a pozrel sa mi znova do očí.

„Ty jeden hajzel, ani si nevieš predstaviť, ako som sa cítil poslednú hodinu,“ vyšlo z neho. Potom ma pustil a ukázal na Ally. Rukou som mu naznačil, aby odišiel. Pobavene krútil hlavou a vyšiel z izby.

Posadil som sa k nej. „Ally,“ šepol som nežne a položil jej ruku na rameno. Zdvihla tvár mokrú od sĺz a pozrela sa na mňa. Bola tak zničená...

„Tyler,“ zašepkala neveriacky a vrhla sa mi okolo krku. Tvár mi zaborila do ramena a plakala. Celú dobu som ju držal pri sebe a tíšil ju. Nikdy ju od seba nepustím, nikdy.

„Ďakujem ti, Bella,“ šepol som a zovrel Ally ešte pevnejšie.

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Neviem, čo si, ale pre mňa si anjelom: